Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 183/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2005

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda

Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. T., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Z., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa Úradom justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS: VP-569/20-96 VK, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva

Policajného zboru vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK

p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. J. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk

(slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Úrad justičnej a kriminálnej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru

vo Zvolene j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. V. M.,

Z., vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2005

doručená sťažnosť Ing. J. T., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V.

M., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

Úradom vyšetrovania Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len

„okresné riaditeľstvo“ alebo „úrad vyšetrovania“), v súčasnosti Úradom justičnej

a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „úrad

justičnej a kriminálnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96

VK zo 4. októbra 1996 bolo voči nemu a V. B., bytom L., vznesené obvinenie pre trestný

čin podvodu podľa a formou spolupáchateľstva podľa

ods. 2 .

Sťažovateľ tvrdiac, že sa žiadneho trestného činu nedopustil, podal proti tomuto

uzneseniu listom zo 17. októbra 1996 sťažnosť Okresnej prokuratúre vo Zvolene (ďalej len

„okresná prokuratúra“). Následne 14. novembra 1996 požiadal Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preskúmanie postupu okresnej

prokuratúry a vyšetrovateľky úradu vyšetrovania. V tomto podaní poukázal na zaujatosť

vyšetrovateľky voči jeho osobe, ako aj voči osobe V. B. Zvlášť žiadal preskúmať predaj

akcií spoločnosti H., s. r. o., H. (ďalej len „spoločnosť H., s. r. o.,“) v štádiu trestného

stíhania, za nakladanie s ktorými bol obvinený a nakladanie s ktorými bolo touto

vyšetrovateľkou zablokované.

S podobným obsahom sa sťažovateľ obrátil na generálnu prokuratúru ešte

26. októbra 2000 a 11. februára 2002, pričom osobitne poukázal na skutočnosť, že vo veci

sa bezdôvodne nekoná viac rokov.

Podľa sťažovateľa tým, že orgány činné v trestnom konaní v jeho trestnej veci

dlhodobo nekonajú a všetky jeho sťažnosti adresované kompetentným orgánom ostali

bezvýsledné, mu vznikla značná ujma, ako aj celej jeho rodine, lebo o jeho vine alebo

nevine nebolo do dnešného dňa riadnym spôsobom rozhodnuté.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd

- deklaroval, že okresné riaditeľstvo v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-

96 VK porušilo jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

,

- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. júna 2005 prijal podľa

ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť

sťažovateľa na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde

je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie

veci.

Zástupca riaditeľa okresného riaditeľstva sa na základe výzvy ústavného súdu

vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2005. Konštatoval, že

predmetnú trestnú vec od 22. februára 2005 vyšetruje v poradí už piaty vyšetrovateľ, pričom

poznamenal, že všetci predchádzajúci vyšetrovatelia už na úrade nepracujú. Poukázal na

skutočnosť, že terajší vyšetrovateľ musel predmetnú vec naštudovať a následne začal

vykonávať procesné úkony. Súčasne k stanovisku pripojil vyjadrenie tohto vyšetrovateľa

a tiež plán vyšetrovania, ako aj ústavnému súdu predložil kompletný vyšetrovací spis

sp. zn. ČVS:VP-569/20-96 VK.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia zástupcu riaditeľa

okresného riaditeľstva a hlavne vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zistil

nasledovný priebeh a stav predmetného trestného konania:

Vo veci uvedenej sťažovateľom mu bolo uznesením úradu vyšetrovania sp. zn.

ČVS: VP-569/20-96 VK zo 4. októbra 1996 vznesené obvinenie (spolu s V. B.) pre trestný

čin podvodu podľa a formou spolupáchateľstva podľa

ods. 2 , že ako konatelia spoločnosti H., s. r. o., kde boli spoločníkmi

spolu s J. V. a G. S. po spoločnej dohode pod zámienkou zabrániť hroziacej škode, ktorá

mala v mesiaci máj 1994 spoločnosti H., s. r. o., hroziť z titulu uplatnených sankcií

vo výške asi 7 miliónov Sk, vykonali bez platného súhlasu valného zhromaždenia predaj

39715 ks cenných papierov - akcií, ku ktorým vlastnícke právo mala spoločnosť H, s. r. o.,

pričom predaj vykonali v prospech V. B. za predajnú cenu 6 354 400 Sk, za ktorý nákup

kupujúci nezaplatil, čím spôsobili spoločnosti H., s. r. o., škodu vo výške cca 6 400 000 Sk.

