Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 105/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. V., Š., zastúpenej advokátkou Mgr. D. Š., Š., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. septembra 2009 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2010 doručená sťažnosť Ing. S. V., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou

Mgr. D. Š., Š., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

48 ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. októbra 2008 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. septembra 2009 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľka sa návrhom doručeným

na OS Galanta dňa 25. 05. 2006 domáhala zaplatenia istiny 200.000,- Sk s

príslušenstvom... ... Dňa 13. 10. 2008 sa vytýčeného pojednávania

zúčastnila žalobkyňa, jej právna zástupkyňa ako aj svedkyňa Ing. S., pojednávanie však

bolo pre neprítomnosť žalovaného ako aj jeho právnej zástupkyne odročené na deň 30. 10.

2008.

Dňa 17. 10. 2008 písomným podaním doručeným na OS Galanta dňa 20. 10. 2008

a následne oznámeným aj právnej zástupkyni žalobkyne ospravedlňovala právna

zástupkyňa žalobcu svoju neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávania na

tom istom súde... Obdobné ospravedlnenie právnej zástupkyne žalobcu sudca v predmetnej

veci akceptoval na predchádzajúcom pojednávaní a pojednávanie odročil na iný termín,

z ktorého dôvodu právna zástupkyňa žalobkyne - sťažovateľky uvedené brala na vedomie

a túto skutočnosť v záujme predchádzania zbytočným stratám na pracovnom čase

pre zmarené pojednávanie uvedené oznámila žalobkyni aj svedkyni. Napriek uvedenej

skutočnosti sa právna zástupkyňa žalovaného bez žalovaného dostavila, doslova opustila

na pár minút inú pojednávaciu miestnosť tunajšieho súdu a dostavila sa na pojednávanie,

na ktorom svoju neúčasť vopred písomne oznámila, čo považujeme za absolútne

nezlučiteľné s advokátskou etikou, nakoľko právna zástupkyňa už v čase učinenie

ospravedlnenia neprítomnosti mala vedomosť o tom, že bude pojednávať na tom istom súde

a jej správanie považujeme za vyslovene účelové a nekorektné; napriek uvedenému súd

v predmetnej veci v uvedený deň veci konal a vo veci rozhodol, čím znemožnil sťažovateľke

- žalobkyni produkovanie ďalších dôkazov (navrhovaného výsluchu svedkyne, o ktorom mal

sudca vedomosť, nakoľko sa sama dostavila na pojednávanie, ktoré bolo pre neprítomnosť

žalovaného a jeho právnej zástupkyne odročené, ako aj iných dôkazov) porušil nižšie

špecifikované ústavné práva žalobkyne na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Základným ľudským právom je právo na súdnu ochranu, garantované

SR. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné

zásady a princípy. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu. Podľa článku 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom.“

Obsah práva na súdnu ochranu spočíva v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovaní pri jeho uplatnení, ďalej je jeho obsahom

zákonom upravené relevantné konanie súdov. Spravodlivým prejednaním veci je súdne

konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy. Každé konanie súdu, ktoré

je v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdny alebo inú

právnu ochranu. (nález )

Právo na spravodlivý súdny proces, ktorý zahrňuje právo, aby každá strana

občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pre

súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Táto

formulka, odvtedy mnohokrát opakovaná v európskej judikatúre, je základom zaručujúcim

rovnosť a osobitne účinnosť kontradiktórneho prerokovania veci a mnohých ďalších

procesných práv. Princíp rovnosti zbraní sa totiž vzťahuje na všetky aspekty procesu

a vyžaduje, aby sa všetky procesné práva uplatňovali za podmienok rovnosti účastníkov.

V oblasti dokazovania princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každá strana mala rovnakú

možnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy na svoje tvrdenia...

