Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (55)III. ÚS 183/05
PDF · 247.01 KB
No categories available
III. ÚS 183/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2005
v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda
Báránya prerokoval sťažnosť Ing. J. T., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., Z., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Úradom justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS: VP-569/20-96 VK, a takto
r o z h o d o l :
1. Právo Ing. J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky Úradom justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK
p o r u š e n é b o l o .
2. Ing. J. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk
(slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Úrad justičnej a kriminálnej polície
Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru
vo Zvolene j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. V. M.,
Z., vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2005
doručená sťažnosť Ing. J. T., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V.
M., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
Úradom vyšetrovania Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“ alebo „úrad vyšetrovania“), v súčasnosti Úradom justičnej
a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „úrad
justičnej a kriminálnej polície“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK.
Sťažovateľ uviedol, že uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96
VK zo 4. októbra 1996 bolo voči nemu a V. B., bytom L., vznesené obvinenie pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Trestného zákona.
Sťažovateľ tvrdiac, že sa žiadneho trestného činu nedopustil, podal proti tomuto
uzneseniu listom zo 17. októbra 1996 sťažnosť Okresnej prokuratúre vo Zvolene (ďalej len
„okresná prokuratúra“). Následne 14. novembra 1996 požiadal Generálnu prokuratúru
Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o preskúmanie postupu okresnej
prokuratúry a vyšetrovateľky úradu vyšetrovania. V tomto podaní poukázal na zaujatosť
vyšetrovateľky voči jeho osobe, ako aj voči osobe V. B. Zvlášť žiadal preskúmať predaj
akcií spoločnosti H., s. r. o., H. (ďalej len „spoločnosť H., s. r. o.,“) v štádiu trestného
stíhania, za nakladanie s ktorými bol obvinený a nakladanie s ktorými bolo touto
vyšetrovateľkou zablokované.
S podobným obsahom sa sťažovateľ obrátil na generálnu prokuratúru ešte
26. októbra 2000 a 11. februára 2002, pričom osobitne poukázal na skutočnosť, že vo veci
sa bezdôvodne nekoná viac rokov.
Podľa sťažovateľa tým, že orgány činné v trestnom konaní v jeho trestnej veci
dlhodobo nekonajú a všetky jeho sťažnosti adresované kompetentným orgánom ostali
bezvýsledné, mu vznikla značná ujma, ako aj celej jeho rodine, lebo o jeho vine alebo
nevine nebolo do dnešného dňa riadnym spôsobom rozhodnuté.
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd
- deklaroval, že okresné riaditeľstvo v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-
96 VK porušilo jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
- priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.
Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 183/05 z 22. júna 2005 prijal podľa
ustanovenia § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť
sťažovateľa na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde
je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie
veci.
Zástupca riaditeľa okresného riaditeľstva sa na základe výzvy ústavného súdu
vyjadril k sťažnosti listom doručeným ústavnému súdu 16. augusta 2005. Konštatoval, že
predmetnú trestnú vec od 22. februára 2005 vyšetruje v poradí už piaty vyšetrovateľ, pričom
poznamenal, že všetci predchádzajúci vyšetrovatelia už na úrade nepracujú. Poukázal na
skutočnosť, že terajší vyšetrovateľ musel predmetnú vec naštudovať a následne začal
vykonávať procesné úkony. Súčasne k stanovisku pripojil vyjadrenie tohto vyšetrovateľa
a tiež plán vyšetrovania, ako aj ústavnému súdu predložil kompletný vyšetrovací spis
sp. zn. ČVS:VP-569/20-96 VK.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia zástupcu riaditeľa
okresného riaditeľstva a hlavne vyšetrovacieho spisu sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zistil
nasledovný priebeh a stav predmetného trestného konania:
Vo veci uvedenej sťažovateľom mu bolo uznesením úradu vyšetrovania sp. zn.
