Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 359/09
PDF · 267.22 KB
No categories available
II. ÚS 359/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G., zastúpených advokátom Mgr.
J. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre
sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka, aby
sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L. C. a K. C. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2009 doručená sťažnosť L. C. a K. C., obaja bytom G. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C
160/04 z 15. apríla 2005, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009, ako aj vo veci
namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na prerokovanie veci
v prítomnosti účastníka, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom,
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/09
zo 14. mája 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou okresnému
súdu 7. septembra 2004 domáhali proti žalovaným určenia vlastníckeho práva k parcele
č. 1300/3 nachádzajúcej sa v katastrálnom území G., vedenej na LV 1251, ktorú nadobudli
2
vo výmere 1811 mdo vlastníckeho práva v roku 1988 na základe kúpnej zmluvy. Uvedenú
žalobu sťažovatelia podali z dôvodu, že výmera ich pozemku bola rozhodnutím Správy
2
katastra N. (ďalej len „správa katastra“) č. X-358/2002 z 15. januára 2003 znížená o 48 m,
2
a to na výmeru 1763 mz dôvodu zistenia a opravy údajnej chyby v operáte správy katastra,
pričom o túto výmeru sa súčasne zväčšil susedný pozemok žalovaných. Uvedené
rozhodnutie správy katastra bolo potvrdené aj rozhodnutím Katastrálneho úradu v N. č. Xo
6/03-2/Br z 19. marca 2003.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005 žalobu sťažovateľov
zamietol, pričom na základe ich odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 214/05
z 8. februára 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil. Následne na základe dovolania
podaného sťažovateľmi najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 298/06 z 26. februára 2008
rozsudok krajského súdu z 8. februára 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po
vrátení veci krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008 opätovne
potvrdil rozsudok okresného súdu z 15. apríla 2005. Dovolanie sťažovateľov proti
opätovnému rozhodnutiu krajského súdu najvyšší súd napádaným uznesením sp. zn.
2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 odmietol ako neprípustné.
Sťažovatelia sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietajú porušenie označených
základných práv a práv zaručených v ústave, dohovore a dodatkovom protokole
s odôvodnením, že im všeobecné súdy (okresný súd, krajský súd a najvyšší súd) odňali
vlastnícke právo k spornej parcele, a navyše aj tým, že najvyšší súd napadnutým uznesením
sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 nesprávne právne posúdil ich dovolanie, keď ho ako
neprípustné odmietol. Podľa sťažovateľov bolo dovolanie prípustné podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože postupom krajského súdu, ako aj
postupom okresného súdu im bolo znemožnené konať pred súdom tým, že nebolo vyhovené
ich návrhu na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom, a tiež krajský súd pojednával
v ich neprítomnosti, hoci právny zástupca sťažovateľov svoju neprítomnosť včas
ospravedlnil.
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Najvyšší súd SR odmietnutím dovolania odmietol sťažovateľom vykonanie
spravodlivosti (degenatio iustitiae), čo je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Svojim postupom Najvyšší súd SR
akceptoval právny status, keď o vlastníckom vysporiadaní účastníkov konania rozhodli
správne orgány na úseku správy katastra(...)
Podľa názoru sťažovateľov nevykonanie tak závažného dôkazu je odňatím možnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a teda ak Najvyšší súd vyhodnotil tento
stav ako vyhovujúci a z tohto dôvodu odmietol dovolanie, „posvätil“ tým nespravodlivé
konanie odvolacieho súdu ako aj prvostupňového súdu, ich zásah do vlastníckeho práva
sťažovateľov. (...)
Tým že Najvyšší súd de facto potvrdil rozhodnutia nižšie inštančných súdov, prispel
k právnej neistote sťažovateľov, a to v dôsledku toho, že sa na v katastri nehnuteľností
akceptuje stav, že parcela 1300/1 má v skutočnosti väčšiu výmeru ako je evidovaná na liste
vlastníctva, a tým nemožno určiť správne ani hranice medzi susednými parcelami, a že
v katastri nehnuteľnosti sa v súčasnosti eviduje nižšia výmera parcely 1300/3, ako k nej
nadobudli sťažovatelia vlastnícke právo v roku 1988.
Porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR sťažovatelia vidia v tom, že Najvyšší súd svojim
napadnutým uznesením odmietol dovolanie z dôvodov, že konaním odvolacieho súdu nebola
účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, a to napriek tomu, že odvolací súd
pojednával (na odvolacom súde v konaní, č. k. 5Co/71/2008-246 bolo nariadené len jedno
pojednávanie) v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov, hoci svoju neprítomnosť
včas ospravedlnil.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 26. 11. 2008, sp. zn.: 5 Co/71/2008-
216, a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15. 04. 2005, sp. zn.:
16 C 160/04, vydanými v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ L. C.(...) a 2/ K. C.(...)
proti žalovaným: 1/ T. B.(...) a 2/ A. B.(...), o určenie vlastníckeho práva, porušil základné
právo L. C.(...) a K. C.(...) vlastniť majetok a na ochranu vlastníctva majetku podľa článku
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. I.
Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234,
porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234,
porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...), na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka
konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234,
porušil základné právo L. C.(...) a K. C.(...) vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
5. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 05. 2009, sp. zn.: 2 Cdo 78/2009-234,
sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľom L. C.(...) a K. C.(...) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 2.660 EUR.
7. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľov L. C.(...)
a K. C.(...) trovy konania o podanej ústavnej sťažnosti pred Ústavným súdom SR vo výške
281,22 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím najvyššieho súdu
Podstata sťažnostných námietok sťažovateľov proti rozhodnutiu najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 je založená jednak na tvrdení, že v dôsledku
odmietnutia dovolania sťažovateľov najvyšší súd v podstate odobril právny stav
verifikovaný okresným súdom a krajským súdom, čím malo byť porušené ich základné
právo a právo vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu, a jednak na tvrdení, že najvyšší súd nesprávne vyhodnotil dovolací
dôvod sťažovateľov proti rozhodnutiu krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa
sťažovateľov bol tento dovolací dôvod naplnený, pretože tak krajský súd, ako aj pred ním
okresný súd nevykonali sťažovateľmi navrhované znalecké dokazovanie na objasnenie
skutkového stavu, takže protichodným názorom najvyššieho súdu v tomto smere malo byť
porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46
ods. 1 ústavy a ich právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľov bol dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f) OSP naplnený aj tým, že krajský súd vec „prejednával(...)
v neprítomnosti právneho zástupcu sťažovateľov, hoci svoju neprítomnosť včas
ospravedlnil“, čím bolo podľa sťažovateľov rozsudkom najvyššieho súdu porušené aj ich
základné právo na prerokovanie veci v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo
nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne
postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O. s. p. možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani
o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti
potvrdzujúcemu rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné
podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo
vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách
a) až g) tohto ustanovenia(...) Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p.
pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.
So zreteľom na žalobcami tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľov, že
v prejednávanej veci im postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f)
O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Žalobcovia v dovolaní namietajú, že odvolací súd im znemožnil realizáciu
procesného práva zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci (§ 118 ods. 4 O. s. p.).
Podľa § 118 ods. 4 O. s. p. ak sa pojednávanie neodročuje pred jeho skončením súd
vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. I keď toto ustanovenie
predsedovi senátu neukladá, aby pojednávanie formálne ukončil, musí, ak podľa jeho
názoru je už jeho predmet vyčerpaný, účastníkovi dať možnosť predniesť na záver
pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Ide
o neodňateľné právo účastníka, ak mu ho súd odoprie, odníme mu možnosť konať pred
súdom a realizovať procesné práva účastníka konania.
V „záverečnej reči“ môžu účastníci (rovnako ich zástupcovia) zhrnúť svoje návrhy,
vyjadriť svoj návrh na vykonané dokazovanie z hľadiska jeho úplnosti, zákonnosti
a hodnotenia jednotlivých dôkazov. Vyjadriť sa môžu nielen k skutkovej stránke veci
(z akých skutkových záverov by mal súd vychádzať), ale tiež k právnej stránke veci (môžu
uviesť, ako by mal súd vec posúdiť po právnej stránke). „Záverečnú reč“ nemusí predniesť
osobne účastník konania, môže ju za neho predniesť jeho zástupca. Podstatný obsah
„záverečnej reči“ treba uviesť do zápisnice o pojednávaní. Spravidla je na „záverečnú reč“
vyzvaný žalobca pred žalovaným, je však na úvahe predsedu senátu, kedy účastníkov vyzve,
aby predniesli „záverečné reči“, a v akom poradí im udelí slovo.
„Záverečnou rečou“ nie je však len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu),
ktorý je takto označený aj formálne. Za „záverečnú reč“ možno aj bez tohto formálneho
označenia považovať aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho
zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke
veci.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa
26. novembra 2008 (č. l. 203 spisu) oboznámil obsah spisu, umožnil žalobcom predniesť
a bližšie odôvodniť odvolanie. I keď z tejto zápisnice nevyplýva, že by účastníci urobili
procesný úkon výslovne označený ako „záverečná reč“, predsa len je z nej zrejmé, že
odvolací súd vytvoril žalobcom možnosť zhrnúť skutkové a právne závery, z ktorých
vyvodzovali opodstatnenosť svojej žaloby. Žalobca 1) túto jeho možnosť využil a vysvetlil
v čom podľa neho spočíva zásah do jeho vlastníckych práv. Súdu ozrejmil(...)
Žalobkyňa 2) sa k veci nevyjadrila.
