Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)IV. ÚS 354/09
PDF · 253.77 KB
No categories available
IV. ÚS 354/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Š. Š., Ž., zastúpeného JUDr. J. H., Z., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. júla 2009
doručené podanie Ing. Š. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. J. H., Z., ktoré
bolo označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 3 Co 5/2009, 3 Cdo 80/2009
z 21. mája 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
„Problémy s porušovaním základných a ľudských práv sťažovateľa sa vlastne začali
po tom, ako predávajúca strana v odporovateľnom právnom úkone, spoločnosť B., s.r.o. B.
podala odpor voči platobného rozkazu zo dňa 15.2.1999, podľa ktorého mala zaplatiť
sťažovateľovi 750. 000 Sk s príslušenstvom v lehote 15 dní od doručenia. Pokiaľ sťažovateľ
tento spor vyhral, zatiaľ bývalá konateľka spoločnosti aj so svojim manželom vytunelovali
spoločnosť B., s.r.o. za pomoci takzvaného „bieleho koňa“, ktorý sa stal konateľom
žalovaného. Koncom apríla 1999 manžel konateľky spoločnosti B., s.r.o. poveril riaditeľa
spoločnosti, ktorú vlastnil, aby pomáhal jeho manželke riadiť spoločnosť B., s.r.o..
Začiatkom júna 1999 bola založená spoločnosť H., s.r.o., ktorá bola kupujúcim v
napadnutom právnom úkone. Riaditeľ, ktorý pomáhal konateľke s riadením spoločnosti B.,
s.r.o. sa stal konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti H., s. r. o.. Dňa 30. 6. 1999
prevzal konateľ žalovaného aj odporovateľným právnym úkonom do spoločnosti H., s. r. o..
aktíva v hodnote cca 8 miliónov Sk zo spoločnosti B., s. r. o. za cenu 2,5 milióna Sk. Teda za
cenu dlhu voči poslednému dodávateľovi krmív. Po deviatich mesiacov od vykonania
odporovateľnému právneho úkonu konateľ žalovaného predal 75% obchodného podielu
spoločnosti H., s. r. o. bývalej konateľke spoločnosti B., s. r .o. za cenu základné vkladu.
Takto sa podelil s konateľkou predávajúcej strany o majetkový prospech z tunelovania
spoločnosti B., s. r. o..
O uvedených skutočnostiach sa sťažovateľ dozvedel v roku 2002, keď získal účtovné
doklady spoločnosti B., s.r.o.. Získal aj znalecký posudok MVDr.. H., od ktorého sa odvíjala
cena napadnutého právneho úkonu. Znalecký posudok MVDr. H. neobsahoval ani základné
náležitosti, ktoré má mať znalecký posudok. Neobsahoval žiadne prílohy ani iné skutočnosti,
ktoré by potvrdzovali výsledok jeho ohodnotenia nosníc. Bolo zrejme, že znalecká cena
nebola určená z trhovej ceny za ktorú sa nosnice v tom čase predávali na Slovensku. Preto
sťažovateľ vyhľadal súdneho znalca Ing. O., ktorý sa špecializoval práve na oblasť chovu
nosníc, MVDr. H. mal totiž špecializáciu na chov HD. Ing. O. požiadal o vypracovanie
znaleckého posudku za účelom podania návrhu na odporovateľný právny úkon. Predložil
mu znalecký posudok MVDr. H. a všetky účtovné doklady ohľadom chovu nosníc. Pri
odovzdaní znaleckého posudku - ohodnotenia nosníc Ing. O. oznámil sťažovateľovi, že
znalecký posudok MVDr. H. môže hodnotiť iba vtedy, ak ho o to požiada súd.
Dňa 20. júna 2002 podal sťažovateľ žalobu o neúčinnosť právneho úkonu podľa
§ 42a Obč. z.. Na pojednávaní dňa 28.5.2003 sťažovateľ požiadal súd, aby dal vypracovať
tretí kontrolný znalecký posudok ďalším súdnym znalcom.
