Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 102/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta

a) porušenie svojich základných práv podľa a 5 a

Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. ,

b) porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. apríla 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. augusta

2009 doručené podanie J. F., v tom čase vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. K., B., označené ako „Sťažnosť pre zaujatosť predsedu

Okr. súdu voči mojej osobe a sťažnosť pre porušenie urýchlenosti rozhodovania o

zákonnosti väzby“.

Aj keď podanie sťažovateľa bolo značne nezrozumiteľné a neprehľadné, z jeho

obsahu možno vyvodiť, že zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

(ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a a a 5 a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom jednotlivé sťažnostné námietky sťažovateľa smerujú

a) proti výrokom predsedu senátu okresného súdu JUDr. R. B. (ďalej len „predseda

senátu“), ktoré mali byť vyslovené po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 3. júna 2009, a

b) proti postupu okresného súdu súvisiacemu s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu.

Vo vzťahu k výrokom predsedu senátu sťažovateľ v podaní najmä uvádza:

„Dňa 03. 06. 2009 po vynesení rozsudku senátom Okresného súdu, ma predseda

senátu JUDr. R. B. nazval a označil veľkým podvodníkom, napriek tomu, že nemal právo

uvádzať svoj súkromný názor na moju osobu... sudca nesmie preukazovať svoj osobný názor

na daní stíhaný skutok, pokiaľ nie je súdom právoplatne rozhodnuté... predseda senátu

vážne porušil etiku súdnictva a svojimi výrokmi voči mojej osobe jasne preukázal stret

záujmov a aj z toho dôvodu som presvedčený o tom, že samotné hlavné pojednávania čo

predchádzali samotnému verdiktu neboli vedené len čisto v profesionálne nestrannom

smere, ale boli vedené v rovine zaujatosti.“

Z podania a priloženej dokumentácie ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júna

2009 „Sťažnosť na senát Okresného súdu BA5 a vojenského prokurátora na zaujatosť voči

mojej osobe“, ktorej obsahom je aj námietka zaujatosti voči predsedovi senátu okresného

súdu. Prípisom z 22. júla 2009 predseda senátu sťažovateľovi oznámil, že o jeho námietke

zaujatosti „sa nekoná“ vzhľadom na skutočnosť, že „nebola vznesená bezodkladne podľa

“.

Sťažovateľ vo svojom podaní tvrdí, že popísaným postupom predsedu senátu „došlo

k porušeniu dohovoru; a 5 a , ako aj

a 5 a čl. 38 ods. 1 Listiny v súvislosti s právom na nezaujatého sudcu“, a preto žiada, aby

ústavný súd „nariadil krajskému súdu, aby celú vec trestného konania vrátil na

prvostupňový súd. Ak vyhovie Ústavný súd mojej žiadosti žiadam o možnosť, aby bola moja

trestná vec pridelená na inom okresnom súde v Bratislave a aby bol na hlavných

pojednávaniach prítomný dozorový prokurátor.“.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu súvisiacemu s rozhodovaním o žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ neuvádza, kedy túto žiadosť podal, uvádza

však, že okresný súd o nej rozhodol 3. júna 2009, pričom „som sa odvolal voči zamietnutiu

prepustenia z väzby na slobodu dňa 03. 06. 2009. Odo dňa odvolania sa, do dnešného dňa

uplinula doba 68 dní. Do dnešného dňa som nebol oboznámený o ďalšom pojednávaní

ohľadne prepustenia z väzby na slobodu, prípadne mi ani nebolo doručené uznesenie o jej

zamietnutí... Mám za to, že mi boli porušené moje práva zaručujúce mi dohovor, ako aj

SR v článku 17 ods. 2 a 5 a preto žiadam ústavný súd, aby zrušil uznesenie OS

a prepustil ma z väzby neodkladne na slobodu.“.

Dňa 4. septembra 2009 doručil sťažovateľ ústavnému súdu ďalšie podanie označené

ako „Doplnenie sťažnosti zo dňa 10. augusta 2009 podanej na Ústavný súd SR“, ktorej

obsahom je „... sťažnosť na Krajský súd Bratislava za porušenie základných ľudských práv

a práva na obhajobu“. Sťažovateľ v podaní ďalej uvádza, že „Dňa 18. 03 2009 bola na OS

BA5 prejednávané prijatie peňažnej záruky navrhovateľkou mojou matkou M. F. OS BA5

návrh na prijatie peňažnej záruky zamietol, na čo som podal odpor priamo na pojednávaní,

ako aj navrhovateľka záruky M. F., a samotná vec odvolania bola postúpená krajskému

súdu na prerokovanie a rozhodnutie. Krajský súd na neverejnom zasadnutí požadovanú

záruku zamietol a vo veci rozhodol.“. Sťažovateľ namieta, že v odôvodnení uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009 sa „uvádza, že moja matka... bola o

prejednávaní odvolacieho súdu upovedomená“, pričom predvolanie jej bolo doručené až „v

deň pojednávania v obedňajších hodinách a samotný súd konal v hodinách ranných...

