Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)afc/376415.c96bc3.pdf
PDF · 147.54 KB
No categories available
5Cdo/172/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Mariána Sluka PhD.
v právnej veci navrhovateľky A. M., rod. H., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. C. S.,
advokátom v Č.,, proti odporcom 1/ P. H., bývajúcemu v K., 2/ D. Š., bývajúcej v N., 3/ K.
L., rod. H., bývajúcej v K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8 C 383/2002, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 29. januára 2009, sp. zn. 9 Co 358/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporkyniam 2/,3/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca rozsudkom z 26. októbra 2006, č. k. 8 C 383/2002-170 učil, že
nehnuteľnosť, vedená na Katastrálnom úrade Ž., Správa katastra K. N. M. pre obec N.,
zapísaná na LV č. X. ako parcela K. č. X. - zastavané plochy
2
a nádvoria o výmere X. m patrí do výlučného vlastníctva navrhovateľky A. M., rod. H.,
rod. č. X.. Návrh voči odporcovi 1/ zamietol a odporcom 1/, 2/, 3/ uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke spoločne a nerozdielne titulom trov konania
21 122,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. C. S..
Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že matka navrhovateľky
a odporcu 1/ Š. H. darovacou zmluvou R. spolu s manželom darovala pre účely stavby
2
rodinného domu P. H. (odporcovi 1/) parcelu č. E. - roľu o výmere X. m a navrhovateľke
2
parcelu č. E. – roľu o výmere X. m. Pre P. H. a jeho vtedajšiu manželku M. bolo vydané
ešte pred uzavretím darovacej zmluvy X. územné rozhodnutie o umiestnení stavby
rodinného domu. Pre navrhovateľku bolo takéto rozhodnutie vydané tiež pred uzavretím
darovacej zmluvy X.. V územnom rozhodnutí bolo určené, že vzdialenosť rodinného
domuodporcu 1/ a navrhovateľky má byť 10 m a že je potrebné k darovacej
2
zmluve vypracovať geometrický plán do X. m , ktorý aj bol následne vypracovaný.
Podľa darovacej zmluvy a geometrického plánu sporná časť pozemku mala
pripadnúť odporcovi 1/ P. H., ale pozemky účastníci začali užívať tak, že spornú
časť užívala navrhovateľka a podľa toho odporca 1/ i svoj pozemok oplotil. Prvostupňový
súd z výsluchov svedkov ustálil, že medzi účastníkmi neboli žiadne nezhody, odporca 1/
rešpektoval, že navrhovateľka spornú časť pozemku užíva, že si na pozemku zriadila studňu,
krb, zasadila kríky a ovocné stromy. Účastníci sa navštevovali a mali dobré vzťahy.
Po tom, ako došlo k sporom medzi Š. H. a dcérou navrhovateľky, odporca 1/ si dal
vyhotoviť geometrický plán a parcelu dal zapísať na list vlastníctva
2
pre seba. Podľa darovacej zmluvy R. odporca 1/ dostal darom X. m , ale výmera jeho
2 2
pozemku bola X. m . Navrhovateľka dostala darom X. m , hoci podľa listu vlastníctva to
2
bolo X. m . Súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 135a ods. 1, 865 ods. 1 a 3
Občianskeho zákonníka návrhu navrhovateľky vyhovel, keď za titul pre užívanie pozemku
považoval darovaciu zmluvu, uzatvorenú s rodičmi a skutočnosť, že odporca 1/ až do roku
2000 navrhovateľku v užívaní pozemku ničím nerušil. Návrh voči odporcovi 1/
zamietol s odôvodnením, že počas konania darovacou zmluvu nehnuteľnosť previedol na
odporkyne v 2/, 3/ a teda prestal byť v konaní pasívne legitimovaným. Zápis do katastra
nehnuteľnosti bol v jeho prospech vykonaný na základe darovacej zmluvy z roku 1974, nie na
základe osvedčenia a teda nebolo potrebné, aby súd konal s prípadnými ďalšími osobami,
ktoré by mali byť zapísané v pozemkovej knihe. K námietke odporcov 1/, 2/, 3/ o tom, že
navrhovateľka v roku 1999 podpísala čestné prehlásenie, v ktorom uznala, že pozemok
tvoriaci predmet sporu, vtedy vedený pod parc. č. X. je vlastníctvom odporcu, okresný súd
uviedol, že uveril jej vysvetleniu o tom, že čestným prehlásením mienila len časť pozemku,
ktorú odporca 1/ užíval a mal oplotenú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne 3/ rozsudkom z 11. septembra 2007, sp. zn.