Právo sťažovateľky na spravodlivé verejné prejednanie veci jej bolo odňaté

postupom súdu, ktorý konal bez jej prítomnosti na pojednávaní, na ktorom vo veci rozhodol,

hoci táto bola uvedená ľstivým správaním sa právnej zástupkyne žalovaného do omylu,

že sa pojednávania nezúčastnia pre kolíziu pojednávaní a žiada o jeho odročenie, čím jej

bolo odňaté právo na verejné prerokovanie veci, právo byť prítomná na pojednávaní, právo

navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, právo vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným

skutočnostiam, právo sťažovateľky na rovnosť zbraní a kontradiktórnosť konania, ktoré

zahŕňa rovnosť právnych možností ako aj rovnosť faktických podmienok na výkon práva,

pričom sťažovateľka - žalobkyňa sa cíti diskriminovaná na výkone svojich práv a podstatne

znevýhodnená, nakoľko neprítomnosť právnej zástupkyne žalovaného z dôvodov, ktoré súd

nemusí akceptovať ako závažné dôvody na odročenie, predchádzajúce pojednávanie dňa

13. 10. 2008 odročené bolo, pričom neprítomnosť žalobkyne a jej právnej zástupkyne, ktoré

sa predchádzajúcich pojednávaní riadne zúčastnili súd bez ďalšieho sankcionoval tým,

že pojednával bez ich prítomnosti, hoci tak konať nemusel (poukazujeme na ust. § 101 ods.

2 – dikcia zákona hovorí o „môže vec prejednať v neprítomnosti účastníka), hoci mal

vedomosť o ich záujme produkovať ďalšie dôkazy a nezvážil, že uvedený postup s ohľadom

na doterajší priebeh a obsah spisu bude jednoznačne na ujmu riadnemu zisteniu skutočného

stavu veci... sťažovateľke... bolo uvedeným postupom súdu odňaté právo navrhnúť vykonať

dôkazy, súd ju nepoučil podľa ust. čím došlo k porušeniu jej ústavných

práv a ktorou nemožnosťou uplatnenia a následného prípadného unesenia dôkazného

bremena sa stratil sa celý zmysel zabezpečenia reálneho uplatnenia práva na súdnu

ochranu. Súd dokonca vo veci meritórne rozhodol a v rozpore s ust. rozsudok

bez prítomnosti sťažovateľky- žalobkyne vyhlásil, a to i v rozpore s článkom 142 ods. 3

SR, čím došlo k porušeniu všeobecného princípu rovnosti pred zákonom, čím bolo

porušené právo sťažovateľky - žalobkyne na verejné prejednanie veci a právo byť prítomný

na verejnom vyhlásení rozsudku ako aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

teda právo na spravodlivý súdny proces.

Právo na spravodlivý súdny proces vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo

odôvodnené... Z... odôvodnenia prvostupňového... aj odvolacieho súdu... je zrejmé,

že prvostupňový súd žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľky

v konaní, pričom svoj záver neoprel o žiadne ustanovenie , príp.

iného zákona, uspokojil sa s konštatovaním, že žalobkyňa nepredložila zmluvu o dielo, ktorá

by založila existenciu záväzkového právneho vzťahu, hoci na vznik

zmluvy o dielo písomnú formu nevyžaduje.

Ďalej sa vôbec nezaoberal dôkazmi produkovanými na strane sťažovateľky –

žalobkyne..., žiadnu odpoveď na tvrdené argumenty, čím nie je dostatočne jasný,

zrozumiteľný a porušuje právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré tvorí

súčasť práva na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie rozhodnutiu dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich prípade vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej...

odvolací súd porušil ústavné práva sťažovateľky na verejné prejedanie veci, právo

konať pred odvolacím súdom, právo na opakovanie alebo doplnenie dokazovania, nakoľko

o podanom odvolaní... rozhodol bez nariadenia pojednávania... hoci v podanom odvolaní

bolo tvrdené porušenie práva na produkovanie dôkazov a namietaný nedostatočne zistený

skutkový stav pre procesné pochybenia súdu, ktoré upreli žalobkyni možnosť konať pred

súdom, z čoho mala sťažovateľka za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, v dôsledku čoho nedošlo k správnej

aplikácii normy hmotného práva na skutkový stav medzi účastníkmi konania, a rozhodnutie

je preto vecne nesprávne. Odvolací súd sa alibisticky vysporiadal s námietkou neetického

správania sa právnej zástupkyne žalovaného, ako aj prítomnosťou svedkyne navrhnutej

sťažovateľkou, ktorej výsluch mala záujem realizovať a teda zabezpečila jej účasť

na pojednávaní, pričom uvedený postup nie je v rozpore s , rovnako ako nemá oporu

v tvrdenie odvolacieho súdu, že sťažovateľka uvedenú svedkyňu nenavrhovala, pretože

súdom nebola predvolávaná.