Po návrhu žalovaného sud prerušil uznesením konanie až do doby, kým nebude
rozhodnuté v trestnej veci poškodzovanie veriteľov, kde podozrivými boli bývalí konatelia
spoločnosti B., s.r.o. a konateľ žalovaného. Dňa 21. júna 2005 sťažovateľ podal na okresný
súd návrh na pokračovanie v konaní podľa § 111 odsek 3 O. s. p., lebo konanie v trestnej
veci bolo tiež prerušené. Okresný súd v rozpore s OSP nereagoval na jeho návrh. Až po
urgencií návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 25. júna 2006 okresný súd uznesením zo
dňa 1. 8. 2006 sťažovateľov návrh zamietol. Voči tomuto uzneseniu podal sťažovateľ
odvolanie na krajský súd, ktorý uznesením zo dňa 31. 10. 2006 zrušil uznesenie okresného
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po podanej sťažnosti na prieťahy v konaní zo dňa
11.5.2007 pokračovalo pojednávanie. Do vynesenia rozsudku, súd ani raz nespochybnil
znalecký posudok, ktorý dal vypracovať sťažovateľ.“
Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) „Nakoniec rozsudkom zo dňa
10.1 0.2007 žalobu zamietol. V rozsudku sa súd nezaoberal všetkými hlavnými dôkazmi,
ktoré predložil sťažovateľ a ani neuviedol, prečo tieto dôkazy nehodnotil a prečo navrhnuté
dôkazy nevykonal. Neuviedol, prečo nepripojil vyšetrovací spis vo veci trestného činu
poškodzovanie veriteľa na vedeného na OR PZ v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a
kriminálnej polície pod č. k ČVS: OUJP-858/10-BB-2002 a ani prečo miesto uvedeného
spisu bol na liste č. 225 súdneho spisu pripojený vyšetrovací spis vo veci trestného činu
sprenevery vedeného na Okresnom úrade vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici ČVS: OUV-
740/10-BB-99, za ktorý bola vyšetrovateľka disciplinárne potrestaná pre pozmenenie
výpovede svedka v neprospech mojej osoby a poškodenie môjho dobrého mena.
Dňa 10. 1. 2008 poslal sťažovateľ svojmu právnemu zástupcovi návrh na podanie
odvolania. Právny zástupca mu oznámil, že on už odvolanie poslal a. navrhol mu, aby
poslal v termíne ďalšie odvolanie, kde tiež uvedie aj ďalšie dôvody odvolania ako aj návrh
na znenie petitu rozsudku. Odvolanie sťažovateľ podal dňa 19. 1. 2008.
Na pojednávaní nariadenom na deň 28. 08. 2008... na Krajskom súde v Banskej
Bystrici... účastníci konania neboli informovaní o odvolaní sťažovateľa zo dňa 19. 1. 2008
proti rozsudku Okresného súdu vo Zvolene v uvedenej veci. Predsedkyňa senátu
sťažovateľovi neumožnila vo veci riadne vystúpil keď ho prerušila a do diktafónu uviedla
skutočnosti, ktoré nepovedal a ktoré boli v rozpore s jeho odvolaním. Mohol iba odpovedať
na otázky, ktoré nesúviseli s jeho odvolaním a pre rozhodnutie boli nepodstatné. Krajský
súd odvolanie zamietol. V odôvodnení rozsudku sa súd vôbec nezaoberal dôvodmi
odvolania, ktoré uviedol sťažovateľ v odvolaní zo dňa 19. 1. 008, a ani neuviedol, prečo sa
nimi nezaoberal.
Následne po pojednávaní sťažovateľ podal námietku zaujatosti celého senátu. Senát
námietku odmietol. Taktiež sťažovateľovu sťažnosť na porušovanie zásad dôstojnosti
súdneho konania sudcami na uvedenom pojednávaní, predseda krajského súdu odmietol
ako neopodstatnenú, keď ju vyhodnotil v rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzali v súdnom
spise. Žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu zo
dňa 14. októbra 2008 doteraz Ministerstvo spravodlivosti SR nevybavilo, hoci ju urgoval
listom zo dňa 24. marca 2009.