9 Co 75/2007 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľky vyhovel
zmenil a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh
voči odporcovi 1/ zamietnutý, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni 3/ trovy konania 10 642,-- Sk na účet advokáta
JUDr. P. K. Inak žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Dospel k presvedčeniu, že pokiaľ by i navrhovateľka do držby pozemku vstúpila omylom, v
domnienke, že jej z titulu darovacej zmluvy patrí, tento omyl nemohol byť
so zreteľom ku všetkým okolnostiam, za ktorých sa tak stalo, ospravedlniteľným. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na dovolanie navrhovateľky rozsudkom
zo 14. októbra 2008 sp. zn. 5 Cdo 92/2008 tento rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) Za takúto vadu
považoval skutočnosť, že odvolací súd si nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad
(doplnenie dokazovania alebo jeho zopakovanie v potrebnom rozsahu) pre odlišné hodnotenie
Krajský súd v Žiline po zopakovaní dokazovania rozsudkom z 29. januára 2009 sp. zn.
9 Co 358/2008 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľky
vyhovel zmenil a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol. Vo výroku, ktorým
bol návrh voči odporcovi 1/ zamietnutý, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
Navrhovateľku zaviazal zaplatiť odporkyni 3/ trovy konania 513,35 € na účet advokáta
JUDr. P. K. so sídlom v Ž. do troch dní. Inak žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd poukázal na konštantnú judikatúru, podľa
ktorej oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo
patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené
podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa
že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že
sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá
viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že držiteľ musí byť v dobrej
viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere
so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba
zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a je treba vždy
brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom
na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp. nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá
viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí, na tomto nič nemení skutočnosť,
že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere. Oprávnená držba sa
zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci alebo subjektom
vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom omyle držiteľa, ktorému
sa mohlo pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide o opatrnosť normálnu,
obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že držiteľ postupoval
s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam, konkrétneho prípadu
po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého posudzovania veci,
nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, môže byť síce
v dobrej viere, avšak nie so zreteľom ku všetkým okolnostiam a preto nemôže byť držiteľom
oprávneným. Odvolací súd mal preukázané, že pokiaľ i rodičia darovali nehnuteľnosti -
pozemky, či už odporcovi 1/ alebo navrhovateľke, urobili tak riadnou darovacou zmluvou,
registrovanou na Š. N. v Č. pod R. Práve túto darovaciu zmluvu obaja účastníci považujú za
podklad pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku, ktorý tvorí predmet sporu a v súčasnosti je
2
vedený pod KN č. X. o výmere X. m. Podľa darovacej zmluvy uzatvorenej X. rodičia
2
odporcovi 1/ darovali pozemok, označený pod parc. č. E. - roľa o výmere X. m a
2
navrhovateľke pozemok, vedený pod parc. č. E. - roľa o výmere X. mtak, ako boli
vyznačené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu č. X., vyhotoveného 25.4.1974. Z listu
vlastníctva č. X. pre kat. úz. obec N. odvolací súd zistil, že odporca 1/ je vlastníkom parciel
22 2
KN X. o výmere X. m, KN X. o výmere X. ma KN X. o výmere X. m, na základe
darovacej zmluvy X. a žiadosti o zápis RD X.. Podľa listu vlastníctva
č. X. pre kat. územie obce N. navrhovateľka je vlastníčkou pozemkov KN č. X. o výmere
2 2
X. m a KN č. X. o výmere X. m , na podklade darovacej zmluvy
R., X. a LV X. Na rozdiel od darovacej zmluvy tak odporca 1/ je vlastníkom pozemkov o
2 2
celkovej výmere X. ma navrhovateľka X. m. Krajský súd poukázal na to, že matka
navrhovateľky a odporcu 1/ v čestnom prehlásení zo dňa 22.8.2000 uviedla, že spolu so
svojím nebohým manželom Š. H. v roku 1974 darovacou zmluvou previedla na dcéru A. M.,
2
rod. H. EN parcelu č. X. o výmere X. ma odporcovi 1/ synovi P. H. EN parcelu č. X.,
2
zodpovedajúcu terajším parcelám KN X. zastavaná plocha o výmere X. m, KN č. X./2 o
2 2 2
výmere X. m a KN č. X. - zastavaná plocha o výmere X. ms tým, že výmera X. m,
uvedená na darovacej zmluve nezodpovedala skutočnej výmere, ktorá predmetom darovania
bola. Odôvodňovala to dobovým predpisom, podľa ktorého sa nemohlo previesť viac ako X.
