Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 45/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. J., N., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených v a , ako aj porušenia

ods. 2 v spojení s a Slovenskej

republiky v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť S. J., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“), ako aj porušenie v spojení s a

v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2012 (ďalej aj „namietané

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľka je účastníčkou

exekučného konania č.k.: vedeného na Okresnom súde Bratislava V., ktoré

sa začalo dňa 08.10.2010 pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1 238,83 EUR

s príslušenstvom.

Ako oprávnený vystupuje v tomto exekučnom konaní Mestská časť B...

Dňa 04.04.2012 podala sťažovateľka ako povinná voči upovedomeniu o začatí

exekúcie zo dňa 02.04.2012, ktoré bolo vydané JUDr. P. H., súdnym exekútorom,

v exekučnom konaní č.k.: Ex 1267/10, námietky. Vo svojich námietkach uvádzala, okrem

toho, že nie je dlžníkom oprávneného /z bytu sa odťahovala ešte dňa 16.07.1997, tento

neužíva ani ako užívateľ a ani ako nájomca/ aj skutočnosť, že predmetný platobný rozkaz,

hoci je na ňom vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti, nepovažuje za

právoplatný a zákonný exekučný titul. Toto rozhodnutie obsahuje pochybné právne

poučenie o opravnom prostriedku, pretože toto je nejasné, nezrozumiteľné, neurčité a tiež

neúplné.

V časti poučenie o opravnom prostriedku chýba údaj o tom, aký konkrétny druh

opravného prostriedku je možné voči výroku vo veci samej podať, v akej lehote, kedy táto

začína plynúť a nakoniec aj údaj o tom, kde sa má tento opravný prostriedok podať.

Nakoniec aj v časti kde sa hovorí o odvolaní voči trovám konania, sa neuvádza údaj

na ktorý konkrétny súd /je tu uvedené len, že sa má podať na Okresnom súde v Bratislave,

nie je teda jasné na ktorý konkrétny Okresný súd v Bratislave /I.-V/.

Sťažovateľka predmetný platobný rozkaz č.k.: 26 Ro 1455/2004 prevzala dňa

10.03.2005 a dňa 15.03.2005 podala voči nemu odvolanie /ako ho sama nazvala/... Toto

podanie adresovala na bytový podnik P., ktorý bol navrhovateľom, z dôvodov, že

z predmetného platobného rozkazu jasne a určito nevyplývalo, kam má zaslať svoj opravný

prostriedok /v tom čase nemala žiadne skúsenosti s podávaním takýchto opravných

prostriedkov a s konaním pred súdmi/ s tým, že aj pracovníčka Bytového podniku v P. ju

výslovne inštruovala, že všetky podania, tj. aj odpor majú byť doručované na Bytový podnik

P. a nie na súd. Bytový podnik P. toto jej podanie na súd nepostúpil, nikdy na súd neprišlo

a tiež povinnej neoznámil, že nemá toto podanie adresovať im, ale na súd.

V domnení, že podáva opravný prostriedok na správnom mieste, považovala

záležitosť za vybavenú, v čom ju utvrdzovalo aj správanie sa navrhovateľa, ktorý si počkal

na právoplatnosť tohto platobného rozkazu a následne čakal s núteným výkonom tohto

rozhodnutia takmer 6 rokov. Takto ju dokonca bytový podnik opakovane inštruoval aj

v ďalších konaniach, v ktorých bola neprávom žalovaná...

Neskôr /po prevzatí upovedomenia o začatí exekúcie/ sa dozvedela, že predmetný

platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť, a to z dôvodu, že nepodala odpor na súd ale

odvolanie na Bytový podnik P., ktorý ho na súd nepostúpil...

Nakoľko sťažovateľka sa z dôvodov, že sa jej námietky, ktoré uvádzala vo svojom

odvolaní, ktoré považuje za relevantné /najmä neexistencia nájomného vzťahu, ktorý

pôvodne navrhovateľ uvádzal ako právny základ jeho nároku/, týkajúce sa nedostatku jej

pasívnej legitimácie v konaní o úhradu pohľadávky oprávneného... nedostali pred súd,

podala návrh na obnovu konania. ...

