Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 288/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. H., T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M., pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. -32 z 11. júla 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2009 doručená sťažnosť Ing. I. H., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M.,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -32

z 11. júla 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. mája 2009 v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Sťažovateľka Ing. I. H. ako odvolateľka podala dňa 07. 08. 2008 odvolanie proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -32 zo dňa 11. 07. 2008, ktorým

Krajský súd v Bratislave konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky zastavil, a to s odôvodnením,

že služobné hodnotenia štátneho zamestnanca nepodliehajú súdnemu prieskumu. Podľa

názoru Krajského súdu v Bratislave má služobné hodnotenie štátneho zamestnanca

deklaratórny charakter, keďže samo o sebe nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenia

alebo povinnosti zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach služobného

pomeru, teda nejde o rozhodnutie, ktoré by spĺňalo podmienky vymedzené v § 244 ods. 3

a preto ani nie je daný predpoklad na samostatné preskúmanie tohto rozhodnutia v

správnom súdnictve. Sťažovateľka Ing. I. H. sa ako žalobkyňa predmetným návrhom zo dňa

29. 03. 2007 domáhala v tomto prvostupňovom konaní voči žalovanému Ministerstvu

zahraničných vecí Slovenskej republiky preskúmania zákonnosti služobných hodnotení

štátneho zamestnanca a vydania rozhodnutia o tom, že rozhodnutie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky označené ako „Záver služobného hodnotenia“

zo dňa 29. 01. 2007 spolu s „Formulárom služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“

za hodnotené obdobie od 01. 07. 2005 do 30. 06. 2006 a rozhodnutie Ministerstva

zahraničných vecí Slovenskej republiky, označené ako „Záver služobného hodnotenia“

zo dňa 29. 01. 2007 spolu s „Formulárom služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“

za hodnotené obdobie od 01. 07. 2006 do 31. 12. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia

žalovanému orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o vyššie uvedenom odvolaní sťažovateľky

rozhodol tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave potvrdil a zároveň

žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odvolanie podľa názoru

odvolacieho súdu nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v predmetnom

rozhodnutí stotožnil s názorom prvostupňového súdu v danej veci, že služobné hodnotenie

štátneho zamestnanca konštatované v „Závere služobného hodnotenia“ a vo „Formulári

služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenie

alebo povinnosti štátneho zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach

jeho služobného pomeru. Z tohto dôvodu podľa názoru odvolacieho súdu nemohli byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobkyne predmetným rozhodnutím

žalovaného Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky priamo dotknuté.»

Sťažovateľka je toho názoru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu porušuje

jej základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2009 potvrdil uznesenie krajského súdu

č. k. -32 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd konanie zastavil.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -32 z 11. júla 2008 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2009, aby zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2009 a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa prvej vety (ďalej aj „OSP“)

rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia

a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

1. Sťažovateľka namietla porušenie svojich základných práv a slobôd uznesením

krajského súdu č. k. -32 z 11. júla 2008.

Proti tomuto rozhodnutiu podľa , ktorý upravuje

aj postup všeobecných súdov v správnom súdnictve, proti rozhodnutiu súdu v prvom stupni

je prípustný opravný prostriedok.

Sťažovateľka túto zákonnú možnosť využila a podala odvolanie na najvyššom súde,

ktorý vo veci konal a rozhodol.

Vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z ústavný súd

nemá právomoc preskúmavať postup všeobecných súdov, pokiaľ vo veci koná iný súd.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou všeobecných súdov, ktorá

je zavŕšená najvyšším súdom (, ).

Ústavný súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadniť platnú právnu úpravu

v oblasti rozdelenia právomoci, a to sa týka aj správneho súdnictva.

V tejto časti, keďže uznesenie krajského súdu bol v rámci odvolania oprávnený

preskúmať najvyšší súd, ústavný súd rozhodol, že sťažnosť odmieta pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka namieta aj rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý rozhodol o potvrdení

uznesenia krajského súdu č. k. -32 z 11. júla 2008. Uzneseniu najvyššieho súdu

vyčíta, že tým, že potvrdilo rozhodnutie krajského súdu a nerozhodlo o merite odvolania,

t. j. o námietke služobného hodnotenia sťažovateľky „došlo k odmietnutiu práva

(denegatio iustitiae)“, a tým aj k porušeniu základných práv sťažovateľky zaručených

a 2 a dohovoru.

Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv uznesením najvyššieho

súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práva, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou

zmluvou podľa ().

Ústavný súd musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu

úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadniť aj založenie právomoci

všeobecných súdov vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. .