22
m. Potvrdila však, že darovala celú parcelu EN č. X. o reálnej výmere X. m. V ďalšom
prehlásila, že odporca 1/ dal do dočasného užívania navrhovateľke parcelu č. X. - zastavaná
2
plocha o výmere X. m, pričom v roku 1997 táto prehlásila, že si odporca 1/ môže celú
parcelu ohradiť ako jeden celok s pozemkami KN č. X. a KN č. X., oproti súhlasu matky
oboch účastníkov k tomu, aby si osvedčila vlastnícke právo k pozemku KN č. X. a
pozemku KN č. X.. V čestnom prehlásení, urobenom navrhovateľkou X. napísanom na
Okresnom úrade, katastrálny odbor v K. navrhovateľka prehlásila, že nie je, ani nikdy v
2
minulosti nebola vlastníckou parcely KN č. X. o výmere X. m - zastavaná plocha v kat.
území N.. Za vlastníka sporného pozemku označila svojho brata P. H. – odporcu 1/ z titulu
darovacej zmluvy od rodičov, ktorá bola registrovaná na Š. N. v Č. X. pod č. R.. Zároveň
sama požiadala, aby parcela KN č. X. bola zapísaná na list vlastníctva č. X. v kat. území N.
v prospech brata P. H.. Za nie bez významu krajský súd považoval i čestné prehlásenie
bývalej manželky odporcu 1/, neskôr i jej výpoveď pred okresným súdom, v ktorej uviedla,
že v roku 1974 darovali rodičia účastníkov jej bývalému manželovi pozemok, podľa
2
vtedajšieho číslovania parc. č. X. o výmere X. ma navrhovateľke vedľajší pozemok č. X..
Hneď v roku 1974 začala navrhovateľka stavať na pozemku dom, priamo na hranici s
pozemkom, ktorý patril jej bývalému manželovi, po celú dobu stavby používala jeho
pozemok k doprave materiálu a neskôr si ponechala k užívaniu časť jeho pozemku o
2
výmere X. m , ktorý priliehal k hranici medzi pozemkami, dnes parc. č. X.. Potvrdila, že
medzi súrodencami, navrhovateľkou a pôvodným odporcom 1/ existovala ústna dohoda, že
navrhovateľka predmetnú časť pozemku bude užívať, a keď bude mať peniaze ju od
odporcu 1/ kúpi a že pokiaľ si i s vtedajším manželom - pôvodným odporcom 1/ oplotili
2
pozemok bez uvedených X. m, neznamenalo to, že by sa manžel tejto časti vzdal, naopak
stále požadoval po sestre, aby ho vyplatila. Odvolací súd po vyhodnotení dokazovania
v zmysle § 132 O.s.p. dospel k záveru, že prvostupňový súd vykonal síce dostatočné
dokazovanie, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru. I keď je pravdou, že pokladom
pre nadobudnutie vlastníctva k pozemkom, či už navrhovateľky alebo odporcu 1/ bola
darovacia zmluva, uzatvorená s rodičmi v roku 1974, registrovaná i Š. N., tak výmera
pozemkov, ktoré nadobudla navrhovateľka, ako i výmera pozemkov, nadobudnutých
odporcom 1/ v skutočnosti nesúhlasila s výmerou, uvádzanou v samotnej písomnej zmluve.
Jednoznačne však rodičia darovali navrhovateľke parcelu č. X. a odporcovi 1/ parcelu č.
