Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 660/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. S.

I., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -1219 z 23. júla

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2013 doručená sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1219 z 23. júla 2013 v súvislosti s právom

na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Sťažovateľ uvádza, že jeho obhajca na hlavnom pojednávaní 6. júna 2013 navrhol,

aby bol prepustený z väzby na slobodu. O tejto žiadosti rozhodol okresný súd až 23. júla

2013, čo predstavuje dobu nečinnosti 47 dní. Uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi

doručené 31. júla 2013.

Sťažovateľ s poukazom na judikatúru ústavného súdu k právu na neodkladné

rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby namieta, že doba nečinnosti okresného súdu

o jeho žiadosti presiahla jeden mesiac, a preto došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. -1219 zo dňa 23. 7. 2013

sa porušili základné práva sťažovateľa podľa SR – Čl. 17 ods. 5 a Dohovoru

ods. 4 v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie súdu o väzbe.

Priznáva sa sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré

je povinná zaplatiť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR.

Priznáva náhradu trov konania podľa Vyhl. MS SR č.

právnemu zástupcovi sťažovateľa – 2 úkony (prevzatie príprava – písomné podanie

sťažnosti) po 130,16 € + 2 x rež. paušál 7,81 €, spolu priznaná náhrada trov 276,- €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s nedodržaním požiadavky urýchleného

rozhodnutia o žiadosti o prepustenie z väzby, ktorá je súčasťou obsahu základného práva na

osobnú slobodu. Sťažovateľ teda odôvodnil namietané porušenie svojho práva postupom

okresného súdu (nečinnosťou) v konaní o jeho žiadosti, hoci v petite sa domáha vyslovenia

porušenia svojho práva uznesením okresného súdu o tejto žiadosti. Ústavný súd svoje

rozhodnutie založil na tom, že v odôvodnení sťažnosti žiadne námietky proti uzneseniu

okresného súdu sťažovateľ neuvádza. Tento nesúlad medzi petitom a odôvodnením

sťažnosti ústavný súd nepovažoval za dôvod na odmietnutie sťažnosti, a preto sa zameral

na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na minimálne

odôvodnenie sťažnosti, keď sťažovateľ poukázal len na dobu konania okresného súdu,

čo nie je dostatočné na záver o splnení všetkých podmienok na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, si ústavný súd vyžiadal súdny spis okresného súdu sp. zn. .

Pre posúdenie sťažnosti na predbežnom prerokovaní totiž nepostačuje aritmetické určenie

dĺžky konania, dokonca ani doba, ktorá sa na prvý pohľad javí ako neprimeraná, nevylučuje

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ak sú tu konkrétne okolnosti, ktoré relevantne

odôvodňujú zistený prieťah, a celková doba konania do právoplatného rozhodnutia o nej,

resp. doručenia rozhodnutia nie je neprimeraná a aj iné okolnosti nasvedčujú, že namietaný

zásah do základného práva sťažovateľa nedosahuje intenzitu jeho porušenia.

Ústavný súd vo svojej judikatúre ako všeobecné východisko stabilne uvádza,

že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17

ods. 2 a 5 (čo platí aj pre dohovoru) nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (m. m. , , ).

Pri posudzovaní namietaného porušenia práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti

väzby ústavný súd v zhode s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. R.M.D.

v. Švajčiarsko, rozsudok z 26. septembra 1997, § 42; Kolompar v. Belgicko, rozsudok

z 24. septembra 1992, § 42) zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu, najmä postup a úkony

namietaného orgánu, okolnosti na strane sťažovateľa a iné faktory, ktorých dôsledkom boli

prieťahy a ktoré nemožno pripísať konajúcemu orgánu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 6. júna 2013 obhajca sťažovateľa predniesol

v záverečnej reči návrh, aby bol sťažovateľ prepustený z väzby na slobodu. Hlavné

pojednávanie bolo odročené na účely vyhlásenia rozsudku. Okresný súd 10. júna 2013

vyhlásil rozsudok, ktorým sťažovateľa uznal za vinného z pokusu obzvlášť závažného

zločinu vraždy podľa k a a prečinu

nebezpečného vyhrážania podľa a , za čo mu uložil

trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do ústavu

so stredným stupňom stráženia. Rozsudok bol vyhotovený 24. júna 2013 a sťažovateľovi

doručený 1. júla 2013. Okresný súd zaslal spis na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 16. júla 2013. Dňa 19. júla 2013 predseda senátu

okresného súdu nariadil termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby na 23. júl 2013, na ktorom žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby zamietol a neprijal jeho písomný sľub; sťažovateľ podal proti

uzneseniu sťažnosť. Dňa 24. júla 2013 okresný súd zaslal sťažnosť na rozhodnutie

krajskému súdu, ktorý rozhodol 1. augusta 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Právoplatné uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 8. augusta 2013.

Dňa 9. októbra 2013 krajský súd uskutočnil verejné zasadnutie, na ktorom rozhodol

o odvolaní sťažovateľa a prokurátora proti rozsudku súdu prvého stupňa tak, že na základe

odvolania prokurátora zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a uložil

sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, na výkon ktorého ho zaradil

do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Z uvedeného prehľadu konania vyplýva, že od podania žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu do rozhodnutia o nej konanie trvalo 6 týždňov a 5 dní, počas ktorých okresný

súd rozhodol rozsudkom o veci samej a vykonal na to nadväzujúce úkony – vyhotovenie

a doručenie rozsudku a úkony nadväzujúce na podané odvolania s tým, že spis predložil

krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní ešte pred tým (16. júla 2013), ako rozhodol

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Uvedené by mohlo nasvedčovať tomu,

že okresný súd sa opomenul zaoberať žiadosťou sťažovateľa. Napriek tomu ústavný súd

v kontexte ďalších okolností nepovažuje postup okresného súdu v konaní o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 6. júna 2013 za taký, ktorý by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie umožňoval vysloviť porušenie jeho základného práva na osobnú

slobodu.

Sťažovateľovi je potrebné dať za pravdu, že doba konania okresného súdu o jeho

žiadosti nebola primeraná. Ústavný súd však vzal do úvahy, že počas tejto doby okresný súd

vyhlásil rozsudok, vykonal úkony v súvislosti s podaným odvolaním, celková doba konania

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby až po doručenie právoplatného rozhodnutia

krajského súdu bola dva mesiace, čo je doba primeraná pre dvojstupňové konanie, krajský

súd rozhodol o odvolaniach proti rozsudku súdu prvého stupňa v krátkom čase

po rozhodnutí o väzbe a odsudzujúci rozsudok je právoplatný a sú splnené podmienky

na rozhodnutie o započítaní väzby a trestu podľa (obdobne

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013