Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 77/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. F., K., A. P., K., a A. D., K., zastúpených advokátom

JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa

, základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na spravodlivý súdny proces podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice I č. k. -106 z 24. septembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. F., A. P. a A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2009 doručená sťažnosť P. F., K., A. P., K., a A. D., K. (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. M. T. ml., K., pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na

spravodlivý súdny proces podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17

-106 z 24. septembra 2009.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Okresný súd Košice I. rozhodol v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er

894/2009 v právnej veci oprávnených: 1. F. Š. a 2. M. Š., obaja bytom K. proti

sťažovateľom v 1. až 3. rade ako povinným o vymoženie 41.066,93,- € s prísl. uznesením sp.

zn. -106 zo dňa 24. 09. 2009, ktorým zamietol námietky sťažovateľov proti

exekúcii (ďalej len napádané rozhodnutie). Napádané rozhodnutie bolo sťažovateľom

doručené dňa 02. 10. 2009. Proti tomuto uzneseniu odvolanie v zmysle

nie je prípustné. ...

Sťažovatelia podali proti upovedomeniu o začatí exekúcie v zákonom stanovenej

lehote námietky. V podaných námietkach sťažovatelia namietali, že v exekučnom konaní

neexistuje exekučný titul, na základe ktorého by bolo možné vykonávať exekúciu.

Sťažovatelia poukazovali na skutočnosť, že exekučný titul, ktorý je uvedený v upovedomení

o začatí exekúcie a na základe ktorého sa v súčasnosti exekúcia vykonáva, t. j. rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -179 zo dňa 27. 10. 2004 bol zrušený

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -220 zo dňa 05. 09.

2007. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -220 zo dňa

05. 09. 2007 vyplýva, že k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Košiciach -179

zo dňa 27. 10. 2004 došlo z dôvodu, že žalobcovia nepreukázali nárok priznaný im týmto

rozsudkom. Z tohto dôvodu sa vec vrátila na Krajský súd v Košiciach ako prvostupňový súd,

ktorý opätovne rozhoduje o nároku oprávnených.

Sťažovatelia majú za to, že Okresný súd Košice I. sa v napádanom rozhodnutí vôbec

nevysporiadal s námietkou neexistencie exekučného titulu. Podľa názoru sťažovateľov

Okresný súd Košice I. pri svojom rozhodovaní ani nemal k dispozícii exekučný spis,

z ktorého by mohol posúdiť skutočnosti uvedené v námietkach. V prípade ak by mal Okresný

súd Košice I. k dispozícii exekučný spis z rozsudku by zistil, že pečiatka právoplatnosti,

ktorá sa na tomto rozsudku nachádza sa netýka právoplatnosti prvého výroku rozsudku,

ktorým sú sťažovatelia ako žalovaní v 3. až 6. rade zaviazaní na plnenie, ale sa týka len

druhého výroku, ktorým nebola pripustená zmena návrhu. To znamená, že pri vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie pochybil aj príslušný exekučný súd, keď posudzoval

otázku právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku.

Nakoľko rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako prvostupňového súdu bol

v odvolacom konaní zrušený a vec bola vrátená späť na prejednanie prvostupňovému súdu,

nie je možné vykonávať exekúciu a jej vedenie je v zmysle ustanovení Exekučného poriadku

neprípustné.

Okresný súd Košice I. svojim závažným pochybením v konaní umožnil výkon

exekúcie, ktorou je postihovaný majetok sťažovateľov. Súdny exekútor vykonávajúci

exekúciu zabezpečil majetok sťažovateľov zriadením exekučného záložného práva a taktiež

vykonáva zrážky zo mzdy a iných príjmov sťažovateľov.“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo P. F., bytom: K., A. P., K., A. D., K. na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 , právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Košice I., sp. zn. -106 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I. sp. zn. -106 sa zrušuje.

3. Okresný súd Košice I. je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia

vo výške 598,02,- € na účet právneho zástupcu sťažovateľov, advokáta JUDr. M. T., ml.,

č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť aj vtedy, ak v konaní pred orgánom

verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento

orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a dohovoru sťažovatelia vidia v tom, že o ich námietke proti začatiu

exekúcie nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Okresný súd sa v rozhodnutí

nevysporiadal s neexistenciou exekučného titulu. Konal tak z dôvodu, že nemal k dispozícii

exekučný spis, z ktorého by zistil, že výroky dotýkajúce sa sťažovateľov (žalobcov v 3. až

6. rade) nie sú právoplatné a doložkou právoplatnosti je opatrená len časť výroku

dotýkajúca sa časti, kde nebola pripustená zmena výroku.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti a zo spisu sp. zn. zistil, že okresný

súd rozhodol uznesením 24. septembra 2009 o námietke sťažovateľov tak, že námietky

povinných zamietol.

