Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 77/2010
PDF · 193.63 KB
No categories available
III. ÚS 77/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., A. P., K., a A. D., K., zastúpených advokátom
JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Košice I č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. F., A. P. a A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2009 doručená sťažnosť P. F., K., A. P., K., a A. D., K. (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17
Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:
„Okresný súd Košice I. rozhodol v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er
894/2009 v právnej veci oprávnených: 1. F. Š. a 2. M. Š., obaja bytom K. proti
sťažovateľom v 1. až 3. rade ako povinným o vymoženie 41.066,93,- € s prísl. uznesením sp.
zn. 17 Er 894/2009-106 zo dňa 24. 09. 2009, ktorým zamietol námietky sťažovateľov proti
exekúcii (ďalej len napádané rozhodnutie). Napádané rozhodnutie bolo sťažovateľom
doručené dňa 02. 10. 2009. Proti tomuto uzneseniu odvolanie v zmysle § 202 ods. 2 OSP
nie je prípustné. ...
Sťažovatelia podali proti upovedomeniu o začatí exekúcie v zákonom stanovenej
lehote námietky. V podaných námietkach sťažovatelia namietali, že v exekučnom konaní
neexistuje exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekúciu.
Sťažovatelia poukazovali na skutočnosť, že exekučný titul, ktorý je uvedený v upovedomení
o začatí exekúcie a na základe ktorého sa v súčasnosti exekúcia vykonáva, t. j. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cb/875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 bol zrušený
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 57/2005-220 zo dňa 05. 09.
2007. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 57/2005-220 zo dňa
05. 09. 2007 vyplýva, že k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Košiciach 2 Cb/875/01-179
zo dňa 27. 10. 2004 došlo z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali nárok priznaný im týmto
rozsudkom. Z tohto dôvodu sa vec vrátila na Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd,
ktorý opätovne rozhoduje o nároku oprávnených.
Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice I. sa v napádanom rozhodnutí vôbec
nevysporiadal s námietkou neexistencie exekučného titulu. Podľa názoru sťažovateľov
Okresný súd Košice I. pri svojom rozhodovaní ani nemal k dispozícii exekučný spis,
z ktorého by mohol posúdiť skutočnosti uvedené v námietkach. V prípade ak by mal Okresný
súd Košice I. k dispozícii exekučný spis z rozsudku by zistil, že pečiatka právoplatnosti,
ktorá sa na tomto rozsudku nachádza sa netýka právoplatnosti prvého výroku rozsudku,
ktorým sú sťažovatelia ako žalovaní v 3. až 6. rade zaviazaní na plnenie, ale sa týka len
druhého výroku, ktorým nebola pripustená zmena návrhu. To znamená, že pri vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie pochybil aj príslušný exekučný súd, keď posudzoval
otázku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku.
Nakoľko rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako prvostupňového súdu bol
v odvolacom konaní zrušený a vec bola vrátená späť na prejednanie prvostupňovému súdu,
nie je možné vykonávať exekúciu a jej vedenie je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku
neprípustné.
Okresný súd Košice I. svojim závažným pochybením v konaní umožnil výkon
exekúcie, ktorou je postihovaný majetok sťažovateľov. Súdny exekútor vykonávajúci
exekúciu zabezpečil majetok sťažovateľov zriadením exekučného záložného práva a taktiež
vykonáva zrážky zo mzdy a iných príjmov sťažovateľov.“
Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo P. F., bytom: K., A. P., K., A. D., K. na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Košice I., sp. zn. 17 Er/894/2009-106 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. 17 Er/894/2009-106 sa zrušuje.
