Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 168/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , a

, všetci bytom zastúpených advokátskou kanceláriou

STEHURA & partners, s. r. o., F. Kráľa 2080, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Celestín Stehura, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, základného práva na ochranu vlastníctva podľa

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. októbra 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. decembra 2014 doručená sťažnosť , a

, všetci bytom (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na ochranu vlastníctva podľa a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 30. mája 2013 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. októbra 2014

(ďalej spoločne aj „napadnuté rozhodnutia“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

«My sťažovatelia sme sa návrhom na OS Čadca domáhali určenia, že žalovaná

polovica rodinného domu patrí do bezpodielového spoluvlastníctva a neb.

zomrelého . Okresný súd Čadca náš návrh rozsudkom OS Čadca

zo dňa 4.4.2011 zamietol, s poukazom, že sme nesplnili zákonom stanovené

podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Voči tomuto rozhodnutiu sme

podali v zákonnej lehote riadne zdôvodnené odvolanie. Krajský súd Žilina rozhodnutím

zo dňa 30.5.2013 rozsudok OS Čadca potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu

sme v zákonnej lehote podali dovolanie. Najvyšší súd SR naše dovolanie uznesením 6

zo dňa 22.10.2014 odmietol. Svoje rozhodnutia ako Krajský súd Žilina ako

i Najvyšší súd SR v Bratislave riadne nezdôvodnil, na jednej strane poukazoval, že

vlastnícke právo je možné nadobudnúť vydržaním a to napr. pre nedostatok formy zmluvy

o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na druhej strane poukázal, že my ako

sťažovatelia sme vlastnícke právo nemohli nadobudnúť.

V čase uzatvorenia kúpnej zmluvy v roku 1973 na podiel k predmetnej nehnuteľnosti

sme tento pre nedostatok formy nemohli nadobudnúť. Zákonodarca však novelou v roku

1982 a to zaviedol opätovne ako spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržanie, ktoré sa kompletne zaviedlo až v roku 1991. Dokonca sám

Najvyšší súd SR svojím rozsudkom zo dňa 1.5.2002 vyriekol právny názor, že:

„vlastníkom nehnuteľnosti, sa počínajúc 1. januárom 1992 stane osoba, ktorá má

nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala

oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie

treba započítať aj dobu pred týmto dňom.“...

Máme za to, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR majú určovať judikatúru, stabilitu

a zabezpečovať jednotnosť súdnych rozhodnutí súdov nižších stupňov. Ak dôjde k zmene

v rozhodovacej praxi súdu, musí byť táto odôvodnená a súd by mal predovšetkým poukázať

na svoju predchádzajúcu prax a podrobne odôvodniť, prečo starý spôsob rozhodovania už

nie je v danom prípade vhodný. Dôkazy v prospech priznania vlastníctva vydržaním

navrhovateľom KS Žilina nelogicky a nepresvedčivo vyhodnotil v ich neprospech, čo my

sťažovatelia hodnotíme ako nepredvídavé rozhodnutie. Sme toho názoru, že KS Žilina ako

i NSSR Bratislava boli povinní vo svojich rozhodnutiach vysvetliť riadne, prečo sa odklonili

od štandardnej súdnej praxe, na ktorú sme dôrazne poukazovali a prečo neakceptoval naše

argumenty. NS SR však svoje rozhodnutie odôvodnil veľmi laxne, čím porušil právo nás

navrhovateľov na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

My navrhovatelia tak ako sme tvrdili a riadne preukázali, že sme vlastníci rodinného

domu č. . Ja sťažovateľka v 2./ rade som nadobudla rodinný dom v 1/2

po svojom otcovi neb. , ktorý ho nadobudol po svojom otcovi

. Odporca zdedil 1/2 po svojom otcovi . Tento

podiel nám odpredal v roku 1973, pričom sme mu riadne zaplatili kúpnu cenu v podobe

stavebného materiálu v hodnote 30.000 KČS z ktorého si odporca postavil aj svoj rodinný

dom. Hodnota polovice rodinného domu bola v samotnom dedičskom konaní vyčíslená

na sumu 23.933 KČS, t.j. primeraná hodnote, za ktorú sme polovicu rodinného domu aj

kúpili. Od roku 1973 sme pokojne, nerušene a dobromyseľne užívali predmetný dom ako

vlastný. Zaplatenie kúpnej ceny ako i nerušenosť našej držby sme riadne preukázali

svedeckými výpoveďami ako i hodnovernými listinnými dôkazmi. Od uvedeného roku sme

predmetný dom opravovali, investovali doň a rekonštruovali. Odporca sa nespolupodieľal

na opravách a nemal záujem akýmkoľvek spôsobom sa starať o tento rodinný dom.

