Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/92/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Milana Deáka,

v právnej veci navrhovateľky A. M., rod. H., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. C. S.,

advokátom v Č., proti odporcom 1/ P. H., bývajúcemu v K., 2/ D. Š., bývajúcej v N., 3/ K. L.,

rod. H., bývajúcej v K., všetkých zastúpených JUDr. P. K., advokátom so sídlom v Ž.,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde v Čadci. pod

sp.zn. , o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline.

z 11. septembra 2007, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline z 11. septembra 2007 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Čadci rozsudkom z 26. októbra 2006, č.k. -170 určil, že

nehnuteľnosť, vedená na Katastrálnom úrade Ž., Správa katastra K. pre obec N., zapísaná

2

na LV č. X. ako parcela K. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mpatrí

do výlučného vlastníctva navrhovateľky A. M., rod. H., rod.č. X.. Návrh voči odporcovi 1/

zamietol a odporcom 1/, 2/, 3/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne

titulom trov konania 21 122,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. C.

S.. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že matka navrhovateľky

a odporcu 1/ Š. H. darovacou zmluvou X. spolu s manželom darovala pre účely stavby

2

rodinného domu P. H. (odporcovi 1/) parcelu č. X. – roľu o výmere X. ma navrhovateľke

2

parcelu č. X. – roľu o výmere X. m. Pre P. H. a jeho vtedajšiu manželku M. bolo vydané ešte

pred uzavretím darovacej zmluvy 15.8.1973 územné rozhodnutie o umiestnení stavby

rodinného domu. Pre navrhovateľku bolo takéto rozhodnutie vydané tiež pred uzavretím

darovacej zmluvy X.. V územnom rozhodnutí bolo určené, že vzdialenosť rodinného domu

odporcu 1/ a navrhovateľky má byť X. m a že je potrebné k darovacej zmluve vypracovať

2

geometrický plán do X. m, ktorý aj bol následne vypracovaný. Podľa darovacej zmluvy a

geometrického plánu sporná časť pozemku mala pripadnúť odporcovi 1/ P. H., ale pozemky

účastníci začali užívať tak, že spornú časť užívala navrhovateľka a podľa toho odporca 1/

i svoj pozemok oplotil. Prvostupňový súd z výsluchov svedkov ustálil, že medzi účastníkmi

neboli žiadne nezhody, odporca 1/ rešpektoval, že navrhovateľka spornú časť pozemku užíva,

že si na pozemku zriadila studňu, krb, zasadila kríky a ovocné stromy. Účastníci sa

navštevovali a mali dobré vzťahy. Po tom, ako došlo k sporom medzi Š. H. a dcérou

navrhovateľky, odporca 1/ si dal vyhotoviť geometrický plán a parcelu dal zapísať na list

2

vlastníctva pre seba. Podľa darovacej zmluvy X. odporca 1/ dostal darom X. m, ale výmera

2 2

jeho pozemku bola X. m. Navrhovateľka dostala darom X. m, hoci podľa listu vlastníctva to

2

bolo X. m. Súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 135a ods. 1, § 865 ods. 1 a 3

návrhu navrhovateľky vyhovel, keď za titul pre užívanie pozemku

považoval darovaciu zmluvu, uzatvorenú s rodičmi a skutočnosť, že odporca 1/ až do roku

2000 navrhovateľku v užívaní pozemku ničím nerušil. Návrh voči odporcovi 1/ zamietol s

odôvodnením, že počas konania darovacou zmluvou nehnuteľnosť previedol na odporkyne 2/,

