Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 336/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach č. k. -49 z 3. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. apríla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2009 doručená sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd) č. k. -49 z 3.

novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 22. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp.

zn. z 26. novembra 2001 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. apríla 2002 odsúdený za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9

ods. 2 a a a účinného v relevantnom čase.

Sťažovateľ podal 24. apríla 2008 návrh na povolenie obnovy konania, ktorý krajský

súd na verejnom zasadnutí 3. novembra 2008 zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy

konania. Krajský súd odmietol vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy, a to výsluch P.

K., ktorého označil ako utajeného svedka č. 1 v pôvodnom trestnom konaní, výsluch svedka

kpt. R. T.. Najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

zamietol.

Sťažovateľ s napadnutými rozhodnutiami nesúhlasí a predkladá vlastné posúdenie

dôvodnosti jeho návrhu na obnovu konania: „... v zmysle novým

dôkazom nemusí byť len výpoveď nového, predtým nevypočutého svedka, ale aj dôkaz síce

vykonaný v pôvodnom konaní, avšak s novým obsahom (napr. v podstatných okolnostiach

obsahovo zmenená, prípadne doplnená výpoveď svedka, ktorý vypovedal už v pôvodnom

konaní). V zmysle citovaného ustanovenia je nepochybné, že výsluchom utajeného svedka P.

K. by krajský súd neopakoval už vykonaný dôkaz, ale zisťoval by objektívnu pravdu tohto tr.

činu, nakoľko je nesporne preukázané, že motívom tohto tr. činu neboli peniaze, ktoré

fakticky nikdy neexistovali, ale čosi, čo sa krajská prokuratúra v spojitosti s krajským

súdom a NS SR snažia protizákonným spôsobom zatajiť...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil označené uznesenia

krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie. Súčasne

žiada, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu a najvyššiemu súdu pokračovať

v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ žiada aj finančné zadosťučinenie 100 000 € a náhradu

trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa

a podľa skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené

alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami krajského súdu č. k. -49 z

3. novembra 2008 a najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2009.

Podľa a listiny každý má právo na to, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

1. Krajský súd uznesením č. k. -49 z 3. novembra 2008 návrh sťažovateľa

na obnovu konania zamietol podľa (pretože nezistil

podmienky obnovy konania podľa § 394). K sťažovateľom navrhovaným dôkazom uviedol:

„V zmysle citovaného ustanovenia ( – pozn.) je

nepochybné, že výsluchom utajeného svedka P. K. by krajský súd opakoval už vykonaný

dôkaz a s takto vykonaným dôkazom sa krajský súd v prvostupňovom rozhodnutí zákonným

spôsobom vysporiadal, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Výsledok takto

vykonaného dôkazu by pre krajský súd nepriniesol žiadne nové skutočnosti ohľadne skutku,

pre ktorý bol J. Č. odsúdený.“ K návrhu na vypočutie vyšetrovateľa kpt. R. T. z dôvodu

preukázania neexistencie lúpežného motívu vraždy krajský súd uviedol: „Na naplnenie

skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f/ Tr. zák. sa

nevyžaduje, aby došlo k získaniu majetkového prospechu, stačí preukázanie takého úmyslu.

Z popisu skutku, v súvislosti s ktorým bol J. Č. právoplatne odsúdený, nie je zmienka o

odcudzení akejkoľvej čiastky, ale len úmysel získať majetkový prospech a tak ani v tomto

prípade krajský súd nezistil, že by dôvody, o ktoré odsúdený J. Č. opiera svoj návrh na

povolenie obnovy, sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi

odôvodňovali iné rozhodnutia súdu o jeho vine alebo treste...“ Najvyšší súd v odôvodnení

uznesenia sp. zn. z 22. apríla 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa,

odkázal na písomné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktoré si osvojil, a v závere

konštatoval: „...stanovisko krajského súdu vo veci povolenia obnovy konania na základe

návrhu odsúdeného Č. je legálne a vecne správne, pričom ani dôvody uvedené v sťažnosti

nemôžu viesť k inému pohľadu na napadnuté rozhodnutie.“

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, sám sťažovateľ uznáva, že ich ochrany označených

práv sa mohol domáhať v rámci riadneho opravného konania pred príslušným všeobecným

súdom. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv

podľa , listiny a dohovoru, podľa názoru

ústavného súdu absentuje relevantné odôvodnenie porušenia týchto práv. Z obsahu

sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľa so samotným rozhodnutím, teda s pre neho

nepriaznivým výsledkom konania. Podľa sťažovateľa sa označené súdy mali dopustiť

porušenia jeho práv tým, že neakceptovali ním prednesené návrhy na vykonanie

dokazovania.

Podľa (rovnako podľa listiny) účastník konania má

právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ktorej účelom je umožniť oprávnenej osobe,

aby bola prítomná na prerokovaní jej veci v konaní pred orgánom oprávneným o veci

rozhodnúť. Podľa judikatúry ústavného súdu do obsahu práva vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním

navrhovaných dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (, ).

Ustanovenie treba vykladať v spojení s tak,

že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkaz, sa má účastníkovi konania umožniť, aby

sa k nemu mohol vyjadriť. Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

podľa však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy

označené účastníkmi súdneho konania (obdobne napr. , ).

Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny

prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal

a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové

a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho

vine a treste. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia odkazom na

odôvodnenie v sťažnostnom konaní preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu nie je

v prípade zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé

súdne konanie (napr. ). Z hľadiska procesného postupu všeobecné súdy

rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v súlade s ustanovením

.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a listiny skutočnosť, že všeobecné súdy nevypočuli ním navrhnutých

svedkov. Odkazujúc na doterajšiu judikatúru však ústavný súd konštatuje, že medzi týmto

postupom všeobecných súdov a namietaným porušením základného práva nie je príčinná

súvislosť.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy

preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd posudzujúc napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením

krajského súdu uvádza, že najvyšší súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, na

základe čoho zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol

zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu obsahuje ústavne akceptovateľný výklad a aplikáciu § 394 Trestného

poriadku vo vzťahu k uplatnenému dôvodu obnovy konania.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo

náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov

(, ). Z uvedeného vyplýva, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu po

jej predbežnom prerokovaní vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv

podľa a listiny odmietnuť podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Čo sa týka namietaného porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom konaní na povolenie obnovy konania, ústavný

súd uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie o mimoriadnych opravných

prostriedkoch (Európsky súd pre ľudské práva nepovažuje za účinný taký prostriedok,

ktorého porušenie závisí od úvahy orgánu verejnej moci), a preto aj túto časť sťažnosti

ústavný súd odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil dôvody na odmietnutie sťažnosti, nevyzýval

sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov, keďže v predloženom znení nespĺňa náležitosti

ustanovené v a .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2009