Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 96/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosti L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky

a) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009

b) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009

c) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009

d) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna 2009

e) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. septembra

2009

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti L. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. p r i j í m a na ďalšie konanie a s p á j a ich na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Konanie o sťažnostiach L. p r e r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2009 doručená sťažnosť L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení

ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáha priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti obchodnej spoločnosti W., spol. s r. o., R., o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha... Ministerstvo životného prostredia Slovenskej

republiky, odbor ochrany prírody a starostlivosti o krajinu (ďalej len „ministerstvo“)

rozhodnutím sp. zn. 6438/2008-2.1/KD z 30. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie

účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad,

o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“)

rozhodnutím sp. zn. 130/2008-rozkl. z 18. augusta 2008 tak, že rozklad sťažovateľa

zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu Krajskému súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj

označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci

na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 9. januára 2009 žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu

a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 18. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení

ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3522/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

112/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 11. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 11. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3. Ústavnému súdu bola 25. septembra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3537/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

87/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2008 žalobu zamietol. Proti tomuto

rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal

právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená tiež sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. júna

2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti U., o povolenie výnimky na spracovania kalamity... Ministerstvo

rozhodnutím sp. zn. 6170/2008-2.1/KD zo 4. júna 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie

účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad,

o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 120/2008-rozkl. z 18. augusta 2008 tak, že

rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu

trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009, ako aj

postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. septembra 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená

sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha... Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3460/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008

sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn.

108/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté

rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu,

ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva

ako správneho orgánu prvého stupňa, a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo

na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009,

ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa

, ako aj jeho právo podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd

v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa podľa , ako aj jeho práva podľa dohovoru,

sťažovateľ vo všetkých uvedených sťažnostiach argumentuje identicky, keď popri

poukazoch na ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa princípu právnej istoty

v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä:

„Dňa 29. 6. 2009 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou,

v ktorej vydaný rozsudok Najvyššieho súdu je predmetom tejto sťažnosti. Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní

žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008-

74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa

domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Ministerstva životného prostredia, ktorým

žalovaný rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi –

sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom

tejto sťažnosti, zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia

o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že

Najvyšší súd SR postupoval podľa článku 234 poslednej vety (Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva

musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol

nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti

sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR

nie je prípustný opravný prostriedok podľa a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou

inštanciou v konaní správneho súdnictva. Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu

Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej

veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. a . Sťažovateľ predkladá v prílohe

tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci

. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou

spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol

dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických

konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý

predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto

rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1

SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak

Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je

predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2

ods. 2 SR v spojení s zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal

jeho sťažnosti (vedené pôvodne pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. ) na ďalšie konanie a vo veci samej

v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho

rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a jeho práva podľa dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu

súdu tieto veci na ďalšie konanie a zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv.

Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným

súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažností sústredil na posúdenie ich

opodstatnenosti. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej možno

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Kľúčová (a v podstate jediná) námietka, ktorú sťažovateľ vo svojich sťažnostiach

uplatňuje, spočíva v tvrdení, že odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo

a právne obdobných veciach došlo k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu

jeho základného práva podľa a práva dohovoru (sťažovateľ

má na mysli uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, pozn.).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo sťažností a k nim priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa podľa § 14

o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny

poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaniach o povolenie výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha, resp. v konaní o povolení výnimky na spracovania

kalamity... (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. ) z dôvodu, že v týchto

konaniach budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy v zmysle Dohovoru

o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe

k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“).

Ministerstvo v predmetných konaniach došlo k záveru, že nie sú splnené podmienky

na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku, a zároveň

konštatovalo, že v zmysle o ochrane prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“) môže mať

sťažovateľ v týchto konaniach len postavenie zúčastnenej osoby, a preto v označených

rozhodnutiach nepriznalo sťažovateľovi postavenie účastníka konania. Vo všetkých

uvedených konaniach podal sťažovateľ rozklad, o ktorých minister rozhodol označenými

rozhodnutiami tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie a konštatoval, že postup správneho

orgánu (ministerstva) bol v súlade so zákonom o ochrane prírody a krajiny.

