Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 96/2010
PDF · 508.41 KB
No categories available
IV. ÚS 96/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky
a) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 8/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009
b) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009
c) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 11/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009
d) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009
e) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra
2009
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti L. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
IV. ÚS 95/2010, sp. zn. IV. ÚS 96/2010, sp. zn. IV. ÚS 97/2010, sp. zn. IV. ÚS 98/2010
a sp. zn. IV. ÚS 99/2010 p r i j í m a na ďalšie konanie a s p á j a ich na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010.
2. Konanie o sťažnostiach L. p r e r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžp 8/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení
ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1636/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., R., o povolenie výnimky
z podmienok ochrany chráneného živočícha... Ministerstvo životného prostredia Slovenskej
republiky, odbor ochrany prírody a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“)
rozhodnutím sp. zn. 6438/2008-2.1/KD z 30. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie
účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad,
o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“)
rozhodnutím sp. zn. 130/2008-rozkl. z 18. augusta 2008 tak, že rozklad sťažovateľa
zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj
označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 S 90/2008 z 9. januára 2009 žalobu
zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 8/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu
a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 8/2009 z 11. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení
ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1651/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3522/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.
112/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 160/2008 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 11/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna
2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1689/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3537/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.
87/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 150/2008 z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto
rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal
právo na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 11/2009 z 2. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená tiež sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 24/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna
2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1721/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti U., o povolenie výnimky na spracovania kalamity... Ministerstvo
rozhodnutím sp. zn. 6170/2008-2.1/KD zo 4. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie
účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad,
o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 120/2008-rozkl. z 18. augusta 2008 tak, že
rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 174/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 24/2009
z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu
trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009, ako aj
postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom
zo 17. septembra 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená
sp. zn. Rvp 1835/09.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka
konania vo veci žiadosti S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3460/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008
sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.
108/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté
rozhodnutie ministerstva.
Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,
ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva
ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd
rozsudkom sp. zn. 2 S 163/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 19/2009
zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo
na náhradu trov konania.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 19/2009 zo 17. septembra 2009,
ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd
v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.
Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžp 8/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžp 10/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžp 11/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Sžp 24/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľ vo všetkých uvedených sťažnostiach argumentuje identicky, keď popri
poukazoch na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu právnej istoty
v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä:
„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,
v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní
žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-
74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia, ktorým
žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi –
sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.
Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...
Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom
tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia
o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že
Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva
musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol
nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti
sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu
dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR
nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou
inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu
Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej
veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní
sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe
tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci
5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou
spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol
dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických
konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý
predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto
rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak
Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je
predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2
ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“
Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal
jeho sťažnosti (vedené pôvodne pod sp. zn. Rvp 1636/09, sp. zn. Rvp 1651/09, sp. zn.
Rvp 1689/09, sp. zn. Rvp 1721/09 a sp. zn. Rvp 1835/09) na ďalšie konanie a vo veci samej
v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho
rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu
súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.
Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným
súdom.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo
osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažností sústredil na posúdenie ich
opodstatnenosti. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno
o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Kľúčová (a v podstate jediná) námietka, ktorú sťažovateľ vo svojich sťažnostiach
uplatňuje, spočíva v tvrdení, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo
a právne obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľ
má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, pozn.).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zo sťažností a k nim priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa podľa § 14
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny
poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaniach o povolenie výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha, resp. v konaní o povolení výnimky na spracovania
kalamity... (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1721/09) z dôvodu, že v týchto
konaniach budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru
o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe
k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“).
Ministerstvo v predmetných konaniach došlo k záveru, že nie sú splnené podmienky
na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku, a zároveň
konštatovalo, že v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať
sťažovateľ v týchto konaniach len postavenie zúčastnenej osoby, a preto v označených
rozhodnutiach nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania. Vo všetkých
uvedených konaniach podal sťažovateľ rozklad, o ktorých minister rozhodol označenými
rozhodnutiami tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie a konštatoval, že postup správneho
orgánu (ministerstva) bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.