ČVS: VP-569/20-96 VK zo 4. októbra 1996 vznesené obvinenie (spolu s V. B.) pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 9
ods. 2 Trestného zákona, že ako konatelia spoločnosti H., s. r. o., kde boli spoločníkmi
spolu s J. V. a G. S. po spoločnej dohode pod zámienkou zabrániť hroziacej škode, ktorá
mala v mesiaci máj 1994 spoločnosti H., s. r. o., hroziť z titulu uplatnených sankcií
vo výške asi 7 miliónov Sk, vykonali bez platného súhlasu valného zhromaždenia predaj
39715 ks cenných papierov - akcií, ku ktorým vlastnícke právo mala spoločnosť H, s. r. o.,
pričom predaj vykonali v prospech V. B. za predajnú cenu 6 354 400 Sk, za ktorý nákup
kupujúci nezaplatil, čím spôsobili spoločnosti H., s. r. o., škodu vo výške cca 6 400 000 Sk.
Tak v sťažnosti adresovanej okresnej prokuratúre listom zo 17. októbra 1996, ako aj
v opakovaných žiadostiach generálnej prokuratúre sťažovateľ žiadal preskúmať postup
orgánov činných v trestnom konaní (vyšetrovateľky úradu vyšetrovania a okresnej
prokuratúry) v jeho trestnej veci, predovšetkým však poukazoval na zaujatosť
vyšetrovateľky úradu vyšetrovania, žiadal preskúmať predaj akcií spoločnosti H., s. r. o.,
v ktorej bol konateľom, ako aj poukazoval na to, že on sa trestného činu, z ktorého je
obviňovaný, nedopustil, z tohto trestného činu ho krivo obvinili J. V. a jeho zať G. S. za
tým účelom, aby následne mohli uvedené akcie predať záujemcovi P., a. s., B. Podľa
sťažovateľa výťažok z predaja akcií nebol zúčtovaný v prospech spoločnosti H., s. r. o., ale
tento si ponechal J. V. pre vlastnú potrebu.
Okresná prokuratúra uznesením sp. zn. Pv 00675/96 z 21. októbra 1996 zamietla
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia pre jej nedôvodnosť.
Úrad vyšetrovania v októbri a novembri 1996 viackrát vykonal výsluch obvinených
V. B. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra 1996), sťažovateľa (6. novembra
1996), svedkov Ing. G. B., Ing. J. J. (8. októbra 1996, 21. októbra 1996, 21. novembra
1996), Ľ. K. (6. novembra 1996), J. V. (14. novembra 1996), M. P., Ing. Ľ. H.
(22. novembra 1996), J. G. S. (27. novembra 1996).
Vo vyšetrovacom spise sa nachádza oznámenie obhajcov o prevzatí obhajoby
obvineného sťažovateľa a V. B., oznámenie Okresného úradu v K. z 22. októbra 1996, že
sťažovateľ nie je evidovaný v ich priestupkovej agende, žiadosť úradu vyšetrovania
z 28. októbra 1996 prostredníctvom generálnej prokuratúry o právnu pomoc adresovanú
kompetentnému justičnému orgánu v Maďarskej republike o prešetrenie obchodných
vzťahov spoločnosti H., s. r. o., s maďarskými firmami na dodávku drevnej hmoty,
uznesenie úradu vyšetrovania z 30. októbra 1996 o nevylúčení vyšetrovateľky
z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného V. B., oznámenie Mestského
úradu v L. z 28. októbra 1996 o charakteristike osoby V. B., odpis z registra trestov ohľadne
sťažovateľa z 28. októbra 1996 a ohľadne V. B. z 30. októbra 1996, správa Obecného úradu
v H. z 29. októbra 1996 o povesti sťažovateľa, zápisnica zo 14. novembra 1996 spísaná
s J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., oznámenie Š. l.