3/ a teda prestal byť v konaní pasívne legitimovaný. Zápis do katastra nehnuteľností bol v

jeho prospech vykonaný na základe darovacej zmluvy z roku 1974, nie na základe

osvedčenia a teda nebolo potrebné, aby súd konal s prípadnými ďalšími osobami, ktoré by

mali byť zapísané v pozemkovej knihe. K námietke odporcov 1/, 2/, 3/ o tom, že

navrhovateľka v roku 1999 podpísala čestné prehlásenie, v ktorom uznala, že pozemok

tvoriaci predmet sporu, vtedy vedený pod parc.č. X. je vlastníctvom odporcu, okresný súd

uviedol, že uveril jej vysvetleniu o tom, že čestným prehlásením mienila len časť pozemku,

ktorú odporca 1/ užíval a mal oplotenú. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne 3/ rozsudkom z 11. septembra 2007,

sp.zn. rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľky

vyhovel zmenil a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh

voči odporcovi 1/ zamietnutý, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Navrhovateľku

zaviazal zaplatiť odporkyni 3/ trovy konania 10 642,-- Sk na účet advokáta JUDr. P. K.. Inak

žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd

poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je

v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom

ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera

spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré

vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik

vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že

držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je

držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť

objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka

a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno

s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp.

nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo

patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré

objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí, na tomto nič nemení

skutočnosť, že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere.

Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej

veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom

omyle držiteľa, ktorému sa mohlo pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide

o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí

byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že

držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam,

konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého

posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,

môže byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom ku všetkým okolnostiam a preto nemôže

byť držiteľom oprávneným. Odvolací súd mal preukázané, že pokiaľ i rodičia darovali

nehnuteľnosti – pozemky, či už odporcovi 1/ alebo navrhovateľke, urobili tak riadnou

darovacou zmluvou, registrovanou na Štátnom notárstve v Č. pod X. Práve túto darovaciu

zmluvu obaja účastníci považujú za podklad pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku, ktorý

2

tvorí predmet sporu a v súčasnosti je vedený pod X. č. X. o výmere X. m. Podľa darovacej

zmluvy uzatvorenej 13.5.1974 rodičia odporcovi 1/ darovali pozemok, označený pod parc.č.

2

X. – roľa o výmere X. ma navrhovateľke pozemok, vedený pod parc.č. X. – roľa o výmere

2

X. mtak, ako boli vyznačené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu č. X., vyhotoveného

25.4.1974. Z listu vlastníctva č. X. pre kat. územie obec N. odvolací súd zistil, že odporca je

2 2 2

vlastníkom parciel X. o výmere X. m, X. o výmere X. ma X.. o výmere X. m, na základe

darovacej zmluvy X. a žiadosti o zápis X.. Podľa listu vlastníctva č. X. pre kat. územie obce

2 2

N. navrhovateľka je vlastníčkou pozemkov X. o výmere X. ma X. o výmere X. m, na

podklade darovacej zmluvy X. a LV X.. Na rozdiel od darovacej zmluvy tak odporca 1/ je

2 2

vlastníkom pozemkov o celkovej výmere X. ma navrhovateľka X. m. Krajský súd poukázal

na to, že matka navrhovateľky a odporcu 1/ v čestnom prehlásení zo dňa 22.8.2000 uviedla,

že spolu so svojím nebohým manželom Š. H. v roku 1974 darovacou zmluvou previedla na

2

dcéru A. M., rod. H. E. parcelu č. X. o výmere X. ma odporcovi 1/ synovi P. H. E. parcelu č.

2

X., zodpovedajúcu terajším parcelám X. zastavaná plocha o výmere X. m, X č. X.. o výmere

2 2 2

X. ma X. č. X.. – zastavaná plocha o výmere X. ms tým, že výmera X. m, uvedená na

darovacej zmluve nezodpovedala skutočnej výmere, ktorá predmetom darovania bola.

2

Odôvodňovala to dobovým predpisom, podľa ktorého sa nemohlo previesť viac ako X. m.