Z uvedeného dôvodu dospel dovolací sud k záveru, že odvolací súd žalobcom
neodňal procesné oprávnenie zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci (§ 118 ods. 4 O. s. p.).
O vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. nejde ani vtedy, ak
odvolací súd nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkom, alebo ak bez doplnenia dokazovania
meritórne rozhodol o podanom odvolaní. K týmto nedostatkom v odvolacom konaní môže
dovolací súd prihliadnuť len v prípade, ak je splnený základný predpoklad prípustnosti
dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu
k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu. Pokiaľ ide o namietané vady v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní ako aj vadu v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení, k týmto vadám však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti
dovolania, nejde ale o postup, ktorým by žalobcom bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Na námietku dovolateľov spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
nižších súdov či nedostatočné zistenie skutkového stavu vo veci možno uviesť len to, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním ale je
mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a) a b) O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c)
O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa tak ani prieskumom nimi vykonaného
dokazovania.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcov nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O. s. p. ani z § 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie
v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok
dovolateľov, z ktorých niektoré sú už neaktuálne (napr. dovolací dôvod o nedostatku
v skutkových zisteniach, od účinnosti zákona č. 353/2003 Z. z. neexistuje).»
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že pri podaní dovolania je nevyhnutné
odlišovať na jednej strane otázku prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku
ako takého a na strane druhej otázku prípustnosti dôvodov dovolania. Procesnú prípustnosť
dovolania ako takého skúma dovolací súd ako otázku primárnu a až v prípade, že dospeje
k zisteniu, že dovolanie je po procesnej stránke prípustné, t. j. že smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným prostriedkom možno napadnúť, dovolací súd až
sekundárne posudzuje prípustnosť dôvodov dovolania a následne aj ich opodstatnenosť.
Inými slovami, v prípade, že dovolací súd zistí, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré týmto mimoriadnym opravným poriadkom nemožno napadnúť, t. j. že dovolanie nie je
procesne prípustné, dovolací súd už neskúma prípustnosť a ani dôvodnosť dovolacích
dôvodov.
Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd už
preskúmaním primárnej otázky o prípustnosti dovolania dospel k zisteniu, že dovolanie
sťažovateľov nie je prípustné, preto dovolací súd už nemal dôvod meritórne preskúmať
dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu.
Prípustnosť dovolania pritom sťažovatelia (v konaní pred všeobecnými súdmi
v procesnom postavení žalobcov) odvodzovali od § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je
univerzálnym dovolacím dôvodom postup súdu, ktorým súd odníme účastníkovi možnosť
konať pred súdom. Za postup súdu v zmysle citovaného ustanovenia § 237 písm. f) OSP
považovali sťažovatelia postup, ktorým krajský súd jednak nevyhovel ich návrhu na
vykonanie znaleckého dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu, a jednak postup,
ktorým krajský súd vec prerokoval bez prítomnosti ich právneho zástupcu, čím im mal
znemožniť vyjadriť sa k veci.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že všeobecný súd
nemá v sporovom konaní povinnosť vykonať všetky dôkazy označené účastníkmi konania,
pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdom v spojení so zásadou
spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi (resp. senátu) vykonať len tie dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú a sú preň relevantné (napr.
I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97, II. ÚS 84/02, III. ÚS 203/07). Reálne uplatnenie základného práva
na súdnu ochranu však zároveň predpokladá, že sa účastníkovi súdneho konania táto
ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných
zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto
hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
materiálnej ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového
konania, ktoré sú vo vzájomnom konflikte (napr. III. ÚS 271/05).
Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti
zaoberal otázkou, či výkon právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o dovolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 je zlučiteľný
s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľmi označeného základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na už uvedené najvyšší súd pri
vyhodnotení námietky sťažovateľov týkajúcej sa nevykonania nimi navrhnutého dôkazu
súdmi nižších stupňov dospel logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením k záveru
o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Konštatovaniu o
neprípustnosti dovolania sťažovateľov predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne
konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na
základe ktorého bol najvyšším súdom ustálený dôvod na odmietnutie dovolania pre jeho
neprípustnosť. Z tohto hľadiska teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia v sťažnosti tiež uviedli, že z tohto istého dôvodu, t. j. z dôvodu, že
odvolací krajský súd nevykonal nimi navrhovaný dôkaz (znalecké dokazovanie), už raz
podali v predmetnej veci dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, pričom v konaní o tomto
dovolaní uspeli a najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 298/06 z 26. februára 2008 zrušil
dovolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 214/05 z 8. februára 2006
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Na tomto mieste ústavný súd však podotýka, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 298/06 z 26. februára 2008 vyplýva, že najvyšší súd konštatoval prípustnosť
dovolania sťažovateľov podľa § 237 písm. f) OSP, tak ako to v dovolaní označili aj
sťažovatelia, avšak najvyšší súd dospel k tomuto presvedčeniu z iného ako sťažovateľmi
uvádzaného dôvodu. Sťažovatelia totižto považovali tento dovolací dôvod za naplnený
z dôvodu, že sa nevyhovelo ich návrhom na vykonanie znaleckého dokazovania, avšak
najvyšší súd považoval tento dovolací dôvod za naplnený z dôvodu, že odvolací súd
rozhodol na základe iných právnych skutočností ako prvostupňový súd, a teda sťažovatelia
sa k nim nemali možnosť vyjadriť, pretože sa o nich mohli prvýkrát dozvedieť až
z odvolacieho rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu sa ústavne súladným spôsobom najvyšší súd
v napádanom uznesení vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľov o naplnení dovolacieho
dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP tým, že odvolací krajský súd im mal svojím postupom
znemožniť vyjadriť sa k prerokúvanej veci.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 78/09 zo 14. mája 2009 vyplýva, že
sťažovatelia boli na pojednávaní odvolacieho súdu riadne prítomní a krajským súdom im
bol vytvorený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k prerokúvanej veci, takže z tohto
hľadiska sa námietka sťažovateľov o naplnení dovolacieho dôvodu javila ako
neopodstatnená a závery najvyššieho súdu v tomto smere za ústavne akceptovateľné.
Pokiaľ sťažovatelia v sťažnosti pred ústavným súdom namietajú, že odvolací súd
pojednával v neprítomnosti ich právneho zástupcu aj napriek tomu, že sa včas a riadne
ospravedlnil, ústavný súd konštatuje, že z dovolania sťažovateľov podaného proti
rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008, o ktorom najvyšší súd
rozhodoval napadnutým uznesením, vyplýva, že túto skutočnosť sťažovatelia v rámci
podaného dovolania nenamietali a prvýkrát ju uviedli až v konaní pred ústavným súdom.
Okrem tohto ústavný súd v tejto súvislosti tiež konštatuje, že účastníkovi konania,
ktorý bol prítomný na pojednávaní a súhlasil s tým, aby súd pojednával, hoci jeho zástupca
zvolený na celé konanie nebol na pojednávaní prítomný, nemohla byť postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom. Zo zistení najvyššieho súdu v napádanom uznesení, ako
ani z tvrdení sťažovateľov nevyplýva, že by sa proti postupu krajského súdu, ktorý
pojednával iba s prítomnými sťažovateľmi bez ich právneho zástupcu, sťažovatelia ohradili
už na tomto odvolacom pojednávaní, práve naopak, sťažovatelia využili možnosť, aby sa
sami vyjadrili k prerokúvanej veci a vyslovene nežiadali, aby bolo pojednávanie kvôli
neprítomnosti ich právneho zástupcu odročené.
Ústavný súd tiež poznamenáva, že ak bez prítomnosti právneho zástupcu
sťažovateľov mal pojednávať krajský súd, nemohlo potom z tohto dôvodu dôjsť k porušeniu
čl. 48 ods. 2 ústavy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo
stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 dodatkového
protokolu ústavný súd odkazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené
v čl. 20 ods. 1 (čo v celom rozsahu platí, aj pokiaľ ide o právo zaručené v čl. 1 dodatkového
protokolu) zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených
priamo v označenom článku ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho
porušenie iba popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho konania (m. m. napr.
I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, I. ÚS 150/09).
Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní
nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie
porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj vo vzťahu
k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov rozhodnutím okresného súdu
a rozhodnutím krajského súdu
Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 160/04
z 15. apríla 2005 porušil ich základné právo a právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, a to tým, že verifikoval rozhodnutia správnych
orgánov na úseku katastra, ktoré podľa sťažovateľov svojvoľne rozhodli o zmene výmery
ich pozemku, čo je v rozpore aj s údajom o jeho výmere uvedeným v zodpovedajúcom liste
vlastníctva.
Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva a práva vlastniť a pokojne
užívať majetok zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu aj
rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08 z 26. novembra 2008, a to z tých istých
dôvodov ako v prípade okresného súdu, a tiež z dôvodu, že krajský súd nevyhovel ich
návrhu a nepripustil nimi požadovaný dôkaz znaleckým dokazovaním.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Sťažovatelia sťažnosťou pred ústavným súdom napádajú rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 16 C 160/04 z 15. apríla 2005 a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 71/08
z 26. novembra 2008, ktoré podľa zistenia ústavného súdu nadobudli právoplatnosť
29. januára 2009.
Od 29. januára 2009, keď napádané rozhodnutie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť, do 24. augusta 2009, keď sťažovatelia podali sťažnosť adresovanú
ústavnému súdu na poštovú prepravu (ústavnému súdu bola doručená 27. augusta 2009),
nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného
porušenia označených práv rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu už po jej
predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2009