Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 359/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G., zastúpených advokátom Mgr.

J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky sp. zn. z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 26. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. mája 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia

základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. C. a K. C. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta

2009 doručená sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a práva zaručeného v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C

160/04 z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 26. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. mája 2009, ako aj vo veci

namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci

v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,

zaručeného v uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou okresnému

súdu 7. septembra 2004 domáhali proti žalovaným určenia vlastníckeho práva k parcele

č. 1300/3 nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., vedenej na LV 1251, ktorú nadobudli

2

vo výmere 1811 mdo vlastníckeho práva v roku 1988 na základe kúpnej zmluvy. Uvedenú

žalobu sťažovatelia podali z dôvodu, že výmera ich pozemku bola rozhodnutím Správy

2

katastra N. (ďalej len „správa katastra“) č. X-358/2002 z 15. januára 2003 znížená o 48 m,

2

a to na výmeru 1763 mz dôvodu zistenia a opravy údajnej chyby v operáte správy katastra,

pričom o túto výmeru sa súčasne zväčšil susedný pozemok žalovaných. Uvedené

rozhodnutie správy katastra bolo potvrdené aj rozhodnutím Katastrálneho úradu v N. č. Xo

6/03-2/Br z 19. marca 2003.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2005 žalobu sťažovateľov

zamietol, pričom na základe ich odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 8. februára 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Následne na základe dovolania

podaného sťažovateľmi najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2008

rozsudok krajského súdu z 8. februára 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po

vrátení veci krajský súd rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2008 opätovne

potvrdil rozsudok okresného súdu z 15. apríla 2005. Dovolanie sťažovateľov proti

opätovnému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd napádaným uznesením sp. zn.

zo 14. mája 2009 odmietol ako neprípustné.

Sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú porušenie označených

základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom protokole

s odôvodnením, že im všeobecné súdy (okresný súd, krajský súd a najvyšší súd) odňali

vlastnícke právo k spornej parcele, a navyše aj tým, že najvyšší súd napadnutým uznesením

sp. zn. zo 14. mája 2009 nesprávne právne posúdil ich dovolanie, keď ho ako

neprípustné odmietol. Podľa sťažovateľov bolo dovolanie prípustné podľa § 237 písm. f)

(ďalej len „OSP“), pretože postupom krajského súdu, ako aj

postupom okresného súdu im bolo znemožnené konať pred súdom tým, že nebolo vyhovené

ich návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, a tiež krajský súd pojednával

v ich neprítomnosti, hoci právny zástupca sťažovateľov svoju neprítomnosť včas

ospravedlnil.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Najvyšší súd SR odmietnutím dovolania odmietol sťažovateľom vykonanie

spravodlivosti (degenatio iustitiae), čo je v rozpore s SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svojim postupom Najvyšší súd SR

akceptoval právny status, keď o vlastníckom vysporiadaní účastníkov konania rozhodli

správne orgány na úseku správy katastra(...)

Podľa názoru sťažovateľov nevykonanie tak závažného dôkazu je odňatím možnosti

konať pred súdom v zmysle a teda ak Najvyšší súd vyhodnotil tento

stav ako vyhovujúci a z tohto dôvodu odmietol dovolanie, „posvätil“ tým nespravodlivé

konanie odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu, ich zásah do vlastníckeho práva

sťažovateľov. (...)

Tým že Najvyšší súd de facto potvrdil rozhodnutia nižšie inštančných súdov, prispel

k právnej neistote sťažovateľov, a to v dôsledku toho, že sa na v katastri nehnuteľností

akceptuje stav, že parcela 1300/1 má v skutočnosti väčšiu výmeru ako je evidovaná na liste

vlastníctva, a tým nemožno určiť správne ani hranice medzi susednými parcelami, a že

v katastri nehnuteľnosti sa v súčasnosti eviduje nižšia výmera parcely 1300/3, ako k nej

nadobudli sťažovatelia vlastnícke právo v roku 1988.