Tak v sťažnosti adresovanej okresnej prokuratúre listom zo 17. októbra 1996, ako aj

v opakovaných žiadostiach generálnej prokuratúre sťažovateľ žiadal preskúmať postup

orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľky úradu vyšetrovania a okresnej

prokuratúry) v jeho trestnej veci, predovšetkým však poukazoval na zaujatosť

vyšetrovateľky úradu vyšetrovania, žiadal preskúmať predaj akcií spoločnosti H., s. r. o.,

v ktorej bol konateľom, ako aj poukazoval na to, že on sa trestného činu, z ktorého je

obviňovaný, nedopustil, z tohto trestného činu ho krivo obvinili J. V. a jeho zať G. S. za

tým účelom, aby následne mohli uvedené akcie predať záujemcovi P., a. s., B. Podľa

sťažovateľa výťažok z predaja akcií nebol zúčtovaný v prospech spoločnosti H., s. r. o., ale

tento si ponechal J. V. pre vlastnú potrebu.

Okresná prokuratúra uznesením sp. zn. z 21. októbra 1996 zamietla

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre jej nedôvodnosť.

Úrad vyšetrovania v októbri a novembri 1996 viackrát vykonal výsluch obvinených

V. B. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra 1996), sťažovateľa (6. novembra

1996), svedkov Ing. G. B., Ing. J. J. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra

1996), Ľ. K. (6. novembra 1996), J. V. (14. novembra 1996), M. P., Ing. Ľ. H.

(22. novembra 1996), J. G. S. (27. novembra 1996).

Vo vyšetrovacom spise sa nachádza oznámenie obhajcov o prevzatí obhajoby

obvineného sťažovateľa a V. B., oznámenie Okresného úradu v K. z 22. októbra 1996, že

sťažovateľ nie je evidovaný v ich priestupkovej agende, žiadosť úradu vyšetrovania

z 28. októbra 1996 prostredníctvom generálnej prokuratúry o právnu pomoc adresovanú

kompetentnému justičnému orgánu v Maďarskej republike o prešetrenie obchodných

vzťahov spoločnosti H., s. r. o., s maďarskými firmami na dodávku drevnej hmoty,

uznesenie úradu vyšetrovania z 30. októbra 1996 o nevylúčení vyšetrovateľky

z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného V. B., oznámenie Mestského

úradu v L. z 28. októbra 1996 o charakteristike osoby V. B., odpis z registra trestov ohľadne

sťažovateľa z 28. októbra 1996 a ohľadne V. B. z 30. októbra 1996, správa Obecného úradu

v H. z 29. októbra 1996 o povesti sťažovateľa, zápisnica zo 14. novembra 1996 spísaná

s J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., oznámenie Š. l.

zo 14. novembra 1996 o spoločnosti H., s. r. o., zápisnica z 27. novembra 1996 spísaná

s G. S. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., zápisnica

o konfrontácii medzi obvineným sťažovateľom a svedkom S. z 28. novembra 1996,

zápisnica o konfrontácii medzi obvineným sťažovateľom a svedkom V. z 29. novembra

1996, uznesenie úradu vyšetrovania z 29. novembra 1996 o uložení poriadkovej pokuty

obvinenému B., pretože sa neustanovil k vyšetrovaciemu úkonu (konfrontácii), zápisnica

zo 4. decembra 1996 spísaná s poškodeným J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa

spoločnosti H., s. r. o., žiadosť úradu vyšetrovania z 13. januára 1997 adresovaná S. p., š. p.,

Z. za účelom získania informácií dôležitých pre trestné konania (presný čas odoslania

dôležitého telegramu).

Dňa 10. januára 1997 sťažovateľ podal žiadosť o preskúmanie postupu

vyšetrovateľky úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. zo 17. februára

1997 rozhodla o nevylúčení prokurátorov okresnej prokuratúry z vykonávania úkonov

trestného konania v trestnej veci obvinených.

Uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zo 17. marca 1997

bolo trestné stíhanie sťažovateľa a V. B. prerušené, pretože vyšetrovateľovi sa nepodarilo

zástupcu poškodenej strany (konateľa spoločnosti H., s. r. o., J. V., ktorý má pobyt v USA)

opakovane vypočuť a zabezpečiť jeho prítomnosť na ďalších konaniach, aby bola vec

náležite objasnená.