Pochybenia odvolacieho a prvostupňového súdu založili dovolacie dôvody v zmysle
§237písm. f) a g) Občianskeho súdneho poriadku, preto sa sťažovateľ domáhal súdnej
ochrany uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania (§ 236 až § 243d
OSP). Právny zástupca sťažovateľa dňa 20. novembra 2008 podal dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu v zmysle § 237písm. j) a g) OSP. Najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania mu však neposkytol súdnu ochranu v súlade s právom na spravodlivé prerokovanie
veci, keď uznesením sp. zn. 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 bez náležitého odôvodnenia
dovolanie ako neprípustné odmietol.“.
Sťažovateľ tvrdí, že „Najvyšší sud SR v odôvodnení uznesenia uviedol nepravdivé
údaje, keď tvrdil, že obsah oboch podaní žalobcu označených ako „odvolanie“ sú v
podstate totožné. Z obsahu oboch odvolaní, z obsahu zápisnice z pojednávania na
odvolacom súde a z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nesporne vyplýva, že
odvolací súd sa nezaoberal celým rozsahom odvolania sťažovateľa. Pritom v zmysle § 212
odsek 1 OSP je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. S otázkou, či
postupom prvostupňového a odvolacieho súdu nebolo znemožnené sťažovateľovi riadne
konať pred súdmi, sa Najvyšší súd SR nevysporiadal. Ak sa odvolací súd nevysporiadal s
celým rozsahom a dôvodmi odvolania, potom sa sťažovateľovi postupom súdu ako
účastníkovi konania odňala možnosť konať pred odvolacím súdom. Ak dovolací súd
dovolanie vyhodnotí v rozpore s objektívnou skutočnosťou, tak potom sťažovateľovi
neostáva nič iné ako sa obrátiť na Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva Rady
Európy v Štrasburgu.“.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd, Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) a okresný súd porušili Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“), a to:
„1) v zmysle § 237 písm. f) sa sťažovateľovi ako účastníkovi konania, postupom
súdov (sťažovateľ uvádza tri označené všeobecné súdy, pozn.) odňala možnosť konať pred
súdmi.
2) v zmysle § 237 písm. g) rozhodovali vylúčení sudcovia
3) súdy v konaní porušili tieto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku:
- § 1 až 3 OSP, keď zrejme napomáhali páchateľom trestnej činnosti a nechránili
práva poškodeného.
- § 15 odsek 1 OSP, pretože neoznámili predsedovi súdu, že sú v konaní zaujatí
- § 153 odsek 1, keď nerozhodli na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov
- § 157 odsek 2 OSP, Najvyšší súd SR v spojení s § 167 odsek 2 OSP, pretože sa
nezaoberal dôkazmi, ktoré predložil sťažovateľ, nevyhodnotil ich
- § 212 odsek 1 OSP, pretože sa nezaoberal odvolaním ktorý sťažovateľ podal listom
zo dňa 19. 1. 2008.
- § 237 OSP, pretože odmietol dovolanie hoci bolo prípustné, pretože sa
sťažovateľovi ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
4) súdy v konaní porušili princíp rovnosti zúčastnených strán konania, keď
argumenty žalovaného, ktoré neboli doložené dôkazmi uprednostnili pred argumentmi
sťažovateľa, ktoré boli doložené dôkazmi, keď dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ
nehodnotili, ani neuviedli prečo tak urobili, keď dôkazy, ktoré navrhol vykonať sťažovateľ
nevykonali a ani neuviedli prečo nepovažovali za potrebné uvedené dôkazy vykonať.
5) podľa skutočností, ktoré sú uvedené v tejto sťažnosti sa možno domnievať, že
sudcovia, ktorí v tomto konaní rozhodovali neobjektívne, zrejme zneužili právomoci
verejného činiteľa a legalizovali príjmy z nekalej činnosti.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 každý má právo na
spravodlivé súdne konania. Postupom Najvyššieho súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
spis. zn.: 3 Cdo 80/2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod spis. zn.: 16 Co 158/2008-440 a postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní
vedenom pod spis. zn: 16 C 157/2002 došlo k porušeniu uvedených práv sťažovateľ.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo Ing. Š. Š. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis.
zn. 3 Cdo 80/2009 z 21. mája 2009 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 80/2009,
3 Co 5/2009 zo dňa 21. 5. 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 10. 000 EUR.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je
v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať
sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich
konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02,
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to
však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva
z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť
len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania, a preto môže rozhodovať len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti. Argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu je zameraná predovšetkým na rozhodnutie o jeho dovolaní.
A. Sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 158/2008
z 28. augusta 2008 z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a g) OSP.
Sťažovateľ k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP uviedol, že «odvolací
súd sa nezaoberal jeho odvolaním z 19. januára 2008 (len odvolaním z 10. Nesprávne
postupoval aj súd prvého stupňa, keď nenariadil znalecké dokazovanie, ktorým by sa
potvrdila žalobcom uvedená kúpna cena nosníc, ako aj odvolací súd, ktorý odmietol návrh
na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie za účelom
nariadenia takého znaleckého dokazovania. Súd prvého stupňa tiež nevyhovel návrhu
žalobcu na pripojenie ním označeného vyšetrovacieho spisu, ale vyžiadal si iný vyšetrovací
spis. Na odvolacom pojednávaní neboli účastníci konania o jeho odvolaní „riadne
informovaní“ predsedníčka senátu mu neumožnila „vo veci riadne vystúpiť, keď ho
prerušila a do zápisnice nadiktovala, že žiada o zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, hoci v odvolaní z 19. januára 2008 navrhol rozsudok
zmeniť, a odpovedať mohol len na otázky s odvolaním nesúvisiace a pre rozhodnutie
nepodstatné. Pokiaľ ide o trovy konania, súd prvého stupňa nezaslal žalobcovi ich
vyčíslenie, preto ich nemohol riadne namietať v odvolaní. Týmito postupmi súdy odňali
žalobcovi právo „podávať návrhy na dokazovanie" a vyjadriť sa k trovám konania, a teda i
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.».
K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP sťažovateľ uviedol, že tento dôvod
vyplýva «z jeho sťažnosti na porušenie zásady dôstojnosti súdneho konania z 29. augusta
2008, ako aj z námietky zaujatosti senátu odvolacieho súdu z 8. septembra 2008. Z obsahu
týchto podaní vyplýva, že dovolateľ v prvom prípade namietal spôsob vedenia pojednávania
odvolacím súdom (ktorý mu neumožnil „vo veci riadne vystúpiť“ v zmysle ako je uvedené
vyššie, a vec prejednal príliš rýchlo a bez. dostatočného oboznámenia sa so spisom), v
druhom prípade zaujatosť senátu, ktorému bola vec pridelená (námietka zaujatosti však
nebola nadriadenému súdu predložená z dôvodu, že nespĺňala náležitosti v zmysle § 15a
ods. 3 O. s. p. - pozn. dovolacieho súdu). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ako aj rozsudok súdu prvého stupňa žiadal dovolateľ zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.»..
Najvyšší súd posúdil v prvom rade prípustnosť dovolania:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1
O. s. p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným
prostriedkom napadnúť (§ 236 a nasl. O. s. p.).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa
odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Nejde o zmeňujúci rozsudok v zmysle § 238 ods. 1 O. s. p.
Dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval, teda ani nemohol vysloviť svoj právny názor,
od ktorého by sa odvolací súd odchýlil (§ 238 ods. 2 O. s. p.)- Dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil
(§ 238 ods. 3 O. s. p.). Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle § 238 O. s. p.
procesné prípustné.“
K dovolacím námietkam sťažovateľa zakladajúcim dôvody na podanie dovolania
podľa § 237 písm. f) a g) OSP najvyšší súd uviedol:
„Vzhľadom k zákonnej povinnosti (§ 242 ods. 1 O. s. p.) prihliadnuť na existenciu
procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, skúmal dovolací súd
prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, a v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/
až g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konám došlo a prípadne aj mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nezakladajú. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.
s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z vymenovaných vád.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O. s. p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.“
K odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom najvyšší súd uviedol:
„Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/
O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
konať pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu
možnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým
nevykonaním ním navrhovaného dokazovania, nevysvetlením dôvodov nevykonania
navrhnutých dôkazov a nezaslaním podania žalovaného na vyjadrenie. Dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p. mal byť spôsob vedenia
pojednávania odvolacím súdom a zaujatosť vec prejednávajúceho senátu.“
K prípustnosti navrhovania dôkazov najvyšší súd uviedol:
„I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd zaručuje právo na
spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo
spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky prípustnosť
dôkazov neupravuje, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony; spravidla na procesné
kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na
jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).
Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie
je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z
dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 0.s.p.), a
nie účastníkov konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí
uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. 37/1993...
... v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk 7 3 Co 5/2009 najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, že ak súd v priebehu
konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) O. s.
p. nie je prípustné, lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. S
poukazom na obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej
veci, možno preto konštatovať, že nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania
nemohlo dôjsť k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.“
K nerešpektovaniu námietky sťažovateľa o zaujatosti sudcov krajského súdu najvyšší
súd uviedol:
«Dovolateľ založil prípustnosť dovolania aj na existencii dovolacieho dôvodu v
zmysle § 237 písm. g/ O. s. p., konkrétne na vylúčení všetkých sudcov vec prejednávajúceho
senátu odvolacieho súdu. Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sú sudcovia vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosti o ich nazaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k
nestrannému prejednaniu veci, nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo ich
zástupcom, a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu
zodpovedá i právna úprava skutočností, ktoré sú z hľadiska vylúčenia sudcu považované za
relevantné. Ich existenciu dovolací súd nezistil.
Z obsahu spisu vyplýva, že 9. septembra 2008 bolo odvolaciemu súdu doručené
podanie žalobcu označené ako „Námietka zaujatosti senátu krajského súdu“ (č. l. 431
spisu), ktorým namietal spôsob, akým predsedníčka senátu odvolacieho súdu 28. augusta
2008 viedla pojednávanie, vyjadril nesúhlas s hodnotením dôkazov a rozhodnutím
odvolacieho súdu („Iba zaujatý senát mohol takto postupovať.“) a uviedol, že členovia
senátu boli pred pojednávaním ovplyvnení. Podaním zo 7. novembra 2008 (č. l. 449 spisu),
označeným ako „Opakovaná námietka zaujatosti senátu Krajského súdu v Banskej
Bystrici“ žalobca reagoval na oznámenie predsedníčky senátu o tom, že vec nadriadenému
súdu nepredložila, nakoľko z námietky nevyplývali konkrétne skutočnosti odôvodňujúce
zaujatosť členov vec prejednávajúceho senátu a neobsahovala náležitosti podľa § 15a ods.
3 O. s. p. Uviedol, že nepredloženie veci nadriadenému súdu tiež svedčí o zaujatosti vec
prejednávajúceho senátu; samotnú námietku zaujatosti v naznačenom smere nedoplnil.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namieta zaujatosť vec prejednávajúceho senátu
odvolacieho súdu najmä v súvislosti s okolnosťami ním navrhovaného dokazovania a s
poukazom na právny záver odvolacieho súdu, s ktorým nesúhlasí. Postup sudcu (tu senátu)
8 3 Co 5/2009 v konaní, ani právny názor zaujatý v rozhodnutí vo veci samej, však nemôže
byť spôsobilým dôvodom zaujatosti ani rozhodovania o nej (§ 14 ods. 3 O. s. p., § 15a ods.
5 0.s.p.).».
K nezohľadneniu odvolania sťažovateľa z 19. januára 2008 najvyšší súd uviedol:
«Vzhľadom k obsahu dovolania dovolací súd na záver považuje za potrebné osobitne
sa vysporiadať s niektorými tvrdeniami dovolateľa.
Pokiaľ dovolateľ namieta, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolaním
z 19. januára 2008, ale len odvolaním z 10. januára 2008, dovolací súd poukazuje na znenie
záhlavia rozsudku odvolacieho súdu, kde označenie prejednávanej veci znie: „v konaní
o neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu vo
Zvolene č. k. 16C 157/02 zo dna 10.10.2007;" teda z neho nevyplýva, že by sa odvolací súd
zaoberal len v poradí „prvým“ odvolaním (hoci v poradí „druhé" odvolanie možno v
zmysle § 205 ods. 3 O. s. p. považovať len za doplnenie odvolania z 10. januára 2008 -
pozn. dovolacieho súdu).».