Na základe žalôb sťažovateľa o preskúmanie príslušných rozhodnutí správnych

orgánov, v ktorých sťažovateľ zhodne namietal, že správne orgány mu v rozpore s čl. 9

Aarhuského dohovoru odňali právo byť účastníkom správnych konaní, rozhodoval ako

vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý označenými rozsudkami žaloby zamietol,

pretože usúdil, že žaloby nie sú dôvodné. Krajský súd v odôvodneniach týchto rozsudkov

v zásade zhodne konštatoval, že „čl. 9 Dohovoru [(na ktorý sa žalobca odvoláva) rozumej

Aarhuský dohovor, pozn.] je aplikovateľný až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva,

to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru

nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo Dohovorom mohlo vzniknúť právo

zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania. Uvedené

ustanovenie zmluvy zakladá povinnosť strany (štátu) prijať vo svojom vnútroštátnom práve

také úpravy, aby mala zainteresovaná verejnosť prístup k procesu preskúmavania

rozhodnutí buď pred súdom, alebo iným nestranným orgánom v prípadoch činností

uvedených v článku 6 Dohovoru. Dohovor teda ukladá stranám (štátom) prijať zákonnú

úpravu, na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania

rozhodnutí o činnostiach podľa čl. 6 pred súdom alebo iným orgánom, napr. prokuratúrou.

Za účelom postupného zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov s článkami Dohovoru,

priebežného hodnotenia jeho vykonávania sa podľa čl. 10 strany Dohovoru schádzajú na

pravidelných stretnutiach. Časový horizont, v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené

podľa požiadaviek Dohovoru, určený nie je. V danom prípade nebola splnená podmienka

podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Dohovoru na to, aby sa žalobca stal účastníkom v správnom konaní,

pretože nebol splnený predpoklad podľa vnútroštátneho práva (§ 82 ods. 3 zákona o

ochrane prírody), nejedná sa o rozhodnutie o činnostiach podľa čl. 6 Dohovoru, ani o

rozhodnutie, ktoré je v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.“

(citované z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 9. januára 2009, pozn.).

Proti označeným rozsudkom krajského súdu podal sťažovateľ odvolania, o ktorých

rozhodol najvyšší súd napadnutými rozsudkami tak, že nimi všetky v tomto uznesení

spomínané rozsudky krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd svoje závery, na základe ktorých

rozsudky potvrdil, podrobne rozviedol, napr. v rozsudku sp. zn. z 2. júna

2009, na ktorý z dôvodu procesnej ekonómie odkázal v rozsudkoch sp. zn.

z 2. júna 2009 a sp. zn. z 2. júna 2009 (veci vedené ústavným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. ). V odôvodnení rozsudku sp. zn.

z 2. júna 2009 najvyšší súd najmä uviedol:

«Žalobca (sťažovateľ, pozn.) predovšetkým v celom súdnom ako aj jemu

predchádzajúcom správnom konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv,

ktoré slovenský právny poriadok garantuje v pozícii zúčastnenej osobe podľa § 15a

Správneho poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,

priamy prístup k súdnej ochrane.

Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania zúčastniť sa

na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu

rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava civilného súdneho konania

stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho súdnictva, priznáva

v zmysle a postavenie účastníka iba tomu, kto bol alebo

musel byť účastníkom pôvodného správneho konania, a zúčastnenej osobe toto právo

nepriznáva.

Podľa žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

Podľa účastníkmi konania sú tí, ktorí nimi sú v konaní

na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa preskúmava.

Žalobca teda predkladá súdom na rozhodnutie situáciu, kedy mu žalovaný mal

svojím rozhodnutím v tvrdenom rozpore s právom na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru odňať právo byť účastníkom v konaní podľa príslušných

ustanovení (napríklad o povolenie výnimky z podmienok ochrany

chránených živočíchov... v súlade s § 35 ods. 1 cit. zákona).

Aby takýto rozpor mohol žalobca namietať, musí mu medzinárodná zmluva

o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takéhoto práva, ako

mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli

dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú

splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti

mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu

pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má

každý v zmysle právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti

(tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle sa toto

vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym

právom nielen v oblasti životného prostredia).

Podľa prvá veta fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá

tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným

príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd

vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti

nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať

ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie.

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že

pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné

subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto

slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale

naopak, je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad

v čl. 6, čl. 9 ods. 1, 2 a 4), na ktoré sa však žalobca v svojich odvolacích dôvodoch

neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že

žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho

konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi

o prednosti Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle

Slovenskej republiky.»

Najvyšší súd v rozsudkoch sp. zn. z 11. júna 2009, sp. zn.

z 11. júna 2009, ako aj rozsudku v rozsudku sp. zn.

zo 17. septembra 2009 okrem iného uviedol:

„Právny stav vyplývajúci zo o ochrane a prírody a krajiny

v znení neskorších predpisov je nesporný. V správnom konaní, vo veci žiadosti W. s. r. o. ...

zo Z., o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha... je v zmysle § 82

ods. 3, prvá veta v znení neskorších predpisov účastníkom konania len

žiadateľ, ak tento ako lex specialis (

ods. 1) kategoricky vymedzil okruh účastníkov správneho konania a tým vylúčil možnosť

subsidiárnej aplikácie všeobecnej definície účastníkov správneho konania ust. § 14 ods. 1

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Žalobca má v tomto administratívnom konaní procesné postavenie zúčastnenej osoby

v zmysle , tretia veta o ochrane prírody a krajiny v

znení neskorších predpisov.

