Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 393/09
PDF · 235.07 KB
No categories available
III. ÚS 393/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti Mgr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., pre namietané
porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N., Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. v
konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N., Úradu justičnej a
kriminálnej polície v N. v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v N., Úradu justičnej a kriminálnej
polície v N. p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-
2006 k o n a l o bez zbytočných prieťahov.
3. Mgr. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N., Úrad justičnej a
kriminálnej polície v N. p o v i n n é vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N., Úrad justičnej a kriminálnej polície
v N. j e p o v i n n é uhradiť Mgr. P. P. trovy konania v sume 368,55 € (slovom
tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. K. H.,
B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 393/09-8 zo 16. decembra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. P. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N., Úradu justičnej a
kriminálnej polície v N. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“ alebo „krajské
riaditeľstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006.
Podstatou námietok sťažovateľa boli tvrdenia o porušení jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu
justičnej a kriminálnej polície v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-
NR-2006, predmetom ktorého je vyšetrovanie trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1
a 2 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľovi bolo za tento trestný čin vznesené obvinenie
uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja
proti korupcii stred (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) sp. zn. ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004,
pričom po vylúčení tejto trestnej veci na samostatné konanie bola stanovená príslušnosť
úradu justičnej a kriminálnej polície. Daná trestná vec je na úrade justičnej a kriminálnej
polície vedená pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 od februára 2006 a podľa
vyjadrenia sťažovateľa prípravné konanie nebolo dosiaľ ukončené. Vzhľadom na doterajšiu
dĺžku konania, ako aj jeho priebeh sa sťažovateľ domnieva, že postupom úradu justičnej
a kriminálnej polície dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa
názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní „zbytočne prehlbujú právnu neistotu
obvinených“ a okrem toho sťažovateľ vyslovil názor, že trestné stíhanie vzhľadom na
doterajšiu dôkaznú situáciu malo byť zastavené.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom úradu justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 porušené bolo, úradu justičnej a kriminálnej polície prikázal,
aby v namietanom konaní postupoval bez zbytočných prieťahov a aby mu uložil povinnosť
zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 300 € a náhradu trov právneho
zastúpenia buď v sume 782,67 € alebo v sume 368,55 € z dôvodov uvedených v stanovisku
k vyjadreniu riaditeľa krajského riaditeľstva.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril riaditeľ krajského
riaditeľstva listom sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 z 11. februára 2010, v ktorom
podrobne popísal priebeh doterajšieho konania. Z jeho vyjadrenia okrem iného vyplynulo:
«Vykonávanie procesných úkonov v tejto trestnej veci bolo sťažené tým, že niektorí
obvinení, ale aj svedkovia sa na predvolania nedostavovali, resp. si nepreberali
predvolania a ich doručenie muselo byť zabezpečené prostredníctvom Obvodných oddelení
PZ, v niektorých prípadoch bolo nutné vykonať operatívne previerky miesta pobytu
pracovníkmi OKP KR PZ N. a v jednom prípade bolo využité aj vyhlásenie pátrania po
pobyte osoby. Taktiež boli využité dostupné inštitúty Trestného poriadku a to udelenie
poriadkovej pokuty podľa § 70 Trestného poriadku. Okrem toho sv. - poškodený R. C. sa
dlhodobo zdržiaval v zahraničí, kde aj pracoval, pričom miesto jeho pobytu nebolo známe,
toto sa nepodarilo zistiť ani vykonanými previerkami jeho pobytu prostredníctvom Národnej
ústredne INTERPOL Bratislava, bol známy len telefonický kontakt na neho, na tomto ho
však nebolo možné zastihnúť a tým zabezpečiť jeho prítomnosť na úkonoch. Taktiež
v prípade svedka Ivana Konôpku, ktorý sa rovnako zdržiaval mimo územia SR, sa podarilo
zistiť len telefonický kontakt, pričom na tomto bol obtiažne zastihnuteľný. Bez ich
prítomnosti nebolo možné vo veci skôr rozhodnúť, resp. ukončiť vyšetrovanie, nakoľko
medzi ich výpoveďami a výpoveďami obvinených ale aj svedkov boli závažné rozpory, ktoré
bolo potrebné odstrániť konfrontáciami.