Porušenie SR sťažovatelia vidia v tom, že Najvyšší súd svojim

napadnutým uznesením odmietol dovolanie z dôvodov, že konaním odvolacieho súdu nebola

účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, a to napriek tomu, že odvolací súd

pojednával (na odvolacom súde v konaní, č. k. -246 bolo nariadené len jedno

pojednávanie) v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov, hoci svoju neprítomnosť

včas ospravedlnil.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: -234,

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 11. 2008, sp. zn.: 5 Co/71/2008-

216, a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. 04. 2005, sp. zn.:

, vydanými v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ L. C.(...) a 2/ K. C.(...)

proti žalovaným: 1/ T. B.(...) a 2/ A. B.(...), o určenie vlastníckeho práva, porušil základné

právo L. C.(...) a K. C.(...) vlastniť majetok a na ochranu vlastníctva majetku podľa článku

20 ods. 1 a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. I.

Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: -234,

porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: -234,

porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...), na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka

konania podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: -234,

porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom

podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: -234,

sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6. Sťažovateľom L. C.(...) a K. C.(...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 2.660 EUR.

7. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov L. C.(...)

a K. C.(...) trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške

281,22 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím najvyššieho súdu

Podstata sťažnostných námietok sťažovateľov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. mája 2009 je založená jednak na tvrdení, že v dôsledku

odmietnutia dovolania sťažovateľov najvyšší súd v podstate odobril právny stav

verifikovaný okresným súdom a krajským súdom, čím malo byť porušené ich základné

právo a právo vlastniť a pokojne užívať majetok podľa a

dodatkového protokolu, a jednak na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolací

dôvod sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu podľa . Podľa

sťažovateľov bol tento dovolací dôvod naplnený, pretože tak krajský súd, ako aj pred ním

okresný súd nevykonali sťažovateľmi navrhované znalecké dokazovanie na objasnenie

skutkového stavu, takže protichodným názorom najvyššieho súdu v tomto smere malo byť

porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46

ods. 1 a ich právo zaručené v dohovoru. Podľa sťažovateľov bol dovolací

dôvod podľa naplnený aj tým, že krajský súd vec „prejednával(...)

v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov, hoci svoju neprítomnosť včas

ospravedlnil“, čím bolo podľa sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu porušené aj ich

základné právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, zaručené v .

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo

nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne

postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle a nasl. možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení až g) a proti rozsudku

odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani

o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.

Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý

zo znakov uvedených v , a je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti

potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné

podľa Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo

vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách

a) až g) tohto ustanovenia(...) Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia

pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

postihnuté niektorou vadou uvedenou v ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že

v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f)

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Žalobcovia v dovolaní namietajú, že odvolací súd im znemožnil realizáciu

procesného práva zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci ( ).

Podľa ak sa pojednávanie neodročuje pred jeho skončením súd

vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke

veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie

predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho

názoru je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť predniesť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide

o neodňateľné právo účastníka, ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred

súdom a realizovať procesné práva účastníka konania.

V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,

vyjadriť svoj návrh na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti

a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci

(z akých skutkových záverov by mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu

uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť

osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah

„záverečnej reči“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“

vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,

aby predniesli „záverečné reči“, a v akom poradí im udelí slovo.

„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu),

ktorý je takto označený aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho

označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho

zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke

veci.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa

26. novembra 2008 (č. l. 203 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobcom predniesť

a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by účastníci urobili

procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“, predsa len je z nej zrejmé, že

odvolací súd vytvoril žalobcom možnosť zhrnúť skutkové a právne závery, z ktorých

vyvodzovali opodstatnenosť svojej žaloby. Žalobca 1) túto jeho možnosť využil a vysvetlil

v čom podľa neho spočíva zásah do jeho vlastníckych práv. Súdu ozrejmil(...)

Žalobkyňa 2) sa k veci nevyjadrila.