Zo stanovísk žalobcu vyplýva, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu

neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánu verejnej moci, ktoré sú

v rozpore s vnútroštátnym právom.

Žalobca tvrdil, že právo byť účastníkom konania v administratívnych konaniach

vedených pred I. stupňovým správnym orgánom, aj žalovaným vyvodzuje z ustanovenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý, ako je to zrejmé z jeho exaktnej formulácie,

zaručuje členom verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu, umožňujúcemu

napadnutie úkonov súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore

s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia bez toho, aby boli dotknuté procesy

preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania

uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej

vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo

súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb

a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného

prostredia.

Najvyšší súd poukazuje na to, že ust. čl. 9 ods. 3 Dohovoru je nevyhnutné vykladať

v spojení s čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru pri posudzovaní výnimky z podmienok ochrany

chráneného živočícha... a intenzity jej vplyvu na životné prostredie. Formy a rozsah

prístupu zainteresovanej verejnosti k správnemu a súdnemu konaniu sú ponechané

na vnútroštátne právo, ktoré ich môže v zmysle čl. 6 ods. 1, písm. b/ Dohovoru vnútroštátne

upraviť s ohľadom na intenzitu ich vplyvu na životné prostredie.

Z dikcie čl. 9 ods. 3 Dohovoru je zjavné, že odkazuje na splnenie podmienok

vo vnútroštátnom práve. Rozsah účasti z hľadiska vnútroštátneho je žalobcovi zabezpečený

procesným postavením zúčastnenej osoby, ktoré procesné postavenie považuje najvyšší súd

za primerané a proporcionálne vo vzťahu k intenzite vplyvu povolenia výnimky z podmienok

ochrany chráneného živočícha... na životné prostredie. Táto činnosť nepatrí medzi

Dohovorom pomenované (Príloha 1 Dohovoru) činnosti s významným vplyvom na životné

prostredie. Obiter dictum najvyšší súd poznamenáva, že pri týchto činnostiach forma účasti

verejnosti by mala byť najširšia, t. j. vo forme účastníka správneho konania. Z toho vyplýva,

že pri iných činnostiach (ako je povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha... na životné prostredie) je forma zainteresovanej verejnosti účasti užšia – t. j.

v procesnom postavení zúčastnenej osoby.“

Ústavný súd v súvislosti s citovaným poukazuje na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.).

V danom prípade možno vo vzťahu k rozsudkom najvyššieho súdu napadnutých

sťažnosťami sťažovateľa konštatovať, že sú primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno

ich považovať ani za arbitrárne.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd zásadne odlišným spôsobom rozhodol v jeho

právne i skutkovo obdobnej veci uznesením sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým

konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva predložil na rozhodnutie nasledujúce predbežné

otázky:

«1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a (o najmä jeho odseku 3,

s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša

klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj

verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing

efect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17. 02. 2005

pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis

vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa

stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo

priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho

dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou

zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon

spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu

v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého

nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Najvyšší súd odôvodnil svoj procesný postup najmä:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že v odvolacom konaní z celkového

počtu 112 odvolaní predložených žalobcom bolo už 35 rozhodnutých tak, že odvolaniu

nebolo vyhovené. Avšak počas odvolacieho konania pri rozhodovaní v tak rozsiahlom počte

prípadov boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyhodnotené aj argumenty žalobcu

(predovšetkým išlo o časovo neskoršie doručené odvolania), ktoré vyvolávajú pochybnosti

o správnosti aplikácie článku 9 Aarhuského dohovoru na postavenie žalobcu (generálne

verejnosti) ako účastníka konania najmä v zmysle zásad obsiahnutých v preambule

Aarhuského dohovoru, ktorý sa stal odo dňa 17. 02. 2005 súčasťou komunitárneho práva

(čl. 300 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) vzťahujúceho sa nielen k problematike

upravenej v I. pilieri Európskej únie, tzn. čl. 174 a 175 Zmluvy o založení Európskeho

spoločenstva, ale aj k základným úlohám Európskeho spoločenstva (zlepšovania kvality

životného prostredia) podľa čl. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Uvedenú

skutočnosť žalovaný v svojom vyjadrení k žalobe potvrdzuje, avšak otázku aplikačnej

prednosti medzinárodnej zmluvy porovnával nie šťastným spôsobom s kritériami

Európskeho súdneho dvora pre priamy účinok sekundárneho komunitárneho práva...

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by nebolo v súlade s požiadavkami

účinnej implementácie komunitárneho práva, pokiaľ by vnútroštátne predpisy (tzn. zákon

o ochrane prírody) nenáležitým spôsobom zužovali okruh osôb (verejnosti) majúcich právo

byť účastníkmi konania vo veciach ochrany životného prostredia oproti úprave obsiahnutej

v Aarhuskom dohovore ako časti komunitárneho práva...

V záujme ochrany práv žalobcu a vzhľadom k argumentom predloženým účastníkmi

počas konania a tiež s ohľadom na zavedenú judikatúru Európskeho súdneho dvora

ohľadne použiteľnosti komunitárneho práva v danom spore sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky obrátil na Európsky súdny dvor s vyššie uvedenými predbežnými otázkami...

A) K prvej predbežnej otázke:

19. Základným problémom, ktorý bol pred Najvyšší súd odvolaním predložený,

spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či účinky článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako

súčasti komunitárneho práva nastávajú pre verejnosť v Európskej únii, aj keď podmienky

pre príslušný skutkový stav vychádzajúci z ochrany krajiny a prírody neboli vykonané

sekundárnym komunitárnym predpisom. Až na základe vyriešenia takto položenej

predbežnej otázky môže Najvyšší súd posúdiť samotný vplyv článku 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý

štátny orgán platí komunitárna požiadavka obsiahnutá v článku 10 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, podľa ktorého členské štáty vykonajú všetky vhodné všeobecné

a osobitné opatrenia k splneniu záväzkov, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy alebo sú dôsledkom

činnosti orgánov Spoločenstva, uľahčujú mu plnenie jeho úloh a zdržia sa akýchkoľvek

opatrení, ktoré by mohli ohroziť uskutočnenie cieľov tejto zmluvy.

20. Ďalej Najvyšší súd nemôže pri konaní o podanom odvolaní prehliadnuť tú

skutočnosť, že Európske spoločenstvá pristúpili k Aarhuskému dohovoru dňa 25. júna 1998

súčinnosťou od 17. 02. 2005 v zmysle Rozhodnutia Rady EÚ č. 2005/370/EC (publikované

in: ÚV L 124, 17. 5. 2005, str. 1). Podľa odbornej literatúry sa potom medzinárodný

dohovor, ku ktorému Európske spoločenstvá pristúpili, stáva súčasťou primárneho

komunitárneho práva (článok 300 ods. 7 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Najmä odseky 1 a 2 preambule hore uvedeného Rozhodnutia Rady EÚ zdôrazňujú

myšlienku účasti verejnosti pri ochrane životného prostredia.

21. Po pristúpení boli orgánmi Európskej únie/ Európskych spoločenstiev vykonané

rôzne legislatívne kroky na zabezpečenie implementácie Aarhuského dohovoru. Bolo

napríklad prijaté Nariadenie (ES) č. 1367/2006 o aplikácii ustanovení Aarhuského

dohovoru na orgány a subjekty Spoločenstiev. Takisto bol vypracovaný Návrh smernice ES

o prístupe k právnej ochrane vo veciach životného prostredia. Tento návrh by mal smerovať

k všeobecnému zabezpečeniu prístupu verejnosti k súdnej ochrane vo veciach životného

prostredia, poprípade k úplnej transpozícii (predovšetkým) článku 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru do komunitárneho práva, tzn. s účinkami aj k vnútroštátnym poriadkom členských

štátov. Komisiou ES bol predložený do legislatívneho procesu v októbri 2005. Najvyšší súd

má zistené, že po vydaní nesúhlasného stanoviska Rady (jún 2005) sa zatiaľ v ďalšom

rokovaní o predloženom návrhu nepokračuje.

22. Za tejto situácie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky oprávnená prvá

predbežná otázka, ktorá vychádza z pozície Európskych spoločenstiev, že hoci pristúpením

k Aarhuskému dohovoru bol Európskymi spoločenstvami deklarovaná snaha o uznanie

zvýšeného procesného štandardu verejnosti v procese ochrany životného prostredia (ako

jedného zo základných cieľov Európskeho spoločenstva), avšak konkrétne výhody by sa

verejnosti v súdnom konaní nemohli poskytnúť z dôvodov majúcich svoj základ v zložitom

komunitárnom legislatívnom procese?

