Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)876/373065.729e8d.pdf
PDF · 128.04 KB
No categories available
5Cdo/92/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Milana Deáka,
v právnej veci navrhovateľky A. M., rod. H., bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. C. S.,
advokátom v Č., proti odporcom 1/ P. H., bývajúcemu v K., 2/ D. Š., bývajúcej v N., 3/ K. L.,
rod. H., bývajúcej v K., všetkých zastúpených JUDr. P. K., advokátom so sídlom v Ž.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde v Čadci. pod
sp.zn. 8 C 383/2002, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline.
z 11. septembra 2007, sp.zn. 9 Co 75/2007, takto
rozhodol:
Dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Žiline z 11. septembra 2007 sp.zn.
9 Co 75/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Čadci rozsudkom z 26. októbra 2006, č.k. 8 C 383/2002-170 určil, že
nehnuteľnosť, vedená na Katastrálnom úrade Ž., Správa katastra K. pre obec N., zapísaná
2
na LV č. X. ako parcela K. č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere X. mpatrí
do výlučného vlastníctva navrhovateľky A. M., rod. H., rod.č. X.. Návrh voči odporcovi 1/
zamietol a odporcom 1/, 2/, 3/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne
titulom trov konania 21 122,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet JUDr. C.
S.. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že matka navrhovateľky
a odporcu 1/ Š. H. darovacou zmluvou X. spolu s manželom darovala pre účely stavby
2
rodinného domu P. H. (odporcovi 1/) parcelu č. X. – roľu o výmere X. ma navrhovateľke
2
parcelu č. X. – roľu o výmere X. m. Pre P. H. a jeho vtedajšiu manželku M. bolo vydané ešte
pred uzavretím darovacej zmluvy 15.8.1973 územné rozhodnutie o umiestnení stavby
rodinného domu. Pre navrhovateľku bolo takéto rozhodnutie vydané tiež pred uzavretím
darovacej zmluvy X.. V územnom rozhodnutí bolo určené, že vzdialenosť rodinného domu
odporcu 1/ a navrhovateľky má byť X. m a že je potrebné k darovacej zmluve vypracovať
2
geometrický plán do X. m, ktorý aj bol následne vypracovaný. Podľa darovacej zmluvy a
geometrického plánu sporná časť pozemku mala pripadnúť odporcovi 1/ P. H., ale pozemky
účastníci začali užívať tak, že spornú časť užívala navrhovateľka a podľa toho odporca 1/
i svoj pozemok oplotil. Prvostupňový súd z výsluchov svedkov ustálil, že medzi účastníkmi
neboli žiadne nezhody, odporca 1/ rešpektoval, že navrhovateľka spornú časť pozemku užíva,
že si na pozemku zriadila studňu, krb, zasadila kríky a ovocné stromy. Účastníci sa
navštevovali a mali dobré vzťahy. Po tom, ako došlo k sporom medzi Š. H. a dcérou
navrhovateľky, odporca 1/ si dal vyhotoviť geometrický plán a parcelu dal zapísať na list
2
vlastníctva pre seba. Podľa darovacej zmluvy X. odporca 1/ dostal darom X. m, ale výmera
2 2
jeho pozemku bola X. m. Navrhovateľka dostala darom X. m, hoci podľa listu vlastníctva to
2
bolo X. m. Súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia § 135a ods. 1, § 865 ods. 1 a 3
Občianskeho zákonníka návrhu navrhovateľky vyhovel, keď za titul pre užívanie pozemku
považoval darovaciu zmluvu, uzatvorenú s rodičmi a skutočnosť, že odporca 1/ až do roku
2000 navrhovateľku v užívaní pozemku ničím nerušil. Návrh voči odporcovi 1/ zamietol s
odôvodnením, že počas konania darovacou zmluvou nehnuteľnosť previedol na odporkyne 2/,
3/ a teda prestal byť v konaní pasívne legitimovaný. Zápis do katastra nehnuteľností bol v
jeho prospech vykonaný na základe darovacej zmluvy z roku 1974, nie na základe
osvedčenia a teda nebolo potrebné, aby súd konal s prípadnými ďalšími osobami, ktoré by
mali byť zapísané v pozemkovej knihe. K námietke odporcov 1/, 2/, 3/ o tom, že
navrhovateľka v roku 1999 podpísala čestné prehlásenie, v ktorom uznala, že pozemok
tvoriaci predmet sporu, vtedy vedený pod parc.č. X. je vlastníctvom odporcu, okresný súd
uviedol, že uveril jej vysvetleniu o tom, že čestným prehlásením mienila len časť pozemku,
ktorú odporca 1/ užíval a mal oplotenú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne 3/ rozsudkom z 11. septembra 2007,
sp.zn. 9 Co 75/2007 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľky
vyhovel zmenil a návrh na určenie vlastníckeho práva zamietol. Vo výroku, ktorým bol návrh
voči odporcovi 1/ zamietnutý, ponechal rozsudok okresného súdu nedotknutý. Navrhovateľku
zaviazal zaplatiť odporkyni 3/ trovy konania 10 642,-- Sk na účet advokáta JUDr. P. K.. Inak
žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd
poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je
v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, a že je v tejto dobrej viere so zreteľom
ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera
spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží alebo subjektom práva, ktoré
vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik
vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že
držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku všetkým okolnostiam“. Posúdenie, či je
držiteľ v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam alebo nie, je treba vždy hodnotiť
objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka
a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal, resp.
nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo
patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré
objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí, na tomto nič nemení
skutočnosť, že držiteľ môže v tomto prípade byť naďalej subjektívne v dobrej viere.
Oprávnená držba sa zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej
veci alebo subjektom vykonávaného práva. Oprávnená držba sa nemôže zakladať na takom
omyle držiteľa, ktorému sa mohlo pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Je treba zdôrazniť, že ide
o opatrnosť normálnu, obvyklú, posudzovanú z objektívneho hľadiska. Omyl držiteľa musí
byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo i napriek tomu, že
držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam,
konkrétneho prípadu po každom požadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného obvyklého
posudzovania veci, nie je ospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,
môže byť síce v dobrej viere, avšak nie so zreteľom ku všetkým okolnostiam a preto nemôže
byť držiteľom oprávneným. Odvolací súd mal preukázané, že pokiaľ i rodičia darovali
nehnuteľnosti – pozemky, či už odporcovi 1/ alebo navrhovateľke, urobili tak riadnou
darovacou zmluvou, registrovanou na Štátnom notárstve v Č. pod X. Práve túto darovaciu
zmluvu obaja účastníci považujú za podklad pre nadobudnutie vlastníctva k pozemku, ktorý
2
tvorí predmet sporu a v súčasnosti je vedený pod X. č. X. o výmere X. m. Podľa darovacej
zmluvy uzatvorenej 13.5.1974 rodičia odporcovi 1/ darovali pozemok, označený pod parc.č.
2
X. – roľa o výmere X. ma navrhovateľke pozemok, vedený pod parc.č. X. – roľa o výmere
2
X. mtak, ako boli vyznačené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu č. X., vyhotoveného
25.4.1974. Z listu vlastníctva č. X. pre kat. územie obec N. odvolací súd zistil, že odporca je
2 2 2
vlastníkom parciel X. o výmere X. m, X. o výmere X. ma X.. o výmere X. m, na základe
darovacej zmluvy X. a žiadosti o zápis X.. Podľa listu vlastníctva č. X. pre kat. územie obce
2 2
N. navrhovateľka je vlastníčkou pozemkov X. o výmere X. ma X. o výmere X. m, na
podklade darovacej zmluvy X. a LV X.. Na rozdiel od darovacej zmluvy tak odporca 1/ je
2 2
vlastníkom pozemkov o celkovej výmere X. ma navrhovateľka X. m. Krajský súd poukázal
na to, že matka navrhovateľky a odporcu 1/ v čestnom prehlásení zo dňa 22.8.2000 uviedla,
že spolu so svojím nebohým manželom Š. H. v roku 1974 darovacou zmluvou previedla na
2
dcéru A. M., rod. H. E. parcelu č. X. o výmere X. ma odporcovi 1/ synovi P. H. E. parcelu č.
2
X., zodpovedajúcu terajším parcelám X. zastavaná plocha o výmere X. m, X č. X.. o výmere
2 2 2
X. ma X. č. X.. – zastavaná plocha o výmere X. ms tým, že výmera X. m, uvedená na
darovacej zmluve nezodpovedala skutočnej výmere, ktorá predmetom darovania bola.
2
Odôvodňovala to dobovým predpisom, podľa ktorého sa nemohlo previesť viac ako X. m.
2
Potvrdila však, že darovala celú parcelu X. č. X. o reálnej výmere X. m. V ďalšom prehlásila,
že odporca 1/ dal do dočasného užívania navrhovateľke parcelu č. X. – zastavaná plocha
2
o výmere X. m, pričom v roku 1997 táto prehlásila, že si odporca môže celú parcelu ohradiť
ako jeden celok s pozemkami X. č. X.. a X. č. X.., oproti súhlasu matky oboch účastníkov
k tomu, aby si osvedčila vlastnícke právo k pozemku X. č. X. a pozemku X. č. X.. V čestnom
prehlásení, urobenom navrhovateľkou 21.1.1999 napísanom na Okresnom úrade, katastrálny
odbor v K. navrhovateľka prehlásila, že nie je, ani nikdy v minulosti nebola vlastníčkou
2
parcely X. č. X. o výmere X. m– zastavaná plocha v kat. území N.. Za vlastníka sporného
pozemku označila svojho brata P. H. – odporcu 1/ z titulu darovacej zmluvy od rodičov,
ktorá bola registrovaná na Štátnom notárstve v Č. 5.6.1974 pod č. X.. Zároveň sama
požiadala, aby parcela X. č. X. bola zapísaná na list vlastníctva č. X. v kat. území N.
v prospech brata P. H. – pôvodne odporcu 1/. Za nie bez významu krajský súd považoval i
čestné prehlásenie bývalej manželky odporcu 1/, neskôr i jej výpoveď pred okresným súdom,
v ktorej uviedla, že v roku 1974 darovali rodičia účastníkov jej bývalému manželovi
2
pozemok, podľa vtedajšieho číslovania parc.č. X. o výmere X. ma navrhovateľke
vedľajší pozemok č. X.. Hneď v roku 1974 začala navrhovateľka stavať na pozemku dom,
priamo na hranici s pozemkom, ktorý patril jej bývalému manželovi, po celú dobu stavby
používala jeho pozemok k doprave materiálu a neskôr si ponechala k užívaniu časť jeho
2
pozemku o výmere X. m, ktorý priliehal k hranici medzi pozemkami, dnes parc.č. X..
Potvrdila, že medzi súrodencami, navrhovateľkou a pôvodným odporcom 1/ existovala ústna
dohoda, že navrhovateľka predmetnú časť pozemku bude užívať, a keď bude mať peniaze ju
od odporcu 1/ kúpi a že pokiaľ si i s vtedajším manželom – pôvodným odporcom 1/ oplotili
2
pozemok bez uvedených X. m, neznamenalo to, že by sa manžel tejto časti vzdal, naopak
stále požadoval po sestre, aby ho vyplatila. Odvolací súd po vyhodnotení dokazovania
v zmysle § 132 O.s.p. dospel k záveru, že prvostupňový súd vykonal síce dostatočné
dokazovanie, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru. I keď je pravdou, že podkladom
pre nadobudnutie vlastníctva k pozemkom, či už navrhovateľky alebo odporcu 1/ bola
darovacia zmluva, uzatvorená s rodičmi v roku 1974, registrovaná i štátnym notárstvom, tak
výmera pozemkov, ktoré nadobudla navrhovateľka, ako i výmera pozemkov, nadobudnutých
odporcom 1/ v skutočnosti nesúhlasila s výmerou, uvádzanou v samotnej písomnej zmluve.
