Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného Slovenskej

republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. júna 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2009 doručená a 9. decembra 2009 doplnená sťažnosť L. (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. júna 2009.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka

konania vo veci žiadosti P. D. o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného

živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky,

odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), vydalo 22. apríla

2008 rozhodnutie sp. zn. 3459/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie

účastníka konania vo veci. O opravnom prostriedku sťažovateľa rozhodoval minister

životného prostredia Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutím sp. zn. . z

26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

a domáhal sa toho, aby krajský súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a)

až e) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2009 žalobu

zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd

rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu

a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo

identickej veci, pretože vo veci, ktorá je podľa sťažovateľa druhovo totožná s právnou

vecou sp. zn. , uznesením sp. zn. z 22. júna 2009 prerušil

konanie o odvolaní sťažovateľa a predložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev

predbežné otázky na rozhodnutie. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím došlo

k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, porušeniu princípu právnej

istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd

podľa sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní

jednoty rozhodovania. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „Najvyšší súd...

postupoval ... zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci. Z rozhodnutia o

predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že

Najvyšší súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety, teda že otázku týkajúcu sa

výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev,

keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok... Pokiaľ ide o

odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na to poukazuje v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním

komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto

skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn.

(rozhodnutie, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie odvoláva, pozn.) a ... Postup

Najvyššieho súdu..., ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou

a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom

v ..., ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným

spôsobom, ak Najvyšší súd... sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo

veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to

ukladá ... v spojení s zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 ... a práva na

spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety 1. Dohovoru rozsudkom

Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 2. 6. 2009 a konaním, ktoré mu

predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 2. 6.

2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných

právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie všeobecnej alebo

osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného

zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že odlišným rozhodnutím

najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej

istoty, a tým aj jeho práv podľa a dohovoru.

10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Správny poriadok“) domáhal postavenia účastníka v konaní o povolenie výnimky

z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté

jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti

verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného

prostredia publikovaného v Zbierke (ďalej len

„Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené

podmienky na priznanie postavenia účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku.

O rozklade sťažovateľa rozhodoval minister životného prostredia Slovenskej republiky,

ktorý rozhodnutím sp. zn. . z 26. júna 2008 potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, keď konštatoval, že postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom

č. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane prírody a krajiny“).

11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn.

37/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd,

ktorý rozsudkom sp. zn. z 20. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že

žaloba nie je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu je sťažovateľ „... v konaní

zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru (Aarhuského, pozn.)...

Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších činností, ktoré nie sú

uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho ustanovenia.

Z definície činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie výnimiek z ust.

§ 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je zaručená účasť

verejnosti na rozhodovaniach. Slovenská republika neprijala vo svojom vnútroštátnom

práve úpravu, ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona o ochrane

prírody a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.

... čl. 9 Dohovoru (na ktorý sa žalobca odvoláva), je aplikovateľný až

prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný.

Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru,

nemožno dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo dohovorom mohlo vzniknúť právo

zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania...“. V ďalšom

krajský súd s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane prírody a krajiny

a § 15a ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že „žalovaný neporušil oprávnenia žalobcu

vyplývajúce mu z vyššie uvedeného ustanovenia zákona o ochrane prírody... Žalovaný

postupoval v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom prípade ako so

zúčastnenou osobou a nie ako s účastníkom konania a napadnutým rozhodnutím mu

nepriznal požadované postavenie...“.

12. Najvyšší súd rozhodujúci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn.

z 2. júna 2009 rozsudok krajského súdu sp. zn potvrdil.

V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„... Nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd... pod sp. zn. až

sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu... a totožného

právneho problému vo vzťahu k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka správneho

konania, potom Najvyšší súd... s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti... a na tu

skutočnosť, že dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania, podrobne objasnil

v rozsudku sp. zn. , zvolil takú procesnú ekonómiu, že v podrobnostiach

odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré

účastníci majú k dispozícii...“

V odôvodnení rozsudku sp. zn. (priložený k veci , pozn.)

najvyšší súd uviedol:

«... Pri riešení mnohopočetného stavu odvolaní, tzn. argumentačne rovnakých

odvolaní podaných rovnakým účastníkom proti rovnakým rozhodnutiam toho istého

správneho orgánu, je možné postupovať tak, že v základnom odvolacom rozhodnutí súd

objasní všetky svoje právne závery vedúce k odvolaciemu rozhodnutiu, a vo zvyšných

veciach iba odkáže na toto svoje základné rozhodnutie. Takýto postup, ktorý vyhovuje

zásade hospodárnosti... je možné zvoliť aj v prvostupňovom súdnom konaní. Preto bude

Najvyšší súd takto postupovať v tomto základnom odvolacom rozhodnutí.

Žalobca sa v svojom odvolaní dovolával predovšetkým a iba toho, že v jeho prípade

bolo porušené právo garantované mu prostredníctvom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Preto základným problémom, ktorý bol pred Najvyšší súd takýmto odvolaním predložený,

spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či obsah cit. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru

vplýva na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý

štátny orgán platí ústavné princípy požiadavka konania „secundum et intra legem“ (čl. 2

ods. 2) a princípu ústavnokonformného výkladu právnych noriem ( )...

Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania vyjadroval svoj

nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa

v zmysle § 82 ods. 3 posledná veta cit. zákona nielenže ponúkané, ale aj nepriamo bolo

napadnutým rozhodnutím priznané...

Žalobca predovšetkým v celom súdnom ako aj jemu predchádzajúcom správnom

konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny

poriadok garantuje v pozícii zúčastnenej osobe podľa § 15a Správneho poriadku, mu

nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej

ochrane...

Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava civilného súdneho konania stále

obsahujúca prostredníctvom svojej 5. časti aj úpravu správneho súdnictva, priznáva

v zmysle a postavenie účastníka iba tomu, kto bol alebo

musel byť účastníkom pôvodného správneho konania, a zúčastnenej osobe toto právo

nepriznáva...

Žalobca teda predkladá súdom na rozhodnutie situáciu, kedy mu žalovaný mal svojim

rozhodnutím v tvrdenom rozpore s právom na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru odňať právo byť účastníkom v konaní podľa príslušných ustanovení

(napríklad o povolenie výnimky z podmienok ochrany chránených

živočíchov - medveďov hnedých v súlade s § 35 ods. 1 cit. zákona).

Aby takýto rozpor mohol žalobca namietať, musí mu medzinárodná zmluva

o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takéhoto práva, ako

mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva, že navyše bez toho, aby boli

dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí ak sú

splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti

mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov

a opomenutí - súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej

vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu

pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3

Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má

každý v zmysle právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti

(tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle sa toto

vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym

právom nielen v oblasti životného prostredia)...

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že

pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré

sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné

subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto

slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale

naopak je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad

v čl. 6, čl. 9 ods. 1, 2 a 4), na ktoré sa však žalobca v svojich odvolacích dôvodoch

neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že

žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho

konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi

o prednosti Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle

Slovenskej republiky...»

13. Vec prejednávajúci prvý senát ústavného súdu predovšetkým konštatuje, že

v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu,

ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti (, , ). Keďže prvý

senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal

(a contrário ).

14. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku je účastníkom konania ten, o koho

právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva,

právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté;

účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa

preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také

postavenie priznáva. Podľa § 15a ods. 1 Správneho poriadku môže osobitný zákon

ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná

osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená

osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania,

zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie

podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa

§ 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu

alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon

neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady

je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená.

Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je

ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní

najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

15. Podľa medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb

alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2 Aahurského dohovoru každá

zmluvná strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia

zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva

porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy Strany upravujúce správne

konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred

súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na

účely napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo

opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom

a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto

dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté

v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej

verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na

tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené

v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú

považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu

nevykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia z dôvodu jeho rozporu s konštantnou

rozhodovacou praxou. Táto námietka tvorí jadro sťažovateľom namietaných skutočností.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom

právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého

súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis ,

, ).

17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie

právneho záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd

poukazuje na skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, podľa ktorých

vo viacerých podaniach obdobného skutkového stavu a totožného právneho problému

rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov

najvyššieho súdu, keďže k obdobným záverom dospel aj iný senát najvyššieho súdu.

Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júna 2009, ktorým tento

v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn.

z 2. júna 2009. Uviedol teda prípad, ktorý sa odlišoval od množstva iných rozhodnutí

najvyššieho súdu, ktoré boli identické. Nenapadol pritom tento zatiaľ ojedinelý odlišný

prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale

napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým

názorom a očakávaniami.

18. Toto odlišné rozhodnutie zároveň nie je odlišným meritórnym rozhodnutím,

ale procesným rozhodnutím o prerušení konania a predložení predbežných otázok

na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Sťažovateľ teda porovnáva

obsah rozhodnutí vydaných v odlišnej forme (vecné hľadisko) a odlišnej fáze konania

(procesné hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho

súdu je potrebné vnímať danú situáciu ako rozhodnutú (meritórne skončenú)

a nerozhodnutú vec (prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa)

nie je v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.

19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej

úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev. Takýto postup však môže navrhnúť

a môže ho ovplyvniť prípadným odvolaním sa proti uzneseniu, ktorým sa o návrhu na

prerušenie konania z dôvodu predloženia/nepredloženia prejudiciálnej otázky

vyhovelo/nevyhovelo ().

20. Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume

zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

usmerňovať vývoj judikatúry všeobecných súdov z hľadiska správnosti výkladu

a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity) alebo

zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu,

pozri napr. , ).

22. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom

namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa

ani práva podľa dohovoru, a preto podľa

odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd dodáva a zvýrazňuje, že jadrom

podanej sťažnosti (ktorými dôvodmi je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde viazaný) nebolo – okrem toho, že najvyšší súd neprerušil konanie a nepredložil

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie

iných ústavnoprocesných a ústavnohmotných skutočností/porušení, a preto tieto (iné)

prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010