Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 317/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. S., a. s., S., zastúpenej advokátom JUDr. T.

Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 36/2008 z 26. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A. S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti A. S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2009.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že podala «... v priebehu konania návrh

na vydanie predbežného opatrenia. Stalo sa tak 19. apríla 2001.

... Okresný súd v Rimavskej Sobote predbežné opatrenie nariadil 20. apríla 2001.

... krajský súd uznesením... dňa 30. 8. 2001 rozhodnutie zrušil a zastavil konanie...

Na naše dovolanie Najvyšší súd uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil.

Konanie malo sp. zn. , rozhodnutie z 20. novembra 2003!

Krajský súd 16. decembra 2004... vrátil vec po zrušení okresnému súdu.

Okresný súd... dňa 3. októbra 2006 (!) návrh zamietol. Dôvodom bolo skončenie veci

v jej merite...

Sťažovateľ podal odvolanie...

1/ prechodne platné ustanovenie /2 ukladalo v čase úkonu sledovanie

plnenia poplatkových povinností (v našom prípade poplatku za odvolanie) odvolaciemu

súdu. Tento zaslal príslušnú výzvu,

2/ v znení zmien obsah -následky

nezaplatenia poplatku - nemenil. Platný bol teda aj jeho odsek 3). „Príslušným súdom“ bol

takto aj súd odvolací, pretože v otázke poplatkovej bol de facto i de iure prvostupňovým.

Odňatie možnosti danej týmto ustanovením (využiť odvolaciu lehotu na dodatočné

zaplatenie) je zjavne diskriminačné a v rozpore s čl. 13 Dohovoru,

3/ krajský súd nemal žiadne právo zastavovať konanie pre nesplnenú výzvu, pretože

ju doručoval v rozpore s Bol povinný vedieť, že doručovanie podľa /1

je neaktuálne.

Sťažovateľ podal proti zastavujúcemu uzneseniu... odvolanie v opodstatnenom

presvedčení, že v poplatkovej veci nejde o dovolacie konanie. Trval na takomto označení,

avšak v dôvodoch uviedol dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p, i keď iba slovne.

Podľa / sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon

nesprávne označený... Konanie či postup v rozpore s ním je porušením práva na riadny

proces podľa / SR a / Dohovoru. Rovnako je s nimi v rozpore

aj chyba v doručovaní, uvedená vyššie.

Najvyšší súd uznesením z 13. septembra 200... „odvolanie“ odmietol...

Dovolanie proti tomuto uzneseniu... Najvyšší súd uznesením z 26. februára 2009...

odmietol.

V odôvodnení sa predovšetkým celkom vyhol hodnoteniu omylov pri doručovaní

výzvy. Výrok odôvodnil neudržateľným, arbitrárnym spôsobom. Rozhodnutie o zastavení

konania považoval sa rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď výzvu dával tento súd. I ďalšie

časti odôvodnenia sú v rozpore so zásadou, uvedenou v / SR a už

a najmä spomínanému čl. 13 Dohovoru ...»

3. Ďalej sťažovateľka uviedla, že navrhuje „aby nám súd... priznal finančné

zadosťučinenie 10.000,- EUR. Sumu považujeme za primeranú zásadám spravodlivosti,

pričom treba vziať do úvahy takmer úmyselne poškodzujúci postup súdov. Osem rokov

rozhodovania o predbežnom opatrení je ťažko ospravedlniteľné. Za ďalšiu časť finančného

zadosťučinenia považujeme náhradu nevymožiteľnej istiny v rozsahu...“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

„1/ Najvyšší súd... v konaní vedenom pod sp. zn. V 36/2008 porušil základné

právo sťažovateľa, chránené / SR a / a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Zrušuje uznesenie sp. zn. z 26. februára 2009 a vracia vec

Najvyššiemu súdu na nové konanie.

3/ Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 197.829,8 EUR,

4/ Priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov konania.“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

5. Predmetom ústavného prieskumu bolo posúdiť sťažovateľkou namietané porušenia

základného práva podľa a práv podľa a dohovoru

postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2009.