2
X.. Z parcely č. X. bola vytvorená neskôr parcela č. X., o výmere X. m , ktorá podľa
čestného prehlásenia, napísaného navrhovateľkou 21. januára 1999 patrila do vlastníctva
brata navrhovateľky - pôvodne odporcu v rade 1/. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd
vyjadrenie navrhovateľky o tom, že čestné prehlásenie urobila v presvedčení, že sa jedná iba
2
o časť parcely č. X. bez spornej plochy X. m, nepovažoval za vierohodné, keď v prvom
2
odseku prehlásenia identifikovala pozemok ako parcelu KN č. X. o výmere X. m ,
zastavaná plocha v kat. území N. a ani v ďalšej časti čestného prehlásenia takto uvedenú
výmeru pozemku nespochybnila, ani nezmenila. Odvolací súd vyhodnotil čestné prehlásenie
navrhovateľky v súvislosti s čestným prehlásením matky navrhovateľky
a pôvodného odporcu v rade 1/ a s čestným prehlásením a výpoveďou jeho bývalej
manželky a dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka pokiaľ i užívala pozemok KN
2
č. X. o výmere X. muž od roku 1974, bola si vedomá, že tento pozemok užíva nie
na základe darovacej zmluvy, uzatvorenej s rodičmi, ktorou jej bola darovaná úplne iná
parcela, evidovaná pod č. X., ale bez právneho dôvodu, poprípade na základe dohody
s odporcom v rade 1/ o tom, že si v budúcnosti sporný pozemok odkúpi. Za skutočnosť
preukazujúcu pravdivosť výpovedi pôvodného odporcu, jeho bývalej manželky, čestného
prehlásenia matky, resp. starej matky účastníkov, krajský súd považoval i tú
skutočnosť, že podľa územného rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu
navrhovateľky mal byť dodržaný odstup od susedného pozemku, teda od pozemku právneho
predchodcu odporkýň, čo zo strany navrhovateľky dodržané nebolo a stavbu rodinného domu
umiestnila priamo na hranici pozemkov, susediacich s pozemkami dnes odporkýň 2/, 3/.
Uvedené vyplýva i zo záverov súdneho znalca, ktorý v znaleckom posudku konštatoval
porušenie hranice podľa pôvodného geometrického plánu X., teda medzi
parc. č. X. a X., v premietnutí na súčasný stav medzi parc. č. X.-3 a X., X.
2
s tým, že sporná plocha parc. č. X. o výmere X. mje súčasťou parc. č. X., resp. KN
č. X. pred rozdelením. Krajský súd preto dospel k presvedčeniu, že pokiaľ by
i navrhovateľka do držby pozemku vstúpila omylom, v domnienke, že jej z titulu darovacej
zmluvy patrí, tento omyl nemohol byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam, za ktorých sa
tak stalo, ospravedlniteľným. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to, že i keď
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dal krajský súd okresnému súdu na zváženie, či
z hľadiska tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore nesvedčí, ďalej i pasívna legitimácia
pôvodnému odporcovi 1/, ktorý v priebehu konania nehnuteľnosť, ktorá je predmetom
sporu daroval (určovacia žaloba v sebe zahŕňa i prejudiciálne posúdenie tejto otázky)
nepovažoval skutočnosť, že okresný súd návrh voči odporcovi 1/ právoplatne zamietol už
rozsudkom č. k. 8C 383/2002-139, zo dňa 16.5.2005 (proti jeho rozhodnutiu v tejto časti
odvolanie podané nebolo), za zásadnú. Dospel k záveru že vyriešenie otázky vlastníctva
vo vzťahu k aktuálne v katastri nehnuteľnosti zapísaným vlastníkom pozemku, pokiaľ ho
nadobudli od evidenčné vedeného vlastníka, zodpovedá vývoju rozhodovacej praxe.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s. § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dňa 29.1.2008 dovolanie
navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo
ho zmeniť a návrhu na určenie vlastníctva vyhovieť a priznať jej aj trovy konania. Namietala,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie a spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Poukazovala na to, že
odvolací súd nepostupoval v zmysle § 132 O.s.p., svoje rozhodnutie odôvodnil svedeckými
výpoveďami v prospech odporcov, pričom neprihliadol na výpovede nestranných svedkov,
tak ako ich vyhodnotil súd prvého stupňa. Ona predmetnú nehnuteľnosť užívala nerušene
dobromyseľne od roku 1974 a preto sa už v roku 1984 stala jej vlastníčkou z titulu vydržania
(§ 135 ods.1 Občianskeho zákonníka). Tieto skutočnosti boli v konaní preukázané v konaní
pred prvostupňovým súdom výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste samom ako aj
dokazovaním vykonaným listinnými dôkazmi. Čestné prehlásenie podpísala na naliehanie
odporcu 1/, nešlo však o celú parcelu X. Od počiatku bola presvedčená o tom, že sporná
parcela jej patrí, čo odporca 1/ rešpektoval. Preto posúdene absenciu jej dobromyseľnosti
odvolacím súdom nepovažovala za správnu.