Na základe žalôb sťažovateľa o preskúmanie príslušných rozhodnutí správnych
orgánov, v ktorých sťažovateľ zhodne namietal, že správne orgány mu v rozpore s čl. 9
Aarhuského dohovoru odňali právo byť účastníkom správnych konaní, rozhodoval ako
vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý označenými rozsudkami žaloby zamietol,
pretože usúdil, že žaloby nie sú dôvodné. Krajský súd v odôvodneniach týchto rozsudkov
v zásade zhodne konštatoval, že „čl. 9 Dohovoru [(na ktorý sa žalobca odvoláva) rozumej
Aarhuský dohovor, pozn.] je aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva,
to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.
Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru
nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť právo
zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania. Uvedené
ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve
také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania
rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností
uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú
úpravu, na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania
rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou.
Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru,
priebežného hodnotenia jeho vykonávania sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na
pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené
podľa požiadaviek Dohovoru, určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka
podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní,
pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o
ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru, ani o
rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“
(citované z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 90/2008 z 9. januára 2009, pozn.).
Proti označeným rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutými rozsudkami tak, že nimi všetky v tomto uznesení
spomínané rozsudky krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd svoje závery, na základe ktorých
rozsudky potvrdil, podrobne rozviedol, napr. v rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009 z 2. júna
2009, na ktorý z dôvodu procesnej ekonómie odkázal v rozsudkoch sp. zn. 5 Sžp 11/2009
z 2. júna 2009 a sp. zn. 5 Sžp 24/2009 z 2. júna 2009 (veci vedené ústavným súdom pod
sp. zn. IV. ÚS 97/2010 a sp. zn. IV. ÚS 98/2010). V odôvodnení rozsudku sp. zn.
5 Sžp 6/2009 z 2. júna 2009 najvyšší súd najmä uviedol:
«Žalobca (sťažovateľ, pozn.) predovšetkým v celom súdnom ako aj jemu
predchádzajúcom správnom konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv,
ktoré slovenský právny poriadok garantuje v pozícii zúčastnenej osobe podľa § 15a
Správneho poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,
priamy prístup k súdnej ochrane.
Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku zúčastnená osoba má právo byť
upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania zúčastniť sa
na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu
rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.
Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava civilného súdneho konania
stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho súdnictva, priznáva
v zmysle § 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 O. s. p. postavenie účastníka iba tomu, kto bol alebo
musel byť účastníkom pôvodného správneho konania, a zúčastnenej osobe toto právo
nepriznáva.
Podľa § 250 ods. 2 O. s. p. žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Podľa § 250m ods. 3 O. s. p. účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní
na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.
Žalobca teda predkladá súdom na rozhodnutie situáciu, kedy mu žalovaný mal
svojím rozhodnutím v tvrdenom rozpore s právom na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru odňať právo byť účastníkom v konaní podľa príslušných
ustanovení zák. č. 543/2002 Z. z. (napríklad o povolenie výnimky z podmienok ochrany
chránených živočíchov... v súlade s § 35 ods. 1 cit. zákona).
Aby takýto rozpor mohol žalobca namietať, musí mu medzinárodná zmluva
o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takéhoto práva, ako
mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.
Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli
dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú
splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti
mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov
a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej
vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu
pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má
každý v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti
(tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. sa toto
vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym
právom nielen v oblasti životného prostredia).
Podľa § 250t ods. 1 prvá veta O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá
tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným
príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd
vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.
Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že
bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti
nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať
ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie.
Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že
pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré
sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné
subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto
slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale
naopak, je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad
v čl. 6, čl. 9 ods. 1, 2 a 4), na ktoré sa však žalobca v svojich odvolacích dôvodoch
neodvolával.
Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že
žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho
konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi
o prednosti čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky.»
Najvyšší súd v rozsudkoch sp. zn. 3 Sžp 8/2009 z 11. júna 2009, sp. zn.