3. Okresný súd Košice I. je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia
vo výške 598,02,- € na účet právneho zástupcu sťažovateľov, advokáta JUDr. M. T., ml.,
č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom
verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento
orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05,
Porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia vidia v tom, že o ich námietke proti začatiu
exekúcie nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Okresný súd sa v rozhodnutí
nevysporiadal s neexistenciou exekučného titulu. Konal tak z dôvodu, že nemal k dispozícii
exekučný spis, z ktorého by zistil, že výroky dotýkajúce sa sťažovateľov (žalobcov v 3. až
6. rade) nie sú právoplatné a doložkou právoplatnosti je opatrená len časť výroku
dotýkajúca sa časti, kde nebola pripustená zmena výroku.
Ústavný súd z príloh k sťažnosti a zo spisu sp. zn. 17 Er 894/2009 zistil, že okresný
súd rozhodol uznesením 24. septembra 2009 o námietke sťažovateľov tak, že námietky
povinných zamietol.
V odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra
2009 sa okrem iného uvádza:
„... Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučným titulom je rozsudok Krajského
súdu Košice č. k. 2 Cb 875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004, ktorý voči žalovaným v 3. až 6.
rade, t. j. povinným v 1. až 4. rade, nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2005 a stal sa
vykonateľným. Ním boli ako ručitelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi 1,237.182,40 Sk so 14,75
% úrokom od 28. 06. 2000 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 50.084,- Sk
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov
povinnosť ostatných zanikne.
Pôvodne sa výrok týkal aj žalovaných v 1. a 2. rade, avšak tí podali voči uvedenému
rozsudku odvolanie. Žalovaní v 3. až 6. rade, ako ručitelia, odvolanie nepodali. Uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 09. 2007 č. k. 5 Obo 57/2005-220 bol
rozsudok v napadnutej časti zrušený a vrátený na ďalšie konanie. ...
Krajský súd v Košiciach následne opätovne rozhodol o nároku voči žalovaným
v 1. a 2. rade ako dlžníkom, a to rozsudkom zo dňa 12. 01. 2009 tak, že ich zaviazal
spoločne a nerozdielne na zaplatenie 41.066,93 eur (1,237.182,40 Sk) so 14,75 % úrokom
od 22. 05. 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 2.688,16 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Aj tento rozsudok žalovaní v 1. a 2. rade napadli odvolaním,
o ktorom doposiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol.
To však nič nemení na skutočnosti, že konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach
pod sp. zn. 2 Cb 875/01 voči žalovaným v 3. až 6. rade, ktorí sú v tomto exekučnom konaní
v procesnom postavení povinných v 1. až 4. rade, je právoplatne skončené - výrok, ktorým
sa rozhodlo o osobitnom nároku žalobcu voči ručiteľom, už nemožno napadnúť odvolaním
(uplynula lehota na podanie odvolania) a rozsudok Krajského súdu Košice č. k. 2 Cb
875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 je voči nim vykonateľný.
Súd podotýka, že je potrebné rozlišovať záväzky dlžníkov a záväzky ručiteľov.
Povinní neboli zaviazaní spoločne a nerozdielne, ako to uvádzajú vo svojom odvolaní voči
uzneseniu o námietkach, ale s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov povinnosť
ostatných zanikne.
Medzi dlžníkmi a ručiteľmi nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, veriteľ si voči
nim uplatňuje nárok zo samostatného právneho dôvodu. Je pravdou, že medzi nimi nejde
ani o oddelené záväzky - ručiteľ je zaviazaný v rozsahu, v ktorom dlžník nesplnil svoj
záväzok, pričom nie sú možné úvahy o stanovení podielov na dlhu týchto zaviazaných. Súd
má za to, že voči nim môžu byť nároky uplatnené aj osobitne v inom konaní a obidva
hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané a priznaný nárok možno aj na
každom z nich vymáhať. Aby však veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým
plnením - od jedného na základe plnenia z dlžoby a od druhého na základe plnenia
z ručiteľského vzťahu, má súd výrok o povinnosti na plnenie v rozsudku formulovať takým
spôsobom, aby to zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto dvoch
zaviazaných voči veriteľovi. Preto vo výroku rozhodnutia by malo byť vyslovené aj to, že
plnením jedného z nich zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého.
