Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)II. ÚS 216/09
PDF · 238.47 KB
No categories available
II. ÚS 216/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť P. P., D., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Skalica
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 v období po rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 v období po
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006
p o r u š i l základné právo P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € (slovom
deväťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Skalica p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. P. P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 438,57 € (slovom
štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov), ktoré j e Okresný súd Skalica
p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. J. F., Br., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 216/09-17 z 27. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. P., D. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Skalica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cb 164/08 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna
2006.
2. Podľa § 18b ods. 1 zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva k 1. januáru 2008 vo veci
sťažovateľov prešiel (v podstate sa „vrátil“) z odovzdávajúceho Okresného súdu Senica na
nadobúdajúci Okresný súd Skalica so všetkými ústavnoprávnymi dôsledkami, vrátane plnej
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
3. Z obsahu sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Ing. D. K.(...), obchodné meno: Ing. D. K. – E.(...), ako navrhovateľ podal k OS
v Skalici v marci 1998! voči p. P. P. žalobu (návrh na vydanie platobného rozkazu)
o zaplatenie 96.400,- Sk. Žaloba bola koncipovaná zjavne ako nárok p. Ing. D. K. na
vrátenie bezdôvodného obohatenia zo strany p. P. P. V cit. žalobe sa tvrdí, že P. P. bol síce
p. Ing. D. K. ustanovený do funkcie zodpovedného zástupcu pre svoje podnikanie, ale
p. P. P. bez jeho súhlasu vybral z bankového účtu živnostníka Ing. D. K. peniaze a tie si
ponechal. Zrejme i preto inicioval p. Ing. D. K. aj trestné konanie voči p. P. P.
(...) Uznesením vyšetrovateľa PZ z 30. 3. 1998 bolo začaté trestné stíhanie P. P. pre
údajnú spreneveru peňazí Ing. D. K.
(...) V tom čase bolo predmetné civilné konanie prerušené(...) Uznesením (pod
č. Cb 70/98 z 18. 12. 1998) OS v Skalici.
(...) OS v Skalici rozsudkom č. 2 T 46/99 z 31. 7. 2000 P. P. v celom rozsahu
oslobodil spod obžaloby. Súd zistil, že P. P. sa žiadnej sprenevery nedopustil. Hoci okresný
prokurátor zotrval v argumentačnej renitencii, Krajský súd v Trnave uznesením
č. 5 To 198/00 z 31. 10. 2000,“ odvolanie okresného prokurátora zamietol.
Po podaní odporu proti platobnému rozkazu „vec bola prevedená do riadneho
civilného konania(...).
(...) Potom OS v Skalici uznesením č. k. Cb 70/98 z 3. 1. 2002 tento proces
o zaplatenie 96.400,- Sk zastavil. (...) Krajský súd v Trnave uznesením č. 21 Cob 120/02
z 28. 6. 2002 cit. uznesenie o zastavení konania zrušil a vec vrátil do prvostupňového
konania.
(...) Ústavný súd SR nálezom zo dňa 14. 6. 2006 pod sp. zn. II ÚS 131/2006 uložil
Okresnému súdu v Senici povinnosť v danej veci reálne konať.(...)
V skutočnosti sa ale vec procesne nepohla. Sťažovateľ urgoval procesný postup
listom z 25. 10. 2006 a potom urgoval predsedu súdu podaním z 27. 11. 2006. Predseda
súdu 10. 12. 2006 odpovedal tak, že postup vo veci sudkyni JUDr. J. B. ústne vytkol.
(...) Najbližším ďalším efektívnym procesným krokom súdu bolo vytýčenie
pojednávania na deň 10. 9. 2008 !
Proces v danej veci - trvajúci už viac ako 10 rokov - nepokračoval meritórne(...).
To považuje sťažovateľ skoro za provokáciu(...).
(...) Vlastný spor sa „vlečie“ od marca 1998! Chyby Okresných súdov v Senici resp.
Skalici sú eklatantné a boli aj preukázané. Tvrdíme, že OS v Skalici koná neefektívne, ba
skoro až kontraproduktívne.
(...) Postupom porušovateľa došlo a dochádza k porušeniu základného práva
sťažovateľa na verejné prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov.
Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci,
svojou procesné neúčelnou činnosťou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké ťažkosti.
Predmetný spor zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej
náročnoti a právnej zložitosti.
(...) Napriek sťažnosti p. P. P. z februára t. r., (mylne adresovanej k rukám
zastupujúcej podpredsedníčky OS v Senici) k vecnému posunu v činnosti OS v Skalici
neprišlo. Sťažovateľ sa domáhal ochrany jeho práv v súlade s ustanoveniami zákona
č. 757/2004 Zb. o súdoch. Z odpovede je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne opatrenia,
zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov.
(...) V štádiu konania od vrátenia spisu z Ústavného súdu SR v júni 2006 na OS
v Senici (vtedy príslušný súd) bolo vo všeobecnosti úlohou OS v Senici (resp. po delimitácii
súdov OS v Skalici) preskúmať podmienky konania a pripraviť vec tak, aby mohla byť
prejednaná a pokiaľ možno na jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 OSP).
