Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 200/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., V., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci

namietaného porušenia základných práv priznaných v a

Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn.

zo 14. mája 2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 22. decembra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. apríla

2010 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 14. mája 2009 a uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. decembra 2009.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „... podal na Okresný súd... žalobu o zapretie

vlastníckeho práva, konanie vedené pod sp. zn. . Okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom č. , zo dňa 28. 5. 2007 kde žalobu zamietol z dôvodu, že, pokiaľ by

aj vyhovel tejto negatórnej určovacej žalobe, nedošlo by ku žiadnej zmene v postavení

sťažovateľa ako navrhovateľa, pričom zároveň naviac poučil sťažovateľa, že žiadaný

výsledok je možné dosiahnuť len pozitívnou žalobou o určenie vlastníckeho práva.

Sťažovateľ po právoplatnosti uvedeného rozsudku teda podal na súd žalobu o

určenie vlastníckeho práva, konanie bolo vedené pod č. , kde toto bolo

Uznesením zo dňa 14. 5. 2009 zastavené z dôvodu rei iudicatae, keď súd

vzhliadol, že v konaní o zapretie vlastníckeho práva sa vykonali rovnaké dôkazy (bez

akéhokoľvek bližšieho označenia, ktoré má na mysli) ako v konaní o negatórnej žalobe...

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd... rozhodnutím 2 Co/214/2009 potvrdil

rozhodnutie prvostupňového súdu, kde toto odôvodnil tým, že z obsahu obidvoch súdnych

spisov vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal určenia, že je podielovým spoluvlastníkom

nehnuteľností, pričom v konaní ešte popieral vlastníctvo odporcov, kde táto

časť petitu len dopĺňala hlavnú určovaciu žalobu (str. 4 odsek druhý napadnutého

rozhodnutia KS).“.

3. Sťažovateľ označil skutočnosti odôvodňujúce podanie sťažnosti takto:

„... bola mu odňatá možnosť domáhať sa nápravy a určenia (prinavrátenia) jeho

vlastníckeho práva postupom súdu..., keďže mu údajne o jeho práve rozhodoval súd

v konaní , nakoľko pokiaľ skutočne by súd mohol naraz konať o tom, či tu právo

je aj nie je (pri tejto interpretácii nie je možné použiť paragrafové znenie zákona § 80 písm.

c) , že súd rozhoduje o tom, či tu právo je alebo nie je,) avšak potom súd vo svojom

rozhodnutí zreteľne uviedol, že preto zamieta žalobu o zapretie vlastníckeho práva, lebo by

nedošlo k zmene právneho postavenia žalobcu. Je logické, že pokiaľ by rozhodoval aj

o kladnom určení jeho vlastníckeho práva, potom by jednoznačne došlo ku zmene

v postavení sťažovateľa, nakoľko by dosiahol stav vlastníctva...

- bola mu odňatá možnosť uplatniť svoje právo na súde, kde po zamietnutí jeho

žaloby o zapretie vlastníckeho práva odporcov mu už súd nedovolil konať o kladnom určení

jeho vlastníckeho práva a teda zhojiť bezprávny stav zavedený nesprávnym postupom

súdu...

Postupom súdov... takto nie len, že došlo k protizákonnému odňatiu vlastníckeho

práva, ale následne aj k zabráneniu prístupu na ochranu práva na súd a na spravodlivé

súdne konanie.“

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... ústavné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa a právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru... postupom Krajského súdu..., v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. 12. 2009 a postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod

sp. zn. (správne malo byť sp. zn. , pozn.) a jeho uznesením z 14. 5.

2009 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu... z 22. 12. 2009 sp. zn. zrušuje a vracia

vec Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,-€.

Priznáva sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na

ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj

vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

6. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 15. mája 2009 podal riadny opravný prostriedok – odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetným uznesením okresného

súdu.

7. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. decembra 2009, z obsahu sťažnosti a k nej pripojenej prílohy

vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje,

keďže nepodal dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu,

že v sťažnosti tvrdený dôvod („zabráneniu prístupu na ochranu práva na súd a na

spravodlivé súdne konanie“) je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“). Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

8. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), podľa ktorej (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. – pozri právna databáza ASPI, judikatúra k ) „Odňatím

možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania

realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva (napr. právo

zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti

konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj

samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania

pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie

v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.“ Podobne v rozsudku sp. zn.

(pozri právna databáza ASPI, judikatúra k ) najvyšší súd

uviedol: „Okolnosť, že odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu

o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku navrhovateľom (žalobcom)

z podaného návrhu, ktorý bol zo zákona osobne oslobodený od jeho platenia, treba

považovať za dovolací dôvod podľa ustanovenia , lebo ňou

odňal tomuto účastníkovi konať pred súdom [ ] a bránil mu v realizácii

procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo porušené alebo

ohrozené.“. K podobným záverom dospel tiež ústavný súd v rozhodnutí sp. zn.

z 28. októbra 2009.

8. daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na

základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)

. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo

právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania

zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je

oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym

súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

9. Ako to vyplýva z , právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu

odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať dovolanie [§ 237

písm. f) ], právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa má

najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov bola preto aj táto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde uznesením odmietnutá ako neprípustná.

10. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2010