Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 20/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., toho času vo väzbe, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 25. septembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. novembra 2009 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. septembra 2009.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania

v procesnom postavení povinného vo veci vedenej na návrh oprávneného Mesta S.

o vymoženie sumy 16,60 € s príslušenstvom na Okresnom súde Považská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd uznesením z 3. augusta 2009

zamietol žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku za konanie o námietkach

v danom exekučnom konaní. Toto uznesenie napadol odvolaním sťažovateľ. O jeho

odvolaní rozhodol krajský súd tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Sťažovateľ tvrdí,

že krajský súd uznesením č. k. -51 z 25. septembra 2009 (ktorým rozhodol

o jeho odvolaní) porušil ním označené práva, keď sa stotožnil so skutkovým a právnym

záverom okresného súdu, ktorý zamietol jeho žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

krajským súdom, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. z 25. septembra

2009, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a trovy konania. Súčasne

požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa

, v zmysle ktorého môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa súdy

rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj

zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa ústavný

súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa c ods. 1

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred

nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú

prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Podľa čl. 6

ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa čl. 1 prvej

vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať

svoj majetok.

6. Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (porovnaj čl. 142 ods. 1, čl. 124 a čl. 127 ods. 1

) vyplýva, že rozhodovanie o oslobodení od platenia súdnych poplatkov v rámci

občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

posudzovať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

7. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže posudzovať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

8. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

, resp. jeho práva podľa dohovoru a dodatkového

protokolu označeným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

9. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

uznesením č. k. -51 z 25. septembra 2009 sú zlučiteľné s označenými

článkami , dohovoru, resp. dodatkového protokolu.

10. Krajský súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil uznesenie súdu

prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr stručne oboznámil skutkové

zistenia a právne závery súdu prvého stupňa „... súd prvého stupňa zamietol žiadosť

povinného o oslobodenie od súdneho poplatku za konanie o námietkach v danom

exekučnom konaní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že u navrhovateľa neboli zistené

zákonné podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzal zo zistenia, že

navrhovateľ toho času sa nachádza vo väzbe..., nie je vlastníkom žiadnej nehnuteľnosti ani

motorového vozidla. Žije s matkou a s dvoma súrodencami v 3-izbovom byte. Je však

spoločníkom v S. s. r. o., na ktorú spoločnosť sú zaevidované tri osobné motorové vozidlá -

BMW, AUDI, JEEP CHEROKE, ktoré sa na trhu predávajú za nemalé sumy. Právne svoje

rozhodnutie odôvodnil ust. “. V ďalšom oboznámil obsah

sťažovateľovho odvolania, «v ktorom uviedol, že obchodná spoločnosť nevlastní žiaden

reálny majetok, je zadĺžená a ako taká je predmetom rôznych trestných konaní a exekúcií.

Namietal, že súd neprihliadol na fakt, že vo vzťahu k firme nemá žiadne reálne a

naplniteľné práva, nie je konateľ a akékoľvek jeho postavenie v danej firme je spoločenskou

zmluvou a opatreniami konateľa J. D. „ošetrené“ tak, aby nijakým spôsobom nemohol

práva spoločníka reálne uplatňovať. Poukázal na zlé vzťahy s J. D., na jeho trestné stíhanie.

Pokiaľ sa jedná o motorové vozidlá spomínané v napadnutom uznesení, tieto sú predmetom

trestných konaní, nakoľko ich mal J. D. predať a neprepísať. Taktiež namietal, že súd

prvého stupňa nevzal do úvahy, že je v kolúznej väzbe a spĺňa preto podmienky pre

oslobodenie od súdnych poplatkov. Ďalej namietal, že súd informáciu, uvedenú

v odôvodnení napadnutého uznesenia, nezískal procesným postupom, nakoľko sa jedná

o doslovný prepis z iného rozhodnutia.». Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd tým, že

„... dospel k záveru, že odvolanie povinného nie je dôvodné... Odvolací súd s prihliadnutím

na majetkové a osobné pomery povinného v zhode s názorom súdu prvého stupňa má za to,

že v danej veci nie sú splnené podmienky pre oslobodenie povinného od súdnych

poplatkov... Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v iných veciach povinného je zrejmé,

že povinný a ďalšie dve osoby sú spoločníkmi obchodnej spoločnosti S. s. r. o. ... Uvedená

spoločnosť je držiteľom troch osobných motorových vozidiel vyššej triedy - BMW, AUDI,

JEEP CHEROKE. Uvedené zistenia sú aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným

podkladom na záver, že povinný nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych

poplatkov... Okolnosť, že povinný vo vzťahu k majetku spoločnosti, ktorej je spoločníkom,

ako to uviedol vo svojom odvolaní, nemôže vykonávať svoje práva, nie je zákonom

predpokladaným dôvodom, aby súd mohol jeho návrhu na oslobodenie od súdnych

poplatkov. Nebola dôvodná ani námietka povinného týkajúca sa získania informácii o jeho

majetku súdom z iného rozhodnutia, nakoľko odvolaciemu súdu sú skutočnosti o majetku

povinného známe z iných konaní prebiehajúcich na odvolacom súde, ktoré skutočnosti si aj

pri rozhodovaní v danej veci odvolací súd osvojil.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 ako vecne správne potvrdil.“.

11. Vo vzťahu k predmetu sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľova

žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov bola podrobená dvojinštančnej súdnej

kontrole.

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napádaného uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 25. septembra 2009 (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 3. augusta 2009, ktoré bolo v odvolacom konaní

preskúmavané) dospel k záveru, že zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť

alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Predmetné rozhodnutie obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami

sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby

sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

13. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru

(m. m. ), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

na pokojné užívanie majetku postupom krajského súdu v už označenom odvolacom konaní.

Porušenie označeného práva však v sťažnosti náležite nekonkretizoval.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

16. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

(resp. dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva

podľa (resp. podľa dodatkového protokolu) by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie

základného práva podľa (resp. podľa dodatkového protokolu)

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a

povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov.

17. Vychádzajú z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie

krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také

skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50

, a teda ani práva sťažovateľa podľa dodatkového protokolu (resp. základného

práva podľa ).

18. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), teda tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

19. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného rozhodnutia krajského

súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania. Taktiež

nebolo dôvodné zaoberať sa sťažovateľovou žiadosťou o ustanovenie mu právneho

zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2010