3 Sžp 10/2009 z 11. júna 2009, ako aj rozsudku v rozsudku sp. zn. 3 Sžp 19/2009
zo 17. septembra 2009 okrem iného uviedol:
„Právny stav vyplývajúci zo zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane a prírody a krajiny
v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti W. s. r. o. ...
zo Z., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha... je v zmysle § 82
ods. 3, prvá veta zák. č. 543/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov účastníkom konania len
žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Zákon č. 543/2002 Z. z. ako lex specialis (§ 81
ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť
subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1
zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby
v zmysle § 82 ods. 3, tretia veta zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v
znení neskorších predpisov.
Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu
neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú
v rozpore s vnútroštátnym právom.
Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach
vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý, ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,
zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu
napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore
s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy
preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.
Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania
uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej
vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo
súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného
prostredia.
Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať
v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany
chráneného živočícha... a intenzity jej vplyvu na životné prostredie. Formy a rozsah
prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané
na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne
upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.
Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok
vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený
procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd
za primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok
ochrany chráneného živočícha... na životné prostredie. Táto činnosť nepatrí medzi
Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným vplyvom na životné
prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto činnostiach forma účasti
verejnosti by mala byť najširšia, t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva,
že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného
živočícha... na životné prostredie) je forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j.
v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“
Ústavný súd v súvislosti s citovaným poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,
ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok
porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02 atď.).
V danom prípade možno vo vzťahu k rozsudkom najvyššieho súdu napadnutých
sťažnosťami sťažovateľa konštatovať, že sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno
ich považovať ani za arbitrárne.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd zásadne odlišným spôsobom rozhodol v jeho
právne i skutkovo obdobnej veci uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým
konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 234 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva predložil na rozhodnutie nasledujúce predbežné
otázky:
«1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a (o najmä jeho odseku 3,
s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša
klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj
verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing
efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005
pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis
vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa
stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo
priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho
dvora?
3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou
zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon
spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu
v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého
nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»
Najvyšší súd odôvodnil svoj procesný postup najmä:
«... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v odvolacom konaní z celkového
počtu 112 odvolaní predložených žalobcom bolo už 35 rozhodnutých tak, že odvolaniu
nebolo vyhovené. Avšak počas odvolacieho konania pri rozhodovaní v tak rozsiahlom počte
prípadov boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyhodnotené aj argumenty žalobcu
(predovšetkým išlo o časovo neskoršie doručené odvolania), ktoré vyvolávajú pochybnosti
o správnosti aplikácie článku 9 Aarhuského dohovoru na postavenie žalobcu (generálne
verejnosti) ako účastníka konania najmä v zmysle zásad obsiahnutých v preambule
Aarhuského dohovoru, ktorý sa stal odo dňa 17. 02. 2005 súčasťou komunitárneho práva
(čl. 300 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) vzťahujúceho sa nielen k problematike
upravenej v I. pilieri Európskej únie, tzn. čl. 174 a 175 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva, ale aj k základným úlohám Európskeho spoločenstva (zlepšovania kvality
životného prostredia) podľa čl. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Uvedenú
skutočnosť žalovaný v svojom vyjadrení k žalobe potvrdzuje, avšak otázku aplikačnej
prednosti medzinárodnej zmluvy porovnával nie šťastným spôsobom s kritériami
Európskeho súdneho dvora pre priamy účinok sekundárneho komunitárneho práva...
Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nebolo v súlade s požiadavkami
účinnej implementácie komunitárneho práva, pokiaľ by vnútroštátne predpisy (tzn. zákon
o ochrane prírody) nenáležitým spôsobom zužovali okruh osôb (verejnosti) majúcich právo
byť účastníkmi konania vo veciach ochrany životného prostredia oproti úprave obsiahnutej
v Aarhuskom dohovore ako časti komunitárneho práva...
V záujme ochrany práv žalobcu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi
počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru Európskeho súdneho dvora
ohľadne použiteľnosti komunitárneho práva v danom spore sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky obrátil na Európsky súdny dvor s vyššie uvedenými predbežnými otázkami...
A) K prvej predbežnej otázke:
19. Základným problémom, ktorý bol pred Najvyšší súd odvolaním predložený,
spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či účinky článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako
súčasti komunitárneho práva nastávajú pre verejnosť v Európskej únii, aj keď podmienky
pre príslušný skutkový stav vychádzajúci z ochrany krajiny a prírody neboli vykonané
sekundárnym komunitárnym predpisom. Až na základe vyriešenia takto položenej
predbežnej otázky môže Najvyšší súd posúdiť samotný vplyv článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý
štátny orgán platí komunitárna požiadavka obsiahnutá v článku 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého členské štáty vykonajú všetky vhodné všeobecné
a osobitné opatrenia k splneniu záväzkov, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy alebo sú dôsledkom
činnosti orgánov Spoločenstva, uľahčujú mu plnenie jeho úloh a zdržia sa akýchkoľvek
opatrení, ktoré by mohli ohroziť uskutočnenie cieľov tejto zmluvy.
20. Ďalej Najvyšší súd nemôže pri konaní o podanom odvolaní prehliadnuť tú
skutočnosť, že Európske spoločenstvá pristúpili k Aarhuskému dohovoru dňa 25. júna 1998
súčinnosťou od 17. 02. 2005 v zmysle Rozhodnutia Rady EÚ č. 2005/370/EC (publikované
in: ÚV L 124, 17. 5. 2005, str. 1). Podľa odbornej literatúry sa potom medzinárodný
dohovor, ku ktorému Európske spoločenstvá pristúpili, stáva súčasťou primárneho
komunitárneho práva (článok 300 ods. 7 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).
Najmä odseky 1 a 2 preambule hore uvedeného Rozhodnutia Rady EÚ zdôrazňujú
myšlienku účasti verejnosti pri ochrane životného prostredia.
21. Po pristúpení boli orgánmi Európskej únie/ Európskych spoločenstiev vykonané
rôzne legislatívne kroky na zabezpečenie implementácie Aarhuského dohovoru. Bolo
napríklad prijaté Nariadenie (ES) č. 1367/2006 o aplikácii ustanovení Aarhuského
dohovoru na orgány a subjekty Spoločenstiev. Takisto bol vypracovaný Návrh smernice ES
o prístupe k právnej ochrane vo veciach životného prostredia. Tento návrh by mal smerovať
k všeobecnému zabezpečeniu prístupu verejnosti k súdnej ochrane vo veciach životného
prostredia, poprípade k úplnej transpozícii (predovšetkým) článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru do komunitárneho práva, tzn. s účinkami aj k vnútroštátnym poriadkom členských
štátov. Komisiou ES bol predložený do legislatívneho procesu v októbri 2005. Najvyšší súd
má zistené, že po vydaní nesúhlasného stanoviska Rady (jún 2005) sa zatiaľ v ďalšom
rokovaní o predloženom návrhu nepokračuje.
22. Za tejto situácie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnená prvá
predbežná otázka, ktorá vychádza z pozície Európskych spoločenstiev, že hoci pristúpením
k Aarhuskému dohovoru bol Európskymi spoločenstvami deklarovaná snaha o uznanie
zvýšeného procesného štandardu verejnosti v procese ochrany životného prostredia (ako
jedného zo základných cieľov Európskeho spoločenstva), avšak konkrétne výhody by sa
verejnosti v súdnom konaní nemohli poskytnúť z dôvodov majúcich svoj základ v zložitom
komunitárnom legislatívnom procese?