Samotná osobná prítomnosť pred súdom je nevyhnutná, keď to vzhľadom na konkrétne

okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočnosti... Mám za to, že krajský súd vážne porušil

práva moje, ako aj mojej matky M. F., zaručujúce dohovoru, ako aj SR a

s tým súvisiace aj právo na obhajobu. Preto žiadam Ústavný súd SR, aby zrušil uznesenie

KS BA a nariadil KS BA, aby ma neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“.

Napriek tomu, že aj v poradí druhé podanie sťažovateľa je značne nezrozumiteľné,

možno z neho vyvodiť, že ním namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu

podľa a práva podľa dohovoru uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. apríla 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd vzhľadom na nezrozumiteľnosť podaní

sťažovateľa (podľa riadne predloženého splnomocnenia zastúpeného kvalifikovaným

právnym zástupcom) v prvom rade skúmal, či podania sťažovateľa kvalifikované ústavným

súdom ako sťažnosť podľa obsahujú všetky náležitosti predpísané

( a ). V tejto súvislosti ústavný

súd konštatoval, že sťažnosť neobsahuje návrh rozhodnutia (petit) vymedzený presne, určito

a zrozumiteľne [v súlade s a 3 a ], teda

takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej

veci (porovnaj napr. , ). Vo vzťahu k sťažnostnej námietke,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nie je navyše uvedené,

kedy túto žiadosť podal, resp. doručil okresnému súdu, t. j. nekonkretizuje, v akom období

malo dôjsť k zásahu do jeho garantovaných práv (ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje, že v priebehu trestného konania sťažovateľ podal viacero žiadostí o prepustenie

z väzby na slobodu).

V nadväznosti uvedené skutočnosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je z úradnej

povinnosti povinný odstraňovať taký rozsah nedostatkov, aký vyplýva z podaní sťažovateľa.

Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (m. m.

).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , ).

V danom prípade sťažovateľ predložil k podaniam aj splnomocnenie pre svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom riadne podpísané advokátom JUDr. M. K. a

nežiadal o ustanovenie právneho zástupcu. Z obsahu jeho podaní sa dá usudzovať, že

predloženie splnomocnenia bolo len formálne a sťažovateľ koncipoval svoje podania sám.

Túto skutočnosť ale ústavný súd nie je povinný skúmať, a prípadne na základe tohto úsudku

tolerovať vo zvýšenej miere nedostatky sťažnosti z hľadiska nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí, resp. vyzývať sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu na ich

odstránenie.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že podania sťažovateľa v predloženom

znení nespĺňajú náležitosti predpísané , čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti podľa .

Napriek uvedenému ústavný súd pri predbežnom prerokovaní skúmal, či neexistujú

aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa výrokmi predsedu

senátu vyslovenými po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 3. júna 2009

V súvislosti s uvedenou sťažnostnou námietkou sťažovateľa ústavný súd poukázal na

skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa je

založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane tiež zdôrazňuje, že trestné

konanie je od svojho začiatku až po právoplatné skončenie procesom, v ktorom sa v rámci

vykonávania jednotlivých úkonov a realizácií garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo

strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj konajúcich súdov naprávať, resp.

korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v dovtedajšom priebehu trestného

konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom

súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127

ods. 1 , ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. , ,

, ).

V danom prípade mal sťažovateľ právo všetky svoje námietky proti odsudzujúcemu

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2009 vrátane svojich námietok voči

výrokom predsedu senátu okresného súdu uplatniť v odvolaní, resp. v odvolacom konaní,

pričom o týchto námietkach bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako

odvolací súd. Právomoc odvolacieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojich garantovaných práv výrokmi predsedu senátu okresného súdu,

existujú dôvody na odmietnutie jeho sťažnosti podľa aj

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

súvisiacim s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

Z časových súvislostí uvádzaných v sťažovateľových podaniach a z obsahu

vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti smeruje proti rozhodovaniu okresného súdu o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 20. mája 2009 doručenej okresnému súdu

prostredníctvom jeho právneho zástupcu 25. mája 2009.

Zo súdneho spisu vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu na hlavnom pojednávaní konanom 3. júna 2009 tak, že ju

zamietol. Na tomto verejnom pojednávaní okresný súd zároveň vyhlásil v trestnej veci

sťažovateľa aj odsudzujúci rozsudok; sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa a a prečinu

sprenevery podľa a odsúdený k úhrnnému trestu odňatia

slobody v trvaní šestnásť rokov.