... Okresný súd Bratislava V. v konaní č.k.: návrh na obnovu konania

zamietol z odôvodnením, že návrh na obnovu konania je možné podať len voči

právoplatným rozhodnutiam, s odvolaním sa na a predmetné rozhodnutie

nie je právoplatné.“

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti v podstatnom uviedla:

„Táto exekúcia je absolútne neprípustná, prebieha na základe rozhodnutia, ktorý nie

je spôsobilým rozhodnutím na podklade ktorého je možné viesť exekúciu. Predmetný

platobný rozkaz č.k.: nie je platné a zákonné rozhodnutie, ktorým by mal byť

súd viazaný, pretože nešlo o zákonný exekučný titul, ktorý by bol vykonateľný po stránke

materiálnej a formálnej.

Na všetky tieto skutočnosti poukazovala vo svojich námietkach voči exekúcii,

v konaní č.k.: , pričom dávala do pozornosti súdu, že táto exekúcia

prebieha na základe exekučného titulu, ktorý nie je právoplatný a teda aj vykonateľný.

Poukazovala aj na právny názor súdu, ktorý rozhodoval o obnove konania. ... Exekučný

súd... vôbec neprihliadol na skutkové okolnosti prípadu, najmä na základe čoho sa stalo

toto rozhodnutie právoplatné, aké možnosti mala povinná brániť sa voči tomuto

rozhodnutiu, ktoré bolo vydané bez jej prítomnosti, bez jej možnosti k veci sa vyjadriť.

... Tým, že súd neúplne, nejasne a nezrozumiteľne poučil sťažovateľku o jej práve

podať opravný prostriedok, sťažovateľka podala svoj opravný prostriedok na nesprávnom

mieste, nie teda na príslušnom súde, a teda jej opravný prostriedok spolu s relevantnými

námietkami sa nedostal pred súd, ktorý by sa nimi zaoberal. Uvedeným postupom súdu bola

sťažovateľke odňatá jej možnosť realizovať jej procesné oprávnenia, tj. zúčastniť sa

občianskeho súdneho konania, vystúpiť pred súdom, vyjadriť sa k návrhu, predkladať

dôkazy a vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci. ...

S poukazom na uvedené skutočnosti povinná žiadala súd, aby jej námietkam proti

exekúcii č.k.: , Ex 12671/10 vyhovel. Exekúciu považovala za neprípustnú

a preto by mala byť zastavená.

Okresný súd Bratislava V. však uznesením -25 zo dňa 13.08.2008...

námietky povinnej zo dňa 04.04.2012 voči exekúcii... zamietol.“

Namietanému rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľka vyčíta predovšetkým

nedostatok odôvodnenia, keď okresný súd sa podľa nej nevysporiadal s jej relevantnými

námietkami a argumentmi spochybňujúcimi právoplatnosť exekučného titulu. Okresný súd

podľa sťažovateľky nevzal do úvahy názor okresného súdu vyslovený v konaní o povolenie

obnovy konania, v ktorom súd predbežne posúdil otázku právoplatnosti exekučného titulu

tak, že tento nepovažoval za právoplatný. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodujúci

o námietkach bol podľa (ďalej len „OSP“)

viazaný rozhodnutím súdu v konaní o povolenie obnovy konania, ako aj jeho posúdením

otázky právoplatnosti exekučného titulu ako otázky prejudiciálnej.

Sťažovateľke tak postupom okresného súdu bolo odňaté právo domáhať sa svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde, právo na konanie v jej prítomnosti a zároveň jej

bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré napokon ani

neboli vykonané. Okrem toho, v prípade sťažovateľky platobný rozkaz vydal poverený

zamestnanec súdu – vyšší súdny úradník, nie sudca. Pretože sťažovateľka vzhľadom na

nesprávny postup súdu nemala možnosť, aby o jej veci rozhodoval sudca, nespĺňalo toto

rozhodnutie ani kritéria nezávislosti zaručené . V závere sťažovateľka

namieta aj nesúlad v označení oprávneného v upovedomení o začatí exekúcie (mestská časť

B., pozn.) a navrhovateľa v exekučnom titule (Bytový podnik P., pozn.).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

rozhodol o porušení v spojení s a ,

základných práv zaručených v a postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , aby zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 13. augusta 2012 a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € a úhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň navrhla odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia,

„nakoľko v prípade, ak by sa exekútorovi podarilo speňažiť akýkoľvek majetok povinnej /aj

keď v podstate jediný jej majetok je suma okolo 236,- EUR, ktorá sa nachádza na účte

v banke, ktorý je však exekútorom zablokovaný/, v exekučnom konaní je navrátenie do

predchádzajúceho stavu zo zákona vylúčené. Túto sumu by nikdy nezískala späť.“.

