Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 336/09
PDF · 151.03 KB
No categories available
IV. ÚS 336/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7 Ntok 1/08-49 z 3. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tost 1/2009 z 22. apríla 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2009 doručená sťažnosť J. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 38 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd) č. k. 7 Ntok 1/09-49 z 3.
novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Tost 1/2009 z 22. apríla 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp.
zn. 3 T 35/99 z 26. novembra 2001 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 13/02 z 29. apríla 2002 odsúdený za trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9
ods. 2 a § 219 ods. 1a 2 písm. a) a f) Trestného zákona účinného v relevantnom čase.
Sťažovateľ podal 24. apríla 2008 návrh na povolenie obnovy konania, ktorý krajský
súd na verejnom zasadnutí 3. novembra 2008 zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy
konania. Krajský súd odmietol vykonať sťažovateľom navrhované dôkazy, a to výsluch P.
K., ktorého označil ako utajeného svedka č. 1 v pôvodnom trestnom konaní, výsluch svedka
kpt. R. T.. Najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
zamietol.
Sťažovateľ s napadnutými rozhodnutiami nesúhlasí a predkladá vlastné posúdenie
dôvodnosti jeho návrhu na obnovu konania: „... v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. novým
dôkazom nemusí byť len výpoveď nového, predtým nevypočutého svedka, ale aj dôkaz síce
vykonaný v pôvodnom konaní, avšak s novým obsahom (napr. v podstatných okolnostiach
obsahovo zmenená, prípadne doplnená výpoveď svedka, ktorý vypovedal už v pôvodnom
konaní). V zmysle citovaného ustanovenia je nepochybné, že výsluchom utajeného svedka P.
K. by krajský súd neopakoval už vykonaný dôkaz, ale zisťoval by objektívnu pravdu tohto tr.
činu, nakoľko je nesporne preukázané, že motívom tohto tr. činu neboli peniaze, ktoré
fakticky nikdy neexistovali, ale čosi, čo sa krajská prokuratúra v spojitosti s krajským
súdom a NS SR snažia protizákonným spôsobom zatajiť...“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd zrušil označené uznesenia
krajského súdu a najvyššieho súdu a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie. Súčasne
žiada, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu a najvyššiemu súdu pokračovať
v porušovaní jeho práv. Sťažovateľ žiada aj finančné zadosťučinenie 100 000 € a náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa
a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené
alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutiami krajského súdu č. k. 7 Ntok 1/08-49 z
3. novembra 2008 a najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 1/2009 z 22. apríla 2009.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo na to, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná.
1. Krajský súd uznesením č. k. 7 Ntok 1/08-49 z 3. novembra 2008 návrh sťažovateľa
na obnovu konania zamietol podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku (pretože nezistil
podmienky obnovy konania podľa § 394). K sťažovateľom navrhovaným dôkazom uviedol:
„V zmysle citovaného ustanovenia (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku – pozn.) je
nepochybné, že výsluchom utajeného svedka P. K. by krajský súd opakoval už vykonaný
dôkaz a s takto vykonaným dôkazom sa krajský súd v prvostupňovom rozhodnutí zákonným
spôsobom vysporiadal, čo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Výsledok takto
vykonaného dôkazu by pre krajský súd nepriniesol žiadne nové skutočnosti ohľadne skutku,
pre ktorý bol J. Č. odsúdený.“ K návrhu na vypočutie vyšetrovateľa kpt. R. T. z dôvodu
preukázania neexistencie lúpežného motívu vraždy krajský súd uviedol: „Na naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f/ Tr. zák. sa
nevyžaduje, aby došlo k získaniu majetkového prospechu, stačí preukázanie takého úmyslu.