Z uvedeného dôvodu dospel dovolací sud k záveru, že odvolací súd žalobcom

neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej

stránke veci ( ).

O vadu konania v zmysle ustanovenia nejde ani vtedy, ak

odvolací súd nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkom, alebo ak bez doplnenia dokazovania

meritórne rozhodol o podanom odvolaní. K týmto nedostatkom v odvolacom konaní môže

dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti

dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu

k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o namietané vady v zmysle

ustanovenia , že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,

ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní ako aj vadu v zmysle

ustanovenia , že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení, k týmto vadám však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti

dovolania, nejde ale o postup, ktorým by žalobcom bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Na námietku dovolateľov spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov

nižších súdov či nedostatočné zistenie skutkového stavu vo veci možno uviesť len to, že

v zmysle ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa tak ani prieskumom nimi vykonaného

dokazovania.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

ani z , odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie

v súlade s ustanovením v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok

dovolateľov, z ktorých niektoré sú už neaktuálne (napr. dovolací dôvod o nedostatku

v skutkových zisteniach, od účinnosti neexistuje).»

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné

odlišovať na jednej strane otázku prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku

ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť

dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje

k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až

sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.

Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je

procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích

dôvodov.

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd už

preskúmaním primárnej otázky o prípustnosti dovolania dospel k zisteniu, že dovolanie

sťažovateľov nie je prípustné, preto dovolací súd už nemal dôvod meritórne preskúmať

dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Prípustnosť dovolania pritom sťažovatelia (v konaní pred všeobecnými súdmi

v procesnom postavení žalobcov) odvodzovali od , podľa ktorého je

univerzálnym dovolacím dôvodom postup súdu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť

konať pred súdom. Za postup súdu v zmysle citovaného ustanovenia

považovali sťažovatelia postup, ktorým krajský súd jednak nevyhovel ich návrhu na

vykonanie znaleckého dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu, a jednak postup,

ktorým krajský súd vec prerokoval bez prítomnosti ich právneho zástupcu, čím im mal

znemožniť vyjadriť sa k veci.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd

nemá v sporovom konaní povinnosť vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania,

pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou

spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy,

ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a sú preň relevantné (napr.

, , , ). Reálne uplatnenie základného práva

na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto

ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných

zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na

súdnu ochranu podľa a právo podľa dohovoru. Z tohto

hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní

materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového

konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. ).

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

zaoberal otázkou, či výkon právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o dovolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. zo 14. mája 2009 je zlučiteľný

s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označeného základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na už uvedené najvyšší súd pri

vyhodnotení námietky sťažovateľov týkajúcej sa nevykonania nimi navrhnutého dôkazu

súdmi nižších stupňov dospel logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením k záveru

o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa . Konštatovaniu o

neprípustnosti dovolania sťažovateľov predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne

konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na

základe ktorého bol najvyšším súdom ustálený dôvod na odmietnutie dovolania pre jeho

neprípustnosť. Z tohto hľadiska teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a a dohovoru.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že z tohto istého dôvodu, t. j. z dôvodu, že

odvolací krajský súd nevykonal nimi navrhovaný dôkaz (znalecké dokazovanie), už raz

podali v predmetnej veci dovolanie podľa , pričom v konaní o tomto

dovolaní uspeli a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2008 zrušil

dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 8. februára 2006

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na tomto mieste ústavný súd však podotýka, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2008 vyplýva, že najvyšší súd konštatoval prípustnosť

dovolania sťažovateľov podľa , tak ako to v dovolaní označili aj

sťažovatelia, avšak najvyšší súd dospel k tomuto presvedčeniu z iného ako sťažovateľmi

uvádzaného dôvodu. Sťažovatelia totižto považovali tento dovolací dôvod za naplnený

z dôvodu, že sa nevyhovelo ich návrhom na vykonanie znaleckého dokazovania, avšak

najvyšší súd považoval tento dovolací dôvod za naplnený z dôvodu, že odvolací súd

