Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 322/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2017

prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátom

JUDr. Martinom Kirňakom, advokátska kancelária, Hlavná 29, Prešov, pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Platobným rozkazom okresného súdu č. k. -47 z 24. mája 2012 bol

sťažovateľ ako žalovaný v II. rade zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 78 998,67 €

s príslušenstvom, a to spoločne a nerozdielne so spoločnosťou , ako

žalovaným v I. rade (ďalej len „žalovaný v I. rade“). Proti platobnému rozkazu sťažovateľ

v zákonnej lehote odpor nepodal, odpor bol podaný iba žalovaným v I. rade. Sťažovateľovi

bolo 7. marca 2013 doručené uznesenie okresného súdu z 12. februára 2013, „z ktorého

vyplýva, že predmetný spor bol preradený pod sp. zn. a so sťažovateľom sa

teda konalo ako s účastníkom konania, t. j. žalovaným v II. rade. Spolu s predmetným

uznesením bolo sťažovateľovi doručené aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.10.2012, ktorý

vôbec nenamietal právoplatnosť platobného rozkazu voči žalovanému v II. rade.“.

Sťažovateľovi bolo následne „v mesiaci júl 2014“ doručené uznesenie okresného

súdu č. k. -90 zo 17. júna 2014, ktorým bol do konania pripustený namiesto

doterajšieho žalobcu nový žalobca, pričom so sťažovateľom bolo opätovne konané ako

so žalovaným v II. rade. Sťažovateľ sa až zo zápisnice z pojednávania konaného 9. júla

2015, predvolanie na ktoré mu bolo doručené až po jeho konaní, dozvedel o tom, že okresný

súd vo vzťahu k nemu ako žalovanému v II. rade skonštatoval, že s ohľadom na samostatné

procesné spoločenstvo medzi žalovaným v I. a II. rade sa odpor podaný žalovaným v I. rade

na sťažovateľa nevzťahuje, preto vo vzťahu k nemu platobný rozkaz č. k. -47

z 24. mája 2012 nadobudol právoplatnosť.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd „nekonal v medziach pôsobnosti danej mu

, v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom, nedôvodnene odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom a vo svojich dôsledkoch tak porušil právo sťažovateľa

na spravodlivý proces“. Sťažovateľ poukazuje najmä na skutočnosť, že pokiaľ v procesnom

postavení žalovaného v II. rade nepodal proti namietanému platobnému rozkazu odpor,

neurobil tak z dôvodu, že sa riadil poučením v ňom uvedeným. Z neho vyplýval záver, že ak

je „viacej žalovaných, podaním odporu s odôvodnením vo veci samej aj len jedným

zo žalovaných sa zruší celý platobný rozkaz“.

Podľa názoru sťažovateľa sa „nariadením pojednávania vo veci samej platobný

rozkaz zo zákona zrušil“, pričom považuje za nelogické, aby okresný súd s ním „tri roky

po vydaní platobného rozkazu konal ako s účastníkom a následne skonštatoval, že

v podstate ide vo vzťahu k žalovanému v II. rade o právoplatne skončenú vec“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označeného

základného práva a práva a zrušil platobný rozkaz okresného súdu č. k. -47

z 24. mája 2012 . Zároveň navrhol priznať mu náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstatná časť argumentácie sťažovateľa sa týka tvrdenia o nezákonnosti postupu

okresného súdu v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. . Tvrdená

nezákonnosť spočíva v skutočnosti, že okresný súd na pojednávaní konanom 9. júla 2015

konštatoval nadobudnutie právoplatnosti platobného rozkazu okresného súdu č. k.

-47 z 24. mája 2012 voči sťažovateľovi. Podľa názoru sťažovateľa

podaním odporu voči namietanému platobnému rozkazu žalovaným v I. rade došlo

k zrušeniu celého platobného rozkazu, preto nemohol voči nemu ako žalovanému v II. rade

nadobudnúť právoplatnosť. Táto skutočnosť vyplývala tak z obsahu poučenia, ktoré bolo

súčasťou namietaného platobného rozkazu a ktorým sa sťažovateľ v konaní riadil, ako aj

z úkonov okresného súdu, ktorý s ním riadne konal ako so žalovaným v II. rade až do

pojednávania z 9. júla 2015.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil tento skutkový stav:

Sťažovateľ ako žalovaný v II. rade bol platobným rozkazom č. k. 21 Rob 124/2011-

47 z 24. mája 2012 spoločne a nerozdielne so žalovaným v I. rade zaviazaný zaplatiť

žalobcovi sumu 78 998,67 €, sumu 4,99 €, úrok z omeškania vo výške 3 477,01 € a 12,534

% úrok z omeškania ročne zo sumy 78 998,67 € od 1. apríla 2011 do zaplatenia. Z obsahu

listín predložených ústavnému súdu vyplýva, že žalovaný v I. rade bol vo vzťahu

k žalobcovi dlžníkom a sťažovateľ ručiteľom.

Proti platobnému rozkazu sťažovateľ nepodal v zákonnej lehote odpor. Tento podal

iba žalovaný v I. rade. Táto skutočnosť bola sťažovateľovi známa, keďže sťažovateľ bol

jediným spoločníkom a zároveň konateľom žalovaného v I. rade.

V ďalšom konaní po podaní odporu postupoval okresný súd tak, ako to sťažovateľ

vo svojej sťažnosti opísal, a ako je to sumarizované v časti I tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ nespochybnil, že proti platobnému rozkazu nepodal v zákonnej lehote

odpor. Toto svoje konanie však odôvodňuje poukázaním na poučenie, ktoré bolo súčasťou

platobného rozkazu a v ktorom bolo uvedené, že v prípade, „ak je viacej žalovaných,

podaním odporu s odôvodnením vo veci samej aj len jedným zo žalovaných sa zruší celý

platobný rozkaz“.