zo 14. novembra 1996 o spoločnosti H., s. r. o., zápisnica z 27. novembra 1996 spísaná
s G. S. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa spoločnosti H., s. r. o., zápisnica
o konfrontácii medzi obvineným sťažovateľom a svedkom S. z 28. novembra 1996,
zápisnica o konfrontácii medzi obvineným sťažovateľom a svedkom V. z 29. novembra
1996, uznesenie úradu vyšetrovania z 29. novembra 1996 o uložení poriadkovej pokuty
obvinenému B., pretože sa neustanovil k vyšetrovaciemu úkonu (konfrontácii), zápisnica
zo 4. decembra 1996 spísaná s poškodeným J. V. o dobrovoľnom vydaní listín týkajúcich sa
spoločnosti H., s. r. o., žiadosť úradu vyšetrovania z 13. januára 1997 adresovaná S. p., š. p.,
Z. za účelom získania informácií dôležitých pre trestné konania (presný čas odoslania
dôležitého telegramu).
Dňa 10. januára 1997 sťažovateľ podal žiadosť o preskúmanie postupu
vyšetrovateľky úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) uznesením sp. zn. 1 KPt 32/97 zo 17. februára
1997 rozhodla o nevylúčení prokurátorov okresnej prokuratúry z vykonávania úkonov
trestného konania v trestnej veci obvinených.
Uznesením úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK zo 17. marca 1997
bolo trestné stíhanie sťažovateľa a V. B. prerušené, pretože vyšetrovateľovi sa nepodarilo
zástupcu poškodenej strany (konateľa spoločnosti H., s. r. o., J. V., ktorý má pobyt v USA)
opakovane vypočuť a zabezpečiť jeho prítomnosť na ďalších konaniach, aby bola vec
náležite objasnená.
Na základe uznesenia z 19. januára 1998 úrad vyšetrovania pokračoval v trestnom
konaní, lebo J. V. prostredníctvom svojho zástupcu na území Slovenskej republiky oznámil,
že sa môže k úkonu dostaviť a v ďalšej časti vyšetrovania vec náležite objasniť. Následne
pri plánovaní termínu jeho účasti na konaní sa však telefonicky ospravedlnil a oznámil, že
cestu z vážnych zdravotných dôvodov na územie Slovenskej republiky musí odložiť
a k úkonu sa nedostaví. Pretože opakovane vznikli dôvody na prerušenie trestného stíhania,
vyšetrovateľ úradu vyšetrovania uznesením z 19. marca 1998 trestné konanie opäť prerušil.
V tomto krátkom časovom období do prerušenia trestného konania úrad vyšetrovania iba
28. januára 1998 vydal uznesenie o pribratí tlmočníka z jazyka maďarského pre účely
trestného konania.
Až po dvoch rokoch 3. apríla 2000 vydal úrad vyšetrovania uznesenie o pokračovaní
v konaní, pretože sa mu podarilo skontaktovať so zástupcom poškodenej strany, ktorý
telefonicky oznámil, že sa dostaví k ďalším vyšetrovacím úkonom. Napriek tomu sa tak
nestalo a neprítomnosť poškodeného bola dôvodom ďalšieho prerušenia konania, a to
uznesením z 25. septembra 2000. Medzitým úrad vyšetrovania len 11. apríla 2000 vykonal
výsluch obvineného sťažovateľa.
V ďalšom konaní úrad vyšetrovania pokračoval až na základe vydaného uznesenia
z 2. apríla 2001. Dňa 21. mája 2001 druhý obvinený v konaní V. B. požiadal úrad
vyšetrovania, aby mu bol obhajca ustanovený súdom. Na základe uvedeného Okresný súd
Zvolen opatrením sp. zn. Tp 366/01 z 23. mája 2001 ustanovil tomuto obvinenému obhajcu
už v prípravnom konaní. V nasledujúcom období úrad vyšetrovania vykonal výsluch
obvineného B. (2. apríla 2001, 14. decembra 2001), svedka V. (22. mája 2001), svedka S.