Z popisu skutku, v súvislosti s ktorým bol J. Č. právoplatne odsúdený, nie je zmienka o
odcudzení akejkoľvej čiastky, ale len úmysel získať majetkový prospech a tak ani v tomto
prípade krajský súd nezistil, že by dôvody, o ktoré odsúdený J. Č. opiera svoj návrh na
povolenie obnovy, sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodňovali iné rozhodnutia súdu o jeho vine alebo treste...“ Najvyšší súd v odôvodnení
uznesenia sp. zn. 3 Tost 1/2009 z 22. apríla 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa,
odkázal na písomné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, ktoré si osvojil, a v závere
konštatoval: „...stanovisko krajského súdu vo veci povolenia obnovy konania na základe
návrhu odsúdeného Č. je legálne a vecne správne, pričom ani dôvody uvedené v sťažnosti
nemôžu viesť k inému pohľadu na napadnuté rozhodnutie.“
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, sám sťažovateľ uznáva, že ich ochrany označených
práv sa mohol domáhať v rámci riadneho opravného konania pred príslušným všeobecným
súdom. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa názoru
ústavného súdu absentuje relevantné odôvodnenie porušenia týchto práv. Z obsahu
sťažnosti vyplýva nesúhlas sťažovateľa so samotným rozhodnutím, teda s pre neho
nepriaznivým výsledkom konania. Podľa sťažovateľa sa označené súdy mali dopustiť
porušenia jeho práv tým, že neakceptovali ním prednesené návrhy na vykonanie
dokazovania.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako podľa čl. 38 ods. 2 listiny) účastník konania má
právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ktorej účelom je umožniť oprávnenej osobe,
aby bola prítomná na prerokovaní jej veci v konaní pred orgánom oprávneným o veci
rozhodnúť. Podľa judikatúry ústavného súdu do obsahu práva vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním
navrhovaných dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97, III. ÚS 77/04).
Ustanovenie čl. 48 ods. 2 ústavy treba vykladať v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tak,
že v každom konaní, v ktorom súd vykonal dôkaz, sa má účastníkovi konania umožniť, aby
sa k nemu mohol vyjadriť. Za súčasť základného práva vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy však nemožno považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy
označené účastníkmi súdneho konania (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 186/06).
Ústavný súd z predložených podkladov zistil, že sťažovateľovi bol umožnený reálny
prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu vo veci konal
a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové
a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o jeho
vine a treste. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia uznesenia odkazom na
odôvodnenie v sťažnostnom konaní preskúmavaného rozhodnutia krajského súdu nie je
v prípade zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi z práva na spravodlivé
súdne konanie (napr. II. ÚS 106/05). Z hľadiska procesného postupu všeobecné súdy
rozhodovali o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania v súlade s ustanovením
Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny skutočnosť, že všeobecné súdy nevypočuli ním navrhnutých
svedkov. Odkazujúc na doterajšiu judikatúru však ústavný súd konštatuje, že medzi týmto
postupom všeobecných súdov a namietaným porušením základného práva nie je príčinná
súvislosť.
Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy
preberali skutkové a právne názory strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.
Ústavný súd posudzujúc napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v spojení s uznesením
krajského súdu uvádza, že najvyšší súd v napadnutom uznesení riadne odôvodnil, na
základe čoho zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bol
zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu obsahuje ústavne akceptovateľný výklad a aplikáciu § 394 Trestného
poriadku vo vzťahu k uplatnenému dôvodu obnovy konania.
Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou
v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).
Ústavný súd nezistil, že by rozhodovanie všeobecných súdov bolo arbitrárne a nebolo
náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
(I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Z uvedeného vyplýva, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a sťažovateľom namietaným porušením práv.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti proti rozhodnutiu najvyššieho súdu po
jej predbežnom prerokovaní vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Čo sa týka namietaného porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom konaní na povolenie obnovy konania, ústavný
súd uvádza, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie o mimoriadnych opravných
prostriedkoch (Európsky súd pre ľudské práva nepovažuje za účinný taký prostriedok,
ktorého porušenie závisí od úvahy orgánu verejnej moci), a preto aj túto časť sťažnosti
ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil dôvody na odmietnutie sťažnosti, nevyzýval
sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov, keďže v predloženom znení nespĺňa náležitosti
ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. októbra 2009