Na základe uznesenia z 19. januára 1998 úrad vyšetrovania pokračoval v trestnom

konaní, lebo J. V. prostredníctvom svojho zástupcu na území Slovenskej republiky oznámil,

že sa môže k úkonu dostaviť a v ďalšej časti vyšetrovania vec náležite objasniť. Následne

pri plánovaní termínu jeho účasti na konaní sa však telefonicky ospravedlnil a oznámil, že

cestu z vážnych zdravotných dôvodov na územie Slovenskej republiky musí odložiť

a k úkonu sa nedostaví. Pretože opakovane vznikli dôvody na prerušenie trestného stíhania,

vyšetrovateľ úradu vyšetrovania uznesením z 19. marca 1998 trestné konanie opäť prerušil.

V tomto krátkom časovom období do prerušenia trestného konania úrad vyšetrovania iba

28. januára 1998 vydal uznesenie o pribratí tlmočníka z jazyka maďarského pre účely

trestného konania.

Až po dvoch rokoch 3. apríla 2000 vydal úrad vyšetrovania uznesenie o pokračovaní

v konaní, pretože sa mu podarilo skontaktovať so zástupcom poškodenej strany, ktorý

telefonicky oznámil, že sa dostaví k ďalším vyšetrovacím úkonom. Napriek tomu sa tak

nestalo a neprítomnosť poškodeného bola dôvodom ďalšieho prerušenia konania, a to

uznesením z 25. septembra 2000. Medzitým úrad vyšetrovania len 11. apríla 2000 vykonal

výsluch obvineného sťažovateľa.

V ďalšom konaní úrad vyšetrovania pokračoval až na základe vydaného uznesenia

z 2. apríla 2001. Dňa 21. mája 2001 druhý obvinený v konaní V. B. požiadal úrad

vyšetrovania, aby mu bol obhajca ustanovený súdom. Na základe uvedeného Okresný súd

Zvolen opatrením sp. zn. 366/01 z 23. mája 2001 ustanovil tomuto obvinenému obhajcu

už v prípravnom konaní. V nasledujúcom období úrad vyšetrovania vykonal výsluch

obvineného B. (2. apríla 2001, 14. decembra 2001), svedka V. (22. mája 2001), svedka S.

(22. mája 2001), taktiež vykonal konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom V. (29. mája

2001, 31. mája 2001), konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom S. (31. mája 2001),

žiadal ústredné operačné stredisko Prezídia Policajného zboru v B. o jednorazovú blokáciu

osoby V. B. (29. mája 2001) a zrušenie tejto blokácie (31. mája 2001), vyžiadaval

informácie o spoločnosti H., s. r. o., od spoločnosti J. B. (30. augusta 2001, 26. novembra

2001), z Daňového úradu v L. (10. decembra 2001), vykonal výsluch ďalších svedkov

JUDr. D. H. (4. decembra 2001) a Ing. T. M. (15. januára 2002).

Uznesením sp. zn. z 15. januára 2002 okresná prokuratúra ustanovila

poškodenej spoločnosti H., s. r. o., opatrovníka, pracovníka Okresného úradu vo Z. Svoje

rozhodnutie odôvodnila tým, že poškodená spoločnosť má celkom 4 spoločníkov,

obvinených V. B. a sťažovateľa a ďalej G. S. a J. V., ktorí sa zdržujú na území USA

dlhodobo a na účely trestného konania je možné hodnotiť kontaktovanie s nimi ako

obťažné, čím je daný dôvod na postup podľa .

Voči predmetnému uzneseniu o ustanovení opatrovníka podal sťažnosť jednak

obvinený B., a to 20. januára 2002, ako aj samotná spoločnosť H., s. r. o., (23. januára

2002). O obidvoch sťažnostiach rozhodla krajská prokuratúra uznesením z 1. februára 2002

tak, že určila za opatrovníka P. Ž., K., čím upresnila výrok uznesenia okresnej prokuratúry

z 15. januára 2002, v ktorom sa meno opatrovníka neuvádzalo.

Dňa 29. apríla 2002 okresná prokuratúra opätovne požiadala kompetentný justičný

orgán v Maďarskej republike o poskytnutie právnej pomoci.

V rámci prebiehajúceho trestného konania úrad vyšetrovania 8. novembra 2002

vykonal ešte výsluch svedkov JUDr. S. a Ing. J. a 13. augusta 2003 predvolal obvineného

V. B. a sťažovateľa na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. Stalo sa tak po tom, ako

vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného trestného konania okresná prokuratúra 23. apríla

2003 vyžiadala od úradu vyšetrovania analýzu stavu vyšetrovania vo veci zdôrazňujúc, že

vzhľadom na dobrú úroveň vybavenia žiadosti o právnu pomoc justičnými orgánmi

Maďarskej republiky je potrebné sa urýchlene vysporiadať s právnou kvalifikáciou konania

obvinených a zabezpečiť ukončenie vyšetrovania v priebehu mesiaca jún 2003, čo okresná

prokuratúra považovala za reálny termín.

V priebehu roka 2004 úrad justičnej a kriminálnej polície po viacnásobnej zmene

v osobe konajúceho vyšetrovateľa vykonal vo veci výsluch svedkov P. Ž., Ing. L.

(27. februára 2004), R. S. (20. apríla 2004), Ing. M. H. (26. apríla 2004), Ing. M. L.

(20. mája 2004), vyžiadal si listinné dôkazy a informácie od S. v B. a Okresného súdu

Zvolen.

Žiadosťou z 8. apríla 2005 sa úrad justičnej a kriminálnej polície obrátil na

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v B., o oznámenie, či sa v ich evidencii nachádza

oznámenie o úmrtí osoby J. V.

Na žiadosť okresnej prokuratúry z 8. júla 2005 okresné riaditeľstvo jej podalo správu

o stave vyšetrovania v predmetnej trestnej veci. V nej uviedlo, že na základe plánu

vyšetrovania z 22. apríla 2005 bol 26. mája 2005 vykonaný výsluch obvineného

sťažovateľa. Na uvedený deň bol predvolaný aj obvinený V. B., ktorý sa však nedostavil pre

zdravotné problémy, preto následne bol predvolaný na 13. jún 2005. Keďže predvolanie

menovaný prevzal až 24. júna 2005, bol dohodnutý jeho výsluch na 14. júl 2005, o čom boli

vyrozumení aj obhajcovia. V správe okresnej prokuratúre okresné riaditeľstvo ďalej

uviedlo, že je potrebné vytlačiť potrebné podklady týkajúce sa predmetnej veci a na základe

výsluchu obvineného B. vykonať prípadne ďalšie vyšetrovacie úkony. Potom bude možné

určiť ďalší postup vyšetrovania, poprípade meritórne rozhodnúť.

Ostatným úkonom kompetentného vyšetrovacieho orgánu bol výsluch obvineného

V. B., a to 14. júla 2005.

III.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa z dôvodu

zbytočných prieťahov v konaní okresného riaditeľstva v trestnej veci vedenej pod sp. zn.

ČVS: VP-569/20-96 VK. Podľa prvej vety citovaného ustanovenia : „Každý má

právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na

konanie bez zbytočných prieťahov zaručené sa v prípade konania pred

orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva

účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (, ).

Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa ,

ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj v prípravnom

trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote

().

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd aj v tomto prípade

skúmal s poukazom na svoju stabilnú judikatúru, to znamená s ohľadom na konkrétne

okolnosti prípadu a berúc do úvahy právnu a faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľa

a spôsoby, akými v konaní postupovalo okresné riaditeľstvo ().

Trestná vec sťažovateľa je pomerne zložitá, najmä s poukazom na komplikované

zisťovanie rozhodných skutočností súvisiacich s obchodnými aktivitami poškodenej

spoločnosti H., s. r. o., presahujúcimi hranice Slovenskej republiky (bolo nevyhnutné

požiadať o právnu pomoc justičné orgány v Maďarskej republike). Cudzí, resp.

medzinárodný prvok v konaní môže mať však za následok zdĺhavosť konania, pretože

vykonávanie niektorých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady

listín do maďarského jazyka a z maďarského jazyka do slovenského jazyka. O zložitosti

veci svedčí dostatočne obsah vyšetrovacieho spisu okresného riaditeľstva (dvaja obvinení

v konaní, množstvo vypočutých osôb, zadovážených listín, zástupcovia poškodenej strany

zdržujúci sa dlhodobo v USA).

Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu

uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná

lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry

osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí

posudzovať prísnejšie.

V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia

voči sťažovateľovi uplynulo takmer 9 rokov, ústavný súd konštatoval, že okresné

riaditeľstvo nebralo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol a je v celom priebehu trestného

konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej právnej

neistoty.

Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v predmetnom

trestnom konaní (v štádiu prípravného konania) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

. Sťažovateľ sa opakovane (14. novembra 1996, 26. októbra 2000),

naposledy listom z 11. februára 2002 adresovaným generálnej prokuratúre, sťažoval na

zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní (úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry),

ktorú odôvodňoval aj dĺžkou a nehospodárnosťou konania v jeho veci, namietal doterajšiu

dĺžku trestného konania (od roku 1996). V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel

k predĺženiu trestného konania.

Pri posudzovaní postupu okresného riaditeľstva nie je úlohou ústavného súdu, ktorý

ani nie je orgánom činným v trestnom konaní, nahradzovať ich činnosť a určovať, aký

optimálnejší postup v konaní trestná vec obvineného sťažovateľa vyžadovala. Úlohou

ústavného súdu je zistiť, či konkrétny postup tohto orgánu činného v trestnom konaní nie je

z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov

podľa svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený (,

).

Za zbytočný prieťah v konaní orgánu činného v trestnom konaní možno považovať

dobu jeho nečinnosti alebo zjavne neefektívnej činnosti pri napĺňaní účelu Trestného

poriadku, predovšetkým požiadavky, aby trestné činy boli náležite zistené (§ 1 ods. 1

).

Vychádzajúc z priebehu doterajšieho trestného konania, ktorý je naznačený v II. časti

odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd za podstatné nepovažoval ani množstvo úkonov,

ktoré úrad justičnej a kriminálnej polície v doterajšom trestnom konaní vedenom pod sp. zn.

ČVS:VP-569/20-96 VK vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, ) považoval za rozhodujúcu predovšetkým skutočnosť, či ich

vykonanie bolo efektívne, rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo

podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa ako obvineného v tomto

trestnom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu konanie a postup tohto orgánu činného v trestnom

konaní ani pri zohľadnení faktickej zložitosti veci nemožno považovať za efektívne

a smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty v primeranom čase. Preto konštatoval, že

v dôsledku neefektívnej činnosti [3-krát prerušené trestné konanie (od 17. marca 1997 do

19. januára 1998, od 19. marca 1998 do 3. apríla 2000, od 25. septembra 2000 do 2. apríla

2001) na celkovú dobu 41 mesiacov len pre neprítomnosť zástupcov poškodenej spoločnosti

(pobyt v USA) napriek tomu, že už predtým boli vypočúvaní, a napokon bol vo veci za

poškodeného ustanovený opatrovník] a v dôsledku nečinnosti úradu justičnej a kriminálnej

polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK od 1. februára 2002

do 13. augusta 2003 (počas uvedenej doby 18 mesiacov vyšetrovateľ vykonal len výsluch

dvoch svedkov v jeden deň, a to 8. novembra 2002) a od mája 2004 do 8. apríla 2005

(10 mesiacov), došlo v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom, a tým

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa .

Opierajúc sa o svoje zistenia ústavný súd skonštatoval, že v tomto takmer 9 rokov

trvajúcom období vyšetrovací orgán neprispel k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľa

spôsobom, ktorý od neho ako orgánu prípravného konania bolo možné očakávať, to

znamená ustáleniu skutkového a právneho stavu spôsobom, ktorý by umožnil buď ukončiť

trestné stíhanie (napr. zastavením), ak by na to boli splnené podmienky, alebo pokračovať

v ňom ďalej (napr. ukončenie vyšetrovania a návrh na podanie obžaloby).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom

pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

upraveného v , zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia podľa .

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho

domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 300 000 Sk.

Žiadosť sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bola zákonom

požadovaným spôsobom odôvodnená.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal ústavný súd do

úvahy doterajšiu dĺžku trestného konania, ako aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým

povahu tohto konania, v ktorom bolo základné právo porušené. Vzhľadom na okolnosti

danej veci zakladajúce porušenie označeného práva ústavný súd uznal za odôvodnené

priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje

za primerané vo výške 60 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného

finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli

jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. M. Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným

ústavnému súdu 19. septembra 2005 vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej pomoci,

a to príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie ústavnému súdu á 2 501

Sk a 2 x režijný paušál á 150 Sk, celkom vo výške 5 302 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľa vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

okresným riaditeľstvom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška

č. “), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom

a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je

jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana

základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci

a podanie vo veci samej 2 501 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky

č. , t. j. spolu 5 002 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov

na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny

výpočtového základu podľa vyhlášky č. , t. j. dvakrát 150 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2005