(...) tvrdíme, že spor o odmenu mandatára nemožno nehodnotiť ako právne zložitý -
sine III. ÚS 75/2003.
(...) tvrdíme, že pre reálny a efektívny postup všeobecného súdu (in concreto OS
v Skalici) nemohol sťažovateľ p. P. P. už nič viac urobiť.
(...) Tvrdíme, že tento súd zákonným spôsobom vec nerieši; spočiatku ale dokonca
odďaľoval vyriešenie, v súčasnosti smeruje k „revidovaniu" súdneho procesu (v trestnej
veci v konjunkcii s adhéznym konaním), ktorý sa skončil v prospech sťažovateľa.
Postupom porušovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné
prerokovanie veci v súdnom konaní bez zbytočných prieťahov. Konkrétne porušovateľ
svojím postupom porušil ust. čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných
príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou procesné neúčelnou
činnosťou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké ťažkosti. Predmetný spor zo
skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej
zložitosti. (...)
Pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľa ako aj dĺžku ich trvania i z
dôvodu ich opakovaného výskytu žiada sťažovateľ, aby mu bolo priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 900,- € (slovom deväťsto €).
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na fakt, že porušovateľ svojím
postupom porušil právo sťažovateľa garantované čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
žiadame Ústavný súd, aby po náležitom zistení skutkového stavu vyhovel sťažnosti a vydal
tento nález
1. Okresný súd v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cb 164/2008 porušil právo
P. P., aby jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, ktoré zaručuje čl. 48 ods.2
2. Okresnému súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp.zn.: 3 Cb 164/2008 prikazuje
konať bez zbytočných prieťahov.
3. P. P., priznáva primerané peňažné zadosťučinenie vo výške 900,- € (slovom
deväťsto €), ktoré je Okresný súd v Skalici povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd v Skalici je povinný uhradiť P. P. trovy konania, tak ako budú
vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu
k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. F.(...)“
4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 1512/09 z 10. augusta
2009 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného
súdu z 26. augusta 2009.
4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov
vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:
„(...) Konanie začalo na základe návrhu podaného dňa 13. 3. 1998.
Vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa 29. 4. 1998 pod č. k. 6 Rob 108/98-18.
Odporca dňa 18. 5. 1998 podal proti platobnému rozkazu odpor, vec bola prevedená
do odd. Cb 70/98.
Uznesením zo dňa 18. 12. 1998 č. k. Cb 70/98-34 bolo konanie prerušené do
právoplatného skončenia konania Okresného súdu Skalica sp. zn. 2T 30/98.
Uznesením zo dňa 3. 1. 2002 súd zrušil uznesenie o prerušení konania a konanie
zastavil.
Proti uzneseniu o zastavení konania navrhovateľ podal odvolanie dňa 30. 4. 2002,
spis bol dňa 5. 6. 2002 postúpený na Krajský súd v Trnave.
Dňa 28. 6. 2002 Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie o zastavení konania
zrušil.
Dňa 11. 2. 2004 súd vytýčil vo veci pojednávanie na 4. 3. 2004, pojednávanie bolo
odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporcu.
Dňa 1. 4. 2004 bolo pojednávanie odročené na 22. 4. 2004. Termín pojednávanie bol
dňa 13. 4. 2004 zrušený za účelom zisťovanie aktuálneho miesta pobytu odporcu.
Dňa 16. 9. 2004 bol na pojednávaní vypočutý navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa
a zástupca odporcu, pojednávanie bolo odročené neurčito.
Dňa 15. 4. 2005 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu neúčasti
účastníkov na pojednávaní.
Dňa 26. 7. 2005 súd odročil pojednávanie na 2. 8. 2005.
Dňa 2. 8. 2005 súd na pojednávaní vypočul odporcu a svedkov a pojednávanie
odročil na neurčito.
Dňa 28. 12. 2005 súd pojednávanie odročil na neurčito.
Dňa 9. 5. 2006 bol spis predložený Ústavnému súdu SR na konanie vo veci sp. zn.
II. ÚS 131/06, spis bol vrátený dňa 13. 11. 2006.
Dňa 7. 12. 2006 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru
písmoznalectvo - ručné písmo. Proti uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany
navrhovateľa dňa 20. 12. 2006. Spis bol dňa 13. 1. 2007 predložený Krajskému súdu
v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 28. 2. 2007 odvolací súd napadnuté uznesenie
potvrdil.
Dňa 4. 4. 2007 Okresnú súd vydal opravné uznesenie k uzneseniu o nariadení
znaleckého dokazovania, voči ktorému dňa 9. 5. 2007 podal navrhovateľ odvolanie, vec
bola predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutia o odvolaní. Krajský súd v Trnave
napadnuté uznesenie potvrdil dňa 17. 8. 2007.
Dňa 16. 6. 2008 bol znalcom vypracovaný znalecký posudok. Dňa 10. 9. 2008 bol
v konaní vypočutý znalec.