Sme toho názoru, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v N., Úrad justičnej
a kriminálnej polície nespôsobilo žiadne prieťahy v konaní proti obvineným Mgr. Bc. P. P.
a spol., vyšetrovateľ PZ konal priebežne popri vyšetrovaní iných trestných vecí, medzi
ktorými boli i väzobné trestné veci a všetky dôkazy, ktoré boli v predmetnom konaní
vykonané, boli získané zákonným spôsobom. Dozor nad zákonnosťou vyšetrovania je
vykonávaný Okresnou prokuratúrou v K., na ktorú bol vyšetrovací spis viackrát predložený
a to aj na základe viacerých sťažností, písomných podaní, návrhu na zastavenie trestného
stíhania, ale aj niekoľkých žiadostí o preskúmanie postupu vyšetrovateľa podľa § 210
Trestného poriadku podaných obvineným Mgr. Bc. P. P., pričom nikdy zo strany
prokuratúry neboli zistené prieťahy v konaní, prípadne nezákonný spôsob vedenia
vyšetrovania skutku. Poukazujeme tiež na skutočnosť, že obvinený Mgr. Bc. P. P. sa
prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. K. H. obrátil s podnetom ochrany práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré podľa jeho názoru je porušované v tomto
trestnom konaní aj na Kanceláriu verejného ochrancu práv Mgr. M. M., kde po prešetrení
tohto podnetu (v upovedomení zo dňa 19.11.2009 - č. l 1380) je konštatované, že „nie je
preukázané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zo strany Úradu justičnej a
kriminálnej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N.“. Predmetnému
vyšetrovaciemu spisu bola a je zo strany orgánov činných v trestnom konaní prikladaná
náležitá pozornosť.»
V označenom podaní zároveň riaditeľ krajského riaditeľstva ústavnému súdu
oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.
K podaniu riaditeľa krajského riaditeľstva sa vyjadril právny zástupca sťažovateľa
listom doručeným ústavnému súdu 3. marca 2010, v ktorom zotrval na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach a okrem toho upriamil pozornosť na neefektívnu činnosť
vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície v posudzovanej veci. Právny zástupca
sťažovateľa zároveň oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ale hlavne
z vyžiadaného spisu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-
2006 ústavný súd zistil, že uznesením vyšetrovateľa úradu boja proti korupcii sp. zn.
ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004 z 12. marca 2004 bolo sťažovateľovi a ďalším obvineným
vznesené obvinenie za trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného
zákona a uznesením vyšetrovateľa tohto istého úradu sp. zn. ČVS: PPZ-12/BPK-S-2004
z 27. decembra 2005 bola táto trestná vec vylúčená na samostatné konanie. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2006.
Opatrením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VII Gv 277/04-377 z 25. januára 2006 bola v namietanej trestnej veci
vylúčenej na samostatné konanie daná príslušnosť Okresnej prokuratúry K. (ďalej len
„okresná prokuratúra“).
V období od vznesenia obvinenia (12. marca 2004) do momentu, keď bol vyšetrovací
spis odstúpený na vybavenie úradu justičnej a kriminálnej polície (28. februára 2006), úrad
boja proti korupcii, ktorý pôvodne vo veci konal, realizoval viaceré procesné úkony
(výsluch sťažovateľa, ako aj výsluchy ďalších obvinených, konfrontácie medzi
sťažovateľom, obvinenými, ako aj svedkami, výsluchy svedka – poškodeného a ďalších
svedkov. Do konania boli pribratí znalci z odboru zdravotníctva - psychiatrie a sexuológie,
a znalec z odboru klinickej psychológie).
Dňa 28. februára 2006 bola uvedená trestná vec odstúpená z úradu boja proti korupcii
úradu justičnej a kriminálnej polície, kde jej bola pridelená sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-
2006, pričom prvé úkony vykonal vyšetrovateľ 4. júla 2006, keď pokračoval vo výsluchu
sťažovateľa a ďalších obvinených.
Dňa 1. augusta 2006 úrad justičnej a kriminálnej polície zaslal Okresnému súdu
Komárno (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o ustanovenie obhajcu pre jedného
z obvinených, ale okresný súd vyhovel žiadosti až 26. januára 2007, pretože k nej bolo
potrebné predložiť dôkazy preukazujúce nemajetnosť tohto obvineného.
Dňa 6. novembra 2006 vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície žiadal
príslušné obvodné oddelenie o doručenie predvolania svedkovi – poškodenému. Doručenie
sa však nepodarilo vykonať pre jeho neprítomnosť na adrese bydliska. Žiadosť o doručenie
predvolania poškodenému vyšetrovateľ opakoval 9. februára 2007 a následne 20. februára
2007 požiadal príslušné obvodné oddelenie o takýto spôsob doručenia predvolania ďalšiemu
svedkovi. Vyšetrovateľ žiadosť zopakoval 7. júna 2007. Pokusy o doručenie predvolaní boli
neúspešné. Tak tomu bolo aj v prípade žiadosti o doručenie predvolania ďalšiemu
obvinenému, ktorú vyšetrovateľ realizoval 22. februára 2007.
V dňoch 23. novembra 2006, 21. februára 2007, 1. marca 2007 a 16. apríla 2007 boli
na úrade justičnej a kriminálnej polície vykonané výsluchy svedkov.
V období od 12. apríla 2007 – 27. septembra 2007 sa vyšetrovateľ viackrát snažil
telefonicky predvolať k vyšetrovacím úkonom svedkov, ktorí sa dlhodobo zdržiavali mimo
územia Slovenskej republiky.
V dňoch 22. februára 2007, 28. februára 2007, 9. marca 2007, 4. apríla 2007
a 16. apríla 2007 sa na úrade justičnej a kriminálnej polície pokračovalo vo výsluchu
sťažovateľa a ďalších obvinených.
Dňa 25. apríla 2007 vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície pribral do
konania znalca z odboru zdravotníctva a farmácie – odvetvia traumatológie na posúdenie
zranení poškodeného. Znalec podal znalecký posudok 3. júna 2007.
V priebehu mája, júna, júla a septembra 2007 vyšetrovateľ úradu justičnej
a kriminálnej polície zabezpečoval účasť svedkov a svedka poškodeného k procesným
úkonom.
Dňa 28. septembra 2007 vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície uznesením
sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 prerušil trestné stíhanie z dôvodu, že pre
neprítomnosť svedkov nemožno vec náležite objasniť.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 15. októbra 2007 sťažnosť, ktorú
vyšetrovateľ 31. októbra 2007 predložil okresnej prokuratúre. Prokurátorka okresnej
prokuratúry uznesením č. k. Pv 198/06-42 z 29. januára 2008 sťažnosť zamietla.
Vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 z 18. februára 2009
pokračoval v trestnom stíhaní, lebo pominuli dôvody na prerušenie. V období, keď bolo
trestné stíhanie prerušené, vyšetrovateľ vykonával viaceré pokusy smerujúce
k zabezpečeniu prítomnosti svedkov pre účely ich vypočutia.
Dňa 12. marca 2009 vyšetrovateľ vykonal konfrontáciu medzi obvineným
a svedkom, vykonal výsluch svedka a 13. marca 2009 vykonal ďalšiu konfrontáciu medzi
svedkami.
Vzhľadom na to, že sa jeden zo svedkov aj napriek tomu, že bol riadne predvolaný,
bez dostatočného ospravedlnenia nedostavil na výsluch, vyšetrovateľ mu uznesením
zo 17. marca 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2009, uložil poriadkovú
pokutu.
Dňa 28. septembra 2009 vyšetrovateľ pokračoval vo výsluchu svedka –
poškodeného, a 20. októbra 2009 vo výsluchu ďalšieho svedka. V ten istý deň bola podaná
žiadosť o vyhlásenie pátrania po inom svedkovi. Žiadosť bola zrušená 4. decembra 2009
a v tento deň sa uskutočnila aj konfrontácia medzi obvineným a svedkom – poškodeným
a konfrontácia medzi ďalšími svedkami.