Sťažovateľka tiež požiadala o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na

jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

zaručených v a , ako aj porušenie

v spojení s a v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2012, ktorým okresný súd nevyhovel

námietkam sťažovateľky v exekučnom konaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa tretej vety proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu ňou označených práv došlo tým, že okresný

súd nevyhovel jej námietkam proti exekúcii, pričom v odôvodnení namietaného rozhodnutia

sa nevysporiadal s jej námietkami spochybňujúcimi právoplatnosť exekučného titulu.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (, , ,

) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému

zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu

záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku dochádza iba vtedy,

ak všeobecný súd koná objektívne, vylúči náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných

možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie vychádzajúc z toho, čo

objektívne zistil.

Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany,

ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Aj na

vydanie rozhodnutia o námietkach povinného, resp. rozhodnutia o zastavení exekúcie sú

primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný

podklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom

svojvôle.

Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Súd pri rozhodovaní o námietkach povinného v 2. rade preskúmal námietky,

doplnenie námietok, jednotlivé listinné dôkazy, exekučný titul a nahliadol do spisov

tunajšieho súdu sp. zn. a sp. zn. . S ohľadom na vyššie

uvedené skutočnosti má súd za to, že skutočnosť, že povinná nebola nájomníčkou bytu na...

ulici č..., prestala byť právne relevantná dňom nadobudnutia právoplatnosti platobného

rozkazu sp. zn. a teda ju nie je možné uplatniť ako relevantnú námietku

proti exekúcii. Uznesením Okresného súdu Bratislava V, č. k. -68 zo dňa

03.12.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.12.2010, súd návrh na obnovu konania

zamietol, z dôvodu pochybnosti či rozhodnutia, ktoré majú byť obnovené

v rámci obnovy konania, možno opraviť v inom konaní. Z obsahu spisu tunajšieho súdu

sp. zn. tiež vyplýva, že predmetný platobný rozkaz bol povinnej v 2. rade

riadne doručený ma adresu... N. a prevzala ho dňa 10.03.2005.

Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia a námietky povinného proti exekúcii zamietol.“

Ústavný súd konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia okresného

súdu dospel k záveru, že okresný súd dal dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a rovnako

takýmto spôsobom reagoval aj na námietky sťažovateľky, ktoré posúdil podľa ich obsahu.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu pri odôvodňovaní právneho

záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom

dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov okresného súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor okresného súdu v danej veci, na základe

ktorého okresný súd zamietol námietky sťažovateľky proti exekúcii, je zdôvodnený

dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný. Zo záverov

okresného súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Na doplnenie správnosti právneho názoru okresného súdu ústavný súd uvádza, že

nesprávne poučenie súdu o lehote na podanie odvolania alebo nesprávne poučenie o tom, že

odvolanie nie je prípustné, nemá za následok jeho nezákonnosť, resp. jeho

nevykonateľnosť. Právnym následkom nesprávneho poučenia o lehote, príp. nemožnosti

podať opravný prostriedok, je len predĺženie lehoty na podanie opravného prostriedku

( ). Tým, že sťažovateľka opravný prostriedok nepodala na súde, resp. jej

opravný prostriedok nebol súdu nikdy doručený (opak zo sťažnosti ani jej príloh

nevyplýva), nemohli nastať účinky spojené s jeho podaním.