Jadrom sťažovateľkou namietaných skutočností bolo (bod 2), že sťažovateľka nemohla

využiť odvolaciu lehotu na dodatočné zaplatenie súdneho poplatku, čo je „zjavne

diskriminačné a v rozpore s čl. 13 Dohovoru“ (i), že Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) nemal žiadne právo zastavovať konanie pre nesplnenú výzvu, „pretože ju

doručoval v rozpore s “ (ii), a že sťažovateľka podala proti zastavujúcemu

uzneseniu síce odvolanie, avšak v dôvodoch uviedla dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), i keď iba slovne. „Podľa /

sa každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený...“

(iii).

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

7. Najvyšší súd v namietanom uznesení z 26. februára 2009, ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľky, najskôr uviedol rozsah dovolacích dôvodov:

«… V dovolaní uviedol, že odvolací súd posúdil jeho odvolanie ako podané v

rozpore s ... Okrem porušenia... mu... nesprávnou

interpretáciou príslušných ustanovení , krajský súd a predovšetkým najvyšší súd

odňal možnosť konať pred súdom. Vo fáze konania pred krajským súdom to bol postup v

rozpore s o odvolaní plnomocenstva, o doručovaní

právnickým osobám, a o súdnych poplatkoch

v znení zmien a vo vzťahu k tomuto zákonu s a

o nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia a tým o trvaní začatého konania... Ak výzvu na

zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie posiela krajský súd, je „príslušným súdom“

v zmysle . Toto ustanovenie robí zreteľný rozdiel

medzi súdom príslušným a súdom prvostupňovým, ako to vyplýva z jeho druhej vety.

Logicky z toho vyplýva, že právo na odvolaciu lehotu má vyzvaný účastník bez ohľadu na to,

ktorým (akým) súdom je vyzvaný. Inak by išlo o neodôvodnenú diskrimináciu takéhoto

účastníka... V konaní... bola ignorovaná lehota na konvalidáciu poplatkovej chyby. V

konaní pred Najvyšším súdom sp. zn. to bol okrem odmietnutia nápravy

uvedených protizákonných krokov krajského súdu postup v rozpore o

poučovacej povinnosti všetkých stupňov s výnimkou podľa prípadov podľa ods. 2 a § 41

ods. 2 o posudzovaní úkonu podľa jeho obsahu a nie označenia, ktorý nepripúšťa

žiadnu výnimku... Aj to iba pre prípad, že napriek označeniu pôjde o dovolanie, pretože

obsah podania (najmä jeho posledná veta v predposlednom odseku) je takto vyhodnotiteľné.

Namiesto toho najvyšší súd urobil zodpovedným za jeho neúspech navrhovateľa.

Navrhovateľ je vzhľadom na uvedené toho názoru, že vytknuté vady predstavujú odňatie

možnosti konať pred súdom podľa »

8. Následne uviedol svoju právnu argumentáciu :

„Najvyšší súd... skúmal..., či opravný prostriedok smeruje proti takému rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť dovolaním...

Uznesenie o odmietnutí odvolania, ktoré žalobca napadá dovolaním, nie je v § 239

ods. 1 a 2 uvedené. Proti každému rozhodnutiu súdu je však prípustné dovolanie

z dôvodov vymenovaných v ustanovení až g/ Okrem iných prípustnosť

dovolania zakladá aj postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 písm. f/). Odňatím možnosti konať sa v zmysle tohto ustanovenia

rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých

jeho procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. O postup, odnímajúci účastníkovi možnosť konať

pred súdom, ide tiež vtedy, ak odvolací súd odmietne odvolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/

, hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu Najvyššieho súdu..., ktorým

odmietol odvolanie navrhovateľa ako neprípustné. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom

odvolacieho senátu, že odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu... z 13. septembra 2007

č. k. -220 nie je prípustné.

V čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo následkom nezaplatenia súdneho

poplatku zastavenie odvolacieho konania (§ 10 ods. 1 poplatkového zákona v znení účinnom

do 30. júna 2007). Je všeobecnou zásadou nášho občianskeho procesu, že odvolanie má

devolutívny účinok. Ak tento účinok odvolanie nemá mať, je to ako výnimka v zákone

výslovne uvedené (napr. § 43 ods. 2, § 174 ods. 2, § 210a). Po podaní odvolania proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ak nie je stanovená výnimka, má rozhodovať odvolací súd.

