Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 539/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline,

Kuzmányho 26, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline o d m i e t a ako podanú

zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra

2010 doručená sťažnosť Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, Kuzmányho 26,

Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 1. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľ ako odvolací orgán v zmysle § 243 zákona

č. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej

služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení

neskorších predpisov... rozhodnutím č. p.: KRP-460-6/PMO-2008 zo dňa 23. 5. 2008...

zamietol odvolanie bývalého príslušníka Policajného zboru P. C. ... proti schválenému

služobnému hodnoteniu riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dolnom

Kubíne zo dňa 18. 03. 2008...

Proti rozhodnutiu o odvolaní menovaný podal žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia v zmysle ... Krajský súd v Žiline

rozsudkom č. k. -62 zo dňa 20. 1. 2009 zrušil rozhodnutie o odvolaní..., ako aj

schválené služobné hodnotenie, z dôvodov uvedených v ,

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

namietal vecnú príslušnosť súdu a skutočnosť, že v zmysle výkladu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, s ktorým sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, schválené

služobné hodnotenie, ako aj rozhodnutie o odvolaní nepodlieha samostatnému súdnemu

prieskumu, z dôvodu, že schválené služobné hodnotenie samo o sebe nezakladá, nemení ani

nezrušuje oprávnenia alebo povinnosti príslušníka Policajného zboru a tvorí podklad pre

rozhodovanie vo veciach služobného pomeru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1

, pričom poukázal aj na konkrétne rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktoré uvedenú otázku riešili napr. , .

... práve s takýmto výkladom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa stotožnil aj

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením vydaným pod č. k. -14...

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... namietal vecnú

príslušnosť súdu a poukázal na skutočnosť, že zákonnosť schváleného služobného

hodnotenia je možné preskúmať súdom podľa § 245 ods. 1 a to iba v súdnom konaní, v

ktorom sa preskúmava rozhodnutie vydané práve na podklade schváleného služobného

hodnotenia.

Takýmto rozhodnutím je práve personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva

PZ v Žiline č. 541 zo dňa 29. 5. 2008, ktorým bol menovaný... prepustený zo služobného

pomeru... Z vyššie uvedeného vyplýva, že charakter služobného hodnotenia nespĺňa

podmienky rozhodnutia vymedzeného v ustanovení a preto nie je daný

dôvod na jeho preskúmanie v intenciách piatej časti ani s ohľadom na zákona

č.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom č. k. 8 Sžo/l 72/2009 zo dňa

1. 7. 2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline... tak, že ho

v celom rozsahu potvrdil. V rozsudku sa nevysporiadal s námietkou vecnej príslušnosti súdu

konať vo veci, so záväzným výkladom, na ktorý odvolanie poukazuje a skonštatoval,

že ustanovenie umožňuje preskúmavať v rámci piatej časti

schválené služobné hodnotenie.

Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku citoval ustanovenie § 248

, v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na účinnosť tohto

ustanovenia a to je od 1. 4. 1998.

Výkladom Najvyššieho súdu SR,... by mohlo v praxi dochádzať k neriešiteľnej

situácii. Ak by bolo napadnuté žalobou len služobné hodnotenie, ktoré by súd preskúmal

podľa V. časti a toto by zrušil, pričom by nebolo napadnuté žalobou rozhodnutie

o prepustení, ktoré bolo vydané na základe tohto služobného hodnotenia, policajt by bol

prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. d) zákona, hoci by neexistoval dôvod, ktorý toto

prepustenie zakladá.“.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 1. júla

2010 porušil jeho právo na súdnu ochranu zaručené v , čo odôvodňuje

takto:

„V rozsudku... sa Najvyšší súd... žiadnym spôsobom nevyporiadal s výkladom, ktorý

už bol prijatý Najvyšším súdom... v otázke samostatného súdneho prieskumu schváleného

služobného hodnotenia, na ktorý v podanom odvolaní sťažovateľ poukázal, ani k ďalším

argumentom uvedeným v podanom odvolaní. Výklad prezentovaný Najvyšším súdom...

sťažovateľ považuje za arbitrárny a svojvoľný, pričom pre jeho praktickú aplikáciu Najvyšší

súd... v uvedenom rozsudku neposkytol žiadne relevantné dôvody.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ vtom, že Najvyšší súd... sa dôsledne

nezaoberal dôvodmi podaného odvolania zo strany sťažovateľa, t. j. nedostatkom vecnej

príslušnosti krajského súdu na preskúmanie zákonnosti služobného hodnotenia. Svoje

odôvodnenie zameral na dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie o odvolaní a služobné

hodnotenie zrušené...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline na súdnu

ochranu podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. zo dňa 1. 7. 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 1. 7. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd, aby v zmysle ustanovení § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu s odôvodnením, že „rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 01. 07. 2001 v spojitosti

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. zaviazal sťažovateľa povinnosťou

uhradiť právnemu zástupcovi náhradu trov konania v celkovej výške 370, 80 € do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku“.