Odvolací súd sa stotožnil s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozsudku súdu

nižšieho stupňa, opätovne však bez akéhokoľvek odkazu na normu hmotného práva, ktoré...

sa preto javí ako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky argumenty

sťažovateľky, z ktorého dôvodu ho nepovažujeme za vecne správne, spravodlivé a ústavne

konformné rozhodnutie...

oba súdy svojimi procesnými postupmi a v konečnom dôsledku aj svojimi

arbitrárnymi rozhodnutiami porušili základné ústavné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces a odňali jej možnosť riadne sa súdnou cestou domáhať

svojich práv, znemožnili sťažovateľke ako účastníčke konania realizáciu tých procesných

práv, ktoré jej zákon priznáva, pričom produkovali rozhodnutia na základe nedostatočne

zisteného skutkového stavu a nesprávne aplikovali normu hmotného práva, z ktorého

dôvodu vo veci nesprávne rozhodli a predmetné rozhodnutia považujeme preto za ústavne

nekonformné a nezákonné.»

Sťažovateľka na záver uvádza, že „podľa nášho posúdenia došlo k porušeniu práva

sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces garantované článkom

46 ods. 1, 48 ods. 2 SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, z ktorého dôvodu navrhujeme, aby Ústavný súd prijal podnet na konanie a následne

ústavnej sťažnosti vyhovel a vyslovil porušenie ústavného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces a napadnutý Rozsudok OS Galanta sp. zn.

zo dňa 30. 10. 2008 a Rozsudok KS Trnava sp. zn. zo dňa

22. 09. 2009 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie súdu prvého stupňa.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných a iných práv postupom

a rozsudkom okresného súdu a postupom a rozsudkom krajského súdu. Z argumentácie

sťažovateľky v uvedenej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv malo dôjsť

- nedostatočným odôvodnením rozsudku okresného súdu,

- tým, že okresný súd konal v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu,

že na to neboli splnené procesné podmienky, v dôsledku čoho neboli vykonané

sťažovateľkou navrhované dôkazy a došlo ku odňatiu práva konať pred súdom,

- nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu,

- tým, že krajský súd o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím

došlo k odňatiu práva konať pred súdom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 2 a práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom okresného

súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity.

Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného

práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred

iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická

osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých

sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody ().

V danom prípade sťažovateľka mala proti napadnutému rozsudku okresného súdu

možnosť podať odvolanie a túto možnosť aj využila, pričom o odvolaní rozhodol krajský

súd rozsudkom. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny

prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd,

čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného a iného práva postupom

a rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd porušil jej právo na verejné prerokovanie veci,

právo konať pred odvolacím súdom, právo na opakovanie alebo doplnenie dokazovania,

keďže o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, a to napriek tomu, že už v konaní pred

okresným súdom bolo sťažovateľke v dôsledku procesných pochybení okresného súdu

odňaté právo konať pred súdom.

Podľa platnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné

pochybenia súdov dôvodom podania dovolania podľa

(ďalej len „OSP“). Tento mimoriadny opravný prostriedok umožňuje účastníkom

občianskeho súdneho konania závažné procesné pochybenia namietať. Základným

ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach

je, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva nerozhodoval iný súd.

