Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 377/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-86 z 13. marca 2008 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 25. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009

doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6

-86 z 13. marca 2008 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 25. júna

2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov, je vydanie

Rozsudku NS SR sp. zn. zo dňa 25. 06. 2008, ktorým dovolací súd dovolanie

sťažovateľa zamietol bez toho, aby rozhodol o celej prejednávanej veci a bez náležitého

odôvodnenia základného dôvodu dovolania a vydanie Rozsudku Krajským súdom

v Bratislave č. k. -86 zo dňa 13. 03. 2008, ktorým bolo zmenené rozhodnutie

súdu prvého stupňa bez toho, aby sa súd vyporiadal s rozpormi, ktoré v konaní zistil a tieto

vyložil vo svojom odôvodnení, v dôsledku čoho toto rozhodnutie trpí inou vadou konania,

ktorá mala negatívny vplyv na správnosť následného právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ ako navrhovateľ a bývalý zamestnanec inicioval žalobu o určenie

neplatnosti skončenia pracovného pomeru voči odporcovi spoločnosti J. B. – S, s. r. o.,...

bývalému zamestnávateľovi (ďalej len „odporca“) dňa 27. 07. 2004. Uvedené konanie bolo

vedené pred Okresným súdom Bratislava II. pod číslom konania , pričom

prvostupňový súd uznal dôvodnosť žaloby medzitýmnym rozsudkom. Na odvolanie odporcu

bola vec postúpená odvolaciemu, Krajskému súdu v Bratislave, ktorý viedol konanie pod

číslom . Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalobu

zamietol z dôvodu zmeškania lehoty na jej podanie a priznal trovy konania odporcovi.

Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, nakoľko mal za to,

že pri rozhodovaní odvolacieho, Krajského súdu v Bratislave, došlo k pochybeniam, ktoré

v konečnom dôsledku viedli k nesprávnemu rozhodnutiu. Tieto skutočnosti vo svojom

dovolaní namietal, a to predovšetkým:

a) nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s rozpormi vo výpovediach zaujatých

svedkov na strane odporcu, ktoré boli priam protichodné pri výpovedi pred súdom prvého

stupňa a pred odvolacím súdom, a to napriek tomu, že odvolací súd je viazaný skutkovým

stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s taxatívne určenými výnimkami, keď odvolací

súd vykoná nové dokazovanie,

b) strohé konštatovanie, že sťažovateľ zmeškal lehotu na podanie žaloby, ktoré bolo

založené na zmenených výpovediach a domnienkach zaujatých svedkov na strane odporcu

bez toho, aby odvolací súd vyhodnotil zistené rozpory a uviedol svoj právny názor na tieto

zistenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorých riadne vyhodnotenie by viedlo k zisteniu,

že sťažovateľ podal žalobu včas,

c) nedôsledné vyhodnotenie všetkých dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti,

ktoré sú pri formálnom logickom výklade vo vzájomnom rozpore,

d) v dôsledku zmenených výpovedí svedkov na strane odporcu došlo k zrejmému

rozporu medzi týmito účelovými tvrdeniami odporcu a konaním odporcu pri doručovaní

okamžitého skončenia pracovného pomeru (viď ust. § 38 ods. 4 druhá veta Zákonníka

práce, podľa ktorého nie je potrebné vykonávať doručovanie duplicitne, keďže účinky

doručenia nastávajú aj v prípade odmietnutia prijatia zásielky),

e) v dôsledku vyššie uvedených skutočností pretrvávajú negatívne dôsledky

neplatného skončenia pracovného pomeru na ujmu sťažovateľa, a to napriek

právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho aj dovolacieho súdu, ktorým zákon ukladá

povinnosť spravodlivo a v súlade so zákonom o prejednávaných veciach rozhodnúť, keďže

týmito napadnutými rozhodnutiami boli porušené práva sťažovateľa, pričom tento stav trvá

dosiaľ.

Sťažovateľ svoje dovolanie zdôvodnil tým, že konanie pred odvolacím súdom je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241

ods. 2 písm. b) , ktorú sťažovateľ videl najmä v rozporoch skutkových zistení súdu

prvého a odvolacieho, pričom sám odvolací súd sa týmito rôznymi skutkovými zisteniami

vôbec nezaoberal a nevyhodnotil tieto odlišné zistenia založené na zmenených výpovediach

tých istých osôb, a zároveň z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie spočívalo na nesprávnom

právnom posúdení podľa , ku ktorému došlo tým, že nesprávne

interpretoval použitý právny predpis, nakoľko na základe neúplne zistených skutkových

okolností vyvodil nesprávne právne závery najmä tým, že sa nezaoberal dôvodom, prečo

odporca opakovane doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru, keď mal údajne

toto doručenie vykonať už skôr, keďže odmietnutím prijatia písomnosti automaticky zo

zákona nastali účinky doručenia.

NS SR sa pri rozhodovaní o dovolaní s predmetom dovolania v celom rozsahu

nevysporiadal. Naopak, v rozpore so skutočnosťou porušovateľ ako dovolací súd vo svojom

Rozsudku č. zo dňa 25. 06. 2009 uvádza, že sťažovateľ inú vadu konania

v dovolaní nenamietal (str. 4), pričom dovolací súd navyše tvrdí, že jej existenciu z obsahu

spisu ani sám nezistil.

Základným a hlavným dovolacím dôvodom sťažovateľa boli práve protirečiace si

tvrdenia zaujatých svedkov na strane odporcu, tých istých osôb, na ktorých odvolací súd

založil svoje nesprávne rozhodnutie... odvolací súd (sa) žiadnym spôsobom nevysporiadal

s logickým rozporom jednotlivých dôkazných prostriedkov z hľadiska ich závažnosti,

pravdivosti a vierohodnosti.