B) K druhej predbežnej otázke:

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky za ďalší krok komunitárnej legislatívy

smerujúcim k naplneniu cieľa sledovaného Aarhuským dohovorom považuje zmenu

Smernice Rady č. 85/337/EHS (vrátane Smernice č. 96/61/ES) o hodnotení účinkov

niektorých verejných a súkromných projektov na životné prostredie. Úplné znenie tejto

smernice obsahuje zmeny prinesené Smernicou č. 2003/35/ES o účasti verejnosti pri

príprave niektorých projektov a programov týkajúcich sa životného prostredia, pokiaľ ide

o zdôrazňovania účasti verejnosti na tvorbe týchto projektov a následného prístupu

k právnej ochrane.

24. Rovnako pri pokladaní predbežných otázok Najvyšší súd Slovenskej republiky

zohľadnil vývoj judikatúry Európskeho súdneho dvora (konkrétne ide o rozhodnutia

Prvostupňového súdu) vo veci účasti verejnosti v záležitostiach ochrany životného

prostredia vrátane tvorby dotknutých projektov a prístupu k právnej ochrane má v zmysle

čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva významný vplyv na rozhodovaciu činnosť

vnútroštátnych súdov.

25. Vo svojom najstaršom rozhodnutí sp. zn. T-585/93, Stichting Greenpeace Council

a spol. v. Komisia ES (09. 08. 1995) súd s odkazom na staršiu judikatúru (C-25/62,

Plaumann) konštatoval, že verejné záujmy vrátane ochrany životného prostredia majú

v svojej podstate „difúzny“ charakter, tzn. že nie sú priraditeľné ku konkrétnemu subjektu.

Organizácie zaoberajúce sa ochranou životného prostredia preto nemôžu splniť podmienku

aktívnej legitimácie na podanie žaloby proti napadnutému aktu (konkr. v prípade

rozhodnutie Komisie ES o finančnej podpore výstavby elektrární) uvedenú v čl. 230 Zmluvy

o založení Európskych spoločenstiev. Obdobný záver vyslovil v tom čase aj o legitimácii

miestnych obyvateľov.

26. V ďalšom rozhodovacom vývoji Prvostupňového súdu, v čase pred pristúpením

k Aarhuskému dohovoru, nie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vidieť

badateľný judikatúrny posun (sp. zn. T-219/95 R, Marie-Thérèse Danielsson a spol.

v. Komisia ES /1995/, spojené veci sp. zn. T-236/04 and T-241/04, European Environmental

Bureau (EEB) and Stichting Natuur en Milieu v. Komisia ES /2005/ a T-264/04, WWF

European Policy Programme v. Komisia ES /2007/).

27. Naopak v relatívne poslednom rozhodnutí sp. zn. T-37/04, Regiao autonoma dos

Açores v. Komisia ES /zo dňa 01. 07. 2008/ Prvostupňový súd už prihliadol k obsahu čl. 9

ods. 3 Aarhuského Dohovoru v tom duchu, že zdôraznil jeho výslovný odkaz na „kritériá,

ak sú vôbec niektoré stanovené vo vnútroštátnom poriadku členských štátov Dohovoru“,

pričom spomenuté kritériá, vo vzťahu k žalobám pred súdmi Európskych spoločenstiev sú

zakotvené v čl. 230 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a ďalej čl. 10 až 12

Nariadenia č. 1367/2006 vymedzujú procesné podmienky, po splnení ktorých môžu niektoré

mimovládne organizácie podať takúto žalobu v zmysle čl. 230 cit. Zmluvy. Nakoľko však

v danej veci tieto podmienky uvedené v čl. 10 až 12 cit. nariadenia splnené neboli, súd

žalobu autonómnej oblasti Azorských ostrovov proti nariadeniu týkajúceho sa regulácie

rybolovu odmietol so záverom, že žalobcu nie je možné považovať za osobne dotknutého

napadnutým nariadením.

28. Vzhľadom na hore uvedené závery musel Najvyšší súd prijať záver, že judikatúra

Európskeho súdneho dvora nesignalizuje nič, čo by potvrdzovalo neprípustnosť, resp.

odmietanie aplikácie čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na komunitárnej úrovni. Naopak,

judikatúra Európskeho súdneho dvora v posledne hore citovanom rozhodnutí prikladá

zásadný aplikačný dôraz článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru za situácie, keď pomeriava

komunitárne kritériá na podanie žaloby v zmysle čl. 230 Zmluvy o Európskom spoločenstve.

29. Potom je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opodstatnená aj druhá

otázka, ktorá smeruje k zisteniu, či Európsky súdny dvor prizná právu zakotvenému v článku

9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, účinok bezprostrednej použiteľnosti charakterizujúce

niektoré komunitárne práva alebo priamy účinok, ako priznáva niektorým právam

uvedeným v sekundárnych komunitárnych predpisoch.

Príslušné vnútroštátne právo

30. Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania týkajúceho sa

preverenia zákonnosti postupu správneho orgánu vo veci povolenia výnimky z predpisov

na ochranu prírody vyjadroval svoj nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu

v konaní podľa § 40 ods. 2 zákona o ochrane prírody v zmysle § 82 ods. 3 posledná veta

citovaného zákona nielenže ponúkané, ale aj bolo nepriamo priznané.

31. Podľa § 40 ods. 2 posledná veta zákona o ochrane prírody môže orgán ochrany

prírody v odôvodnených prípadoch povoliť výnimku z podmienok ochrany chránených

druhov, vybraných druhov rastlín a vybraných druhov živočíchov, a to len v prípade, že

neexistuje iná alternatíva a výnimka neohrozí zachovanie populácií dotknutých druhov;

ak ide o chránené druhy živočíchov, ktoré sú zároveň poľovnou zverou, výnimku možno

povoliť až po dohode s ministerstvom pôdohospodárstva.

32. Podľa § 82 ods. 3 posledná veta zákona o ochrane prírody združenie s právnou

subjektivitou, 114) ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody

a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich

dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

C) K tretej predbežnej otázke:

33. Prvé pochybnosti o súlade hore uvedených ustanovení slovenského práva

s komunitárnou úpravou vyjadrenou prostredníctvom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

vyvolávajú zmeny znenia § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody, ktoré s účinnosťou

do 30. 11. 2007 verejnosti (tzn. záujmovému združeniu občanov) priznávalo postavenie

účastníka konania, tzn. zaručovalo mu aj prístup k súdnemu konaniu. Avšak po tomto

dátume procesná pozícia verejnosti v slovenskom právnom poriadku sa zredukovalo

na postavenie zúčastnenej osoby.

34. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že v danej

veci a za súčasnej právnej situácie (ide o správne konanie o žiadosti na vydanie povolenia

na usmrtenie chráneného živočícha... žijúceho vo voľnej prírode, ktorého teritórium nie je

vymedzené vlastníckymi vzťahmi, ale biologickými potrebami tohto živočícha) je veľmi

ťažké si predstaviť, že by niekto iný (napríklad vlastník alebo správca pozemkov dotknutých

pobytom uvedeného chráneného živočícha) bol oprávnený vystupovať v záujme ochrany

prírody proti záujmom sledovaným samotným žiadateľom, tzn. poľovníckym združením.

Preto pozícia verejného ochrancu životného prostredia načrtnutá pre verejnosť

prostredníctvom preambule Aarhuského dohovoru a čiastočne aj prostredníctvom článku 9

ods. 3 Aarhuského dohovoru nenachádza podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

patričnú odozvu v slovenskej úprave procesných práv zúčastnenej osoby.

35. Preto žalobca v odvolaní predovšetkým poukazuje na to, že rozsah procesných

práv, ktoré slovenský právny poriadok garantuje zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho

poriadku, mu nezabezpečuje, v rozpore s č1. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup

k súdnej ochrane.

Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku zúčastnená osoba má právo byť

upovedomená o začatí [správneho] konania a o iných podaniach účastníkov [správneho]

konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy

a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac

práv. [V danom prípade však možnosť obsiahnutá v poslednej vete nebola slovenským

zákonodarcom využitá].

36. Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava slovenského civilného

súdneho konania, stále obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho

súdnictva, priznáva v zmysle a postavenie účastníka

súdneho konania iba tomu, kto bol alebo musel byť účastníkom pôvodného správneho

konania, a zúčastnenej osobe toto právo nepriznáva.

Podľa žalobcom je fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím

a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická

alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa

s ňou ako s účastníkom konať malo.

Podľa účastníkmi konania sú tí, ktorí

nimi sú v konaní na správnom orgáne, a správny orgán, ktorého rozhodnutie sa

preskúmava.

37. Ako bolo v úvode Najvyšším súdom Slovenskej republiky konštatované, pokiaľ by

sa stotožnil so závermi žalovaného správneho orgánu, že slovenský právny poriadok

(konkrétne ustanovenie § 82 zákona o ochrane prírody) žalobcovi v pozícii verejného

ochrancu životného prostredia, tzn. verejnosti, nepriznáva procesné práva účastníka

správneho konania, potom by však Najvyšší súd Slovenskej republiky musel na druhej

strane v zhode so žalovaným konštatovať, že procesné postavenie žalobcovi neumožňuje

nielen vyvolať, ale ani aj vstúpiť do súdneho konania. Avšak obsah článku 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, na ktorý sa žalobca argumentačne odvoláva, jednoznačne neodmieta

záver, že verejnosť (konkrétne ide o členov verejnosti definovaných prostredníctvom čl. 2

ods. 4 Aarhuského dohovoru vrátane záujmových združení) má mať vo vnútroštátnom práve

zaručené nielen plné právo na prístup k správnemu, ale aj na prístup k súdnemu konaniu.