Odporcovia 1/, 2/, 3/ (hoci konanie voči odporcovi 1/ je právoplatne skončené)
vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné podľa § 243b
zamietnuť. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovali za vecne správny a zákonný,
vychádzajúci z vykonaného dokazovania. V celom rozsahu sa stotožnili so skutkovým
a právnym vyhodnotením veci vykonaným odvolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľky nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa
toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto
ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd
predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej
z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená ani navrhovateľkou
v dovolaní namietaná.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je
dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Hoci vadu tejto povahy dovolateľka v dovolaní namietala, jej existencia
nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať
na to, že odvolací súd po tom, ako bolo jeho pôvodné rozhodnutie v dovolacom konaní
zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že si nezadovážil rovnocenný
zákonný procesný podklad (doplnenie dokazovania alebo jeho zopakovanie v potrebnom
rozsahu) pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p, na pojednávaní dňa
29. januára 2009 zopakoval dokazovanie oboznámením čestného prehlásenia z č.l. 92 spisu,
č.l. 93 spisu, darovacou zmluvou z č.l. 113 spisu, čestným prehlásením z č.l. 129 spisu, ako aj
znaleckým posudkom z č.l. 82 spisu. Takto zopakované dôkazy v zmysle § 132 O.s.p.
vyhodnotil a považoval ich za rozhodné pre právne posúdenie veci. Preto námietka dovolateľa
o tzv. inej vade konania nie je dôvodná.
Dovolateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral
len na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. Právne posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho
viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa a k zamietnutiu návrhu je však vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať predovšetkým na to,
že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených odvolacím súdom, tak ani prieskumu ním
vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou
inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.
Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym
posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu, nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy
sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní.
Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad
vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený právo vec držať
(ius possidendi), právo vec užívať (ius utendi), požívať jej plody a úžitky (ius fruendi) a právo
s vecou nakladať (ius disponendi). Právo vec držať, nazývané tiež právom držby, znamená
právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je
nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu
rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je
oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou
je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby,
c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súdna prax je
jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu taký právny titul svedčí.
Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom
je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého
možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol – či mu svedčí
nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe
podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.
Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ
preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre
zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto
nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom
veci, dostatočne opodstatňuje.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že
odvolací súd v prejednávanej veci tieto skutočnosti a zásady správne aplikoval. Záver
odvolacieho súdu je v súlade s vykonaným dokazovaním a jeho právnym vyhodnotením
vyplývajúcim z ustálenej súdnej praxe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na jeho správne
dôvody, vedúce k zamietnutiu návrhu na určenie vlastníctva. Skutočnosti uvádzané
navrhovateľkou v dôvodoch dovolania považuje dovolací súd pre právne posúdenie veci
za právne irelevantné.
Dovolací súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že podľa ustálenej súdnej praxe
pri posudzovaní toho, či je držiteľ veci (nehnuteľnosti) v zmysle § 130 Občianskeho
zákonníka dobromyseľný je podstatné aj to, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno
so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne považovať, mal
resp. mohol mať alebo nemal prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.
V danej veci však pri posúdení všetkých okolnosti prípadu bolo potrebné ustáliť, že zo strany
navrhovateľky nebola naplnená podmienka dobromyseľnosti, ako jednej z predpokladov
nadobudnutia spornej nehnuteľnosti vydržaním.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol, spočíva
na správnom právnom posúdení veci a dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
nie je daný.
V dovolacom konaní úspešným odporkyniam 2/, 3/ vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, že nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.)
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :