Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 364/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. S., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. apríla

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2009 doručená sťažnosť B. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

V. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v postavení žalobkyne

domáhala žalobou podanou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) proti

žalovanej obchodnej spoločnosti C., a. s. (ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhrady mzdy, ako aj náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. -104 zo 6. októbra 2005

žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

uznesením sp. zn. z 12. júla 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd medzitýmnym rozsudkom č. k. -222

z 26. marca 2008 žalobu v časti, ktorou sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, zamietol. Proti medzitýmnemu rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom

č. k. -262 z 8. októbra 2008 medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdil

a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie

z dôvodov uvedených v [(ďalej aj

„OSP“) s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f)

], podľa (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a podľa (rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Prípustnosť dovolania odvodzovala

sťažovateľka z ustanovení a . K odňatiu možnosti

konať pred súdom malo dôjsť podľa sťažovateľky jednak tým, že krajský súd jej neumožnil

uplatniť právo na záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci, ako aj tým, že ako účastníčka konania nebola vypočutá, pričom krajský súd sa

nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2009 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné

odmietol.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka nesúhlasí so spôsobom, akým sa dovolací súd

vysporiadal s jej námietkami. Vo vzťahu k spôsobu, akým sa dovolací súd vysporiadal s jej

námietkou, že jej krajský súd neumožnil uplatniť právo na záver zhrnúť svoje návrhy

a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, sťažovateľka v sťažnosti okrem iného

uvádza:

„... Procesné právo záverečnej reči je právom účastníka, ktorého uplatnenie

nastupuje po procesnom rozhodnutí súdu o ukončení dokazovania. Účastník konania cez

toto právo predkladá súdu svoj pohľad na priebeh konania, vykonané dokazovanie, či svoj

právny názor na právnu stránku prejednávanej veci...

Týmto v podstate dovolací súd prijal právny záver, podľa ktorého právo účastníka na

záver zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (právo na

záverečnú reč), je naplnené v odvolacom konaní naplnené tým, že účastník na začiatku

odvolacieho pojednávania bližšie zdôvodnil skutočnosti, z ktorých vyvodzoval

opodstatnenosť odvolania či podanie žaloby, a tým, že v odvolacom konaní uviedol, že

navrhuje doplniť dokazovanie vyžiadaním originálov všetkých písomností, a tým že ďalšie

vyjadrenia ani návrhy na doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne (účastníka) neboli.

Sťažovateľka si myslí, že takto formulované právo záverečnej reči nemá oporu v zákone, ani

v právnej teórii či súdnej praxi, a takýmto postupom porušovateľ porušil základné právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.

Predovšetkým preto, že v ďalšom priebehu konania (teda po úvodnom prednese

sťažovateľky na začiatku odvolacieho pojednávania) odvolací súd pristúpil k vykonaniu

nových dôkazov – kladením otázok a vyžiadaním vyjadrení od oboch strán sporu

k niektorým otázkam sporu. Žalobkyňa i odporca pri tomto prezentovali odpovede na

položené otázky či iné vyjadrenia. K sume nových skutočností, ktoré vyplynuli z tohto

dokazovania vykonaného odvolacím súdom, a to jednak k nim samostatne, ale aj k nim

v súhrne a konfrontácii s už vykonaným ostatnými výsledkami dokazovania sa sťažovateľka

chcela prostredníctvom svojho právneho zástupcu chcela vyjadriť v záverečnej reči,

Postupom odvolacieho súdu jej to nebolo umožnené, a to čo jej odvolacím súdom umožnené

nemožno kvalifikovať ako právo záverečnej reči.“

Vo vzťahu k námietke, že „... moje prednesy ako účastníčky konania neboli súdmi

s plnou vážnosťou práva na spravodlivé súdne konanie počúvané a pri rozhodovaní súdov

neboli brané s plnou vážnosťou a zodpovednosťou spravodlivého súdneho konania ako

právna či skutková argumentácia brané v úvahu s povinnosťou sa s nimi vysporiadať

s riadnym odôvodnením prečo na ne v konaní súdy v rozhodovacom procese neprihliadali“,

sťažovateľka tvrdí, že sa súdy konajúce v jej veci nevysporiadali s otázkami závažnými pre

rozhodnutie, konkrétne najmä tým, že pán O. nebol v inkriminovanom čase riaditeľom H.

Ž., a teda nemohol riadne splnomocniť pani D. na zastupovanie a podpisovanie písomností

týkajúcich sa pracovnoprávnych vzťahov. Ďalej sťažovateľka uvádza, že „Ďalšie závažné

otázky, ktoré som v priebehu konania súdom predniesla a ktorými sa súdy podľa môjho

názoru mali v súdnom konaní vysporiadať ale nevysporiadali sa sú rozvedené a opísané v

podanom odvolaní proti prvostupňovému medzitýmnemu rozsudku a v podanom dovolaní,

ktoré prikladám ako nedeliteľné prílohy tejto sťažnosti...