B) K druhej predbežnej otázke:
23. Najvyšší súd Slovenskej republiky za ďalší krok komunitárnej legislatívy
smerujúcim k naplneniu cieľa sledovaného Aarhuským dohovorom považuje zmenu
Smernice Rady č. 85/337/EHS (vrátane Smernice č. 96/61/ES) o hodnotení účinkov
niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. Úplné znenie tejto
smernice obsahuje zmeny prinesené Smernicou č. 2003/35/ES o účasti verejnosti pri
príprave niektorých projektov a programov týkajúcich sa životného prostredia, pokiaľ ide
o zdôrazňovania účasti verejnosti na tvorbe týchto projektov a následného prístupu
k právnej ochrane.
24. Rovnako pri pokladaní predbežných otázok Najvyšší súd Slovenskej republiky
zohľadnil vývoj judikatúry Európskeho súdneho dvora (konkrétne ide o rozhodnutia
Prvostupňového súdu) vo veci účasti verejnosti v záležitostiach ochrany životného
prostredia vrátane tvorby dotknutých projektov a prístupu k právnej ochrane má v zmysle
čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva významný vplyv na rozhodovaciu činnosť
vnútroštátnych súdov.
25. Vo svojom najstaršom rozhodnutí sp. zn. T-585/93, Stichting Greenpeace Council
a spol. v. Komisia ES (09. 08. 1995) súd s odkazom na staršiu judikatúru (C-25/62,
Plaumann) konštatoval, že verejné záujmy vrátane ochrany životného prostredia majú
v svojej podstate „difúzny“ charakter, tzn. že nie sú priraditeľné ku konkrétnemu subjektu.
Organizácie zaoberajúce sa ochranou životného prostredia preto nemôžu splniť podmienku
aktívnej legitimácie na podanie žaloby proti napadnutému aktu (konkr. v prípade
rozhodnutie Komisie ES o finančnej podpore výstavby elektrární) uvedenú v čl. 230 Zmluvy
o založení Európskych spoločenstiev. Obdobný záver vyslovil v tom čase aj o legitimácii
miestnych obyvateľov.
26. V ďalšom rozhodovacom vývoji Prvostupňového súdu, v čase pred pristúpením
k Aarhuskému dohovoru, nie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vidieť
badateľný judikatúrny posun (sp. zn. T-219/95 R, Marie-Thérèse Danielsson a spol.
v. Komisia ES /1995/, spojené veci sp. zn. T-236/04 and T-241/04, European Environmental
Bureau (EEB) and Stichting Natuur en Milieu v. Komisia ES /2005/ a T-264/04, WWF
European Policy Programme v. Komisia ES /2007/).
27. Naopak v relatívne poslednom rozhodnutí sp. zn. T-37/04, Regiao autonoma dos
Açores v. Komisia ES /zo dňa 01. 07. 2008/ Prvostupňový súd už prihliadol k obsahu čl. 9
ods. 3 Aarhuského Dohovoru v tom duchu, že zdôraznil jeho výslovný odkaz na „kritériá,
ak sú vôbec niektoré stanovené vo vnútroštátnom poriadku členských štátov Dohovoru“,
pričom spomenuté kritériá, vo vzťahu k žalobám pred súdmi Európskych spoločenstiev sú
zakotvené v čl. 230 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a ďalej čl. 10 až 12
Nariadenia č. 1367/2006 vymedzujú procesné podmienky, po splnení ktorých môžu niektoré
mimovládne organizácie podať takúto žalobu v zmysle čl. 230 cit. Zmluvy. Nakoľko však
v danej veci tieto podmienky uvedené v čl. 10 až 12 cit. nariadenia splnené neboli, súd
žalobu autonómnej oblasti Azorských ostrovov proti nariadeniu týkajúceho sa regulácie
rybolovu odmietol so záverom, že žalobcu nie je možné považovať za osobne dotknutého
napadnutým nariadením.
28. Vzhľadom na hore uvedené závery musel Najvyšší súd prijať záver, že judikatúra
Európskeho súdneho dvora nesignalizuje nič, čo by potvrdzovalo neprípustnosť, resp.
odmietanie aplikácie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na komunitárnej úrovni. Naopak,
judikatúra Európskeho súdneho dvora v posledne hore citovanom rozhodnutí prikladá
zásadný aplikačný dôraz článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru za situácie, keď pomeriava
komunitárne kritériá na podanie žaloby v zmysle čl. 230 Zmluvy o Európskom spoločenstve.