rozhodol na základe iných právnych skutočností ako prvostupňový súd, a teda sťažovatelia

sa k nim nemali možnosť vyjadriť, pretože sa o nich mohli prvýkrát dozvedieť až

z odvolacieho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu sa ústavne súladným spôsobom najvyšší súd

v napádanom uznesení vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľov o naplnení dovolacieho

dôvodu podľa tým, že odvolací krajský súd im mal svojím postupom

znemožniť vyjadriť sa k prerokúvanej veci.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. mája 2009 vyplýva, že

sťažovatelia boli na pojednávaní odvolacieho súdu riadne prítomní a krajským súdom im

bol vytvorený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k prerokúvanej veci, takže z tohto

hľadiska sa námietka sťažovateľov o naplnení dovolacieho dôvodu javila ako

neopodstatnená a závery najvyššieho súdu v tomto smere za ústavne akceptovateľné.

Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom namietajú, že odvolací súd

pojednával v neprítomnosti ich právneho zástupcu aj napriek tomu, že sa včas a riadne

ospravedlnil, ústavný súd konštatuje, že z dovolania sťažovateľov podaného proti

rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008, o ktorom najvyšší súd

rozhodoval napadnutým uznesením, vyplýva, že túto skutočnosť sťažovatelia v rámci

podaného dovolania nenamietali a prvýkrát ju uviedli až v konaní pred ústavným súdom.

Okrem tohto ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že účastníkovi konania,

ktorý bol prítomný na pojednávaní a súhlasil s tým, aby súd pojednával, hoci jeho zástupca

zvolený na celé konanie nebol na pojednávaní prítomný, nemohla byť postupom súdu

odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení najvyššieho súdu v napádanom uznesení, ako

ani z tvrdení sťažovateľov nevyplýva, že by sa proti postupu krajského súdu, ktorý

pojednával iba s prítomnými sťažovateľmi bez ich právneho zástupcu, sťažovatelia ohradili

už na tomto odvolacom pojednávaní, práve naopak, sťažovatelia využili možnosť, aby sa

sami vyjadrili k prerokúvanej veci a vyslovene nežiadali, aby bolo pojednávanie kvôli

neprítomnosti ich právneho zástupcu odročené.

Ústavný súd tiež poznamenáva, že ak bez prítomnosti právneho zástupcu

sťažovateľov mal pojednávať krajský súd, nemohlo potom z tohto dôvodu dôjsť k porušeniu

v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov v časti namietaného porušenia , dohovoru

a rozhodnutím najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného

v a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v dodatkového

protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené

v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového

protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených

priamo v označenom článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho

porušenie iba popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (m. m. napr.

, , ).

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní

nedošlo k porušeniu , potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie

porušenia základného práva sťažovateľov podľa a ich práva podľa

dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím okresného súdu

a rozhodnutím krajského súdu

Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 15. apríla 2005 porušil ich základné právo a právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20

ods. 1 a dodatkového protokolu, a to tým, že verifikoval rozhodnutia správnych

orgánov na úseku katastra, ktoré podľa sťažovateľov svojvoľne rozhodli o zmene výmery

ich pozemku, čo je v rozpore aj s údajom o jeho výmere uvedeným v zodpovedajúcom liste

vlastníctva.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva a práva vlastniť a pokojne

užívať majetok zaručených v a dodatkového protokolu aj

rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008, a to z tých istých

dôvodov ako v prípade okresného súdu, a tiež z dôvodu, že krajský súd nevyhovel ich

návrhu a nepripustil nimi požadovaný dôkaz znaleckým dokazovaním.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3

to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Sťažovatelia sťažnosťou pred ústavným súdom napádajú rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 15. apríla 2005 a rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2008, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť

29. januára 2009.

Od 29. januára 2009, keď napádané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo

právoplatnosť, do 24. augusta 2009, keď sťažovatelia podali sťažnosť adresovanú

ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 27. augusta 2009),

nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného

porušenia označených práv rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu už po jej

predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009