V odôvodnení uznesenia okresného súdu č. k. -106 z 24. septembra

2009 sa okrem iného uvádza:

„... Súd vykonaným dokazovaním zistil, že exekučným titulom je rozsudok Krajského

súdu Košice č. k. -179 zo dňa 27. 10. 2004, ktorý voči žalovaným v 3. až 6.

rade, t. j. povinným v 1. až 4. rade, nadobudol právoplatnosť dňa 17. 01. 2005 a stal sa

vykonateľným. Ním boli ako ručitelia zaviazaní zaplatiť žalobcovi 1,237.182,40 Sk so 14,75

% úrokom od 28. 06. 2000 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 50.084,- Sk

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov

povinnosť ostatných zanikne.

Pôvodne sa výrok týkal aj žalovaných v 1. a 2. rade, avšak tí podali voči uvedenému

rozsudku odvolanie. Žalovaní v 3. až 6. rade, ako ručitelia, odvolanie nepodali. Uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05. 09. 2007 č. k. -220 bol

rozsudok v napadnutej časti zrušený a vrátený na ďalšie konanie. ...

Krajský súd v Košiciach následne opätovne rozhodol o nároku voči žalovaným

v 1. a 2. rade ako dlžníkom, a to rozsudkom zo dňa 12. 01. 2009 tak, že ich zaviazal

spoločne a nerozdielne na zaplatenie 41.066,93 eur (1,237.182,40 Sk) so 14,75 % úrokom

od 22. 05. 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 2.688,16 eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Aj tento rozsudok žalovaní v 1. a 2. rade napadli odvolaním,

o ktorom doposiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol.

To však nič nemení na skutočnosti, že konanie vedené na Krajskom súde v Košiciach

pod sp. zn. voči žalovaným v 3. až 6. rade, ktorí sú v tomto exekučnom konaní

v procesnom postavení povinných v 1. až 4. rade, je právoplatne skončené - výrok, ktorým

sa rozhodlo o osobitnom nároku žalobcu voči ručiteľom, už nemožno napadnúť odvolaním

(uplynula lehota na podanie odvolania) a rozsudok Krajského súdu Košice č. k. 2 Cb

875/01-179 zo dňa 27. 10. 2004 je voči nim vykonateľný.

Súd podotýka, že je potrebné rozlišovať záväzky dlžníkov a záväzky ručiteľov.

Povinní neboli zaviazaní spoločne a nerozdielne, ako to uvádzajú vo svojom odvolaní voči

uzneseniu o námietkach, ale s tým, že zaplatením dlžnej sumy jedným z dlžníkov povinnosť

ostatných zanikne.

Medzi dlžníkmi a ručiteľmi nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, veriteľ si voči

nim uplatňuje nárok zo samostatného právneho dôvodu. Je pravdou, že medzi nimi nejde

ani o oddelené záväzky - ručiteľ je zaviazaný v rozsahu, v ktorom dlžník nesplnil svoj

záväzok, pričom nie sú možné úvahy o stanovení podielov na dlhu týchto zaviazaných. Súd

má za to, že voči nim môžu byť nároky uplatnené aj osobitne v inom konaní a obidva

hmotnoprávne nároky môžu byť tiež právoplatne priznané a priznaný nárok možno aj na

každom z nich vymáhať. Aby však veriteľ nemohol byť uspokojený dvakrát tým istým

plnením - od jedného na základe plnenia z dlžoby a od druhého na základe plnenia

z ručiteľského vzťahu, má súd výrok o povinnosti na plnenie v rozsudku formulovať takým

spôsobom, aby to zodpovedalo vzťahu dlžníka a ručiteľa, ako aj vzťahu týchto dvoch

zaviazaných voči veriteľovi. Preto vo výroku rozhodnutia by malo byť vyslovené aj to, že

plnením jedného z nich zaniká do výšky plnenia povinnosť druhého.