29. Potom je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opodstatnená aj druhá
otázka, ktorá smeruje k zisteniu, či Európsky súdny dvor prizná právu zakotvenému v článku
9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, účinok bezprostrednej použiteľnosti charakterizujúce
niektoré komunitárne práva alebo priamy účinok, ako priznáva niektorým právam
uvedeným v sekundárnych komunitárnych predpisoch.
Príslušné vnútroštátne právo
30. Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania týkajúceho sa
preverenia zákonnosti postupu správneho orgánu vo veci povolenia výnimky z predpisov
na ochranu prírody vyjadroval svoj nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu
v konaní podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody v zmysle § 82 ods. 3 posledná veta
citovaného zákona nielenže ponúkané, ale aj bolo nepriamo priznané.
31. Podľa § 40 ods. 2 posledná veta zákona o ochrane prírody môže orgán ochrany
prírody v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených
druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že
neexistuje iná alternatíva a výnimka neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov;
ak ide o chránené druhy živočíchov, ktoré sú zároveň poľovnou zverou, výnimku možno
povoliť až po dohode s ministerstvom pôdohospodárstva.
32. Podľa § 82 ods. 3 posledná veta zákona o ochrane prírody združenie s právnou
subjektivitou, 114) ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody
a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich
dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.
C) K tretej predbežnej otázke:
33. Prvé pochybnosti o súlade hore uvedených ustanovení slovenského práva
s komunitárnou úpravou vyjadrenou prostredníctvom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
vyvolávajú zmeny znenia § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, ktoré s účinnosťou
do 30. 11. 2007 verejnosti (tzn. záujmovému združeniu občanov) priznávalo postavenie
účastníka konania, tzn. zaručovalo mu aj prístup k súdnemu konaniu. Avšak po tomto
dátume procesná pozícia verejnosti v slovenskom právnom poriadku sa zredukovalo
na postavenie zúčastnenej osoby.
34. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že v danej
veci a za súčasnej právnej situácie (ide o správne konanie o žiadosti na vydanie povolenia
na usmrtenie chráneného živočícha... žijúceho vo voľnej prírode, ktorého teritórium nie je
vymedzené vlastníckymi vzťahmi, ale biologickými potrebami tohto živočícha) je veľmi
ťažké si predstaviť, že by niekto iný (napríklad vlastník alebo správca pozemkov dotknutých
pobytom uvedeného chráneného živočícha) bol oprávnený vystupovať v záujme ochrany
prírody proti záujmom sledovaným samotným žiadateľom, tzn. poľovníckym združením.
Preto pozícia verejného ochrancu životného prostredia načrtnutá pre verejnosť
prostredníctvom preambule Aarhuského dohovoru a čiastočne aj prostredníctvom článku 9
ods. 3 Aarhuského dohovoru nenachádza podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
patričnú odozvu v slovenskej úprave procesných práv zúčastnenej osoby.
35. Preto žalobca v odvolaní predovšetkým poukazuje na to, že rozsah procesných
práv, ktoré slovenský právny poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho
poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s č1. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup
k súdnej ochrane.
Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku zúčastnená osoba má právo byť
upovedomená o začatí [správneho] konania a o iných podaniach účastníkov [správneho]
konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy
a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac
práv. [V danom prípade však možnosť obsiahnutá v poslednej vete nebola slovenským
zákonodarcom využitá].
36. Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava slovenského civilného
súdneho konania, stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho
súdnictva, priznáva v zmysle § 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 O. s. p. postavenie účastníka
súdneho konania iba tomu, kto bol alebo musel byť účastníkom pôvodného správneho
konania, a zúčastnenej osobe toto právo nepriznáva.
Podľa § 250 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím
a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická
alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa
s ňou ako s účastníkom konať malo.