38. Ďalším problémom kladeným pred Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý má

svoj základ vo výklade článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ako súčasti komunitárneho

práva, za situácie, pokiaľ dôjde k záveru, že ide o bezprostredne aplikovateľné právo, je to,

aký je rozsah tohto práva. Tento rozsah práva je textom článku 9 ods. 3 Aarhuského

dohovoru vymedzený nasledovne:

že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a

2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak

sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu

umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci,

ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

39. Práve nejasnosť a relatívne vnútorná rozpornosť medzi zámerom (cieľ a účel)

sledovaný Aarhuským dohovorom na strane jednej a hore uvedeným slovným spojením

výslovne obsiahnutým v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru (úkonov a opomenutí)

na strane druhej viedli Najvyšší súd Slovenskej republiky k položeniu tretej otázky, ktorá

sleduje výslovne interpretačné oprávnenie Európskeho súdneho dvora pre oblasť

komunitárneho práva.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky je si vedomý tej skutočnosti, že

v prebiehajúcich odvolacích konaniach bolo z celkového počtu 112 odvolaní predložených

žalobcom už 35 rozhodnutých tak, že odvolaniu nebolo vyhovené. Slovenské súdy akceptujú

zásadu právnej istoty, v zmysle ktorej musí súd zdôvodniť, prečo rozhodol alebo zamýšľa sa

odchýliť od svojej doterajšej judikatúry. Takáto procesná situácia potom predurčuje aj osud

zvyšných odvolaní podaných žalobcom. Avšak, ako už bolo viackrát zdôraznené, žalobca

otázku vplyvu komunitárneho práva na prejednávanú vec začal naznačovať až v svojich

posledných odvolaniach, pričom právomoc Európskeho súdneho dvora v tejto veci nie je

zoslabená ani zásadou „acte clair“, resp. „acte eclair“. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky bol aj za tejto situácie v súlade s vnútroštátnym procesným poriadkom nútený

konať podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Popri sťažnostiach, ktoré tvoria predmet tohto rozhodnutia, predložil sťažovateľ

ústavnému súdu aj ďalšie sťažnosti, z ktorých ústavný súd už viacero predbežne prerokoval

a uzneseniami rozhodol o ich odmietnutí podľa (napr.

, , , atď.).

Svoje rozhodnutia o odmietnutí týchto sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

ústavný súd založil predovšetkým na svojom zistení, že týmito sťažnosťami napádané

rozhodnutia najvyššieho súdu boli identické s viacerými jeho ďalšími rozhodnutiami, ktoré

sa týkali obdobného právneho problému vo veciach sťažovateľa (ako žalobcu), a pritom

tieto rozhodnutia časovo predchádzali vydaniu odlišného rozhodnutia najvyššieho súdu –

uznesenia sp. zn. z 22. júna 2009, na ktoré poukazuje v týchto sťažnostiach

sťažovateľ. Za týchto okolností podľa ústavného súdu „vyznieva absurdne tvrdenie

sťažovateľa o nepredvídateľnom postupe v rozhodovaní, ktoré predchádzalo odlišnému

postupu a ktoré bolo zároveň obdobné s viacerými rozhodnutiami najvyššieho súdu

v skutkovo a právne podobnej veci“, pričom „Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je

odlišným meritórnym rozhodnutím, ale rozhodnutím o prerušení konania a predložení

predbežných otázok na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ

teda porovnáva obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme a odlišnej fáze konania

(citované z uznesenia sp. zn. z 10. novembra 2009).“.

V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ v predmetných sťažnostiach odvodzoval

svoje tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa a jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podstate od jedinej (kľúčovej) námietky, podľa ktorej došlo

odlišným rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach

k porušeniu princípu právnej istoty, a tým aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva dohovoru, dospel potom ústavný súd na základe

uvedeného zistenia, ako aj konštatovania, že napadnuté rozsudky najvyššieho súdu sú

z hľadiska sťažovateľom aplikovanej sťažnostnej námietky (identicky uplatnenej

vo všetkých sťažnostiach, ktorých sa týka) primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno

ich považovať ani za arbitrárne, k záveru, že tieto sťažnosti sa dajú kvalifikovať ako zjavne

neopodstatnené.