Vlastnícke právo sme teda riadne nadobudli práve inštitútom vydržania, a to pre dôsledok

nedostatku právnej formy kúpnej zmluvy z roku 1973. Poukazujeme, že Najvyšší súd SR

v takmer identickom prípade priznal nadobudnutie vlastníckeho práva a to vydržaním

v rozsudku č. zo dňa 1.5.2002. Sám Najvyšší súd SR konštatoval, že:

„vlastníkom nehnuteľnosť, sa počínajúc januárom 1992 stane osoba, ktorá má nehnuteľnosť

v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným

držiteľom pred 1. januárom 1992; do doby oprávnenej držby pre vydržanie treba započítať

aj dobu pred týmto dňom.“ V našom prípade boli naplnené všetky podmienky nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním, z uvedeného preto rozhodnutie NS SR predstavuje výrazný

odklon od jeho ustálenej rozhodovacej činnosti a navyše zdôvodnenie, prečo my

sťažovatelia sme sa nemohli stať vlastníkmi a to vydržaním, nie je riadne odôvodnené a nie

je z neho zrejmé, z akých dôkazov a skutočností vychádzal súd pri svojom rozhodovaní.

NSSR v Bratislave s poukazom na viaceré porušenia zákona mal rozsudok KS Žilina

zrušiť a vrátiť ho na ďalšie konanie. Týmto NS SR Bratislava ako i KS Žilina porušili naše

právo na spravodlivý proces a právo na ochranu vlastníckeho práva.»

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. mája 2013 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2014

boli porušené ich základné práva podľa a podľa listiny,

základné právo podľa a podľa listiny a právo podľa

ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho súdu zruší

a veci vráti na ďalšie konanie a prizná im úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sťažnosťou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, základného práva podľa

a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013, ktorým tento súd v odvolacom

konaní potvrdil rozsudok Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 4. apríla 2011 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. októbra 2014, ktorým tento súd v dovolacom konaní dovolanie

sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 30. mája 2013

odmietol.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12.1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd a najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe

formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú, že krajský súd interpretoval právnu

normu takým spôsobom, ktorý je v rozpore s ustálenou judikatúrou, nereagoval na časť

argumentácie sťažovateľov a napadnutý rozsudok neodôvodnil dostatočným spôsobom.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd

odmietol ich dovolanie bez toho, aby sa komplexne zaoberal nimi uvedenými námietkami.

V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľov k porušeniu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny, , listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. z 30. mája 2013

krajský súd uviedol:

«... Napadnutý rozsudok je v poradí tretím meritórnym rozhodnutím v súdenej veci;

dva predchádzajúce rozsudky boli rozhodnutiami odvolacieho súdu zrušené. Uznesenie

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 29.4.2009, na ktoré poukazovali

navrhovatelia v podanom odvolaní, bolo vydané na základe preskúmania rozsudku

okresného súdu, ktorým prvý krát v predmetnej veci rozhodol tak, že návrh navrhovateľov

zamietol. Odvolací súd v ňom primárne prvostupňovému súdu vytýkal, že odôvodnenie jeho

rozhodnutia nezodpovedá náležitostiam podľa Konštatoval, že okresný

súd sa nevysporiadal s dôkazmi, ktorými navrhovatelia preukazovali nadobudnutie

nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky 1/ a jej neb. manžela.