Do jeho kompetencie patria všetky druhy rozhodnutia o odvolaní tak, ako sú postupne

vymenované v a nasl. , a v spojení s aj zastavenie odvolacieho

konania. Keďže osobitne neupravuje zastavenie odvolacieho

konania pre nezaplatenie poplatku za odvolanie, nestanovuje výnimku z funkčnej

príslušnosti. V takom prípade by musel výnimku z funkčnej príslušnosti stanoviť zákon

o súdnych poplatkoch. Ten však vo vzťahu k odvolaciemu konaniu výnimku neobsahoval

(stanovoval ju a stále ju stanovuje v § 12 ods. 2 len pre dovolacie konanie). Ak zákon

o súdnych poplatkoch nedáva žiadnu dispozíciu, kto má o odvolaní rozhodovať, platí

všeobecná úprava podľa , podľa ktorej o odvolaní rozhoduje odvolací súd. Ak

odvolací súd, ktorým je priamo nadriadený súd súdu, ktorého rozhodnutie bolo odvolaním

napadnuté, zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, je to

rozhodnutie odvolacieho súdu.

Uvedený procesný postup nebol v rozpore s dvojinštančnosťou konania. Zastavenie

odvolacieho konania nie je rozhodnutím o novom predmete konania, ale rozhodnutím

o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, teda je výsledkom rozhodnutia v druhej

inštancii. V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že zastaveniu odvolacieho konania

nebránilo ustanovenie , ako to tvrdí

dovolateľ. Začatie konania vo veci samej, ako prekážka pre zastavenie konania, sa môže

uplatniť vždy len vo vzťahu k tej fáze konania, za ktorú má byť poplatok zaplatený. Inak by

konanie na súde prvého stupňa bolo vždy prekážkou pre zastavenie odvolacieho

a dovolacieho konania, čo by znamenalo, že pre nezaplatenie súdneho poplatku odvolacie

ani dovolacie konanie nemožno zastaviť. Takýto výklad by bol v rozpore so znením § 10

ods. 1 , ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu spájal

s nezaplatením súdneho poplatku za odvolanie zastavenie odvolacieho konania. Napokon

s nezaplatením poplatku za dovolanie spája , ako dôsledok

zastavenie dovolacieho konania doposiaľ.

Navrhovateľovi sa žiadne právo neodňalo. Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

mal možnosť podať odvolanie. Ak by splnil všetky podmienky (okrem iného zaplatil súdny

poplatok) odvolací súd by jeho odvolanie meritórne prejednal. Ak podmienky nesplnil,

odvolací súd odvolacie konanie zastavil. Nie je to jediný prípad, keď odvolacie konanie

zastavuje odvolací súd s použitím a žiaden z nich sa nepovažuje za rozpor

s princípom dvojinštančnosti konania. Príslušnosť súdu prvého stupňa na zastavenie

konania nevyplývala ani z § 10 ods. 3 poplatkového zákona, ktorý upravoval možnosť

v odvolacej lehote zaplatiť súdny poplatok s následkom zrušenia uznesenia o zastavení

odvolacieho konania. Z uvedenej úpravy vyplývalo len to, že táto možnosť je daná len vtedy,

ak je proti rozhodnutiu o zastavení konania prípustné odvolanie. Ak odvolanie prípustné nie

je, nemal účastník možnosť odvrátiť účinky spojené s nesplnením poplatkovej povinnosti,

ktorá vznikla zo zákona podaním odvolania, teda z nečinnosti účastníka. Ani z , ani

z medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, nevyplýva, že účastník má

mať vždy možnosť odstrániť dôsledky svojej nečinnosti zaplatením súdneho poplatku

v dodatočnej lehote. Ak zákon poskytoval toto dobrodenie účastníkovi v konaní na súde

prvého stupňa, neznamená to, že musí rovnakú príležitosť dostať aj v odvolacom konaní.

V prejednávanej veci rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia Okresný

súd... Po podaní odvolania rozhodoval o odvolaní, ako funkčne príslušný Krajský súd...

Jeho rozhodnutie, ktorým odvolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku, je

rozhodnutím odvolacieho súdu. Keďže odvolanie je riadnym opravným prostriedkom,

ktorým možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa ( ), proti

uzneseniu Krajského súdu... z 13. septembra 2007..., ktorým zastavil odvolacie konanie,

odvolanie nie je prípustné.

Nápravu prípadných chýb konania, dôsledkom ktorých bola odňatá možnosť

navrhovateľa uplatniť v konaní svoje procesné práva, bolo možné dosiahnuť len pomocou

mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania. Navrhovateľ však proti uzneseniu

odvolacieho súdu podal odvolanie. Najvyšší súd..., ktorému bol spis predložený, mal

dôvodné pochybnosti o tom, či sa má podanie skutočne za odvolanie považovať.