Ústavný súd aj naďalej považuje svoje závery k uvedenej sťažnostnej námietke

sťažovateľa prijaté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach za relevantné s výnimkou

sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2009, ktoré bolo vydané už po odlišnom rozhodnutí najvyššieho súdu –

uznesení sp. zn. z 22. júna 2009, vo vzťahu ku ktorému je argumentácia

sťažovateľa z časového hľadiska zodpovedajúca. Ústavný súd však napriek tomu považuje,

aj pokiaľ ide o sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. septembra 2009, vyčkať a meritórne vo veci rozhodnúť až po rozhodnutí Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev. Zároveň ústavný súd dodáva, že materiálny prístup

k ochrane základných práv a slobôd nevylučuje, ale naopak umožňuje, aby ostatné

napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia

garantovaných práv označených sťažovateľom posúdil aj nad rámec v sťažnosti uplatnených

námietok.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre už zdôraznil (), že

„Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie

je aj výklad práva spoločenstva podľa čl. 234 zmluvy Súdnym dvorom ES v konaní

o prejudiciálnej otázke. V takom prípade je však výklad práva spoločenstva v rozsudku

Súdneho dvora ES súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej.“. V tom istom

rozhodnutí ústavný súd zároveň upozornil, že „Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého

rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru ES, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu

so zreteľom na a 4 a , pričom treba pripomenúť aj jeho

povinnosť podľa v spojení s zabezpečiť spravodlivú ochranu

práv a oprávnených záujmov účastníkov konania... Nepredloženie veci Súdnemu dvoru ES

v prípadoch, keď je príslušný súd povinný tak urobiť, môže znamenať odňatie zákonnému

sudcovi aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na to, aby jeho

vec bola prejednaná súdom zriadeným na základe zákona.“.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. tiež uviedol, že „Účelom

a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho

dvora ES spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom ES pri výklade

komunitárneho práva. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva

je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom Európskych

spoločenstiev. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci

nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj

relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. V dôsledku

toho je Súdny dvor Európskych spoločenstiev v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa

položené otázky týkajú výkladu práva spoločenstva (napríklad rozsudok z 11. júla 2006,

Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd tiež pripomenul, že „ak vnútroštátny sudca

nepredloží prejudiciálnu otázku komunitárnemu sudcovi v konkrétnej veci, kde to bola jeho

povinnosť, nielen možnosť tak urobiť, potom v takom prípade to môže za istých okolností

zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva postupom

a rozhodovaním vnútroštátneho súdu (pozri napríklad rozsudok z 30. septembra 2003

vo veci Kobler proti Rakúskej republike, C-224/01).“.

Najvyšší súd v sťažnosťami napadnutých rozsudkoch dospel k záveru, že

sťažovateľovi neprislúcha postavenie účastníka príslušných správnych konaní na základe

interpretácie čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktorý tvorí súčasť komunitárneho práva. Ústavný

súd v tejto súvislosti považoval za vhodné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci

použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Z uvedeného vyplýva, že jednoznačný záver o tom, či vo veciach sťažovateľa

najvyšší súd konal v súlade s a dohovoru, je podmienený

tým, či v týchto veciach najvyšší súd ústavne konformným spôsobom interpretoval čl. 9

Aarhuského dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu odpoveď na túto otázku nemožno

formulovať v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľa, ale až po ich prijatí

na ďalšie konanie v konaní vo veci samej.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“) alebo .

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov.

V danom prípade sa sťažnosti vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

týkajú tých istých účastníkov konania (sťažovateľ a najvyšší súd), pričom navyše sú takmer

identické z hľadiska právnej argumentácie použitej v nich sťažovateľom, ako aj z hľadiska

právneho problému, ku ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny

záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností

rozhodol podľa o prijatí označených sťažností na ďalšie

konanie a zároveň tiež o ich spojení na spoločné konanie podľa v spojení

s (bod 1 výroku tohto uznesenia).

III.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy [čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú. v. ES C 325,

24. 12. 2002), pozn.].

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veciach sťažností sťažovateľa je ústavný súd z hľadiska vnútroštátneho práva

súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať opravný prostriedok ( ),

čo vytvára možnosť na to, aby podľa v spojení s zákona

o ústavnom súde prerušil konanie o týchto sťažnostiach a požiadal Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci interpretácie čl. 9 Aarhuského

dohovoru. Takýto postup by bol ale nadbytočný, keďže tak už urobil najvyšší súd v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Za daných okolností považoval ústavný súd za vhodné uplatniť postup podľa § 109

ods. 2 písm. c) v spojení s , a preto prerušil konanie

o sťažnostiach sťažovateľa až do okamihu zaslania relevantného rozhodnutia Súdneho

dvora Európskych spoločenstiev najvyššiemu súdu v konaní vedenom týmto súdom pod

sp. zn. (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010