Dňa 7. decembra 2009 sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti proti vyšetrovateľovi
úradu justičnej a kriminálnej polície, ktorý uznesením sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006
zo 7. decembra 2009 rozhodol, že sa nevylučuje z vykonávania úkonov trestného konania.
Okrem toho vyšetrovateľ 7. decembra 2009 vykonal aj ďalšie procesné úkony.
V priebehu decembra 2009 boli úradu justičnej a kriminálnej polície doručené správy
o povesti sťažovateľa a ďalších obvinených z príslušných orgánov, pričom boli poskytnuté
aj ďalšie informácie pre potreby trestného konania.
V dňoch 27. januára 2010 a 29. januára 2010 vyšetrovateľ opäť žiadal príslušné
zložky polície o doručenie predvolania svedkovi – poškodenému.
Dňa 8. februára 2010 vyšetrovateľ určil termín preštudovania vyšetrovacieho spisu
na 24. február 2010 a na ten účel predvolal sťažovateľa a ďalších obvinených k tomuto
úkonu.
Ďalší termín preštudovania vyšetrovacieho spisu bol určený na 18. marec 2010
z dôvodu, že pri doručení predvolania sťažovateľovi nebola dodržaná zákonná lehota podľa
§ 208 ods. 1 Trestného poriadku.
III.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
zmyslom a podstatou je právo každého na to, aby jeho vec bola prerokovaná bez
zbytočných prieťahov a v primeranej lehote.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 245/07).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom úradu
justičnej a kriminálnej polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006,
v rámci ktorého sa vyšetruje trestná činnosť, z ktorej je sťažovateľ obvinený, došlo
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na
konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1
dohovoru) sa v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí
trestného stíhania, keď sa dotknutá osoba stáva účastníkom tohto konania buď ako
obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02, III. ÚS 77/09). V danom prípade
bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie vyšetrovateľom úradu boja proti korupcii 12. marca
2004 a vo februári 2006 bol vyšetrovací spis odstúpený na vybavenie úradu justičnej
a kriminálnej polície. Keďže v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd
viazaný návrhom na začatie konania, vychádzal z petitu sťažnosti, ktorý je zameraný
výsostne len na postup úradu justičnej a kriminálnej polície vo veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006. Sťažovateľ postup úradu boja proti korupcii, kde sa
vyšetrovanie danej trestnej veci pôvodne začalo, nenamietal.
Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníkov a postup orgánu verejnej moci – v danom prípade úradu justičnej
a kriminálnej polície (napr. III. ÚS 183/05, I. ÚS 245/07). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj
v danom prípade.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
posúdenia je trestná vec v štádiu prípravného konania. Ide o vyšetrovanie trestného činu
vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Podľa názoru ústavného súdu
vyšetrovanie trestných činov násilného charakteru, medzi ktoré patrí aj trestný čin
vydierania, nie je ojedinelou záležitosťou, práve naopak, v daných prípadoch ide
o objasňovanie takých okolností, s ktorými sa orgány činné v trestnom konaní bežne v praxi
stretávajú. Za danej situácie sa realizujú výsluchy obvineného, respektíve obvinených,
poškodeného, prípadných svedkov, ak je to pre účely trestného konania potrebné, na
posúdenie a zodpovedanie otázok vyžadujúcich si odborné znalosti sa do konania priberajú
znalci. V každom takomto prípade je však potrebné zohľadniť špecifickosť konkrétnej
trestnej veci. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, na základe
ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité. V súvislosti
s posudzovaním namietanej trestnej veci ústavný súd pripúšťa istú skutkovú náročnosť
spočívajúcu v potrebe vykonania veľkého počtu procesných úkonov – výsluchov viacerých
obvinených, poškodeného, svedkov, odstránenie rozporov medzi ich výpoveďami formou
konfrontácií, znalecké dokazovanie či náročnosť spočívajúcu v zabezpečení či už
obvinených, poškodeného alebo svedka ku konkrétnemu úkonu, a to z dôvodu ich
nezastihnuteľnosti. Na druhej strane však takéto okolnosti nesmú ísť na úkor rozumného
a efektívneho procesného správania orgánov prípravného konania.