Pochybnosti vzbudzoval predovšetkým odkaz na použitý v predposlednom

odseku podania. Spis preto vrátil súdu prvého stupňa, aby nejasnosť a rozpornosť podania

odstránil. Súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či sa má podanie považovať

za odvolanie, keďže sa nim napadá rozhodnutie krajského súdu, alebo sa má považovať za

dovolanie. Navrhovateľ v odpovedi na výzvu (list z 11. júna 2007) výslovne uviedol, že

podanie sa nemá považovať za dovolanie, ale za odvolanie tak, ako bolo označené.

V odpovedi navyše uviedol, že podanie ani nemá náležitosti dovolania podľa

Ani pri rešpektovaní zásady, že podania sa majú posudzovať podľa obsahu a nie podľa

označenia, nemohol Najvyšší súd... rozhodujúci o odvolaní, proti výslovne prejavenej vôli

navrhovateľa považovať jeho úkon za dovolanie. Jeho postupu nemožno ani v tomto smere

nič vytknúť. Keďže navrhovateľ trval na tom, že proti rozhodnutiu krajského súdu podal

odvolanie, Najvyšší súd... správne odvolanie, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu, proti

ktorému odvolanie nie je prípustné, podľa odmietol. V takom

prípade ani nemohol reagovať na navrhovateľom vytýkané chyby, ktorých sa mal v konaní

dopustiť súd prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o odvolaní v súlade s procesným

predpisom, preto jeho konanie a rozhodnutie nemožno považovať za postup odnímajúci

účastníkovi možnosť konať pred súdom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa

Dovolanie preto podľa v spojení s ustanovením

243b ods. 4 ako neprípustné odmietol.“.

9. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných

súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd

nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie

ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd

a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

11. V okolnostiach danej veci neboli právne závery najvyššieho (dovolacieho) súdu

týkajúce sa sťažovateľkou namietaných skutočností [(i) a (iii)] bod 5 ani arbitrárne či zjavne

neodôvodnené, naopak dôsledne rešpektovali procesnoprávny stav platný v rozhodnom

čase. Výhrady sťažovateľky, že nemohla využiť odvolaciu lehotu na dodatočné zaplatenie

súdneho poplatku (hoci v iných situáciách je toto možné, pozn.), resp. že nadriadený súd

mal jej podanie posúdiť nie ako odvolanie, ale ako dovolanie (napriek tomu, že

sťažovateľka opakovane na výzvu súdu trvala na tom, že ide o odvolanie, pozn.) aj podľa

názoru ústavného súdu neobstoja. K ďalšej sťažovateľkinej výhrade [(ii) bod 5] ústavný súd

už iba dodáva, že jej právny význam by bol relevantný v prípade, ak by sťažovateľka

„nezmarila“ (čo možno pričítať na jej ťarchu, pozn.) opravný prieskum uznesenia krajského

súdu z 15. novembra 2006, teda ak by netrvala na tom (aj v rámci jej podania z 11. júna

2007), že jej podanie z 21. januára 2007 (pôvodne označené ako odvolanie, pozn.) je

v skutočnosti odvolanie (riadny opravný prostriedok), a teda nie je (nejde o) dovolanie

(mimoriadny opravný prostriedok); v rámci odvolania (riadneho opravného prostriedku)

uvedenú výhradu nebolo možné vecne preskúmať.

12. Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie

sťažovateľkou namietaných skutočností [(i), (ii) a (iii) bod 5], prevažne procesného

charakteru, je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný

právny názor, než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie namietaných skutočností (bod 5) najvyšším (dovolacím)

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

13. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho (dovolacieho) súdu

v otázkach nastolených v bode 5 nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že ich

posúdenie je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

sťažovateľkou v petite označených práv.

14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky zdôvodňujúcu porušenie a a dohovoru

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv.

15. V neposlednom rade ústavný súd pripomína, že všeobecný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu

resp. spravodlivý proces ().

16. Ústavný súd nepovažuje preto odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho

súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné, resp. udržateľné do tej miery, aby malo za následok porušenie

označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka

s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom

označených práv nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv namietaným uznesením

najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

18. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovateľka nastolila.

19. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009