Tvrdené pochybenia krajského súdu možno hodnotiť ako odňatie práva konať pred

súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Keďže dovolanie podľa možno považovať za účinný prostriedok

nápravy tvrdeného porušenia sťažovateľkiných práv už uvedeným spôsobom zo strany

krajského súdu, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľka považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nezrozumiteľné

a nepreskúmateľné, nevyhodnocujúce všetky jej argumenty a z toho dôvodu za ústavne

nekonformné, a to jednak v časti týkajúcej sa tvrdeného odňatia práva konať pred súdom

okresným súdom a tiež v časti týkajúcej sa uzatvorenia zmluvy o dielo medzi účastníkmi

konania.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia týkajúcej sa tvrdeného odňatia práva

konať pred súdom okresným súdom uvádza: „V súlade so stanoviskom žalovaného odvolací

súd konštatoval, že sa súd prvého stupňa prejednaním veci v neprítomnosti žalobkyne

a jej právnej zástupkyne nedopustil konania, ktoré by bolo možné hodnotiť ako postup

odnímajúci žalobkyni možnosť konať pred súdom. Termín pojednávania vzala táto

účastníčka na vedomie pri odročovaní pojednávania nariadeného na deň 13. 10. 2008,

nepožiadala o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu a pojednávania sa nezúčastnila

bez existencie prekážky, ktorú by prípadne bolo možné považovať za dôležitý dôvod

neúčasti, ktorý nebolo možné súdu včas oznámiť. Hoci o odročenie pojednávania požiadala

zástupkyňa žalovaného, ňou uvádzaný dôvod - kolíziu pojednávaní súd prvého stupňa

správne nepovažoval za dôvod pre zrušenie nariadeného pojednávania, žalobkyni

neposkytol žiadne informácie, z ktorých by bolo možné vyvodzovať, že pojednávanie nebude

vykonané, a vo veci postupoval v súlade s ustanovením “

Keďže odňatie práva konať pred súdom považuje ústavný súd za závažný zásah

do základných práv a slobôd účastníkov občianskeho súdneho konania, vyžiadal si spis

okresného súdu, z ktorého zistil, že sťažovateľka a jej právna zástupkyňa vzali termín

pojednávania nariadený na 30. október 2008 na vedomie na pojednávaní konanom

13. októbra 2008. Neúčasť na pojednávaní konanom 30. októbra 2008 sťažovateľka a ani jej

právna zástupkyňa neospravedlnili. Okresný súd preto postupoval správne, keď v zmysle

pojednával v ich neprítomnosti.

Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s rozsiahlou argumentáciou

sťažovateľky o dôvodoch, pre ktoré sa na pojednávanie nedostavila, poznamenať,

že ani ústavnému súdu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by jej právna zástupkyňa

odporcu v spore oznámila, že sa na pojednávanie nedostaví, svoju neúčasť ospravedlní

a požiada o odročenie pojednávania. Za týchto okolností sa ústavný súd v žiadnom prípade

nemôže zaoberať úvahami o možnom odňatí práva konať pred súdom v dôsledku ľstivého

konania právnej zástupkyne odporcu.

Na základe zistených skutočností potom ústavný súd považuje relevantnú časť

odôvodnenia krajského súdu za vyčerpávajúcu a reagujúcu na všetky podstatné dôvody

uvádzané sťažovateľkou v odvolaní.

Ústavný súd poznamenáva, že aj pochybenie okresného súdu spočívajúce v odňatí

práva konať pred súdom v súvislosti s neodstránením takéhoto pochybenia krajským súdom

je dovolacím dôvodom tak, ako to už bolo uvedené.

Sťažovateľka namieta arbitrárnosť odôvodnenia aj v časti týkajúcej sa vzniku

záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania. V konkrétnych okolnostiach danej veci

je zásadnou otázkou, či medzi sťažovateľkou a žalovaným bola uzatvorená zmluva o dielo,

a teda, či sťažovateľka bola v predmetom konaní aktívne vecne legitimovaná. Úlohou