(22. mája 2001), taktiež vykonal konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom V. (29. mája
2001, 31. mája 2001), konfrontáciu medzi obvineným B. a svedkom S. (31. mája 2001),
žiadal ústredné operačné stredisko Prezídia Policajného zboru v B. o jednorazovú blokáciu
osoby V. B. (29. mája 2001) a zrušenie tejto blokácie (31. mája 2001), vyžiadaval
informácie o spoločnosti H., s. r. o., od spoločnosti J. B. (30. augusta 2001, 26. novembra
2001), z Daňového úradu v L. (10. decembra 2001), vykonal výsluch ďalších svedkov
JUDr. D. H. (4. decembra 2001) a Ing. T. M. (15. januára 2002).
Uznesením sp. zn. 1 Pv 471/01 z 15. januára 2002 okresná prokuratúra ustanovila
poškodenej spoločnosti H., s. r. o., opatrovníka, pracovníka Okresného úradu vo Z. Svoje
rozhodnutie odôvodnila tým, že poškodená spoločnosť má celkom 4 spoločníkov,
obvinených V. B. a sťažovateľa a ďalej G. S. a J. V., ktorí sa zdržujú na území USA
dlhodobo a na účely trestného konania je možné hodnotiť kontaktovanie s nimi ako
obťažné, čím je daný dôvod na postup podľa § 45 ods. 3 Trestného poriadku.
Voči predmetnému uzneseniu o ustanovení opatrovníka podal sťažnosť jednak
obvinený B., a to 20. januára 2002, ako aj samotná spoločnosť H., s. r. o., (23. januára
2002). O obidvoch sťažnostiach rozhodla krajská prokuratúra uznesením z 1. februára 2002
tak, že určila za opatrovníka P. Ž., K., čím upresnila výrok uznesenia okresnej prokuratúry
z 15. januára 2002, v ktorom sa meno opatrovníka neuvádzalo.
Dňa 29. apríla 2002 okresná prokuratúra opätovne požiadala kompetentný justičný
orgán v Maďarskej republike o poskytnutie právnej pomoci.
V rámci prebiehajúceho trestného konania úrad vyšetrovania 8. novembra 2002
vykonal ešte výsluch svedkov JUDr. S. a Ing. J. a 13. augusta 2003 predvolal obvineného
V. B. a sťažovateľa na oboznámenie sa s výsledkami vyšetrovania. Stalo sa tak po tom, ako
vzhľadom na doterajšiu dĺžku predmetného trestného konania okresná prokuratúra 23. apríla
2003 vyžiadala od úradu vyšetrovania analýzu stavu vyšetrovania vo veci zdôrazňujúc, že
vzhľadom na dobrú úroveň vybavenia žiadosti o právnu pomoc justičnými orgánmi
Maďarskej republiky je potrebné sa urýchlene vysporiadať s právnou kvalifikáciou konania
obvinených a zabezpečiť ukončenie vyšetrovania v priebehu mesiaca jún 2003, čo okresná
prokuratúra považovala za reálny termín.
V priebehu roka 2004 úrad justičnej a kriminálnej polície po viacnásobnej zmene
v osobe konajúceho vyšetrovateľa vykonal vo veci výsluch svedkov P. Ž., Ing. L.
(27. februára 2004), R. S. (20. apríla 2004), Ing. M. H. (26. apríla 2004), Ing. M. L.
(20. mája 2004), vyžiadal si listinné dôkazy a informácie od S. v B. a Okresného súdu
Zvolen.
Žiadosťou z 8. apríla 2005 sa úrad justičnej a kriminálnej polície obrátil na
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v B., o oznámenie, či sa v ich evidencii nachádza
oznámenie o úmrtí osoby J. V.
Na žiadosť okresnej prokuratúry z 8. júla 2005 okresné riaditeľstvo jej podalo správu
o stave vyšetrovania v predmetnej trestnej veci. V nej uviedlo, že na základe plánu
vyšetrovania z 22. apríla 2005 bol 26. mája 2005 vykonaný výsluch obvineného
sťažovateľa. Na uvedený deň bol predvolaný aj obvinený V. B., ktorý sa však nedostavil pre
zdravotné problémy, preto následne bol predvolaný na 13. jún 2005. Keďže predvolanie
menovaný prevzal až 24. júna 2005, bol dohodnutý jeho výsluch na 14. júl 2005, o čom boli
vyrozumení aj obhajcovia. V správe okresnej prokuratúre okresné riaditeľstvo ďalej
uviedlo, že je potrebné vytlačiť potrebné podklady týkajúce sa predmetnej veci a na základe
výsluchu obvineného B. vykonať prípadne ďalšie vyšetrovacie úkony. Potom bude možné
určiť ďalší postup vyšetrovania, poprípade meritórne rozhodnúť.