K nesprávnemu zápisu nadiktovanému predsedníčkou senátu krajského súdu
do zápisnice najvyšší súd uviedol:
„Dovolací súd tiež poukazuje na obsah oboch podaní žalobcu označených ako
„odvolanie,“ ktoré sú obsahovo v podstate totožné. V súvislosti s tvrdením dovolateľa, že
predsedníčka senátu odvolacieho súdu nesprávne nadiktovala do zápisnice požiadavku
žalobcu na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa namiesto jeho zmeny, dovolací súd
poznamenáva, že žalobca mal v takom prípade možnosť vzniesť voči zneniu zápisnice
námietku (§ 40 ods. 3 O. s. p.). Keďže toto právo nevyužil, o správnosti znenia zápisnice nie
je dôvod pochybovať: Ak by aj taká pochybnosť vznikla, je potrebné zohľadniť znenie § 212
O. s. p., v zmysle ktorého je odvolací súd viazaný len rozsahom a dôvodmi (tzv.
kvantitatívnou stránkou) odvolania, nie aj navrhovaným znením rozhodnutia (tzv.
kvalitatívna stránka odvolania). K námietkam ohľadne spôsobu vedenia pojednávania
predsedníčkou senátu odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že vedenie pojednávania je
zásadne v kompetencii predsedu senátu (§ 117 ods. 1 O. s. p.).“.
K napadnutému výroku v rozsudku krajského súdu o trovách konania najvyšší súd
uviedol:
„Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu ako celok. Pokiaľ dovolaním
napadol výrok tohto rozsudku o trovách konania, smeruje jeho dovolanie proti rozhodnutiu,
ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento
charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a
je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O. s. p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho
súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať
podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s.
p.).
Podľa § 239 ods, 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na
zaujatie stanoviska. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že dovolanie je prípustné, pretože ide o
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na
zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3
O.s.p,, ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách
konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu
proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže ani vo vzťahu k tomuto
výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno
prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p. Žiadne ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku neukladá súdu povinnosť doručovať účastníkom iné
písomnosti okrem tých, ktoré ustanovuje; dovolateľom uvádzané vyčíslenie trov konania k
nim nepatrí.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou
úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu sa nezaoberal.“
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ napadol v časti
týkajúcej sa dovolacieho konania, vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal všetkými
námietkami sťažovateľa, ktoré uviedol v dovolaní. Toto rozhodnutie preto nemožno
považovať za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj
v odvolaní a dovolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznačí právo
na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis
mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti
týkajúcej sa rozhodnutia o dovolaní v napadnutom uznesení najvyššieho súdu po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
B. Ústavný súd posúdil aj tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorá sa
týkala rozhodnutia najvyššieho súdu o odvolaní sťažovateľa, ktorým napadol výrok
napadnutého rozsudku krajského súdu o trovách konania. Namietal, že trovy konania nie sú
vyčíslené v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Namietal určenie sumy trov konania. K odvolaniu
sťažovateľa najvyšší súd uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) skúmal najskôr, či odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.
Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako procesný úkon účastníka, ktorým
môže (po splnení zákonom stanovených podmienok) napadnúť rozhodnutie súdu prvého
stupňa (§ 201 O. s. p.) V občianskom súdnom konaní je súdom prvého stupňa zásadne
okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.); krajský súd len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 9 ods.
2 O. s. p.).
V danom prípade žalobca odvolaním napadol rozhodnutie krajského súdu, ktorý
rozhodoval ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.). Odvolanie tak nesmeruje proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ale proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, a preto je
procesné neprípustné. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu odvolanie žalobcu
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol.“
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemá znaky svojvoľnosti
a arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Tento záver viedol ústavný súd k záveru
o odmietnutí aj tejto časti sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. októbra 2009