Ide tu o jediný nárok, ktorý síce možno vymáhať na obidvoch zaviazaných subjektoch

- dlžníkovi aj veriteľovi, vymôcť ho však možno iba raz. To, že záväzok zaplatiť veriteľovi

dlžnú sumu má byť splnený iba raz a že plnením jedného zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého, je síce typické pre vzťah medzi dlžníkmi, avšak to ešte vzťah solidarity

nezakladá. Ak sa totiž považuje pre solidaritu dlžníkov ako typické, že solidárni dlžníci majú

voči sebe vzájomné právo na náhradu podľa § 511 ods. 3 Obč. zák., nemožno vzťah medzi

dlžníkom a ručiteľom považovať za vzťah solidarity dlžníkov, keďže ručiteľ, ktorý uspokojil

veriteľa, má podľa § 550 Obč. zák. právo na náhradu voči dlžníkom (a len voči dlžníkom,

teda nie aj voči spoluručiteľom), a dlžník voči ručiteľovi právo na náhradu nemá.

O solidarite dlžníkov v danom prípade možno hovoriť len u spoludlžníkov, t. j. u žalovaných

v 1. a 2. rade...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov z hľadiska svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho

odôvodnenia. Výklad príslušných zákonov patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovením, že by

zásadne poprel ich účel a význam ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd preto preskúmal dôvody sťažnosti v naznačenom smere a zistil, že

uznesenie okresného súdu č. k. -106 z 24. septembra 2009 spĺňa všetky

zákonné náležitosti, zrozumiteľne a jasne dáva odpoveď na všetky otázky dôležité pre

rozhodnutie. Ústavný súd poukazuje na to, že z doložky právoplatnosti a vykonateľnosti

vyznačenej na rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-179 z 27. októbra 2004 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -220 z 5. septembra 2007 vyplýva,

že výrok o povinnosti zaplatiť sumu 1 237 182,40 Sk s prísl. je voči sťažovateľom

právoplatný a vykonateľný, a to dňom 13. januára 2005. Dôvodom je skutočnosť, že

sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu nepodali odvolanie v zákonom ustanovenej

lehote, čo vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. -220

z 5. septembra 2007, kde sa uvádza, že odvolanie podali iba žalovaní v 1. a 2. rade (strana 2,

druhý odsek uznesenia). V súlade s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o solidaritu ide vtedy, ak je

to právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté

alebo ak to vyplýva z povahy plnenia. V danom prípade ustanovenia Občianskeho

zákonníka o ručení (§ 546 a nasl.) nezakladajú medzi dlžníkom a ručiteľom solidaritu. Preto

medzi dlžníkmi na jednej strane a ručiteľmi na strane druhej nejde z procesnoprávneho

hľadiska o nerozlučné procesné spoločenstvo podľa § 91 ods. 2 a § 206 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov. Preto ak dlžníci

(žalovaní v 1. a 2. rade) podali odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu a ručitelia

(sťažovatelia) tak neurobili, rozsudok voči ručiteľom (sťažovateľom) nadobudol

právoplatnosť a stal sa vykonateľným. Sťažovatelia v postavení ručiteľov nepodali

odvolanie proti rozsudku krajského súdu, ktorý v dôsledku toho nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť vo vzťahu k nim.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. -106 z 24. septembra 2009

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho

rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. K tomuto záveru dospel

ústavný súd vo vzťahu k jednotlivým namietaným skutočnostiam.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľov

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu č. k. 17

-106 z 24. septembra 2009 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby malo za

následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľov. Samotná

skutočnosť, že sa sťažovatelia s rozhodnutím okresného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základných

práv podľa a práva podľa dohovoru nie je právo na

rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech

v konaní (, resp. ), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovatelia bližšie nezdôvodnili, akým konaním malo dôjsť k namietanému

porušeniu ich základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa .

Podľa ustanovenia je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania, a to nielen v označení základného práva a slobody, ktorého porušenie sa

namieta, ale aj pri predložení príslušných dôkazov (zdôvodnené námietky), tak ako to

požaduje pre návrh na začatie konania ustanovenie .

Keďže k takémuto zdôvodneniu námietky nedošlo, bolo bez ďalšieho právneho

významu sa s námietkou predloženou sťažovateľmi zaoberať. Keďže základné právo na

spravodlivé súdne konanie inkorporuje viacero konkrétnych práv, ktoré vo svojom súbore

obsahujú pravidlá spravodlivého procesu pri absencii konkrétnej námietky, nemohol

ústavný súd nahradiť vôľu sťažovateľov a ich námietku zdôvodniť, keďže by konal

v rozpore s , pretože sťažnosť môžu podať fyzické a právnické osoby,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd...

V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou

sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou () vychádzajúc z toho, že absencia porušenia

ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľov hmotnoprávneho charakteru. Ústavný súd

totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami a návrhmi, ktoré v nej sťažovatelia nastolili.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010