Ostatným úkonom kompetentného vyšetrovacieho orgánu bol výsluch obvineného
V. B., a to 14. júla 2005.
III.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu
zbytočných prieťahov v konaní okresného riaditeľstva v trestnej veci vedenej pod sp. zn.
ČVS: VP-569/20-96 VK. Podľa prvej vety citovaného ustanovenia ústavy: „Každý má
právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že základné právo na
konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa v prípade konania pred
orgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva
účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo poškodený (II. ÚS 41/98, II. ÚS 20/02).
Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa aj v prípravnom
trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánov v primeranej lehote
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd aj v tomto prípade
skúmal s poukazom na svoju stabilnú judikatúru, to znamená s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu a berúc do úvahy právnu a faktickú zložitosť veci, správanie sťažovateľa
a spôsoby, akými v konaní postupovalo okresné riaditeľstvo (I. ÚS 70/98).
Trestná vec sťažovateľa je pomerne zložitá, najmä s poukazom na komplikované
zisťovanie rozhodných skutočností súvisiacich s obchodnými aktivitami poškodenej
spoločnosti H., s. r. o., presahujúcimi hranice Slovenskej republiky (bolo nevyhnutné
požiadať o právnu pomoc justičné orgány v Maďarskej republike). Cudzí, resp.
medzinárodný prvok v konaní môže mať však za následok zdĺhavosť konania, pretože
vykonávanie niektorých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu, preklady
listín do maďarského jazyka a z maďarského jazyka do slovenského jazyka. O zložitosti
veci svedčí dostatočne obsah vyšetrovacieho spisu okresného riaditeľstva (dvaja obvinení
v konaní, množstvo vypočutých osôb, zadovážených listín, zástupcovia poškodenej strany
zdržujúci sa dlhodobo v USA).
Z hľadiska hodnotenia povahy veci sa ústavný súd oprel o všeobecnú zásadu
uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná
lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citlivého zásahu do sféry
osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného konania spravidla spojený, musí
posudzovať prísnejšie.
V okolnostiach prípadu, keď v predmetnom trestnom konaní od vznesenia obvinenia
voči sťažovateľovi uplynulo takmer 9 rokov, ústavný súd konštatoval, že okresné
riaditeľstvo nebralo do úvahy skutočnosť, že sťažovateľ bol a je v celom priebehu trestného
konania na základe pomalého postupu tohto štátneho orgánu v stave dlhodobej právnej
neistoty.
Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v predmetnom
trestnom konaní (v štádiu prípravného konania) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sa opakovane (14. novembra 1996, 26. októbra 2000),
naposledy listom z 11. februára 2002 adresovaným generálnej prokuratúre, sťažoval na
zaujatosť orgánov činných v trestnom konaní (úradu vyšetrovania a okresnej prokuratúry),
ktorú odôvodňoval aj dĺžkou a nehospodárnosťou konania v jeho veci, namietal doterajšiu
dĺžku trestného konania (od roku 1996). V predmetnom prípade sťažovateľ ničím neprispel
k predĺženiu trestného konania.