Podľa v znení

účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej len „OSP“) súd môže aj bez výslovnej žiadosti

navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje

právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom.

V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu

zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote

podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí

odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije.

Podľa platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk,

náhradné doručenie je vylúčené.

Podľa platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor

s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku.

Podľa ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením

vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie.

To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám

za seba (§ 91 ods. 1). Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je

odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz.

Podľa súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný

a) oneskorene, b) bez odôvodnenia vo veci samej; o týchto následkoch musí byť účastník

poučený v platobnom rozkaze, c) neoprávnenou osobou.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bol platobný rozkaz riadne doručený,

a to tak v postavení konateľa žalovaného v I. rade, ako aj v procesnom postavení

žalovaného v II. rade. Z obsahu platobného rozkazu je zrejmé, že tento obsahuje všetky

predpísané náležitosti vrátane poučenia o možnosti podať odpor a o lehote, spôsobe a mieste

podania odporu. Poučenie tiež obsahuje informáciu podľa .

Už z uvedeného je možné uzavrieť, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby včas podal

odpor proti platobnému rozkazu, s meritórnym obsahom ktorého sa nestotožnil. O tom, že

možnosť podať odpor a všetky zákonom predpísané náležitosti odporu boli sťažovateľovi

včas a v postačujúcej miere známe, svedčí aj skutočnosť, že sťažovateľ odpor včas podal,

ale iba v procesnom postavení žalovaného v I. rade, ktorého bol konateľom. Takéto podanie

odporu však s ohľadom na jednoznačnú formuláciu druhej vety nemalo,

ako to okresný súd správne konštatoval, za následok zrušenie platobného rozkazu voči

sťažovateľovi ako žalovanému v II. rade. Tomuto záveru okresného súdu je možné

prisvedčiť najmä s ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade medzi sťažovateľom

a žalovaným v I. rade išlo o samostatné procesné spoločenstvo, čo sťažovateľ vo svojej

sťažnosti ani nespochybnil (obdobne ).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že sa riadil nesprávnym poučením zo strany okresného

súdu, ústavný súd konštatuje, že je naozaj možné okresnému súdu vytknúť nepresnosť

a nedôslednosť pri formulovaní textu poučenia v platobnom rozkaze, keďže v tomto nedošlo

k presnej citácii ustanovenia . Okresný súd v rámci poučenia skutočne

v namietanom platobnom rozkaze uviedol, že podaním odporu s odôvodnením vo veci

samej aj len jedným zo žalovaných sa zruší celý platobný rozkaz, pričom druhú vetu

citovaného , podľa ktorej sa toto nevzťahuje na prípady samostatného

procesného spoločenstva, už v poučení neuviedol.

Uvedená skutočnosť však nemá podľa názoru ústavného súdu za následok odňatie

možnosti konať pred súdom, ako to namieta sťažovateľ, keďže aj napriek tejto chybe

sťažovateľ bol správne poučený o možnosti odpor podať, ako aj o lehote a spôsobe podania

odporu. Ústavný súd tu dáva do pozornosti, že v znení účinnom

v čase rozhodovania okresného súdu neobsahoval osobitnú úpravu následkov nesprávneho

poučenia o odpore, iba úpravu následkov nesprávneho poučenia o odvolaní (§ 204 ods. 2

). Preto je nutné pri hodnotení dôsledkov nedostatkov takéhoto poučenia postupovať

analogicky podľa právnej úpravy dôsledkov nedostatkov poučenia o prípustnosti

a náležitostiach odvolania. V danom prípade teda neúplné poučenie sťažovateľa dôsledkoch

podania odporu nemohlo mať za následok zrušenie platobného rozkazu aj voči nemu

v procesnom postavení žalovaného v II. rade, keďže právny predpis s pochybením v obsahu

poučenia takýto následok nespájal a k takémuto záveru nie je možné dospieť ani

analogickým použitím ustanovení o následkoch nesprávneho poučenia v prípade odvolania.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil v obdobných súvislostiach

názor, podľa ktorého nesprávne poučenie súdu o lehote na podanie odvolania alebo

nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, nemá za následok jeho

nezákonnosť, resp. jeho nevykonateľnosť. Právnym následkom nesprávneho poučenia

o lehote, prípadne nemožnosti podať opravný prostriedok, je len predĺženie lehoty na

podanie opravného prostriedku (). Tým, že sťažovateľ celkom nepochybne

opravný prostriedok nepodal, nemohli nastať účinky spojené s jeho podaním.

Dosiaľ uvedené vedie ústavný súd k záveru, že okresný súd správne vec posúdil,

pokiaľ so sťažovateľom nekonal ako s účastníkom konania sp. zn. , keďže

tento od nadobudnutia právoplatnosti platobného rozkazu účastníkom namietaného konania

nebol.

O návrhu podanom zjavne neoprávnenou osobou možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

Za návrh podaný niekým zjavne neoprávneným preto možno považovať návrh,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Keďže sťažovateľ nie je účastníkom napadnutého konania, postupom okresného súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd podľa

(m. m. ). Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ nie je v okolnostiach

prípadu aktívne vecne legitimovaný na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd

preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný súd k dosiaľ uvedenému považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ by mal byť

správnym prezentovaný právny názor sťažovateľa o jeho postavení účastníka v namietanom

konaní, musel by jeho sťažnosť za daných okolností odmietnuť pre nedostatok právomoci,

a to s ohľadom na skutočnosť, že právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces je právom

výsledkovým, preto sa ho možno dovolávať až po skončení konania ( či

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Komanický v. Slovenská republika

zo 4. 6. 2002).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol, tak ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2017