Preto sú podľa môjho názoru takéto rozhodnutia – rozsudok odvolacieho súdu

i uznesenie dovolacieho súdu – nepreskúmateľné a nepresvedčivé, čo je vadou konania,

ktorou sa účastníkovi konania odníma právo na spravodlivý súdny proces.“.

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľka sumarizuje svoje tvrdenia do

konštatovania, že „Porušenie ľudského práva sťažovateľky zabezpečeného

Slovenskej republiky a Dohovorom vidí sťažovateľka v tom, že jej ako účastníčke konania

bolo postupom porušovateľa:

- zabránené predniesť v prejednávanej veci pred odvolacím súdom osobné

vyjadrenie, a to ako sťažovateľkou osobne, tak i jej právnym zástupcom,

- súdy neprejednali právnu vec riadne a v celom rozsahu, ale bez riadneho

a presvedčivého dokazovania, súdne rozhodnutia neboli riadne, vyčerpávajúco

a presvedčivo odôvodnené.“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.: zo dňa

29. 04. 2009 porušil ľudské právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený...

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , atď.).

Sťažovateľka tvrdí, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla

2009 došlo k porušeniu jej práv podľa a dohovoru tým, že jej

postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom a najvyšší súd toto

pochybenie odvolacieho súdu nenapravil. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo

podľa sťažovateľky jednak tým, že krajský súd jej neumožnil uplatniť právo na záver

zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci, a tiež tým, že ako

účastníčka konania nebola vypočutá a krajský súd sa nezaoberal jej prednesmi

a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 8. októbra 2008 dovolanie. Sťažovateľka odvodzovala prípustnosť

dovolania v jej veci z dôvodu uvedeného v , t. j. z dôvodu, že sa jej ako

účastníčke konania postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka v dovolaní namietala v podstate to isté, ako v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, t. j.

a) že krajský súd jej na odvolacom pojednávaní konanom 8. októbra 2008 neumožnil

uplatniť právo na záver zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci (právo „záverečnej reči“),

b) že ako účastníčka konania nebola krajským súdom vypočutá a krajský súd sa

nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom rozsahu.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky sa v relevantnej časti odôvodnenia

namietaného uznesenia najvyššieho súdu po konštatovaní, že „záverečnou rečou“ nie je

„len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto označený aj formálne“, ale

„aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým

zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci“, najmä uvádza:

«... Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa

8. októbra 2008 (č. l. 254 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobkyni (jej právnemu

zástupcovi) predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by

účastníci urobili procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“ predsa len je z nej

zrejmé, že odvolací súd vytvoril žalobkyni možnosť zhrnúť skutkové a právne závery,

z ktorých vyvodzoval opodstatnenosť jej žaloby. Žalobkyňa túto možnosť využila. Vysvetlila,

v čom podľa nej spočíva neplatné rozviazanie pracovného pomeru okamžitým zrušením

z dôvodu, že nebolo dané a podpísané oprávneným pracovníkom, resp. zamestnancom

žalovaného. Poukázala na to, že išlo len o fiktívne preradenie žalobkyne v práci a naviac

okresný súd sa nezaoberal ani pracovnou schémou na uvedenom pracovisku, teda či bolo

voľné miesto hlavného zamestnanca oddelenia záhrady. Okamžité zrušenie pracovného

pomeru tiež neobsahuje riadne skutočnosti úplne ohľadne porušenia pracovnej disciplíny.

Uviedla, že okresný súd nepravdivo konštatuje v rozsudku, že P. O. bol v kritickom okamihu

štatutárnym orgánom žalovaného. Odvolací súd jej umožnil predniesť aj návrh ako má byť

v odvolacom konaní rozhodnuté, keď uviedla, že navrhuje doplniť dokazovanie vyžiadaním

originálov všetkých písomností, najmä splnomocnení pre P. O. a P. D. a vzhľadom na túto

vadu je rozsudok okresného súdu nepreskúmateľný. Ďalšie vyjadrenia ani návrhy na

doplnenie dokazovania zo strany žalobkyne neboli.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd žalobkyni

neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci ( ).»