2

Potvrdila však, že darovala celú parcelu X. č. X. o reálnej výmere X. m. V ďalšom prehlásila,

že odporca 1/ dal do dočasného užívania navrhovateľke parcelu č. X. – zastavaná plocha

2

o výmere X. m, pričom v roku 1997 táto prehlásila, že si odporca môže celú parcelu ohradiť

ako jeden celok s pozemkami X. č. X.. a X. č. X.., oproti súhlasu matky oboch účastníkov

k tomu, aby si osvedčila vlastnícke právo k pozemku X. č. X. a pozemku X. č. X.. V čestnom

prehlásení, urobenom navrhovateľkou 21.1.1999 napísanom na Okresnom úrade, katastrálny

odbor v K. navrhovateľka prehlásila, že nie je, ani nikdy v minulosti nebola vlastníčkou

2

parcely X. č. X. o výmere X. m– zastavaná plocha v kat. území N.. Za vlastníka sporného

pozemku označila svojho brata P. H. – odporcu 1/ z titulu darovacej zmluvy od rodičov,

ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Č. 5.6.1974 pod č. X.. Zároveň sama

požiadala, aby parcela X. č. X. bola zapísaná na list vlastníctva č. X. v kat. území N.

v prospech brata P. H. – pôvodne odporcu 1/. Za nie bez významu krajský súd považoval i

čestné prehlásenie bývalej manželky odporcu 1/, neskôr i jej výpoveď pred okresným súdom,

v ktorej uviedla, že v roku 1974 darovali rodičia účastníkov jej bývalému manželovi

2

pozemok, podľa vtedajšieho číslovania parc.č. X. o výmere X. ma navrhovateľke

vedľajší pozemok č. X.. Hneď v roku 1974 začala navrhovateľka stavať na pozemku dom,

priamo na hranici s pozemkom, ktorý patril jej bývalému manželovi, po celú dobu stavby

používala jeho pozemok k doprave materiálu a neskôr si ponechala k užívaniu časť jeho

2

pozemku o výmere X. m, ktorý priliehal k hranici medzi pozemkami, dnes parc.č. X..

Potvrdila, že medzi súrodencami, navrhovateľkou a pôvodným odporcom 1/ existovala ústna

dohoda, že navrhovateľka predmetnú časť pozemku bude užívať, a keď bude mať peniaze ju

od odporcu 1/ kúpi a že pokiaľ si i s vtedajším manželom – pôvodným odporcom 1/ oplotili

2

pozemok bez uvedených X. m, neznamenalo to, že by sa manžel tejto časti vzdal, naopak

stále požadoval po sestre, aby ho vyplatila. Odvolací súd po vyhodnotení dokazovania

v zmysle dospel k záveru, že prvostupňový súd vykonal síce dostatočné

dokazovanie, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru. I keď je pravdou, že podkladom

pre nadobudnutie vlastníctva k pozemkom, či už navrhovateľky alebo odporcu 1/ bola

darovacia zmluva, uzatvorená s rodičmi v roku 1974, registrovaná i štátnym notárstvom, tak

výmera pozemkov, ktoré nadobudla navrhovateľka, ako i výmera pozemkov, nadobudnutých

odporcom 1/ v skutočnosti nesúhlasila s výmerou, uvádzanou v samotnej písomnej zmluve.

Jednoznačne však rodičia darovali navrhovateľke parcelu č. X. a odporcovi 1/ parcelu č. X.. Z

2

parcely č. X. bola vytvorená neskôr parcela č. X., o výmere X. m, ktorá podľa čestného

prehlásenia, napísaného navrhovateľkou 21.1.1999 patrila do vlastníctva brata navrhovateľky

– pôvodne odporcu 1/. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd vyjadrenie navrhovateľky

o tom, že čestné prehlásenie urobila v presvedčení, že sa jedná iba o časť parcely č. X. bez

2

spornej plochy X. m, nepovažoval za vierohodné, keď v prvom odseku prehlásenia

2

identifikovala pozemok ako parcelu X. č. X. o výmere X. m, zastavaná plocha v kat. území

N. a ani v ďalšej časti čestného prehlásenia takto uvedenú výmeru pozemku nespochybnila,

ani nezmenila. Odvolací súd vyhodnotil čestné prehlásenie navrhovateľky v súvislosti s

čestným prehlásením matky navrhovateľky a pôvodného odporcu 1/ a s čestným prehlásením

a výpoveďou jeho bývalej manželky a dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka pokiaľ i