Jednoznačne však rodičia darovali navrhovateľke parcelu č. X. a odporcovi 1/ parcelu č. X.. Z
2
parcely č. X. bola vytvorená neskôr parcela č. X., o výmere X. m, ktorá podľa čestného
prehlásenia, napísaného navrhovateľkou 21.1.1999 patrila do vlastníctva brata navrhovateľky
– pôvodne odporcu 1/. Na rozdiel od okresného súdu krajský súd vyjadrenie navrhovateľky
o tom, že čestné prehlásenie urobila v presvedčení, že sa jedná iba o časť parcely č. X. bez
2
spornej plochy X. m, nepovažoval za vierohodné, keď v prvom odseku prehlásenia
2
identifikovala pozemok ako parcelu X. č. X. o výmere X. m, zastavaná plocha v kat. území
N. a ani v ďalšej časti čestného prehlásenia takto uvedenú výmeru pozemku nespochybnila,
ani nezmenila. Odvolací súd vyhodnotil čestné prehlásenie navrhovateľky v súvislosti s
čestným prehlásením matky navrhovateľky a pôvodného odporcu 1/ a s čestným prehlásením
a výpoveďou jeho bývalej manželky a dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka pokiaľ i
2
užívala pozemok X. č. X. o výmere X. muž od roku 1974, bola si vedomá, že tento pozemok
užíva nie na základe darovacej zmluvy, uzatvorenej s rodičmi, ktorou jej bola darovaná úplne
iná parcela, evidovaná pod č. X., ale bez právneho dôvodu, poprípade na základe dohody s
odporcom 1/ o tom, že si v budúcnosti sporný pozemok odkúpi. Za skutočnosť preukazujúcu
pravdivosť výpovedí pôvodného odporcu 1/, jeho bývalej manželky, čestného prehlásenia
matky, resp. starej matky účastníkov, krajský súd považoval i tú skutočnosť, že podľa
územného rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu navrhovateľky mal byť dodržaný
odstup od susedného pozemku, teda od pozemku právneho predchodcu odporkýň, čo zo
strany navrhovateľky dodržané nebolo a stavbu rodinného domu umiestnila priamo na hranici
pozemkov, susediacich s pozemkami dnes odporkýň 1/, 2/. Uvedené vyplýva i zo záverov
súdneho znalca, ktorý v znaleckom posudku konštatoval porušenie hranice podľa pôvodného
geometrického plánu X., teda medzi parc.č. X. a parc.č. X., v premietnutí na súčasný stav
2
medzi parc.č. X.. a parc. č. X., parc.č. X. s tým, že sporná plocha parc.č. X. o výmere X. mje
súčasťou parc.č. X., resp. X. č. X. pred rozdelením. Krajský súd preto dospel k presvedčeniu,
že pokiaľ by i navrhovateľka do držby pozemku vstúpila omylom, v domnienke, že jej z titulu
darovacej zmluvy patrí, tento omyl nemohol byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam, za
ktorých sa tak stalo, ospravedlniteľným. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to,
že i keď v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dal krajský súd okresnému súdu na
zváženie, či z hľadiska tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore nesvedčí, ďalej i pasívna
legitimácia pôvodnému odporcovi 1/, ktorý v priebehu konania nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom sporu daroval (určovacia žaloba v sebe zahŕňa i prejudiciálne posúdenie tejto
otázky) nepovažoval skutočnosť, že okresný súd návrh voči odporcovi 1/ právoplatne
zamietol už rozsudkom č.k. 8 C 383/2002-139, zo dňa 16. mája 2005 (proti jeho rozhodnutiu
v tejto časti odvolanie podané nebolo), za zásadnú. Dospel k záveru, že vyriešenie
otázky vlastníctva vo vzťahu k aktuálne v katastri nehnuteľností zapísaným vlastníkom
pozemku, pokiaľ ho nadobudli od evidenčne vedeného vlastníka, zodpovedá vývoju
rozhodovacej praxe. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala dňa 29. januára 2008 dovolanie
navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.
Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ona predmetnú nehnuteľnosť užívala nerušene
dobromyseľne od roku 1974 a preto sa už v roku 1984 stala jej vlastníčkou z titulu vydržania
(§ 135 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tieto skutočnosti boli preukázané v konaní
pred prvostupňovým súdom výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste samom ako aj
dokazovaním vykonaným listinnými dôkazmi. Poukazovala na to, že odvolací súd
nepostupoval v zmysle § 132 O.s.p., svoje rozhodnutie odôvodnil svedeckými výpoveďami
v prospech odporcov, pričom neprihliadol na výpovede nestranných svedkov, tak ako ich
vyhodnotil súd prvého stupňa. Ona čestné prehlásenie podpísala na naliehanie odporcu 1/.
Odporcovia 1/, 2/, 3/ (hoci konanie voči odporcovi 1/ je právoplatne skončené)
vo svojom vyjadrení navrhli dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné podľa § 243b
zamietnuť. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu považovali za vecne správny a zákonný,
vychádzajúci z vykonaného dokazovania. V celom rozsahu sa stotožnili so skutkovým
a právnym vyhodnotením veci vykonaným odvolacím súdom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie
navrhovateľky je podané opodstatnene.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane
ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p. dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy
a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch
účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
V zmysle § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú
splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
Podľa § 213 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil
súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 a 4.
Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd
mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním
založených následných právnych záverov, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu
odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, že
odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje
k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom,
tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom
prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého
stupňa, bez toho, aby vo veci vykonal akékoľvek dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil, keď prevzal jeho skutkové zistenia a nestotožnil sa s jeho právnymi závermi,
z konkrétnych dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že prvostupňovému súdu vytkol
nesprávnosť v skutkových zisteniach. Okresný súd po stránke skutkovej založil svoj rozsudok
na tom, že navrhovateľka spornú nehnuteľnosť vydržala v zmysle § 135a ods. 1 a § 865
ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, keď za titul pre užívanie pozemku považoval darovaciu
zmluvu, uzatvorenú s rodičmi a skutočnosť, že odporca 1/ až do roku 2000 navrhovateľku
v užívaní pozemku ničím nerušil. Krajský súd – na rozdiel od neho – z hľadiska skutkového,
vyhodnotil čestné prehlásenie navrhovateľky v súvislosti s čestným prehlásením matky
navrhovateľky a pôvodného odporcu 1/ a s čestným prehlásením a výpoveďou jeho bývalej
manželky a dospel k presvedčeniu, že navrhovateľka pokiaľ i užívala pozemok X. č. X.
2
o výmere X. muž od roku 1974, bola si vedomá, že tento pozemok užíva nie na základe
darovacej zmluvy, uzatvorenej s rodičmi, ktorou jej bola darovaná úplne iná parcela,
evidovaná pod č. X., ale bez právneho dôvodu, poprípade na základe dohody s odporcom 1/
o tom, že si v budúcnosti sporný pozemok odkúpi. Za skutočnosť preukazujúcu pravdivosť
výpovedí pôvodného odporcu, jeho bývalej manželky, čestného prehlásenia matky, resp.
starej matky účastníkov, krajský súd považoval i tú skutočnosť, že podľa územného
rozhodnutia o umiestnení stavby rodinného domu navrhovateľky mal byť dodržaný odstup
od susedného pozemku, teda od pozemku právneho predchodcu odporkýň, čo zo strany
navrhovateľky dodržané nebolo.
Ak sa však odvolací súd chcel odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa
na základe bezprostredne pre ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213
ods. 2 O.s.p. sám v potrebnom rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad
pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. Len takýto postup je aj v súlade
so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania, ktoré zásady zostali
v občianskom súdnom konaní stále zachované. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim
odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k zamietnutiu návrhu v odvolaní napadnutej časti,
dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa 11. septembra 2007
(č.l. 213 spisu), na ktorom bolo aj meritórne rozhodnuté, totiž vyplýva, že krajský súd
na tomto pojednávaní žiadne dokazovanie nevykonal. Nezopakoval ani dôkazy vykonané
súdom prvého stupňa a ani dokazovanie nedoplnil.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že podanie správy
predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá
povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním
dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p. Takýmto zopakovaním dokazovania nie je
ani : „oboznámenie podstatného obsahu spisu“, a nie je ním ani prednes zástupcu účastníka
konania prípadne účastníka konania, ktorý je potrebné odlišovať od výsluchu účastníka
Odvolací súd si tak nezadovážil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce
právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania
oprávnenie na ich hodnotenie.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Dovolateľkou napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní
podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo skutkové zistenia
odvolacieho súdu vyplývajúce zo spisu nedávajú (vzhľadom na už spomenutú tzv. inú vadu
konania) pre toto posúdenie dostatočný podklad.
Napriek tejto skutočnosti považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné
uviesť, že k vydržaniu môže viesť len držba oprávnená. Vec môže vydržať len oprávnený
držiteľ, teda taký držiteľ, ktorý je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu
vec patrí ako vlastníkovi. Či už je držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere,
že mu vec patrí ako vlastníkovi, musí byť zhodnotené nielen subjektívne, ale súčasne aj
objektívne. Nestačí preto zamerať dokazovanie len na zistenie subjektívnych predstáv
držiteľa, vychádzajúcich len z právneho dôvodu (nadobúdacieho titulu), ktorý by mohol mať
za následok vznik práva, ale treba vždy zisťovať aj konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých
sa dá usúdiť, že subjektívne presvedčenie držiteľa, že je vlastníkom, je dôvodné. Tento
originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva musí byť preukázaný splnením jednotlivých
podmienok vydržania (právny dôvod držby, jej oprávnenosť, nepretržitosť a nerušenosť).
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou,
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). K takejto
vade bol dovolací súd povinný prihliadnuť, i keď by nebola uplatnená ako dôvod prípustného
dovolania (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie v zmysle ustanovenia § 243b ods. 1 O.s.p.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. októbra 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková