Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 354/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného JUDr. J. H., Z., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. , z 21. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2009

doručené podanie Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., Z., ktoré

bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa

Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. ,

z 21. mája 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Problémy s porušovaním základných a ľudských práv sťažovateľa sa vlastne začali

po tom, ako predávajúca strana v odporovateľnom právnom úkone, spoločnosť B., s.r.o. B.

podala odpor voči platobného rozkazu zo dňa 15.2.1999, podľa ktorého mala zaplatiť

sťažovateľovi 750. 000 Sk s príslušenstvom v lehote 15 dní od doručenia. Pokiaľ sťažovateľ

tento spor vyhral, zatiaľ bývalá konateľka spoločnosti aj so svojim manželom vytunelovali

spoločnosť B., s.r.o. za pomoci takzvaného „bieleho koňa“, ktorý sa stal konateľom

žalovaného. Koncom apríla 1999 manžel konateľky spoločnosti B., s.r.o. poveril riaditeľa

spoločnosti, ktorú vlastnil, aby pomáhal jeho manželke riadiť spoločnosť B., s.r.o..

Začiatkom júna 1999 bola založená spoločnosť H., s.r.o., ktorá bola kupujúcim v

napadnutom právnom úkone. Riaditeľ, ktorý pomáhal konateľke s riadením spoločnosti B.,

s.r.o. sa stal konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti H., s. r. o.. Dňa 30. 6. 1999

prevzal konateľ žalovaného aj odporovateľným právnym úkonom do spoločnosti H., s. r. o..

aktíva v hodnote cca 8 miliónov Sk zo spoločnosti B., s. r. o. za cenu 2,5 milióna Sk. Teda za

cenu dlhu voči poslednému dodávateľovi krmív. Po deviatich mesiacov od vykonania

odporovateľnému právneho úkonu konateľ žalovaného predal 75% obchodného podielu

spoločnosti H., s. r. o. bývalej konateľke spoločnosti B., s. r .o. za cenu základné vkladu.

Takto sa podelil s konateľkou predávajúcej strany o majetkový prospech z tunelovania

spoločnosti B., s. r. o..

O uvedených skutočnostiach sa sťažovateľ dozvedel v roku 2002, keď získal účtovné

doklady spoločnosti B., s.r.o.. Získal aj znalecký posudok MVDr.. H., od ktorého sa odvíjala

cena napadnutého právneho úkonu. Znalecký posudok MVDr. H. neobsahoval ani základné

náležitosti, ktoré má mať znalecký posudok. Neobsahoval žiadne prílohy ani iné skutočnosti,

ktoré by potvrdzovali výsledok jeho ohodnotenia nosníc. Bolo zrejme, že znalecká cena

nebola určená z trhovej ceny za ktorú sa nosnice v tom čase predávali na Slovensku. Preto

sťažovateľ vyhľadal súdneho znalca Ing. O., ktorý sa špecializoval práve na oblasť chovu

nosníc, MVDr. H. mal totiž špecializáciu na chov HD. Ing. O. požiadal o vypracovanie

znaleckého posudku za účelom podania návrhu na odporovateľný právny úkon. Predložil

mu znalecký posudok MVDr. H. a všetky účtovné doklady ohľadom chovu nosníc. Pri

odovzdaní znaleckého posudku - ohodnotenia nosníc Ing. O. oznámil sťažovateľovi, že

znalecký posudok MVDr. H. môže hodnotiť iba vtedy, ak ho o to požiada súd.

Dňa 20. júna 2002 podal sťažovateľ žalobu o neúčinnosť právneho úkonu podľa

§ 42a Obč. z.. Na pojednávaní dňa 28.5.2003 sťažovateľ požiadal súd, aby dal vypracovať

tretí kontrolný znalecký posudok ďalším súdnym znalcom.

Po návrhu žalovaného sud prerušil uznesením konanie až do doby, kým nebude

rozhodnuté v trestnej veci poškodzovanie veriteľov, kde podozrivými boli bývalí konatelia

spoločnosti B., s.r.o. a konateľ žalovaného. Dňa 21. júna 2005 sťažovateľ podal na okresný

súd návrh na pokračovanie v konaní podľa , lebo konanie v trestnej

veci bolo tiež prerušené. Okresný súd v rozpore s nereagoval na jeho návrh. Až po

urgencií návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 25. júna 2006 okresný súd uznesením zo

dňa 1. 8. 2006 sťažovateľov návrh zamietol. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ

odvolanie na krajský súd, ktorý uznesením zo dňa 31. 10. 2006 zrušil uznesenie okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po podanej sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa

11.5.2007 pokračovalo pojednávanie. Do vynesenia rozsudku, súd ani raz nespochybnil

znalecký posudok, ktorý dal vypracovať sťažovateľ.“

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) „Nakoniec rozsudkom zo dňa

10.1 0.2007 žalobu zamietol. V rozsudku sa súd nezaoberal všetkými hlavnými dôkazmi,

ktoré predložil sťažovateľ a ani neuviedol, prečo tieto dôkazy nehodnotil a prečo navrhnuté

dôkazy nevykonal. Neuviedol, prečo nepripojil vyšetrovací spis vo veci trestného činu

poškodzovanie veriteľa na vedeného na OR PZ v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a

kriminálnej polície pod č. k ČVS: -2002 a ani prečo miesto uvedeného

spisu bol na liste č. 225 súdneho spisu pripojený vyšetrovací spis vo veci trestného činu

sprenevery vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici ČVS: OUV-

740/10-BB-99, za ktorý bola vyšetrovateľka disciplinárne potrestaná pre pozmenenie

výpovede svedka v neprospech mojej osoby a poškodenie môjho dobrého mena.

Dňa 10. 1. 2008 poslal sťažovateľ svojmu právnemu zástupcovi návrh na podanie

odvolania. Právny zástupca mu oznámil, že on už odvolanie poslal a. navrhol mu, aby

poslal v termíne ďalšie odvolanie, kde tiež uvedie aj ďalšie dôvody odvolania ako aj návrh

na znenie petitu rozsudku. Odvolanie sťažovateľ podal dňa 19. 1. 2008.

Na pojednávaní nariadenom na deň 28. 08. 2008... na Krajskom súde v Banskej

Bystrici... účastníci konania neboli informovaní o odvolaní sťažovateľa zo dňa 19. 1. 2008

proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene v uvedenej veci. Predsedkyňa senátu

sťažovateľovi neumožnila vo veci riadne vystúpil keď ho prerušila a do diktafónu uviedla

skutočnosti, ktoré nepovedal a ktoré boli v rozpore s jeho odvolaním. Mohol iba odpovedať

na otázky, ktoré nesúviseli s jeho odvolaním a pre rozhodnutie boli nepodstatné. Krajský

súd odvolanie zamietol. V odôvodnení rozsudku sa súd vôbec nezaoberal dôvodmi

odvolania, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní zo dňa 19. 1. 008, a ani neuviedol, prečo sa

nimi nezaoberal.

Následne po pojednávaní sťažovateľ podal námietku zaujatosti celého senátu. Senát

námietku odmietol. Taktiež sťažovateľovu sťažnosť na porušovanie zásad dôstojnosti

súdneho konania sudcami na uvedenom pojednávaní, predseda krajského súdu odmietol

ako neopodstatnenú, keď ju vyhodnotil v rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzali v súdnom

spise. Žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu zo

dňa 14. októbra 2008 doteraz Ministerstvo spravodlivosti SR nevybavilo, hoci ju urgoval

listom zo dňa 24. marca 2009.

Pochybenia odvolacieho a prvostupňového súdu založili dovolacie dôvody v zmysle

ísm. f) a g) , preto sa sťažovateľ domáhal súdnej

ochrany uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania (§ 236 až § 243d

). Právny zástupca sťažovateľa dňa 20. novembra 2008 podal dovolanie proti rozsudku

odvolacieho súdu v zmysle ísm. j) a g) . Najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania mu však neposkytol súdnu ochranu v súlade s právom na spravodlivé prerokovanie

veci, keď uznesením sp. zn. z 21. mája 2009 bez náležitého odôvodnenia

dovolanie ako neprípustné odmietol.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší sud SR v odôvodnení uznesenia uviedol nepravdivé

údaje, keď tvrdil, že obsah oboch podaní žalobcu označených ako „odvolanie“ sú v

podstate totožné. Z obsahu oboch odvolaní, z obsahu zápisnice z pojednávania na

odvolacom súde a z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nesporne vyplýva, že

odvolací súd sa nezaoberal celým rozsahom odvolania sťažovateľa. Pritom v zmysle § 212

odsek 1 je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. S otázkou, či

postupom prvostupňového a odvolacieho súdu nebolo znemožnené sťažovateľovi riadne

konať pred súdmi, sa Najvyšší súd SR nevysporiadal. Ak sa odvolací súd nevysporiadal s

celým rozsahom a dôvodmi odvolania, potom sa sťažovateľovi postupom súdu ako

účastníkovi konania odňala možnosť konať pred odvolacím súdom. Ak dovolací súd

dovolanie vyhodnotí v rozpore s objektívnou skutočnosťou, tak potom sťažovateľovi

neostáva nič iné ako sa obrátiť na Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva Rady

Európy v Štrasburgu.“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd, Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) a okresný súd porušili (ďalej aj „OSP“), a to:

„1) v zmysle § 237 písm. f) sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania, postupom

súdov (sťažovateľ uvádza tri označené všeobecné súdy, pozn.) odňala možnosť konať pred

súdmi.

2) v zmysle § 237 písm. g) rozhodovali vylúčení sudcovia

3) súdy v konaní porušili tieto ustanovenia :

- až 3 , keď zrejme napomáhali páchateľom trestnej činnosti a nechránili

práva poškodeného.

- , pretože neoznámili predsedovi súdu, že sú v konaní zaujatí

- § 153 odsek 1, keď nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných

dôkazov

- , Najvyšší súd SR v spojení s , pretože sa

nezaoberal dôkazmi, ktoré predložil sťažovateľ, nevyhodnotil ich

- , pretože sa nezaoberal odvolaním ktorý sťažovateľ podal listom

zo dňa 19. 1. 2008.

- , pretože odmietol dovolanie hoci bolo prípustné, pretože sa

sťažovateľovi ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

4) súdy v konaní porušili princíp rovnosti zúčastnených strán konania, keď

argumenty žalovaného, ktoré neboli doložené dôkazmi uprednostnili pred argumentmi

sťažovateľa, ktoré boli doložené dôkazmi, keď dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ

nehodnotili, ani neuviedli prečo tak urobili, keď dôkazy, ktoré navrhol vykonať sťažovateľ

nevykonali a ani neuviedli prečo nepovažovali za potrebné uvedené dôkazy vykonať.

5) podľa skutočností, ktoré sú uvedené v tejto sťažnosti sa možno domnievať, že

sudcovia, ktorí v tomto konaní rozhodovali neobjektívne, zrejme zneužili právomoci

verejného činiteľa a legalizovali príjmy z nekalej činnosti.

Podľa článku 46 ods. 1 SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 každý má právo na

spravodlivé súdne konania. Postupom Najvyššieho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

spis. zn.: , postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod spis. zn.: -440 a postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní

vedenom pod spis. zn: došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľ.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis.

zn. z 21. mája 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. ,

zo dňa 21. 5. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10. 000 EUR.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj

vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je

v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich

konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to

však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti. Argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je zameraná predovšetkým na rozhodnutie o jeho dovolaní.

A. Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. augusta 2008 z dôvodov uvedených v a .

Sťažovateľ k dovolaciemu dôvodu podľa uviedol, že «odvolací

súd sa nezaoberal jeho odvolaním z 19. januára 2008 (len odvolaním z 10. Nesprávne

postupoval aj súd prvého stupňa, keď nenariadil znalecké dokazovanie, ktorým by sa

potvrdila žalobcom uvedená kúpna cena nosníc, ako aj odvolací súd, ktorý odmietol návrh

na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie za účelom

nariadenia takého znaleckého dokazovania. Súd prvého stupňa tiež nevyhovel návrhu

žalobcu na pripojenie ním označeného vyšetrovacieho spisu, ale vyžiadal si iný vyšetrovací

spis. Na odvolacom pojednávaní neboli účastníci konania o jeho odvolaní „riadne

informovaní“ predsedníčka senátu mu neumožnila „vo veci riadne vystúpiť, keď ho

prerušila a do zápisnice nadiktovala, že žiada o zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, hoci v odvolaní z 19. januára 2008 navrhol rozsudok

zmeniť, a odpovedať mohol len na otázky s odvolaním nesúvisiace a pre rozhodnutie

nepodstatné. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvého stupňa nezaslal žalobcovi ich

vyčíslenie, preto ich nemohol riadne namietať v odvolaní. Týmito postupmi súdy odňali

žalobcovi právo „podávať návrhy na dokazovanie" a vyjadriť sa k trovám konania, a teda i

možnosť konať pred súdom v zmysle ».

K dovolaciemu dôvodu podľa sťažovateľ uviedol, že tento dôvod

vyplýva «z jeho sťažnosti na porušenie zásady dôstojnosti súdneho konania z 29. augusta

2008, ako aj z námietky zaujatosti senátu odvolacieho súdu z 8. septembra 2008. Z obsahu

týchto podaní vyplýva, že dovolateľ v prvom prípade namietal spôsob vedenia pojednávania

odvolacím súdom (ktorý mu neumožnil „vo veci riadne vystúpiť“ v zmysle ako je uvedené

vyššie, a vec prejednal príliš rýchlo a bez. dostatočného oboznámenia sa so spisom), v

druhom prípade zaujatosť senátu, ktorému bola vec pridelená (námietka zaujatosti však

nebola nadriadenému súdu predložená z dôvodu, že nespĺňala náležitosti v zmysle § 15a

ods. 3 - pozn. dovolacieho súdu). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ako aj rozsudok súdu prvého stupňa žiadal dovolateľ zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.»..

Najvyšší súd posúdil v prvom rade prípustnosť dovolania:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným

prostriedkom napadnúť ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa

odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle

Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,

od ktorého by sa odvolací súd odchýlil ( )- Dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil

( ). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

procesné prípustné.“

K dovolacím námietkam sťažovateľa zakladajúcim dôvody na podanie dovolania

podľa a najvyšší súd uviedol:

„Vzhľadom k zákonnej povinnosti ( ) prihliadnuť na existenciu

procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd

prípustnosť dovolania aj podľa Podľa tohto ustanovenia je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, a v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/

až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konám došlo a prípadne aj mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.

s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z vymenovaných vád.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ netvrdil a ich

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.“

K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom najvyšší súd uviedol:

„Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu

možnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým

nevykonaním ním navrhovaného dokazovania, nevysvetlením dôvodov nevykonania

navrhnutých dôkazov a nezaslaním podania žalovaného na vyjadrenie. Dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa mal byť spôsob vedenia

pojednávania odvolacím súdom a zaujatosť vec prejednávajúceho senátu.“

K prípustnosti navrhovania dôkazov najvyšší súd uviedol:

„I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na

spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo

spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené

vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. prípustnosť

dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony; spravidla na procesné

kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami,

právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie ().

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie

je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z

dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 0.s.p.), a

nie účastníkov konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí

uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993...

... v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk 7 najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu

konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s.

p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. S

poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej

veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania

nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.“

K nerešpektovaniu námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcov krajského súdu najvyšší

súd uviedol:

«Dovolateľ založil prípustnosť dovolania aj na existencii dovolacieho dôvodu v

zmysle , konkrétne na vylúčení všetkých sudcov vec prejednávajúceho

senátu odvolacieho súdu. Podľa sú sudcovia vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

možno mať pochybnosti o ich nazaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k

nestrannému prejednaniu veci, nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich

zástupcom, a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu

zodpovedá i právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za

relevantné. Ich existenciu dovolací súd nezistil.

Z obsahu spisu vyplýva, že 9. septembra 2008 bolo odvolaciemu súdu doručené

podanie žalobcu označené ako „Námietka zaujatosti senátu krajského súdu“ (č. l. 431

spisu), ktorým namietal spôsob, akým predsedníčka senátu odvolacieho súdu 28. augusta

2008 viedla pojednávanie, vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov a rozhodnutím

odvolacieho súdu („Iba zaujatý senát mohol takto postupovať.“) a uviedol, že členovia

senátu boli pred pojednávaním ovplyvnení. Podaním zo 7. novembra 2008 (č. l. 449 spisu),

označeným ako „Opakovaná námietka zaujatosti senátu Krajského súdu v Banskej

Bystrici“ žalobca reagoval na oznámenie predsedníčky senátu o tom, že vec nadriadenému

súdu nepredložila, nakoľko z námietky nevyplývali konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

zaujatosť členov vec prejednávajúceho senátu a neobsahovala náležitosti podľa § 15a ods.

3 Uviedol, že nepredloženie veci nadriadenému súdu tiež svedčí o zaujatosti vec

prejednávajúceho senátu; samotnú námietku zaujatosti v naznačenom smere nedoplnil.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namieta zaujatosť vec prejednávajúceho senátu

odvolacieho súdu najmä v súvislosti s okolnosťami ním navrhovaného dokazovania a s

poukazom na právny záver odvolacieho súdu, s ktorým nesúhlasí. Postup sudcu (tu senátu)

8 v konaní, ani právny názor zaujatý v rozhodnutí vo veci samej, však nemôže

byť spôsobilým dôvodom zaujatosti ani rozhodovania o nej ( , ods.