Je potrebné tiež zdôrazniť skutočnosť, že potom, ako sťažovateľka doručila opravný

prostriedok Bytovému podniku P. (navrhovateľovi, pozn.), viac než 5 rokov neprejavila

žiaden záujem o stav odvolacieho konania. Mohla tak predísť nepriaznivým následkom,

ktoré jej privodilo právoplatné rozhodnutie súdu, napr. podaním opravného prostriedku súdu

v predĺženej zákonnej lehote ( ), príp. využitím inštitútu odpustenia

zmeškania lehoty na podanie opravného prostriedku ( ). V tejto súvislosti ústavný

súd pripomína jednu zo základných zásad práva, ktorou je ,,vigilantibus iura“, teda bdelým

patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na

ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľka sledovala svoje subjektívne práva

a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu

a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť prostriedky,

ktoré jej poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo

k porušeniu jej práv.

Pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že v sťažovateľkinom prípade skutočnosť, že

opravný prostriedok (odpor) sa podáva na súde, ktorý ho vydal, vyplýva zo samotného

výroku rozhodnutia (platobného rozkazu), v ktorom sa sťažovateľke ukladá povinnosť

zaplatiť judikovanú pohľadávku alebo podať odpor na „tomto súde“.

Nemožno prisvedčiť ani právnemu názoru sťažovateľky, že okresný súd bol pri

rozhodovaní o jej námietkach viazaný posúdením otázky právoplatnosti exekučného titulu

v konaní o návrhu na obnovu konania ako otázky prejudiciálnej.

Ako vyplýva z príloh sťažnosti, uznesením sp. zn. z 3. decembra 2010

okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na obnovu konania ako nedôvodný, pričom

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Z dokladov založených v spise súd dospel k záveru, že návrh na obnovu konaní...

nie je v zmysle možný. V zmysle cit. ustanovenia návrh na obnovu konania

je možné podať len proti právoplatnému rozhodnutiu súdu. Pochybné právne poučenie,

najmä čo do hmotnoprávnej lehoty a možnosti domáhať sa nápravy opravným prostriedkom

v merite veci, sú pochybné pre možnosť urobiť záver, že rozhodnutia, ktoré majú byť

obnovené v rámci obnovy konania, možno za danej situácie opraviť v inom konaní, kde

budú vykonané dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, lebo pre pochybné

právne poučenie nemohli byť predložené prvostupňovému súdu. Naviac tieto odvolania boli

adresované Bytovému podniku P., čo môže mať tiež vplyv na právoplatnosť rozhodnutí,

najmä keď nebolo zistené, či Bytový podnik P. tieto odvolania predložil súdu na ďalšie

konanie.“

Z citovaného odôvodnenia vyplýva, že okresný súd v konaní o povolenie obnovy

konania neposudzoval prejudiciálne (s konečnou platnosťou) otázku právoplatnosti

exekučného titulu, vyjadril len pochybnosť o jeho právoplatnosti a v súvislosti s tým

konštatoval, že v danej situácii nemožno vylúčiť, že dôkazy, ktoré nemohli byť vykonané

v pôvodnom konaní, bude možné vykonať v inom konaní. Preto nepochybil okresný súd,

keď v konaní o námietkach posúdil otázku právoplatnosti označeného exekučného titulu

samostatne, súc viazaný výrokom právoplatného rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí

návrhu na obnovu konania.

Uvedené skutočnosti boli podkladom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť

sťažovateľky namietajúcej porušenie a , ako aj porušenie

v spojení s a v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2012 bolo potrebné

odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Námietku sťažovateľky o nesprávnom označení oprávneného treba považovať

za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že označenie oprávneného v upovedomení

o začatí exekúcie nezodpovedá označeniu navrhovateľa v exekučnom titule.

Ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľka neuplatnila v námietkach

proti exekúcii, ktoré sú procesnou obranou povinného proti neprávom vedenej exekúcii.

V súvislosti s uvedenou námietkou možno konštatovať, že hoci sťažovateľka z formálneho

hľadiska vyčerpala možnosť podania námietok proti exekúcii, z hľadiska materiálneho túto

možnosť nevyužila, pretože uvedenú námietku v konaní o námietkach neuplatnila.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že k uplatneniu námietky nedošlo

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto vôbec neprichádzal do úvahy prípadný

postup ústavného súdu podľa .

Keďže sťažovateľka ochranu svojich práv nerealizovala v plnom rozsahu v konaní

pred všeobecným (okresným) súdom, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, ústavný

súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013