Správanie sťažovateľa v priebehu doterajšieho trestného konania nemožno
vyhodnotiť ako také, ktoré by prispelo k jeho predĺženiu. Z predloženého vyšetrovacieho
spisu, ako ani z vyjadrenia riaditeľa krajského riaditeľstva totiž nevyplýva, že by sťažovateľ
nerešpektoval predvolania vyšetrovateľa k procesným úkonom alebo že by nejakým
spôsobom sťažoval postup orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní predmetnej
trestnej veci.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom úradu justičnej a kriminálnej polície
v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006. Z obsahu vyšetrovacieho
spisu nepochybne vyplýva, že od 28. februára 2006, keď bola vec odstúpená na vybavenie
úradu justičnej a kriminálnej polície, vykonal vyšetrovateľ tohto úradu prvý relevantný
úkon až po 4 mesiacoch (4. júla 2006), keď pokračoval vo výsluchu sťažovateľa a ďalších
obvinených. Uvedenú dobu by ústavný súd nepovažoval za neprimerane dlhú, ale vzhľadom
na doterajšiu dĺžku konania a dosiaľ vykonané úkony mal úrad justičnej a kriminálnej
polície postupovať promptnejšie, pričom túto dobu 4 mesiacov nemožno ospravedlniť ani
prípravou na vyšetrovanie či naštudovaním spisového materiálu alebo zaťaženosťou vo veci
konajúceho vyšetrovateľa. Okrem toho pozornosti ústavného súdu neušlo ani ďalšie
obdobie nečinnosti úradu justičnej a kriminálnej polície v trvaní viac ako 6 mesiacov, a to
v období od 17. marca 2009, keď vyšetrovateľ uložil poriadkovú pokutu svedkovi, do
28. septembra 2009, keď sa pokračovalo vo výsluchu svedka – poškodeného.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na dĺžku prípravného
konania, keď od vznesenia obvinenia sťažovateľovi (od 12. marca 2004) uplynulo už
takmer 6 rokov. Vzhľadom na predmet konania vedeného na ústavnom súde, ktorý ústavný
súd vymedzil v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, nemožno do tohto obdobia
započítať obdobie, keď vyšetrovanie viedol úrad boja proti korupcii, ale až obdobie po
februári 2006, keď bol vyšetrovací spis odstúpený na vybavenie úradu justičnej
a kriminálnej polícii. Konanie na tomto úrade prebieha už 4 roky, ale z tohto obdobia je
potrebné vyňať obdobie 1 roka a takmer 5 mesiacov, a to od 28. septembra 2007, keď
vyšetrovateľ prerušil trestné stíhanie pre neprítomnosť svedkov, do 18. februára 2009, keď
pominuli dôvody prerušenia trestného stíhania a v konaní pokračoval. Počas doby
prerušenia konania pritom vyšetrovateľ vykonával úkony smerujúce k zisteniu pobytu
svedkov, ako aj úkony súvisiace s ich predvolaním k procesným úkonom. Aj keď obdobie
prípravného konania, keď vyšetrovanie viedol úrad boja proti korupcii, nemožno započítať
do posudzovaného obdobia, ústavný súd musel prihliadnuť na množstvo vykonaných
dôkazov, ktoré mal k dispozícii vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície, ktorému
bola vec vo februári 2006 odstúpená. Ústavný súd teda prihliadol na to, že úrad justičnej
a kriminálnej polície nekonal v danej veci ako vo veci, ktorú by bolo možné označiť ako
„tabula rasa“, ale konal vo veci, ktorej vyšetrovanie už bolo rozbehnuté a prebiehalo dva
roky. Okrem toho ústavný súd zistil aj nesústredenú činnosť vyšetrovateľa, ktorá spočívala
napríklad aj v tom, že znalec na posúdenie zranení poškodeného bol pribratý do konania až
3 roky po vznesení obvinenia sťažovateľovi a 1 rok potom, ako bol spis odstúpený úradu
justičnej a kriminálnej polície. Medzi nesústredenú činnosť vyšetrovateľa je potrebné
zaradiť aj početné pokračovanie vo výsluchoch či už obvinených alebo svedkov, ktorá
vyplynula zo skutočnosti, že na prvé výsluchy vyšetrovateľ nebol riadne pripravený, a preto
tieto musel dopĺňať a dodatočne v nich pokračovať. Aj tieto zistenia prispeli k utvrdeniu
ústavného súdu o tom, že konanie vedené úradom justičnej a kriminálnej polície nebolo