2

užívala pozemok X. č. X. o výmere X. muž od roku 1974, bola si vedomá, že tento pozemok

užíva nie na základe darovacej zmluvy, uzatvorenej s rodičmi, ktorou jej bola darovaná úplne

iná parcela, evidovaná pod č. X., ale bez právneho dôvodu, poprípade na základe dohody s

odporcom 1/ o tom, že si v budúcnosti sporný pozemok odkúpi. Za skutočnosť preukazujúcu

pravdivosť výpovedí pôvodného odporcu 1/, jeho bývalej manželky, čestného prehlásenia

matky, resp. starej matky účastníkov, krajský súd považoval i tú skutočnosť, že podľa

územného rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu navrhovateľky mal byť dodržaný

odstup od susedného pozemku, teda od pozemku právneho predchodcu odporkýň, čo zo

strany navrhovateľky dodržané nebolo a stavbu rodinného domu umiestnila priamo na hranici

pozemkov, susediacich s pozemkami dnes odporkýň 1/, 2/. Uvedené vyplýva i zo záverov

súdneho znalca, ktorý v znaleckom posudku konštatoval porušenie hranice podľa pôvodného

geometrického plánu X., teda medzi parc.č. X. a parc.č. X., v premietnutí na súčasný stav

2

medzi parc.č. X.. a parc. č. X., parc.č. X. s tým, že sporná plocha parc.č. X. o výmere X. mje

súčasťou parc.č. X., resp. X. č. X. pred rozdelením. Krajský súd preto dospel k presvedčeniu,

že pokiaľ by i navrhovateľka do držby pozemku vstúpila omylom, v domnienke, že jej z titulu

darovacej zmluvy patrí, tento omyl nemohol byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam, za

ktorých sa tak stalo, ospravedlniteľným. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to,

že i keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dal krajský súd okresnému súdu na

zváženie, či z hľadiska tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore nesvedčí, ďalej i pasívna

legitimácia pôvodnému odporcovi 1/, ktorý v priebehu konania nehnuteľnosť, ktorá je

predmetom sporu daroval (určovacia žaloba v sebe zahŕňa i prejudiciálne posúdenie tejto

otázky) nepovažoval skutočnosť, že okresný súd návrh voči odporcovi 1/ právoplatne

zamietol už rozsudkom č.k. -139, zo dňa 16. mája 2005 (proti jeho rozhodnutiu

v tejto časti odvolanie podané nebolo), za zásadnú. Dospel k záveru, že vyriešenie

otázky vlastníctva vo vzťahu k aktuálne v katastri nehnuteľností zapísaným vlastníkom

pozemku, pokiaľ ho nadobudli od evidenčne vedeného vlastníka, zodpovedá vývoju

rozhodovacej praxe. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dňa 29. januára 2008 dovolanie

navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

v zmysle Ona predmetnú nehnuteľnosť užívala nerušene

dobromyseľne od roku 1974 a preto sa už v roku 1984 stala jej vlastníčkou z titulu vydržania

( ). Tieto skutočnosti boli preukázané v konaní

pred prvostupňovým súdom výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste samom ako aj

dokazovaním vykonaným listinnými dôkazmi. Poukazovala na to, že odvolací súd

nepostupoval v zmysle , svoje rozhodnutie odôvodnil svedeckými výpoveďami

v prospech odporcov, pričom neprihliadol na výpovede nestranných svedkov, tak ako ich

vyhodnotil súd prvého stupňa. Ona čestné prehlásenie podpísala na naliehanie odporcu 1/.

Odporcovia 1/, 2/, 3/ (hoci konanie voči odporcovi 1/ je právoplatne skončené)

vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné podľa § 243b

zamietnuť. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovali za vecne správny a zákonný,

vychádzajúci z vykonaného dokazovania. V celom rozsahu sa stotožnili so skutkovým

a právnym vyhodnotením veci vykonaným odvolacím súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu

vyplývajúcom z ustanovenia a dospel k záveru, že dovolanie

navrhovateľky je podané opodstatnene.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane

ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Podľa dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli

splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy

a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch

účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

V zmysle odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú

splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil

súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 a 4.

Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám

( ).

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd

mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním

založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu

odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že

odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje

k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,

tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého

stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).

I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil, keď prevzal jeho skutkové zistenia a nestotožnil sa s jeho právnymi závermi,

z konkrétnych dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňovému súdu vytkol

nesprávnosť v skutkových zisteniach. Okresný súd po stránke skutkovej založil svoj rozsudok

na tom, že navrhovateľka spornú nehnuteľnosť vydržala v zmysle § 135a ods. 1 a § 865

ods. 1, 3 , keď za titul pre užívanie pozemku považoval darovaciu

zmluvu, uzatvorenú s rodičmi a skutočnosť, že odporca 1/ až do roku 2000 navrhovateľku

v užívaní pozemku ničím nerušil. Krajský súd – na rozdiel od neho – z hľadiska skutkového,

vyhodnotil čestné prehlásenie navrhovateľky v súvislosti s čestným prehlásením matky

navrhovateľky a pôvodného odporcu 1/ a s čestným prehlásením a výpoveďou jeho bývalej

manželky a dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka pokiaľ i užívala pozemok X. č. X.

2

o výmere X. muž od roku 1974, bola si vedomá, že tento pozemok užíva nie na základe

darovacej zmluvy, uzatvorenej s rodičmi, ktorou jej bola darovaná úplne iná parcela,

evidovaná pod č. X., ale bez právneho dôvodu, poprípade na základe dohody s odporcom 1/

o tom, že si v budúcnosti sporný pozemok odkúpi. Za skutočnosť preukazujúcu pravdivosť

výpovedí pôvodného odporcu, jeho bývalej manželky, čestného prehlásenia matky, resp.

starej matky účastníkov, krajský súd považoval i tú skutočnosť, že podľa územného

rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu navrhovateľky mal byť dodržaný odstup

od susedného pozemku, teda od pozemku právneho predchodcu odporkýň, čo zo strany

navrhovateľky dodržané nebolo.

Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa

na základe bezprostredne pre ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213

ods. 2 sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad

pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle Len takýto postup je aj v súlade

so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali

v občianskom súdnom konaní stále zachované. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim

odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k zamietnutiu návrhu v odvolaní napadnutej časti,

dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.

Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 11. septembra 2007

(č.l. 213 spisu), na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd

na tomto pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané

súdom prvého stupňa a ani dokazovanie nedoplnil.

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy

predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá

povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia , nie je zopakovaním

dokazovania v zmysle a nasledujúcich Takýmto zopakovaním dokazovania nie je

ani : „oboznámenie podstatného obsahu spisu“, a nie je ním ani prednes zástupcu účastníka

konania prípadne účastníka konania, ktorý je potrebné odlišovať od výsluchu účastníka

konania v zmysle

Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné

hodnotenie dôkazov v zmysle , a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce

právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania

oprávnenie na ich hodnotenie.

Pokiaľ dovolateľka namietala, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní

podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia

odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu

konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.

Napriek tejto skutočnosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné

uviesť, že k vydržaniu môže viesť len držba oprávnená. Vec môže vydržať len oprávnený

držiteľ, teda taký držiteľ, ktorý je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu

vec patrí ako vlastníkovi. Či už je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,

že mu vec patrí ako vlastníkovi, musí byť zhodnotené nielen subjektívne, ale súčasne aj

objektívne. Nestačí preto zamerať dokazovanie len na zistenie subjektívnych predstáv

držiteľa, vychádzajúcich len z právneho dôvodu (nadobúdacieho titulu), ktorý by mohol mať

za následok vznik práva, ale treba vždy zisťovať aj konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých

sa dá usúdiť, že subjektívne presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom, je dôvodné. Tento

originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva musí byť preukázaný splnením jednotlivých

podmienok vydržania (právny dôvod držby, jej oprávnenosť, nepretržitosť a nerušenosť).

Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,

majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). K takejto

vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného

dovolania ( druhá veta ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. októbra 2008

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková