Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 539/2010
PDF · 164.88 KB
No categories available
II. ÚS 539/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline,
Kuzmányho 26, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline o d m i e t a ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra
2010 doručená sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, Kuzmányho 26,
Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ ako odvolací orgán v zmysle § 243 zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení
neskorších predpisov... rozhodnutím č. p.: KRP-460-6/PMO-2008 zo dňa 23. 5. 2008...
zamietol odvolanie bývalého príslušníka Policajného zboru P. C. ... proti schválenému
služobnému hodnoteniu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dolnom
Kubíne zo dňa 18. 03. 2008...
Proti rozhodnutiu o odvolaní menovaný podal žalobu o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia v zmysle § 247 Občianskeho súdneho poriadku... Krajský súd v Žiline
rozsudkom č. k. 21 S/69/2008-62 zo dňa 20. 1. 2009 zrušil rozhodnutie o odvolaní..., ako aj
schválené služobné hodnotenie, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. c), d) O. s. p.
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom
namietal vecnú príslušnosť súdu a skutočnosť, že v zmysle výkladu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, s ktorým sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, schválené
služobné hodnotenie, ako aj rozhodnutie o odvolaní nepodlieha samostatnému súdnemu
prieskumu, z dôvodu, že schválené služobné hodnotenie samo o sebe nezakladá, nemení ani
nezrušuje oprávnenia alebo povinnosti príslušníka Policajného zboru a tvorí podklad pre
rozhodovanie vo veciach služobného pomeru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1
zákona č. 73/1998 Z. z., pričom poukázal aj na konkrétne rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktoré uvedenú otázku riešili napr. 7 Sžo 113/99, 4 Sž 3/99.
... práve s takýmto výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil aj
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod č. k. III. ÚS 288/09-14...
Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... namietal vecnú
príslušnosť súdu a poukázal na skutočnosť, že zákonnosť schváleného služobného
hodnotenia je možné preskúmať súdom podľa § 245 ods. 1 a to iba v súdnom konaní, v
ktorom sa preskúmava rozhodnutie vydané práve na podklade schváleného služobného
hodnotenia.
Takýmto rozhodnutím je práve personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva
PZ v Žiline č. 541 zo dňa 29. 5. 2008, ktorým bol menovaný... prepustený zo služobného
pomeru... Z vyššie uvedeného vyplýva, že charakter služobného hodnotenia nespĺňa
podmienky rozhodnutia vymedzeného v ustanovení § 244 ods. 3 O. s. p. a preto nie je daný
dôvod na jeho preskúmanie v intenciách piatej časti O. s. p. ani s ohľadom na § 248 zákona
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom č. k. 8 Sžo/l 72/2009 zo dňa
1. 7. 2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... tak, že ho
v celom rozsahu potvrdil. V rozsudku sa nevysporiadal s námietkou vecnej príslušnosti súdu
konať vo veci, so záväzným výkladom, na ktorý odvolanie poukazuje a skonštatoval,
že ustanovenie § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. umožňuje preskúmavať v rámci piatej časti
O. s. p. schválené služobné hodnotenie.
Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku citoval ustanovenie § 248
zákona č. 73/1998 Z. z., v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na účinnosť tohto
ustanovenia a to je od 1. 4. 1998.
Výkladom Najvyššieho súdu SR,... by mohlo v praxi dochádzať k neriešiteľnej
situácii. Ak by bolo napadnuté žalobou len služobné hodnotenie, ktoré by súd preskúmal
podľa V. časti OSP a toto by zrušil, pričom by nebolo napadnuté žalobou rozhodnutie
o prepustení, ktoré bolo vydané na základe tohto služobného hodnotenia, policajt by bol
prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona, hoci by neexistoval dôvod, ktorý toto
prepustenie zakladá.“.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla
2010 porušil jeho právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňuje
takto:
„V rozsudku... sa Najvyšší súd... žiadnym spôsobom nevyporiadal s výkladom, ktorý
už bol prijatý Najvyšším súdom... v otázke samostatného súdneho prieskumu schváleného
služobného hodnotenia, na ktorý v podanom odvolaní sťažovateľ poukázal, ani k ďalším
argumentom uvedeným v podanom odvolaní. Výklad prezentovaný Najvyšším súdom...
sťažovateľ považuje za arbitrárny a svojvoľný, pričom pre jeho praktickú aplikáciu Najvyšší
súd... v uvedenom rozsudku neposkytol žiadne relevantné dôvody.
Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ vtom, že Najvyšší súd... sa dôsledne
nezaoberal dôvodmi podaného odvolania zo strany sťažovateľa, t. j. nedostatkom vecnej
príslušnosti krajského súdu na preskúmanie zákonnosti služobného hodnotenia. Svoje
odôvodnenie zameral na dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie o odvolaní a služobné
hodnotenie zrušené...“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/172/2009 zo dňa 1. 7. 2010 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 8 SŽ0/172/2009 zo dňa 1. 7. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby v zmysle ustanovení § 52 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil
vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s odôvodnením, že „rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Sžo/172/2009 zo dňa 01. 07. 2001 v spojitosti
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/69/2008 zaviazal sťažovateľa povinnosťou
uhradiť právnemu zástupcovi náhradu trov konania v celkovej výške 370, 80 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku“.
Rovnako sťažovateľ požadoval prerokovať svoju vec prednostne z dôvodu
naliehavosti, ktorú videl v tom, že „ide o otázku zásadného významu pri praktickej aplikácii
dôvodu prepustenia ustanoveného v § 192 ods. 1 písm. d) zákona, ako aj z dôvodu
prebiehajúcich súdnych konaní, kde sa otázka súdneho prieskumu schváleného služobného
hodnotenia preskúmava v rámci preskúmania rozhodnutí podľa piatej časti OSP“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odvolací správny súd (najvyšší súd)
vydaním arbitrárneho a svojvoľného rozsudku sp. zn. 8 Sžo 172/2009 z 1. júla 2010 porušil
jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom vystupoval ako účastník konania,
ale v postavení orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu
v správnom súdnictve. V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť
a realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník, ktorý ako taký vystupoval
v konaní pred sťažovateľom, a to podaním žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu
sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán
verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Na podporu tohto záveru možno uviesť, že
sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP,
pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa
preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde
sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti
tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve
(čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).
V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Európsky súd pre ľudské práva
môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od
skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných
dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie
sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci
konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi
v konaní pred ním.
Na tomto prístupe ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ je
považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa názoru ústavného
súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných práv a slobôd
v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť
nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci
(štátne orgány) podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy (napr. vo vlastníckych sporoch, keď
vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi
konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom
prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi ústavou zaručených základných práv
alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je
postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri
výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt
verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani
nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (II. ÚS 19/04).
V konkrétnom súdnom konaní vystupoval sťažovateľ ako orgán štátnej správy,
ktorého rozhodnutie vydané v správnom konaní preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho
zákonnosti. Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania (§ 250 ods. 1 a 4 OSP),
avšak bez možnosti iniciovať začatie tohto konania, pretože toto základné právo je podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy zverené len tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, a žiada súd, aby preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia. V správnom súdnictve všeobecný súd skúmal zákonnosť rozhodnutia
sťažovateľa, ktoré tento vydal pri výkone svojej právomoci orgánu štátnej správy vo
vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda v predmetnom správnom konaní konal
ako mocenský orgán.
Za tejto situácie, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného
súdnictva, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení
žalovaného, ktorého rozhodnutie preskúmaval správny súd, z podstaty veci nemohol byť
nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa ústavy, resp. ľudských práv
a základných slobôd podľa dohovoru. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na
podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ je teda osobou, ktorá je zjavne
neoprávnená na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd odmietol
jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,
ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich
nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej
sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali
alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe
sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci
porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého
konania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010