Ide tu o jediný nárok, ktorý síce možno vymáhať na obidvoch zaviazaných subjektoch
- dlžníkovi aj veriteľovi, vymôcť ho však možno iba raz. To, že záväzok zaplatiť veriteľovi
dlžnú sumu má byť splnený iba raz a že plnením jedného zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého, je síce typické pre vzťah medzi dlžníkmi, avšak to ešte vzťah solidarity
nezakladá. Ak sa totiž považuje pre solidaritu dlžníkov ako typické, že solidárni dlžníci majú
voči sebe vzájomné právo na náhradu podľa § 511 ods. 3 Obč. zák., nemožno vzťah medzi
dlžníkom a ručiteľom považovať za vzťah solidarity dlžníkov, keďže ručiteľ, ktorý uspokojil
veriteľa, má podľa § 550 Obč. zák. právo na náhradu voči dlžníkom (a len voči dlžníkom,
teda nie aj voči spoluručiteľom), a dlžník voči ručiteľovi právo na náhradu nemá.
O solidarite dlžníkov v danom prípade možno hovoriť len u spoludlžníkov, t. j. u žalovaných
v 1. a 2. rade...“
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho
odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že by
zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že
uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 spĺňa všetky
zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité pre
rozhodnutie. Ústavný súd poukazuje na to, že z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti
vyznačenej na rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.
2 Cb 875/01-179 z 27. októbra 2004 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 5 Obo 57/2005-220 z 5. septembra 2007 vyplýva,
že výrok o povinnosti zaplatiť sumu 1 237 182,40 Sk s prísl. je voči sťažovateľom
právoplatný a vykonateľný, a to dňom 13. januára 2005. Dôvodom je skutočnosť, že
sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu nepodali odvolanie v zákonom ustanovenej
lehote, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 57/2005-220
z 5. septembra 2007, kde sa uvádza, že odvolanie podali iba žalovaní v 1. a 2. rade (strana 2,
druhý odsek uznesenia). V súlade s § 511 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) o solidaritu ide vtedy, ak je
to právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté
alebo ak to vyplýva z povahy plnenia. V danom prípade ustanovenia Občianskeho
zákonníka o ručení (§ 546 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníkom a ručiteľom solidaritu. Preto
medzi dlžníkmi na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho
hľadiska o nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 a § 206 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Preto ak dlžníci
(žalovaní v 1. a 2. rade) podali odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu a ručitelia
(sťažovatelia) tak neurobili, rozsudok voči ručiteľom (sťažovateľom) nadobudol
právoplatnosť a stal sa vykonateľným. Sťažovatelia v postavení ručiteľov nepodali
odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorý v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť vo vzťahu k nim.
Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 17 Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009
sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho
rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel
ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.
Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľov
ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).
Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu č. k. 17
Er/894/2009-106 z 24. septembra 2009 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za
následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľov. Samotná
skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím okresného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech
v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Sťažovatelia bližšie nezdôvodnili, akým konaním malo dôjsť k namietanému
porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania, a to nielen v označení základného práva a slobody, ktorého porušenie sa
namieta, ale aj pri predložení príslušných dôkazov (zdôvodnené námietky), tak ako to
požaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Keďže k takémuto zdôvodneniu námietky nedošlo, bolo bez ďalšieho právneho
významu sa s námietkou predloženou sťažovateľmi zaoberať. Keďže základné právo na
spravodlivé súdne konanie inkorporuje viacero konkrétnych práv, ktoré vo svojom súbore
obsahujú pravidlá spravodlivého procesu pri absencii konkrétnej námietky, nemohol
ústavný súd nahradiť vôľu sťažovateľov a ich námietku zdôvodniť, keďže by konal
v rozpore s čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože sťažnosť môžu podať fyzické a právnické osoby,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd...
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou
sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 116/05) vychádzajúc z toho, že absencia porušenia
ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd
totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by
ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovatelia nastolili.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2010