Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 30/2010
PDF · 176.19 KB
No categories available
I. ÚS 30/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2010 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, zo sudcu Petra Brňáka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej v konaní o sťažnosti G. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003 takto
rozhodol:
1. Základné práva G. Š. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods.
2 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 99/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003
konať bez zbytočných prieťahov.
3. G. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré
j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť G. Š. trovy právneho zastúpenia v sume
245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra
2009 doručená sťažnosť G. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
J. S., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresnému súdu bola 22. augusta 2003 podaná žaloba
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Sťažovateľka je v konaní
žalovanou stranou. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 10 C 99/2003.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „... sťažovateľka je takmer po viac 6 rokoch od
podania návrhu bez akéhokoľvek výsledku a do dnešného dna neexistuje ani prvostupňové
rozhodnutie, má za to, že i naďalej vznikajú prieťahy v konaní, dĺžka konania je
neprimerane dlhá a nie je predpoklad jej právoplatného skončenia v najbližšej dobe, boli
porušené jej základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, v konaní Okresného súdu v Čadci č. k.
Sťažovateľka podala 24. júna 2009 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy
v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003, ktorý ju uznal za opodstatnenú.
Sťažovateľka v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej
základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému
súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003 konal bez zbytočných prieťahov,
priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a trovy konania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 30/2010-8
z 27. januára 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo
vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať
ďalšie objasnenie veci.
Na základe výzvy ústavného súdu sa podpredseda okresného súdu vyjadril
k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu 15. februára 2010, v ktorom uviedol
podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a skonštatoval, že vo veci boli spôsobené
prieťahy.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri
výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka
súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci
prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na
nutnosť opätovného nariaďovania pojednávaní, ako aj so zreteľom na nevyhnutnosť
nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke
za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže
pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda
okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci. Po právnej
stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne
zložitá.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu
okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k zbytočným prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol
postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu
došlo k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek
skutočnosti, že plynulému postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní
(II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04). Ústavný súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že v konaní okresného súdu sa vyskytla
nesústredená činnosť, opakované obdobia krátkodobej nečinnosti a tiež obdobia dlhodobej
nečinnosti.
Ako nesústredenú činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri vyrubovaní
súdneho poplatku, keď potom, ako na základe výzvy okresného súdu z 12. septembra 2003
zaplatil navrhovateľ 2. októbra 2003 vyrubený súdny poplatok 13. novembra 2003, okresný
súd ho vyzval na doplatenie súdneho poplatku, keďže pôvodne vyrubený súdny poplatok
nebol určený v správnej výške.
Obdobia krátkodobej nečinnosti sa vyskytovali opakovane, a to v čase
- od 16. júna 2004, keď bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k žalobe, do
3. septembra 2004, keď bol nariadený termín pojednávania,
- od 3. júna 2005, keď sťažovateľka navrhla svedkov, do 2. septembra 2005, keď bol
nariadený termín pojednávania,
- od 6. júna 2006, keď sťažovateľka doručila svoje vyjadrenie ku zmene návrhu na
začatie konania, do 14. augusta 2006, keď okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny
návrhu,
- od 25. novembra 2009, keď znalec doručil znalecký posudok, do 18. januára 2010,
keď bola znalecký posudok zaslaný stranám na vyjadrenie.
Opakovane sa vyskytli prieťahy pri expedovaní písomnosti zo strany okresného súdu,
keď medzi ich vyhotovením sudcom a vyexpedovaním uplynul 1 mesiac (prípis z 27. apríla
2004 vypravený až 24. mája 2004, prípis z 18. apríla 2005 vyexpedovaný až 16. mája 2005,
prípis z 10. apríla 2006, ktorým sa predlžuje lehota na mimosúdne vysporiadanie, bol
vyexpedovaný až 16. mája 2006). Ústavný súd opakovane rozhodol, že zbytočné prieťahy
v súdnom konaní môže spôsobiť aj súdna kancelária ako súčasť súdneho konania
a rozhodovania, a preto aj takúto nečinnosť je potrebné hodnotiť v celkovom kontexte ako
zbytočné prieťahy.
V činnosti okresného súdu sa vyskytli tiež dve obdobia dlhodobej nečinnosti, a to
v čase
- od 31. mája 2007, keď bolo okresnému súdu doručené oznámenie Mesta K., že
prerušilo kolaudačné konanie k domu, ktorý je predmetom sporu, a čaká na rozhodnutie
súdu vo veci, do 19. mája 2008, keď bol nariadený termín pojednávania na 25. jún 2008
(nečinnosť v trvaní takmer 1 rok),
- od 25. júna 2008, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito na účely nariadenia
znaleckého dokazovania, do 1. júna 2009, keď bolo vydané uznesenie o nariadení
znaleckého dokazovania (nečinnosť v trvaní takmer 1 roka).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3
ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu
prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 99/2003 konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 500 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu
neistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného
práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný
súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €, ktoré je okresný súd povinný jej zaplatiť.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
právny zástupca vyčíslil v celkovej sume 245,70 € [2 úkony právnej služby po 115,90 € –
1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. spísanie sťažnosti, 2 x režijný paušál po 6,95 €].
Ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 15 a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume, teda v sume 245,70 €.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2010