Podľa § 250m ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účastníkmi konania sú tí, ktorí
nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa
preskúmava.
37. Ako bolo v úvode Najvyšším súdom Slovenskej republiky konštatované, pokiaľ by
sa stotožnil so závermi žalovaného správneho orgánu, že slovenský právny poriadok
(konkrétne ustanovenie § 82 zákona o ochrane prírody) žalobcovi v pozícii verejného
ochrancu životného prostredia, tzn. verejnosti, nepriznáva procesné práva účastníka
správneho konania, potom by však Najvyšší súd Slovenskej republiky musel na druhej
strane v zhode so žalovaným konštatovať, že procesné postavenie žalobcovi neumožňuje
nielen vyvolať, ale ani aj vstúpiť do súdneho konania. Avšak obsah článku 9 ods. 3
Aarhuského dohovoru, na ktorý sa žalobca argumentačne odvoláva, jednoznačne neodmieta
záver, že verejnosť (konkrétne ide o členov verejnosti definovaných prostredníctvom čl. 2
ods. 4 Aarhuského dohovoru vrátane záujmových združení) má mať vo vnútroštátnom práve
zaručené nielen plné právo na prístup k správnemu, ale aj na prístup k súdnemu konaniu.
38. Ďalším problémom kladeným pred Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý má
svoj základ vo výklade článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasti komunitárneho
práva, za situácie, pokiaľ dôjde k záveru, že ide o bezprostredne aplikovateľné právo, je to,
aký je rozsah tohto práva. Tento rozsah práva je textom článku 9 ods. 3 Aarhuského
dohovoru vymedzený nasledovne:
že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a
2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak
sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu
umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,
ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
39. Práve nejasnosť a relatívne vnútorná rozpornosť medzi zámerom (cieľ a účel)
sledovaný Aarhuským dohovorom na strane jednej a hore uvedeným slovným spojením
výslovne obsiahnutým v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru (úkonov a opomenutí)
na strane druhej viedli Najvyšší súd Slovenskej republiky k položeniu tretej otázky, ktorá
sleduje výslovne interpretačné oprávnenie Európskeho súdneho dvora pre oblasť
komunitárneho práva.
40. Najvyšší súd Slovenskej republiky je si vedomý tej skutočnosti, že
v prebiehajúcich odvolacích konaniach bolo z celkového počtu 112 odvolaní predložených
žalobcom už 35 rozhodnutých tak, že odvolaniu nebolo vyhovené. Slovenské súdy akceptujú
zásadu právnej istoty, v zmysle ktorej musí súd zdôvodniť, prečo rozhodol alebo zamýšľa sa
odchýliť od svojej doterajšej judikatúry. Takáto procesná situácia potom predurčuje aj osud
zvyšných odvolaní podaných žalobcom. Avšak, ako už bolo viackrát zdôraznené, žalobca
otázku vplyvu komunitárneho práva na prejednávanú vec začal naznačovať až v svojich
posledných odvolaniach, pričom právomoc Európskeho súdneho dvora v tejto veci nie je
zoslabená ani zásadou „acte clair“, resp. „acte eclair“. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky bol aj za tejto situácie v súlade s vnútroštátnym procesným poriadkom nútený
konať podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»
Popri sťažnostiach, ktoré tvoria predmet tohto rozhodnutia, predložil sťažovateľ
ústavnému súdu aj ďalšie sťažnosti, z ktorých ústavný súd už viacero predbežne prerokoval
a uzneseniami rozhodol o ich odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr.
