Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 210/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti Š. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C

99/2003 takto

rozhodol:

1. Základné právo Š. K. podľa a právo podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Š. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur),

ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť Š. K. trovy právneho zastúpenia v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. J. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012

doručená sťažnosť Š. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. V.,

B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie ním označeného

základného a iného práva postupom okresného súdu v dôsledku neprimeranej dĺžky konania

vedeného pod sp. zn. , ktoré začalo 22. augusta 2003, keď bola podaná žaloba

sťažovateľom ako žalobcom proti jeho bývalej manželke ako odporkyni, a predmetom

ktorého je vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti – rozostavanému

rodinnému domu.

Ústavný súd nálezom č. k. -26 z 31. marca 2010 vyslovil porušenie

základných práv odporkyne podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v aj

sťažovateľom namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. ,

prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal odporkyni

finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 22. marca 2012 poukázal na to, že

namietané konanie ani po náleze ústavného súdu a v ňom uloženom príkaze konať bez

zbytočných prieťahov nebolo právoplatne skončené a naďalej ho charakterizujú prieťahy,

a navrhol ústavnému súdu, aby vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov

a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a nárok na náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril podpredseda okresného súdu listom

sp. zn. Spr 844/12 z 11. júna 2012, v ktorom podrobne uviedol jednotlivé úkony okresného

súdu vo veci počnúc od začatia konania 22. augusta 2003 po posledný úkon v marci 2012.

Okresný súd vo svojom vyjadrení konštatoval prieťahy v namietanom konaní a zároveň

poukázal, že ku vzniknutým prieťahom prispeli aj samotní účastníci konania, najmä

odporkyňa, ktorá sa nezúčastňovala nariadených pojednávaní.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -13

z 9. mája 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo

vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Ústavný súd si pri

výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre

sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj

sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na

nutnosť opätovného nariaďovania pojednávaní, ako aj so zreteľom na nevyhnutnosť

nariadenia znaleckého dokazovania možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke

za zložitejšie. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže

pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Po právnej stránke ide o vec,

ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a nie je právne zložitá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by

sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo k porušeniu uvedeného

základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, a to napriek skutočnosti, že plynulému

postupu nebránila žiadna zákonná prekážka v konaní (, ). Ústavný

súd zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na , podľa ktorého len čo sa

konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov vyplýva, že v konaní okresného súdu sa vyskytla

nesústredená činnosť, opakované obdobia krátkodobej nečinnosti a tiež obdobia dlhodobej

nečinnosti.

Pokiaľ ide o hodnotenie činnosti okresného súdu, ústavný súd v celom rozsahu

odkazuje na svoj nález č. k. -26 z 31. marca 2010, ktorým vyslovil porušenie

základné práva odporkyne v posudzovanom konaní podľa a podľa

ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uviedol:

„Ako nesústredenú činnosť možno hodnotiť postup okresného súdu pri vyrubovaní

súdneho poplatku, keď potom, ako na základe výzvy okresného súdu z 12. septembra 2003

zaplatil navrhovateľ 2. októbra 2003 vyrubený súdny poplatok 13. novembra 2003, okresný

súd ho vyzval na doplatenie súdneho poplatku, keďže pôvodne vyrubený súdny poplatok

nebol určený v správnej výške.

Obdobia krátkodobej nečinnosti sa vyskytovali opakovane, a to v čase

- od 16. júna 2004, keď bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k žalobe,

do 3. septembra 2004, keď bol nariadený termín pojednávania,

- od 3. júna 2005, keď sťažovateľka navrhla svedkov, do 2. septembra 2005, keď bol

nariadený termín pojednávania,

- od 6. júna 2006, keď sťažovateľka doručila svoje vyjadrenie ku zmene návrhu

na začatie konania, do 14. augusta 2006, keď okresný súd rozhodol o nepripustení zmeny

návrhu,

- od 25. novembra 2009, keď znalec doručil znalecký posudok, do 18. januára 2010,

keď bola znalecký posudok zaslaný stranám na vyjadrenie.

Opakovane sa vyskytli prieťahy pri expedovaní písomnosti zo strany okresného

súdu, keď medzi ich vyhotovením sudcom a vyexpedovaním uplynul 1 mesiac (prípis

z 27. apríla 2004 vypravený až 24. mája 2004, prípis z 18. apríla 2005 vyexpedovaný až

16. mája 2005, prípis z 10. apríla 2006, ktorým sa predlžuje lehota na mimosúdne

vysporiadanie, bol vyexpedovaný až 16. mája 2006). Ústavný súd opakovane rozhodol, že

zbytočné prieťahy v súdnom konaní môže spôsobiť aj súdna kancelária ako súčasť súdneho

konania a rozhodovania, a preto aj takúto nečinnosť je potrebné hodnotiť v celkovom

kontexte ako zbytočné prieťahy.

V činnosti okresného súdu sa vyskytli tiež dve obdobia dlhodobej nečinnosti, a to

v čase

- od 31. mája 2007, keď bolo okresnému súdu doručené oznámenie Mesta..., že

prerušilo kolaudačné konanie k domu, ktorý je predmetom sporu, a čaká na rozhodnutie

súdu vo veci, do 19. mája 2008, keď bol nariadený termín pojednávania na 25. jún 2008

(nečinnosť v trvaní takmer 1 rok),

- od 25. júna 2008, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito na účely nariadenia

znaleckého dokazovania, do 1. júna 2009, keď bolo vydané uznesenie o nariadení

znaleckého dokazovania (nečinnosť v trvaní takmer 1 roka).“

Priebeh posudzovaného konania aj po náleze ústavného súdu a v ňom uloženom

príkaze okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov je nutné hodnotiť ako

konanie vyznačujúce sa neefektívnou činnosťou súdu, najmä ak okresný súd od marca 2010

do marca 2012, t. j. v priebehu dvoch rokov (a pri celkovej dĺžke konania v trvaní viac ako

9 rokov) nariadil štyri pojednávania a ďalšie znalecké dokazovanie, avšak vec stále

neukončil meritórnym rozhodnutím.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že už nálezom ústavného súdu č. k. -26 z 31. marca

2010 bolo v súlade s okresnému súdu

prikázané, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov, v konaní o tejto sťažnosti ústavný súd od ukladania opätovného príkazu upustil.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu

neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný

súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume

2 500 €, ktoré je okresný súd povinný mu zaplatiť.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje

za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu

za dva úkony 269,58 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012