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 26. mája 2009

sa uvádza:

«Odvolací súd z predloženého spisu krajského súdu zistil, že žalobkyňa vykonávala

u žalovaného štátnu službu vo funkcii hlavného radcu. Žalovaný vykonal služobné

hodnotenie žalobkyne za obdobie od 1. 7. 2005 do 30. 6. 2006 a výsledné jej hodnotenie

uviedol v „Závere služobného hodnotenia“ zo dňa 29. 1. 2007 a súčasne vykonal

jej služobné hodnotenie za obdobie od 1. 7. 2006 do 31. 12. 2006 a tiež jej výsledné

hodnotenie uviedol v „Závere služobného hodnotenia“ zo dňa 29. 1. 2007 tak, že dosahuje

čiastočne uspokojivé výsledky. Žalobkyňa proti uvedeným služobným hodnoteniam podala

sťažnosť podľa § 50 zákona o štátnej službe. Žalovaný doručil žalobkyni dňa 22. 7. 2007

Oznámenie o vybavení sťažnosti č. 3/Sťšz/2007-VEDU zo dňa 22. 3. 2007, podľa ktorého

vyhodnotil sťažnosť proti vydanému služobnému hodnoteniu ako neopodstatnenú...

Súd prvého stupňa v danej veci správne zameral svoju pozornosť, či „Záver

služobného hodnotenia“ spolu s „Formulárom služobného hodnotenia štátneho

zamestnanca“ spĺňa zákonné podmienky preskúmateľné súdom podľa piatej časti

ustanovujúcej správne súdnictvo.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu služobné hodnotenie štátneho zamestnanca

konštatované v „Závere služobného hodnotenia“ a vo „Formulári služobného hodnotenia

štátneho zamestnanca“ nezakladá, nemení ani nezrušuje oprávnenie alebo povinnosti

štátneho zamestnanca a je len podkladom pre rozhodovanie vo veciach jeho služobného

pomeru.

Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že vo „Formulári služobného hodnotenia

štátneho zamestnanca" žalovaný ako zamestnávateľ uvádza len skutkové zistenia týkajúce

sa plnenia služobných úloh žalobkyne na základe hodnotených hľadísk a v „Závere

služobného hodnotenia" konštatuje výsledné hodnotenie žalobkyne slovným vyjadrením a

Číselným označením.

Z uvedených dôvodov „Záver služobného hodnotenia“ a „Formulár služobného

hodnotenia štátneho zamestnanca“ nespĺňajú zákonné podmienky rozhodnutia v zmysle

, z ktorých dôvodov nepodliehajú súdnemu prieskumu podľa ustanovení

piatej časti . Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku

žalobkyne, že podľa je takýmto rozhodnutím aj služobné hodnotenie

štátneho zamestnanca, keďže v závislosti od služobného hodnotenia sa menia aj oprávnenia

štátneho zamestnanca napr. vo vzťahu k platu alebo v súvislosti s možnosťou zvýšenia

diplomatickej hodnosti podľa smernice žalovaného, pretože „Formulár“ a „Záver

služobného hodnotenia štátneho zamestnanca“ samo o sebe nezakladajú, nemenia alebo

nezrušujú oprávnenia a povinnosti žalobkyne a ani nimi nemohli byť jej práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti priamo dotknuté.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že súd zákonnosť postupu a záver

služobného hodnotenia štátneho zamestnanca posudzuje postupom analógia legis

ustanoveným v právnej norme

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho

orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré

sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné

a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.»

Výklad predložený najvyšším súdom možno podradiť pod citované ustanovenia

, vyvodené závery nie sú zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce zároveň

za následok porušenie označených základných práv sťažovateľky.

Najvyšší súd podal jediný možný výklad, prečo považuje služobné hodnotenie

obsiahnuté vo formulári služobného hodnotenia štátneho zamestnanca za postup,

ktorý predchádza rozhodnutiu o služobnom pomere a nezakladá oprávnenia alebo

povinnosti tak, ako to má na mysli ustanovenie .

Len také rozhodnutia, ktoré obsahujú oprávnenia alebo povinnosti podľa citovanej

právnej úpravy, zakladajú vecnú príslušnosť správneho súdu na ich posúdenie.

Ústavný súd je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. mája 2009 nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva podľa dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti. Nie je zrejmé, aby najvyšší súd napadnutým uznesením porušil namietané

základné práva sťažovateľky. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemá zjavne

neodôvodnený ani arbitrárny charakter.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných

práv podľa a 2 a práv podľa dohovoru nie je právo

na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť v tejto časti odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009