Vzhľadom na nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia sa odvolací súd v danom

štádiu konania nezaoberal vecnou správnosťou dotknutého rozsudku. Považoval však

za potrebné upriamiť pozornosť okresného súdu na to, akým spôsobom má byť vykladané

ustanovenie § 134 v spojení s § 130 ods. 1 Obč. zák. pri posudzovaní splnenia podmienok

nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. V rámci toho uviedol, že „oprávnenú držba sa

nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod,

teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu

takýto právny titul svedčí.“ Z citovaného rozhodne nevyplýva, že navrhovatelia v súdenej

veci nemuseli preukázať žiadny titul (oprávnenej) držby, ako čiastočne tendenčne

uvádzajú v odvolaní.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že následné (v poradí druhé meritórne) rozhodnutie

prvostupňového súdu bolo tiež zrušené. V uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 14.4.2010 odvolací súd uzavrel, že okresný súd pri vykonávaní

a hodnotení dôkazov nepostupoval v súlade s ust. až

Je potrebné uviesť, že v čase vydania uznesenia krajského súdu, na ktoré poukazovali

odvolatelia, t.j. 29.4.2009, nebol riadne ustálený skutkový stav veci, na ktorý by bolo možné

aplikovať (všeobecné) právne posúdenie prezentované odvolacím súdom v danom uznesení.

V ďalšom konaní okresný súd ustálil skutkový stav a v napadnutom rozsudku z neho

vychádzal, pričom naň aplikoval ustanovenia o vydržaní, ktoré

vykladal súladne s právnym názorom odvolacieho súdu prezentovaným (práve)

v zrušujúcom uznesení z 24.9.20009.

Krajský súd sa s jeho právnym záverom o nesplnení jedného zo základných

predpokladov vydržania dobromyseľnej držby v celom rozsahu stotožňuje.

v znení platnom v čase vstupu navrhovateľky 1/ a jej manžela

do držby spornej nehnuteľnosti (rok 1973) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním

vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníctva takýmto spôsobom bola zavedená až

novelou vykonanou účinným od 01.04.1983. Rozsah subjektov

vydržania bol však obmedzený a rovnako bol obmedzený aj predmet vydržania, keď nebolo

možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom. Až novelou

vykonanou , účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia

odstránené.

V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k nehnuteľnosti predmetná novela

umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom samotnú

držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou.

Ak teda držiteľ nehnuteľnosti, t. j. ten, kto s ňou nakladal ako s vlastnou, spĺňal

k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol

držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu

nehnuteľná vec patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo vydržaním.

Ustanovenie § 134 ods. 1 Obč. zák. (citované v napadnutom rozsudku) upravuje

vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide

o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom.

Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo

ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom. Táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je pritom

podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti.“ Vydržanie tak hojí

najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre

vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, stane sa

nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a následne pri splnení ďalších podmienok ju

vydrží.

Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle.

Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy objektívne a nie iba

zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka/držiteľa. Vždy treba brať

do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať, po celú

vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Vzhľadom na všeobecne (aj

v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu, že „neznalosť zákona neospravedlňuje“,

právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia

platného v dobe, kedy sa ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Právny

omyl je ospravedlniteľný (vo všeobecnosti) len výnimočne, najmä ak znenie dotknutého

zákonného ustanovenia je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľka 1/ a jej manžel ujali v roku 1973 držby

spornej nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, ktorá zmluva nebola

registrovaná štátnym notárstvom. v tej dobe na prevod nehnuteľnosti

vyžadoval písomnú formu právneho úkonu, ktorým k takémuto prevodu dochádza

a následnú registráciu štátnym notárstvom. Omyl navrhovateľky 1/ a jej manžela, že

k prevodu nehnuteľnosti došlo (aj) na základe ústnej kúpnej zmluvy, je teda omylom

právnym. Krajský súd zdôrazňuje, že predmetné zákonné požiadavky na prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci boli v jasne a jednoznačne

vymedzené (§ 134 ods. 2 Obč. zák. v znení platnom do 31.12.1991).

Vzhľadom na uvedené nemohli byť z objektívneho hľadiska navrhovateľka 1/ a jej

manžel v dobrej viere, že na základe ústnej kúpnej zmluvy od odporcu nadobudli dotknutý

spoluvlastnícky podiel k rodinnému domu.