Ústavný súd si pre účel preskúmania tejto námietky sťažovateľky zabezpečil aj

zápisnicu z pojednávania krajského súdu konaného 8. októbra 2008, z ktorej nevyplýva, že

by krajský súd na tomto pojednávaní kládol účastníkom konania alebo ich právnym

zástupcom doplňujúce otázky. Rovnako z tejto zápisnice nevyplýva skutočnosť tvrdená

sťažovateľkou, že krajský súd na predmetnom pojednávaní dopĺňal dokazovanie. Po

otvorení odvolacieho pojednávania a oboznámení doterajšieho priebehu súdneho konania

predniesli obaja právni zástupcovia svoje stanoviská a prezentovali svoj názor na skutkovú

a právnu stránku veci, pričom v záverečnej časti pojednávania mal právny zástupca

sťažovateľky podľa zápisnice uviesť, že „navrhuje, aby krajský súd doplnil dokazovanie

vyžiadaním originálov všetkých písomností, najmä splnomocnení pre P. O. a P. D. Žiada

toto založiť do spisu. Myslí si, že pokiaľ ide o dokazovanie, tak v občianskom súdnom

konaní sa preukazujú tvrdené skutočnosti originálmi. Vzhľadom na túto vadu je rozsudok

okresného súdu nepreskúmateľný, keďže sa uvádza, že P. O. bol štatutárnym orgánom. Viac

k veci nemá čo uviesť.“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia dovolacieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd sa požadovaným spôsobom zaoberal námietkou sťažovateľky založenou na

tvrdení, že jej bolo krajským súdom odňaté právo záverečnej reči. Aj v kontexte so

skutočnosťami zistenými zo zápisnice krajského súdu z pojednávania konaného 8. októbra

2008 ústavný súd zastáva názor, že spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s touto

námietkou sťažovateľky, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky ústavný súd považoval za podstatné

poukázať na tú časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa

uvádza:

„Ako už bolo vyššie uvedené z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom

pojednávaní dňa 8. októbra 2008 (č. l. 254 a 255) umožnil žalobkyni (jej právnemu

zástupcovi) predniesť a bližšie odôvodniť odvolanie, pričom z odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu je zrejmé, že sa tento náležite vyporiadal s odvolacími námietkami

žalobkyne jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, keď odvolací súd dostatočne a výstižne

vysvetlil prečo je platným sporný akt okamžitého skončenia pracovného pomeru, na základe

akých skutočností a vykonaných dôkazov k tomuto svojmu záveru dospel. V odôvodnení

svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že dospel k rovnakému záveru, ako

prvostupňový súd, že v prejednávanom prípade nedošlo k preradeniu navrhovateľky na inú

prácu, v dôsledku toho nemala táto právo nenastúpiť do práce z dôvodov prekážok v práci

na strane zamestnávateľa. Na základe toho treba považovať okamžité skončenie pracovného

pomeru za súladné s príslušnými ustanoveniami . Rovnako nebola zo strany

žalobkyne preukázaná právna imperfektnosť listiny, na základe ktorej došlo k ukončeniu

pracovného pomeru.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že odvolací súd žalobkyni neodňal možnosť konať

pred súdom tým, že ako účastníčka konania nebola vypočutá a že sa nezaoberal jej

prednesmi a argumentáciou v celom ich prezentovanom rozsahu.“

Ústavný súd považoval za potrebné tiež uviesť, že zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vypočuť

v odvolacom konaní účastníkov. Odvolací súd tak môže urobiť vtedy, ak to vzhľadom na

konkrétne okolnosti prerokúvanej veci považuje za potrebné. Práve výsluch účastníka

v odvolacom konaní možno považovať za doplnenie dokazovania odvolacím súdom. Zo

zápisnice krajského súdu z pojednávania konaného 8. októbra 2008 vyplýva, že krajský súd

po oboznámení sa so spisom a vyjadreniami právnych zástupcov účastníkov konania

uznesením rozhodol, že „ďalšie dokazovanie nenariaďuje a dokazovanie vyhlasuje za

skončené“.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa , ako aj práva podľa dohovoru

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ale ústavný súd s odkazom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko, rozsudok

z 29. mája 1997, Recueil III/1997, alebo rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko

z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B) konštantne vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že

všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia (napr. ). Ústavný súd vo svojej judikatúre

konštantne tiež poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu, ale aj dovolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , ), pretože tieto rozhodnutia z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho súdu, príp. dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd na základe

svojich zistení konštatoval, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní riadne zaoberal

s námietkou sťažovateľky, že ako účastníčka konania nebola krajským súdom vypočutá

a odvolací súd sa nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom prezentovanom

rozsahu. V zhode s dovolacím súdom ústavný súd zastáva názor, že z odôvodnenia

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu sp. zn. z 8. októbra 2008 možno

vyvodiť, že krajský súd v ňom reagoval na všetky podstatné odvolacie námietky

sťažovateľky, ku ktorým zaujal jasné a zrozumiteľné, v nijakom prípade nie arbitrárne

stanovisko. Za týchto okolností podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska obstojí

aj právny záver najvyššieho súdu založený na konštatovaní, že „... odvolací súd žalobkyni

neodňal možnosť konať pred súdom tým, že ako účastníčka konania nebola vypočutá a že sa

nezaoberal jej prednesmi a argumentáciou v celom ich prezentovanom rozsahu“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

námietky sťažovateľky vyjadrené v jej sťažnosti sú zjavne neopodstatnené, a preto rozhodol

o jej odmietnutí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009