Dňa 1. 10. 2008 bol pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti
účastníkov.
Dňa 9. 10. 2008 súd rozhodol o odmene znalcovi, proti uzneseniu podal dňa
24. 10. 2008 odvolanie odporca aj navrhovateľ. Dňa 21. 1. 2009 súd odporcu vyzval na
odstránenie vady odvolania. Dňa 5. 2. 2009 spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave
na rozhodnutie o odvolaniach.
Dňa 15. 4. 2009 Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie potvrdil.
Dňa 23. 6. 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že boli vyžiadané od
notára a polície ďalšie dôkazy.
Som názoru že sa jedná o právne zložitý prípad z hľadiska dôkazov a ich hodnotenia.
Či sa jedná o prieťahy zo strany sudcu, a či sa jedná o subjektívne prieťahy
ponechávam na zváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Zároveň oznamujem, že Okresný súd Skalica netrvá na ústnom pojednávaní
ústavného súdu.“
4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedu okresného súdu uviedla, že:
„(...) V intenciách nami podanej ústavnej sťažnosti je(...) smerodajné to, čo sa na OS
v Skalici dialo po decembri 2006 dodnes :
V decembri 2006 bolo nariadené znalecké grafologické dokazovanie (tvrdíme, že
úplne zbytočne a procesne kontraproduktívne, čo koniec koncov preukázala aj samotná
znalkyňa Mgr. A. N., keď sa vyjadrila len k fotokópii podpisu, čo je z grafologického
hľadiska samozrejme úplne bezpredmetné).
Tento - hoci úplne zbytočný a dôkazovo v predmetnom spore nepoužiteľný - posudok
bol vypracovaný až 16. 6. 2008!
Pojednávalo sa až po roku - 23. 6. 2009 a ďalej sa nedeje nič, čo by mohlo pozitívne
prispieť k ukončeniu procesu iniciovaného kontrahentom sťažovateľa(...)“.
5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
6. Pokiaľ ide priebeh a stav napadnutého konania, ústavný súd po nahliadnutí do
spisu okresného súdu sp. zn. 3 Cb 164/08 konštatuje, že chronologický popis úkonov
vykonaných v danej veci sa zhoduje s popisom predsedu okresného súdu z 10. augusta
2009, proti ktorému nemal námietky ani sťažovateľ, preto v okolnostiach danej veci sa
opomína od opakovania popisu týchto úkonov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.(...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 dochádza k porušovaniu sťažovateľovho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy aj v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj
v danom prípade.
1. Ústavný súd však nepopiera, že „vzhľadom na nutnosť skúmania pravosti podpisu
na zmluve uzavretej medzi navrhovateľom a sťažovateľom znaleckým, resp. doplňujúcim
dokazovaním možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Touto
zložitosťou však nemožno ospravedlniť nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu
(...). Preskúmavané konanie nie je podľa názoru ústavného súdu po právnej stránke zložité,
pretože výklad a používanie právnej úpravy sú stabilizované v judikatúre všeobecných
súdov“ (pozri II. ÚS 131/06).
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho
ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným
prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už dvanásť rokov (začaté
bolo 13. marca 1998) bez meritórneho rozhodnutia je už samo osebe celkom jednoznačne
neprimerané (aj keď napadnuté konanie bolo takmer tri roky prerušené).
Ústavný súd však konštatuje, že pri posudzovaní postupu súdu nemohol prehliadnuť
najmä skutočnosť, že okresný súd napriek tomu, že mu bolo v danej záležitosti prikázané
nálezom sp. zn. II. ÚS 131/06 konať vo veci bez zbytočných prieťahov, toleroval
vyhotovenie znaleckého posudku najmenej jeden rok, teda minimálne jeden rok sa vo veci
nekonalo efektívne, pričom toto obdobie neefektívnej činnosti rozhodne nadobudlo
charakter zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte 12 rokov trvania
napadnutého konania. Všeobecný súd pritom vzhľadom na jeho povinnosť organizovať
procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne
a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane
poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku) aj vo vzťahu k súdnemu
znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za
zabezpečenie efektívneho postupu znalca (napr. III. ÚS 111/01). Uvedená neefektívna
činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože aj po rozhodnutí ústavného
súdu počas najmenej jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a
dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú skutočnosť ústavný súd
konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou
veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu súdu. Ústavný súd
opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo
bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho
danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje
predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie
všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére
vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu
spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ navrhol priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € „pre
výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľa ako aj dĺžku ich trvania i z dôvodu ich
opakovaného výskytu“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä vzhľadom na celkovo dlhodobú
a opakovanú nečinnosť okresného súdu aj po vyslovení porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavným súdom považuje za primerané
v požadovanej výške 900 €.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri
úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 30. marca 2009
a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 26. augusta 2009). Za tri úkony
vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume trikrát po 115,90 € a režijný paušál trikrát po
6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
predstavujú sumu 368,55 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 70,02 €,
t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 438,57 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010