5 0.s.p.).».

K nezohľadneniu odvolania sťažovateľa z 19. januára 2008 najvyšší súd uviedol:

«Vzhľadom k obsahu dovolania dovolací súd na záver považuje za potrebné osobitne

sa vysporiadať s niektorými tvrdeniami dovolateľa.

Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolaním

z 19. januára 2008, ale len odvolaním z 10. januára 2008, dovolací súd poukazuje na znenie

záhlavia rozsudku odvolacieho súdu, kde označenie prejednávanej veci znie: „v konaní

o neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu vo

Zvolene č. k. zo dna 10.10.2007;" teda z neho nevyplýva, že by sa odvolací súd

zaoberal len v poradí „prvým“ odvolaním (hoci v poradí „druhé" odvolanie možno v

zmysle považovať len za doplnenie odvolania z 10. januára 2008 -

pozn. dovolacieho súdu).».

K nesprávnemu zápisu nadiktovanému predsedníčkou senátu krajského súdu

do zápisnice najvyšší súd uviedol:

„Dovolací súd tiež poukazuje na obsah oboch podaní žalobcu označených ako

„odvolanie,“ ktoré sú obsahovo v podstate totožné. V súvislosti s tvrdením dovolateľa, že

predsedníčka senátu odvolacieho súdu nesprávne nadiktovala do zápisnice požiadavku

žalobcu na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa namiesto jeho zmeny, dovolací súd

poznamenáva, že žalobca mal v takom prípade možnosť vzniesť voči zneniu zápisnice

námietku ( ). Keďže toto právo nevyužil, o správnosti znenia zápisnice nie

je dôvod pochybovať: Ak by aj taká pochybnosť vznikla, je potrebné zohľadniť znenie § 212

, v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný len rozsahom a dôvodmi (tzv.

kvantitatívnou stránkou) odvolania, nie aj navrhovaným znením rozhodnutia (tzv.

kvalitatívna stránka odvolania). K námietkam ohľadne spôsobu vedenia pojednávania

predsedníčkou senátu odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že vedenie pojednávania je

zásadne v kompetencii predsedu senátu ( ).“.

K napadnutému výroku v rozsudku krajského súdu o trovách konania najvyšší súd

uviedol:

„Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním

napadol výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu,

ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento

charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a

je do neho pojaté ( ). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho

súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať

podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s.

p.).

Podľa ods, 1 je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na

zaujatie stanoviska. Podľa dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd

vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že dovolanie je prípustné, pretože ide o

rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na

zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie

o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3

O.s.p,, ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách

konania. Ustanovenie teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu

proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto

výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno

prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z Žiadne ustanovenie

neukladá súdu povinnosť doručovať účastníkom iné

písomnosti okrem tých, ktoré ustanovuje; dovolateľom uvádzané vyčíslenie trov konania k

nim nepatrí.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou

úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu sa nezaoberal.“

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ napadol v časti

týkajúcej sa dovolacieho konania, vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými

námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v dovolaní. Toto rozhodnutie preto nemožno

považovať za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj

v odvolaní a dovolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. právo na spravodlivý proces podľa dohovoru neznačí právo

na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, mutatis

mutandis , ).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv ().

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti

týkajúcej sa rozhodnutia o dovolaní v napadnutom uznesení najvyššieho súdu po jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

B. Ústavný súd posúdil aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá sa

týkala rozhodnutia najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľa, ktorým napadol výrok

napadnutého rozsudku krajského súdu o trovách konania. Namietal, že trovy konania nie sú

vyčíslené v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Namietal určenie sumy trov konania. K odvolaniu

sťažovateľa najvyšší súd uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) bez

nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.

upravuje odvolanie ako procesný úkon účastníka, ktorým

môže (po splnení zákonom stanovených podmienok) napadnúť rozhodnutie súdu prvého

stupňa ( ) V občianskom súdnom konaní je súdom prvého stupňa zásadne

okresný súd ( ); krajský súd len v taxatívne uvedených prípadoch ( ods.

2 ).

V danom prípade žalobca odvolaním napadol rozhodnutie krajského súdu, ktorý

rozhodoval ako súd odvolací ( ). Odvolanie tak nesmeruje proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ale proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, a preto je

procesné neprípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu odvolanie žalobcu

podľa odmietol.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemá znaky svojvoľnosti

a arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Tento záver viedol ústavný súd k záveru

o odmietnutí aj tejto časti sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009