realizované spôsobom, ktorý by zodpovedal podstate a účelu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd konštatuje, že nemohol prihliadnuť na pracovnú zaťaženosť vo veci
konajúceho vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície, na ktorú vo svojom
vyjadrení poukázal riaditeľ krajského riaditeľstva, keď uviedol, že vyšetrovateľ na danej
veci pracoval popri iných, aj väzobných veciach. Danú okolnosť ústavný súd nezohľadňuje
ani pri posudzovaní konaní vedených všeobecnými súdmi v súvislosti s pozitívnym
záväzkom štátu zabezpečiť právo dotknutej osoby na súdne konanie bez zbytočných
prieťahov (obdobne napr. III. ÚS 140/07, III. ÚS 77/09).
Okrem uvedeného hodnotenia veci podľa troch základných kritérií ústavný súd
prihliadol aj na predmet konania (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľa. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že doba prípravného konania je neprimerane dlhá.
Výsledok trestného konania má zásadný význam pre sťažovateľa – obvineného, ktorý síce
vzhľadom na trestnoprávne následky svojho protiprávneho konania je povinný podriadiť sa
trestnému procesu, ale na strane druhej má právo na to, aby jeho záležitosť bola čo najskôr
objasnená a prerokovaná. Podľa názoru ústavného súdu je potrebné, aby priebehu trestného
konania a jeho včasnému ukončeniu bola zo strany orgánov činných v trestnom konaní
(prípadne neskôr aj zo strany súdu) venovaná náležitá pozornosť, pretože od neho bude
závisieť aj charakter spoločenských vzťahov, v ktorých sa sťažovateľ ocitne po jeho
ukončení. Z tohto dôvodu sú kompetentné orgány povinné postupovať v každom štádiu
trestného konania tak, aby bola čo najskôr odstránená právna neistota sťažovateľa, v ktorej
sa nachádza až do právoplatného skončenia trestného konania. V danom prípade sa trestné
konanie nachádza v štádiu prípravného konania, ale dosiaľ nedošlo k jeho ukončeniu
žiadnym z relevantných spôsobov, ktoré pripúšťa Trestný poriadok.
Ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom úradu justičnej a kriminálnej
polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: KRP-19/OVK-NR-2006 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Pretože ústavný súd zistil porušenie označených práv sťažovateľa úradom justičnej
a kriminálnej polície, prikázal mu (čl. 127 ods. 2 ústavy), aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ dosiaľ nachádza (bod
2 výroku nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
8 300 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania a jeho význam pre sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (bod 3 výroku
nálezu), pričom zvyšnej časti uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia
nevyhovel.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré jeho
právny zástupca vyčíslil alternatívne, a to tak, že žiadal priznať buď sumu 782,67 € alebo
sumu 368,55 € závisiac od priznania či nepriznania primeraného finančného
zadosťučinenia. Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15 a § 16
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 368,55 € (tri
úkony právnej služby – 1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej
sťažnosti, 3. podanie stanoviska k vyjadreniu riaditeľa krajského riaditeľstva, t. j. trikrát po
115,90 € + trikrát režijný paušál po 6,95 €), bod 4 výroku nálezu. Aj keď právny zástupca
poskytol sťažovateľovi tretí úkon právnej služby v roku 2010, za ktorý by mu patrila
náhrada v sume 120,23 € + režijný paušál v sume 7,21 €, ústavný súd mu za tento úkon
priznal náhradu v takej sume, akú požadoval, teda 115,90 € + 6,95 €. Zvyšnej časti
uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd nevyhovel.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je úrad justičnej a kriminálnej polície
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2010