III. ÚS 341/09, III. ÚS 359/09, III. ÚS 390/09, III. ÚS 2/2010 atď.).
Svoje rozhodnutia o odmietnutí týchto sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
ústavný súd založil predovšetkým na svojom zistení, že týmito sťažnosťami napádané
rozhodnutia najvyššieho súdu boli identické s viacerými jeho ďalšími rozhodnutiami, ktoré
sa týkali obdobného právneho problému vo veciach sťažovateľa (ako žalobcu), a pritom
tieto rozhodnutia časovo predchádzali vydaniu odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu –
uznesenia sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, na ktoré poukazuje v týchto sťažnostiach
sťažovateľ. Za týchto okolností podľa ústavného súdu „vyznieva absurdne tvrdenie
sťažovateľa o nepredvídateľnom postupe v rozhodovaní, ktoré predchádzalo odlišnému
postupu a ktoré bolo zároveň obdobné s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu
v skutkovo a právne podobnej veci“, pričom „Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je
odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení
predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ
teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania
(citované z uznesenia sp. zn. III. ÚS 341/09 z 10. novembra 2009).“.
V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ v predmetných sťažnostiach odvodzoval
svoje tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podstate od jedinej (kľúčovej) námietky, podľa ktorej došlo
odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach
k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel potom ústavný súd na základe
uvedeného zistenia, ako aj konštatovania, že napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sú
z hľadiska sťažovateľom aplikovanej sťažnostnej námietky (identicky uplatnenej
vo všetkých sťažnostiach, ktorých sa týka) primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno
ich považovať ani za arbitrárne, k záveru, že tieto sťažnosti sa dajú kvalifikovať ako zjavne
neopodstatnené.
Ústavný súd aj naďalej považuje svoje závery k uvedenej sťažnostnej námietke
sťažovateľa prijaté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za relevantné s výnimkou
sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 19/2009
zo 17. septembra 2009, ktoré bolo vydané už po odlišnom rozhodnutí najvyššieho súdu –
uznesení sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, vo vzťahu ku ktorému je argumentácia
sťažovateľa z časového hľadiska zodpovedajúca. Ústavný súd však napriek tomu považuje,
aj pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 19/2009
zo 17. septembra 2009, vyčkať a meritórne vo veci rozhodnúť až po rozhodnutí Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev. Zároveň ústavný súd dodáva, že materiálny prístup
k ochrane základných práv a slobôd nevylučuje, ale naopak umožňuje, aby ostatné
napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia ústavou
garantovaných práv označených sťažovateľom posúdil aj nad rámec v sťažnosti uplatnených
námietok.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre už zdôraznil (IV. ÚS 206/08), že
„Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie
je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 zmluvy Súdnym dvorom ES v konaní
o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva spoločenstva v rozsudku
Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.“. V tom istom
rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého
rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu
so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho
povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu
práv a oprávnených záujmov účastníkov konania... Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES
v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému
sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho
vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe zákona.“.
Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 206/08 tiež uviedol, že „Účelom
a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho
dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade
komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva
je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom Európskych
spoločenstiev. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci
nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj
relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku
toho je Súdny dvor Európskych spoločenstiev v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa
položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006,
Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca
nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho
povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností
zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom
a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003
vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).“.
Najvyšší súd v sťažnosťami napadnutých rozsudkoch dospel k záveru, že
sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe
interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný
súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci
použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Z uvedeného vyplýva, že jednoznačný záver o tom, či vo veciach sťažovateľa
najvyšší súd konal v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podmienený
tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9
Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nemožno
formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí
na ďalšie konanie v konaní vo veci samej.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. IV. ÚS 95/2010, sp. zn.
IV. ÚS 96/2010, sp. zn. IV. ÚS 97/2010, sp. zn. IV. ÚS 98/2010 a sp. zn. IV. ÚS 99/2010
týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer
identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska
právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny
záver.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností
rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde o prijatí označených sťažností na ďalšie
konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení
s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).
III.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy [čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325,
24. 12. 2002), pozn.].
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.
Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva
súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať opravný prostriedok (čl. 133 ústavy),
čo vytvára možnosť na to, aby podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona
o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského
dohovoru. Takýto postup by bol ale nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009.
Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109
ods. 2 písm. c) OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, a preto prerušil konanie
o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia Súdneho
dvora Európskych spoločenstiev najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod
sp. zn. 5 Sžp 41/2009 (bod 2 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. marca 2010