Právny zástupca sťažovateľa podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 3. júna 2009, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu,

sťažnosť, ktorá bola okresnému súdu doručená 9. júna 2009. Následne boli okresnému súdu

17. a 19. júna 2009 doručené odvolania sťažovateľa a jeho matky, ako aj odvolanie

právneho zástupcu sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu, ktoré

okresný súd bezodkladne zaslal na vyjadrenie ďalším stranám trestného konania

(21 poškodených). Z uvedeného dôvodu okresný súd predložil krajskému súdu spis na

rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 3. júna 2009 až 6. augusta 2009. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 27. augusta 2009 tak, že ju zamietol.

V období po doručení sťažnosti ústavnému súdu prebiehalo odvolacie konanie.

Krajský súd o odvolaniach sťažovateľa a jeho matky rozhodol 21. januára 2010 tak, že ich

uznesením sp. zn. zamietol. V čase predbežného prerokovania sťažnosti sa

sťažovateľ po právoplatnom odsúdení nachádzal už vo výkone trestu odňatia slobody.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu v lehote 9 dní od doručenia, t. j. urýchlene. Po podaní sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 3. júna 2009, ktorým okresný súd zamietol

sťažnosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu doručenej okresnému súdu 9. júna

2009, ju okresný súd predložil príslušnému krajskému súdu na rozhodnutie až 6. augusta

2009, t. j. takmer 2 mesiace od doručenia.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Za iné dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti treba podľa doterajšej judikatúry

ústavného súdu považovať aj konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska

požiadaviek na ochranu práv, ktorých porušenie sa namieta (m. m. ,

), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili,

alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho garantovaných právach.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či zdĺhavý postup

okresného súdu pri predkladaní sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu sp. zn.

z 3. júna 2009 krajskému súdu pre účely rozhodnutia o tejto sťažnosti možno vzhľadom na

konkrétne okolnosti prípadu považovať za také pochybenie tohto súdu, ktoré reálne mohlo

vyvolať tak intenzívny zásah do garantovaných práv sťažovateľa, na základe

ktorého by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie základných

práv sťažovateľa podľa , listiny, resp. práv podľa dohovoru, ktorých vyslovenia

porušenia sa touto sťažnosťou domáha.

Pri posudzovaní tejto otázky ústavný súd nespochybňoval svoju doterajšiu judikatúru

týkajúcu sa záruk vyplývajúcich z a 5 , ako aj a 4 dohovoru,

z ktorých okrem iného vyplýva požiadavka urýchleného rozhodovania o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby na slobodu. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát

konštatoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo

urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na

mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (napr. , ,

, atď.). V konaní sp. zn. ústavný súd uvedený

právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že požiadavke neodkladnosti, resp.

urýchlenosti spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni

súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

V danom prípade okresný súd síce v primeranom čase rozhodol uznesením sp. zn.

z 3. júna 2009 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu, ale zásadu urýchleného rozhodovania o väzbe nepochybne porušil svojím

postupom pri predkladaní sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu krajskému súdu.

Zdĺhavý postup okresného súdu pri predkladaní spisu krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti sťažovateľa nemôže ospravedlniť ani jeho z hľadiska procesnej ekonómie

(v zásade) racionálny zámer predložiť príslušný súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie

o sťažnosti tak, aby krajský súd mohol súčasne rozhodovať aj o odvolaní proti

odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa (k tomu bolo potrebné doručiť tento rozsudok

všetkým stranám trestného konania a vyčkať na uplynutie lehoty na podanie odvolania). Na

druhej strane ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť, že uvedené pochybenia okresného

súdu súvisiace so zdĺhavým doručovaním spisu krajskému súdu v konečnom dôsledku

nespôsobili sťažovateľovi ujmu na jeho práve na osobnú slobodu garantovanom tak

, listinou, ako aj dohovorom vzhľadom na skutočnosť, že bol medzičasom

právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody, pričom doba, počas ktorej bol vo väzbe, sa

mu podľa uznesenia okresného súdu sp. zn. z 12. februára 2010 započítala do

doby výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že vo vzťahu k tejto sťažnostnej

námietke sťažovateľa existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu sp. zn. z 20. apríla 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 20. apríla 2009, pričom

sťažovateľ doručil v poradí druhé svoje podanie týkajúce sa označeného uznesenia

krajskému súdu ústavnému súdu až 4. septembra 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ

v tejto časti doručil ústavnému súdu sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53

ods. 3 .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojich garantovaných práv uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. apríla 2009, existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti aj z dôvodu, že

bola podaná oneskorene.

Na základe sumarizácie svojich čiastkových záverov k sťažnosti ako celku, ako aj

k jednotlivým sťažnostným námietkam ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol

podľa § 25 ods. 2 zákona tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010