Prvostupňový súd na podporu správnosti svojich právnych záverov poukazoval

na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Zhodný právny záver však vyplýva aj z aktuálnej

rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, napr. z 1.3.2011,

z 27.10.2010, či zo dňa 29.04.2010. Pokiaľ odvolatelia

poukazovali na rozdielnosť právnej úpravy nadobudnutia vlastníckeho práva v Čechách

a na Slovensku do roku 1950, táto ich námietka nie je v prejednávanej veci právne

významná. Právne predpisy z daného obdobia neboli na súdený prípad aplikované, nakoľko

ku rozhodným okolnostiam pre nadobudnutie vlastníckeho práva malo na základe tvrdení

samotných navrhovateľov dôjsť (až) v roku 1973. V dotknutom v čase už obyčajové právo

na Slovensku neplatilo a právna úprava, vzhľadom na existenciu vtedajšej Československej

socialistickej republiky, bola tak na území dnešnej Slovenskej republiky, ako aj na území

dnešnej Českej republiky jednotná, t.j. rovnaká.

Navrhovatelia ďalej namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia

z dôvodu, že sa dostatočne podrobne nezaoberal dôkazmi preukazujúcimi tak spôsob

užívania a starostlivosti o sporný rodinný dom navrhovateľkou 1/ a jej manželom, ako

i ľahostajný prístup odporcu k tomuto domu.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva i povinnosť všeobecného súdu

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán; avšak s výhradou,

že musia mať význam pre rozhodnutie konkrétnej veci (napr. , , či

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia teda nemá odpovedať na každú

námietku alebo argument účastníka, ale iba na tie; ktoré majú zásadný význam pre

vydávané rozhodnutie.

Posudzovaný rozsudok zodpovedá uvedeným požiadavkám na (riadne) odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, Okresný súd v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad. Odôvodnenie rozsudku dalo

odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s uplatňovaným predmetom

súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo návrhu vyhovené.

Tým, že okresný súd dospel k záveru o nesplnení podmienky dobromyseľnosti v súvislosti

s vydržaním, nebolo potrebné zaoberať sa bližšie vyhodnocovaním starostlivosti

o predmetnú nehnuteľnosť. Na právnom závere, že navrhovateľka a jej neb. manžel

z objektívneho hľadiska nemohli byť v dobrej viere, že sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti,

by nič nezmenila skutočnosť, že sa subjektívne takýmito vlastníkmi cítili a k domovej

nehnuteľnosti sa takto i správali (udržiavali ju v obývateľnom stave).

Rovnako nie je na mieste poukazovanie odvolateľov na § 130 ods. 1 veta druhá Obč.

zák., v zmysle ktorej sa pri pochybnostiach predpokladá, že držba je oprávnená.

V prejednávanej veci totiž nevznikla pochybnosť o tom, či držba navrhovateľky 1/ a jej

manžela bola alebo nebola oprávnená. Na základe ustáleného skutkového stavu bolo

jednoznačne zistené, že ich držba nebola oprávnená. Nadväzne nebol žiaden dôvod

na aplikáciu označeného zákonného ustanovenia...»

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 22. októbra

2014 najvyšší súd uviedol:

„... V preskúmavanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

v kontexte s rozhodnutím súdu prvého stupňa dostatočne jasne vysvetlil, prečo na strane

žalobkyne 1/ a jej manžela nebola splnená podmienka dobromyseľnej držby ako základného

predpokladu pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Najmä na strane 4 v treťom

až piatom odseku odôvodnenia rozsudku rozviedol svoje úvahy vedúce k uvedenému záveru,

pričom výslovne uviedol, že vzhľadom na jasnú právnu úpravu platnú v roku 1973, ktorá

neumožňovala nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy,

nemohli byť žalobkyňa 1/ a jej manžel z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že im

nehnuteľnosť (podiel) vlastnícky patrí. Odvolací súd sa napokon vyjadril i k jednotlivým

dovolacím námietkam, ktoré však nepovažoval za opodstatnené. Podľa názoru dovolacieho

súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa spĺňa

požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle Za

porušenie základného práva zaručeného v v

žiadnom prípade nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa

predstáv žalobcov...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

odvolacími námietkami sťažovateľov (obdobne ), s ktorými sa nestotožnil,

a preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení tiež zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s relevantnými argumentmi sťažovateľov, s ktorými sa nestotožnil,

a preto dovolanie sťažovateľov odmietol. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne,

t. j. také, ktoré by bolo založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone,

resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení

právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, základným právom podľa a

listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015