Sťažovateľ má za to, že súd musí svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť

tak, aby toto bolo preskúmateľné. Predovšetkým je povinný uviesť, ktoré skutočnosti má za

preukázané, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. ...

Sťažovateľ má rovnako za to, že porušovateľ bol zo svojej pozície dovolacieho súdu,

s poukazom na dôvody dovolania v súlade s ust. , povinný vysporiadať sa

s dôvodmi dovolania a rovnako bol povinný zaujať stanovisko k procesnému pochybeniu

odvolacieho súdu spočívajúcom v nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, ktoré dosiaľ ostalo

bez akéhokoľvek právneho stanoviska súdu, čo sťažovateľ vyhodnotil ako inú vadu konania

pred odvolacím súdom. ...

Napádaným procesným nedostatkom odvolacieho súdu... sa porušovateľ ako

dovolací súd vôbec nevenoval, hoci šlo o základný dôvod dovolania sťažovateľa. Vzhľadom

k tomu nie je sťažovateľovi zrejmé, o čom vlastne porušovateľ ako dovolací súd v konaní o

jeho dovolaní rozhodol. V celom odôvodnení rozhodnutia dovolacieho súdu nie je jediná

zmienka o vyriešení dôvodu, pre ktorý bolo dovolanie sťažovateľom podané – nevysvetlené

rozpory v skutkových zisteniach a nevysvetlené právne úvahy odvolacieho súdu, prečo sa

priklonil k účelovo zmeneným dôkazným prostriedkom na strane odporcu, a to napriek

tomu, že dovolací súd je rozsahom dovolania a dôvodmi dovolania viazaný.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25. 06. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -86 zo dňa 13. 03.

2008 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -86 zo dňa 13. 03. 2008

a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25. 06.

2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

1. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -86 z 13. marca 2008, ktorým krajský

súd ako súd odvolací na základe odvolania žalovaného zmenil napadnutý rozsudok

Okresného súdu Bratislava II. č. k. -48 z 28. júna 2006 tak, že žalobu

sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať

napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu na

najvyššom súde sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to,

aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený

v , a preto aplikujúc tento článok a zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. marca

2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 25. júna 2009, ktorým

tento súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako nedôvodné.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok

bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do

obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo

účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru

súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju

povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov

ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci

Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že

odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo

návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa,

podané na základe (ďalej len „OSP“) v spojení

s ustanovením a , okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.“

K pochybeniam krajského súdu, ktoré mali viesť k nesprávnemu rozhodnutiu

(v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu prevzaté na s. 2 rozsudku najvyššieho súdu;

v sťažnosti sťažovateľa označené ako a/ až e/) najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že

krajský súd zistil, že „...po doplnení dokazovania výsluchom svedkov Ľ. B. a M. P. z ich

výpovedí vyplýva, že na rokovaní so žalobcom, ktoré prebehlo 21. mája 2004 v sídle

žalovaného v B., bola žalobcovi ponúknutá možnosť skončiť pracovný pomer u žalovaného

dohodou, a keďže žalobca túto možnosť odmietol, bolo mu doručované okamžité skončenie

pracovného pomeru z 21. mája 2004 podpísané konateľom žalovaného J. S...“, a súčasne

vyhodnotil vykonané dokazovanie.

Na námietku sťažovateľa, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b)

, a na tvrdenie, že dovolací súd uvádza, že „sťažovateľ inú vadu konania nenamietal

(s. 3), pričom dovolací súd navyše tvrdí, že jej existenciu z obsahu spisu ani sám nezistil“,

najvyšší súd ako dovolací súd reagoval v rozsudku takto:

„V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba

z dôvodov, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom

dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania,

pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného

prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a) až g) Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť,

ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací

súd jej existenciu z obsahu spisu nezistil.“

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul svoj právny názor takto:

„Skutkové zistenia potrebné pre posúdenie žaloby o určenie neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, z ktorých vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní, sú

v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Vyplýva z nich, že

21. mája 2004 sa uskutočnilo v sídle žalovaného rokovanie so žalobcom, predmetom

ktorého bolo skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Nakoľko k dohode o skončení

pracovného pomeru medzi účastníkmi nedošlo, žalovaný doručoval žalobcovi na tomto

rokovaní okamžité skončenie pracovného pomeru vopred pripravené a podpísané v P.

konateľom spoločnosti žalovaného J. S., ktoré na predmetné rokovanie do B. priniesol

v konaní vypočutý svedok M. P. Žalobca však prijatie tejto písomnosti odmietol

a z rokovania odišiel (ušiel). Znamená to teda (ako to uvádza aj odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia), že týmto dňom, t. j. 21. mája 2004 nastali účinky doručenia

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi (§ 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka

práce) a súčasne mu začala plynúť zákonná dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti

tohto skončenia pracovného pomeru ( ), ktorej posledným dňom bol

21. júl 2004, a to bez ohľadu na skutočnosť, že po doručovaní okamžitého skončenia

pracovného pomeru žalobcovi pri osobnom rokovaní 21. mája 2004 mu žalovaný následne

tento písomný rozväzovací prejav doručoval (nadbytočne) poštou (23. júna 2004). Ak teda

žalobca podal predmetnú žalobu na súd až 19. augusta 2004, záver odvolacieho súdu

o oneskorenom podaní žaloby je správny a jej zamietnutie z toho dôvodu bolo správne

Preto dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol ( ).“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol

a ktorý sťažovateľ napadol, vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa.

Vyjadril sa k nim a svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil. Jeho

závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať za

neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v dovolaní), nemôže

sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Nad

rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa

ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa , resp. právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred

všeobecným (občianskoprávnym) súdom (, mutatis mutandis ,

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po

jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Z čiastkových záverov vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľa vyplynulo, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009