Pri posudzovaní postupu okresného riaditeľstva nie je úlohou ústavného súdu, ktorý
ani nie je orgánom činným v trestnom konaní, nahradzovať ich činnosť a určovať, aký
optimálnejší postup v konaní trestná vec obvineného sťažovateľa vyžadovala. Úlohou
ústavného súdu je zistiť, či konkrétny postup tohto orgánu činného v trestnom konaní nie je
z hľadiska naplnenia základného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený (I. ÚS 13/00,
Za zbytočný prieťah v konaní orgánu činného v trestnom konaní možno považovať
dobu jeho nečinnosti alebo zjavne neefektívnej činnosti pri napĺňaní účelu Trestného
poriadku, predovšetkým požiadavky, aby trestné činy boli náležite zistené (§ 1 ods. 1
Vychádzajúc z priebehu doterajšieho trestného konania, ktorý je naznačený v II. časti
odôvodnenia tohto nálezu, ústavný súd za podstatné nepovažoval ani množstvo úkonov,
ktoré úrad justičnej a kriminálnej polície v doterajšom trestnom konaní vedenom pod sp. zn.
ČVS:VP-569/20-96 VK vykonal, ale v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(II. ÚS 33/99, II. ÚS 71/01) považoval za rozhodujúcu predovšetkým skutočnosť, či ich
vykonanie bolo efektívne, rešpektovalo zásadu procesnej ekonomiky a zásadne vytváralo
podmienky na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa ako obvineného v tomto
trestnom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu konanie a postup tohto orgánu činného v trestnom
konaní ani pri zohľadnení faktickej zložitosti veci nemožno považovať za efektívne
a smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistoty v primeranom čase. Preto konštatoval, že
v dôsledku neefektívnej činnosti [3-krát prerušené trestné konanie (od 17. marca 1997 do
19. januára 1998, od 19. marca 1998 do 3. apríla 2000, od 25. septembra 2000 do 2. apríla
2001) na celkovú dobu 41 mesiacov len pre neprítomnosť zástupcov poškodenej spoločnosti
(pobyt v USA) napriek tomu, že už predtým boli vypočúvaní, a napokon bol vo veci za
poškodeného ustanovený opatrovník] a v dôsledku nečinnosti úradu justičnej a kriminálnej
polície v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK od 1. februára 2002
do 13. augusta 2003 (počas uvedenej doby 18 mesiacov vyšetrovateľ vykonal len výsluch
dvoch svedkov v jeden deň, a to 8. novembra 2002) a od mája 2004 do 8. apríla 2005
(10 mesiacov), došlo v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom, a tým
k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Opierajúc sa o svoje zistenia ústavný súd skonštatoval, že v tomto takmer 9 rokov
trvajúcom období vyšetrovací orgán neprispel k odstraňovaniu právnej neistoty sťažovateľa
spôsobom, ktorý od neho ako orgánu prípravného konania bolo možné očakávať, to
znamená ustáleniu skutkového a právneho stavu spôsobom, ktorý by umožnil buď ukončiť
trestné stíhanie (napr. zastavením), ak by na to boli splnené podmienky, alebo pokračovať
v ňom ďalej (napr. ukončenie vyšetrovania a návrh na podanie obžaloby).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
IV.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného riaditeľstva v konaní vedenom
pod sp. zn. ČVS: VP-569/20-96 VK došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho
domáha“.
Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 300 000 Sk.
Žiadosť sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bola zákonom
požadovaným spôsobom odôvodnená.
Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia vzal ústavný súd do
úvahy doterajšiu dĺžku trestného konania, ako aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým
povahu tohto konania, v ktorom bolo základné právo porušené. Vzhľadom na okolnosti
danej veci zakladajúce porušenie označeného práva ústavný súd uznal za odôvodnené
priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje
za primerané vo výške 60 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného
finančného zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.
V.
Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli
jeho právnemu zástupcovi JUDr. V. M. Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným
ústavnému súdu 19. septembra 2005 vyčíslil trovy konania za dva úkony právnej pomoci,
a to príprava a prevzatie právneho zastúpenia a písomné podanie ústavnému súdu á 2 501
Sk a 2 x režijný paušál á 150 Sk, celkom vo výške 5 302 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania
okresným riaditeľstvom.
Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia
§ 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom
a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je
jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana
základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2004 bola
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk.
Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci
a podanie vo veci samej 2 501 Sk za každý úkon podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., t. j. spolu 5 002 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2005