ústavného súdu bolo skúmať, či v danom prípade krajský súd náležite vysvetlil, aké

skutkové a právne úvahy ho viedli k potvrdzujúcemu rozsudku v konaní vedenom pod

sp. zn. vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku uviedol: „V odôvodnení

rozhodnutia súd uviedol podstatné časti argumentácie oboch účastníkov konania, stručne

a jasne vysvetlil, ktorú rozhodujúcu skutočnosť nepovažoval za preukázanú (existenciu

zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania) a z akých dôvodov. Nevylúčil možnosť

uzavretia zmluvy o dielo i v inej ako písomnej forme, konštatoval iba, že pre jej nesporné

preukázanie by bolo potrebné zmluvu predložiť alebo predložiť iné doklady (dôkazy)

svedčiace o uzavretí zmluvy. Súčasne uviedol, že žalobkyňa podľa obsahu žaloby svoju

aktívnu legitimáciu odvodzovala od objednávky, avšak v konaní žiadnu objednávku

nepredložila a z listín, ktoré predložené boli, nevyplýva, že by v mene žalobkyne zmluvu

uzavrela Ing. S.. Tieto závery súdu prvého stupňa žalobkyňa obsahom svojho odvolania

nespochybnila. Neuviedla, ako konkrétne, ktorými osobami, kedy a s akými náležitosťami

bola uzavretá zmluva o dielo, ktorej porušenie podľa jej tvrdenia zakladá nárok na náhradu

škody. Iba všeobecne poukazovala na vznik záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania

uzavretím ústnej zmluvy o dielo, pričom na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa

dňa 21. 1. 2008 vypovedala, že zmluvu so žalovaným uzavrela p. S. Výsluch tejto svedkyne

žalobkyňa podľa obsahu spisového materiálu nenavrhla vykonať (podľa tvrdenia v odvolaní

sa svedkyňa dostavila na pojednávanie dňa 13. 10. 2008, súdom prvého stupňa však

predvolaná nebola) a z vykonaných dôkazov, vrátane výsluchu samotnej žalobkyne nemožno

vyvodzovať oprávnenie svedkyne uzavrieť zmluvu v mene žalobkyne a reálne uzavretie

zmluvy so žalovaným v mene žalobkyne, či právne relevantný prechod alebo prevod práv a

povinností objednávateľa vyplývajúcich z tejto zmluvy na žalobkyňu. Existenciu skutočností

svedčiacich o účasti žalobkyne ako objednávateľky diela v právnom vzťahu so žalovaným

nepotvrdzuje zmluva o spolupráci s neurčitým predmetom uzavretá medzi žalobkyňou

a Ing. S. dňa 9. 4. 2003, ani dohoda o ukončení tejto zmluvy zo dňa 29. 5. 2003.“

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu ústavný súd zistil, že s otázkou

či medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o dielo, sa krajský súd primerane

argumentačne vysporiadal, uviedol, prečo podľa jeho názoru k uzatvoreniu zmluvy o dielo

medzi účastníkmi konania nedošlo, a reagoval na všetky podstatné tvrdenia uvádzané

sťažovateľkou v odvolaní. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho rozsudku uviedol

skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, ozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri

svojom rozhodovaní, zároveň uviedol aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Z odôvodnenia nevyplýva skutočnosť tvrdená sťažovateľkou, že krajský súd ako

dôkaz uzatvorenia zmluvy o dielo požadoval jej predloženie v písomnom vyhotovení.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd

uvádza, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného

práva na spravodlivý proces podľa , resp. práva podľa

dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkami sťažovateľky o nedostatočne zistenom

skutkovom stave z dôvodu nevypočutia svedkyne Ing. S., keď uviedol, že túto svedkyňu

sťažovateľka nenavrhla vypočuť. Ústavný súd ani zo spisu okresného súdu nezistil, aby

sťažovateľka navrhla ako svedkyňu vypočuť Ing. S. K veci sa sťažovateľka vyjadrovala v

žalobe aj v ďalších písomných vyjadreniach a taktiež bola k veci vypočutá. V žiadnom z

týchto písomných a ani ústnych vyjadreniach sťažovateľka výsluch tejto svedkyne

nenavrhuje.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní rozsudku vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným

súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje

na ustálený právny názor, podľa ktorého právo na spravodlivý proces neznačí právo

na úspech v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

spochybniť správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná

súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a a právom podľa dohovoru a rozsudkom krajského súdu

v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou označených

práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným ().

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010