Rovnako sťažovateľ požadoval prerokovať svoju vec prednostne z dôvodu

naliehavosti, ktorú videl v tom, že „ide o otázku zásadného významu pri praktickej aplikácii

dôvodu prepustenia ustanoveného v § 192 ods. 1 písm. d) zákona, ako aj z dôvodu

prebiehajúcich súdnych konaní, kde sa otázka súdneho prieskumu schváleného služobného

hodnotenia preskúmava v rámci preskúmania rozhodnutí podľa piatej časti “.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia okrem iného návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odvolací správny súd (najvyšší súd)

vydaním arbitrárneho a svojvoľného rozsudku sp. zn. z 1. júla 2010 porušil

jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v .

Sťažovateľ v konaní pred najvyšším súdom vystupoval ako účastník konania,

ale v postavení orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutí bola predmetom súdneho prieskumu

v správnom súdnictve. V tomto konaní môže podľa názoru ústavného súdu uplatniť

a realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník, ktorý ako taký vystupoval

v konaní pred sťažovateľom, a to podaním žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu

sťažovateľa. V takom type verejného súdnictva, akým je správne súdnictvo podľa § 247

a nasl. (ďalej len „OSP“), je pojmovo vylúčené, aby orgán

verejnej správy, akým je sťažovateľ, mohol uplatňovať a realizovať základné právo na

súdnu ochranu zaručené v . Na podporu tohto záveru možno uviesť, že

sťažovateľ nie je v žiadnom prípade oprávnený na začatie konania podľa a nasl. ,

pretože jeho procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa

preskúmava zákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli vynesené v procesnom postupe, kde

sťažovateľ mal nadradené, mocenské postavenie voči účastníkovi konania, ktorý sa proti

tomu postaveniu mohol v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve

( , a nasl. ).

V tejto spojitosti ústavný súd pripomína, že podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Európsky súd pre ľudské práva

môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek jednotlivca, mimovládnej organizácie alebo od

skupiny osôb, ktoré sa považujú za poškodené v dôsledku porušenia práv priznaných

dohovorom alebo jeho protokolmi. V tomto článku dohovoru je definované postavenie

sťažovateľa spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje ako sťažovateľa orgán verejnej moci

konajúci v mene štátu a rozhodujúci o právach a povinnostiach osôb, ktoré sú účastníkmi

v konaní pred ním.

Na tomto prístupe ústavného súdu nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ je

považovaný za právnickú osobu. Priznanie právnej subjektivity podľa názoru ústavného

súdu neznamená priznanie subjektivity v rozsahu nositeľa základných práv a slobôd

v zmysle . Predpokladom procesnej legitimácie na podanie sťažnosti

podľa je to, že fyzická osoba alebo právnická osoba má spôsobilosť byť

nositeľom základných práv a slobôd. V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci

(štátne orgány) podali sťažnosť podľa (napr. vo vlastníckych sporoch, keď

vystupujú v súkromnoprávnych vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi

konania). Môžu tak však urobiť iba vtedy, ak je splnená podmienka, že v konkrétnom

prípade mohli byť a aj v skutočnosti boli nositeľmi zaručených základných práv

alebo slobôd. Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je

postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri

výkone právomocí štátu. Pokiaľ štát vystupuje v príslušnom právnom vzťahu ako subjekt

verejného práva a súčasne ako nositeľ verejnej moci, z povahy veci vyplýva, že nie je a ani

nemôže byť nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd ().

V konkrétnom súdnom konaní vystupoval sťažovateľ ako orgán štátnej správy,

ktorého rozhodnutie vydané v správnom konaní preskúmaval všeobecný súd z hľadiska jeho

zákonnosti. Sťažovateľ bol síce účastníkom tohto súdneho konania ( a ),

avšak bez možnosti iniciovať začatie tohto konania, pretože toto základné právo je podľa

zverené len tomu, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, a žiada súd, aby preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia. V správnom súdnictve všeobecný súd skúmal zákonnosť rozhodnutia

sťažovateľa, ktoré tento vydal pri výkone svojej právomoci orgánu štátnej správy vo

vymedzenom úseku štátnej správy. Sťažovateľ teda v predmetnom správnom konaní konal

ako mocenský orgán.

Za tejto situácie, vychádzajúc z charakteru správneho súdnictva ako verejného

súdnictva, dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ako účastník konania v postavení

žalovaného, ktorého rozhodnutie preskúmaval správny súd, z podstaty veci nemohol byť

nositeľom (adresátom) základných práv a slobôd podľa , resp. ľudských práv

a základných slobôd podľa dohovoru. V dôsledku toho nebol ani oprávnenou osobou na

podanie sťažnosti podľa . Sťažovateľ je teda osobou, ktorá je zjavne

neoprávnená na podanie sťažnosti podľa , preto ústavný súd odmietol

jeho sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní ( ).

Napokon treba uviesť, že ústavná sťažnosť nie je bežným opravným prostriedkom,

ktorý je k dispozícii všetkým účastníkom predchádzajúcich konaní na zvrátenie pre nich

nepriaznivého priebehu alebo výsledku konania. Ako už bolo uvedené, účelom ústavnej

sťažnosti je rozhodovanie o skutočnosti, či napadnuté orgány verejnej moci rešpektovali

alebo chránili základné práva a slobody fyzických alebo právnických osôb. Len na základe

sťažnosti osoby, ktorá je nositeľom základných práv, a po zistení, že orgán verejnej moci

porušil základné práva, možno kasáciou zvrátiť priebeh alebo výsledok napadnutého

konania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010