Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 109/2016
PDF · 202.89 KB
No categories available
II. ÚS 109/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, Námestie
M. R. Štefánika 6, Komárno, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivú súdnu
ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 6 C 452/2014 z 23. marca 2015 a uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 647/2015 z 30. júna 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, Námestie
M. R. Štefánika 6, Komárno, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 6 C 452/2014 z 23. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
5 Co 647/2015 z 30. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu sa v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 452/2014 domáhal vyslovenia neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia a určenia existencie právneho vzťahu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
„... bola navrhovateľovi doručená výzva Okresného súdu Komárno na zaplatenie
súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur. K výzve bol pripojený poštovný poukaz s predtlačou -
vyplnenými údajmi - označením odosielateľa, číslom účtu adresáta a špecifickým symbolom.
Navrhovateľ na základe výzvy Okresného súdu Komárno zaplatil súdny poplatok vo výške
99,50 Eur dňa 11. 03. 2015 na pošte v Hurbanove, a to poštovým poukazom, ktorý bol
priložený v prílohe výzvy Okresného súdu Komárno.
Dňa 15. apríla 2015 bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Okresného súdu
Komárno spis. zn. 6 C /452/2014-12 zo dňa 23. 03. 2015, ktorým bolo konanie o neplatnosť
uznesenia valného zhromaždenia a iné zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že navrhovateľ
nezaplatil súdny poplatok v čiastke 99,50 Eur v lehote stanovenej výzvou Okresného súdu
Komárno zo dňa 6. 2. 2015. Okrem iného bolo v poučení daného rozhodnutia uvedené, že
prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku,
ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.
Navrhovateľ v zákonnej lehote podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie
a doložil potvrdenie pošty - ústrižok poštového poukazu zo dňa 11. 03. 2015 o zaplatení
sumy 99,50 Eur.
O danom odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre tak, že napadnuté rozhodnutie
Okresného súdu Komárno 6 C/452/2014-12 zo dňa 23. 03. 2015 potvrdil. Uznesenie
Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/647/2015 zo dňa 30. júna 2015 bolo navrhovateľovi
doručené dňa 06. 10. 2015. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Nitre odôvodnil tým, že síce
poplatok bol zo strany navrhovateľa zaplatený, avšak nevedela
uvedený poplatok spárovať z dôvodu, že poplatník neuviedol na podacom lístku do kolónky
pre variabilný symbol číslo vygenerované IS PEP. Vyberanie súdnych poplatkov civilných,
správnych obchodných sa od 27. 02. 2015 riadi metodickým usmernením
. Ďalej Krajský súd v Nitre uviedol, že Okresný súd v Komárne v čase výzvy uviedol
správne číslo účtu i ostatné identifikačné údaje (poznámka navrhovateľa - údaje boli
identické vo výzve aj na priloženom poštovom poukaze), avšak navrhovateľ zaplatil súdny
poplatok až v dobe, kedy platil iný systém, o čom mohla poplatníka poučiť pošta. Pretože
na podacom lístku nie je uvedený vygenerovaný variabilný symbol, platba uskutočnená
navrhovateľom nie je naparovaná na Platobný predpis v centrálnom systéme E-KOLOK
a je označená ako neidentifikovateľná.
Súčasne Krajský súd poznamenal, že žalobcovi nič nebráni podať novú žalobu
a poučil ho, že proti uvedenému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.“
Podľa názoru sťažovateľa «v danej veci došlo k pochybeniam už zo strany Okresného
súdu Komárno. Okresný súd Komárno po podaní odvolania, toto odvolanie bez ďalšieho
postúpil Krajskému súdu v Nitre, hoci mal k dispozícii potvrdenie - poštovný ústrižok
preukazujúci zaplatenie súdneho poplatku. Je možné, že táto platba nebola „naparovaná“
k číslu konania, avšak bola riadne zaplatená poštovým poukazom, ktorý bol navrhovateľovi
zaslaný Okresným súdom Komárno spoločne s výzvou na zaplatenie. Navrhovateľ
zdôrazňuje, že všetky údaje na tomto poštovom poukaze boli predtlačené - čiže navrhovateľ
žiadne údaje nevypĺňal. Okresný súd v Komárne mal pred postúpením odvolania Krajskému
súdu v Nitre, náležite zistiť skutkový stav, čiže si overiť na pošte, či skutočne došlo k úhrade
daného poplatku, nakoľko v prípade kladného zistenia mal autoremedúrou zrušiť svoje
rozhodnutie a pokračovať v konaní. Zaplatenie súdneho poplatku prostredníctvom
poštového poukazu overoval až Krajský súd v Nitre, ktorý zistil, že súdny poplatok v čiastke
99,50 Eur bol skutočne uhradený zo strany navrhovateľa, avšak platba nebola spárovaná
s príslušným súdnym konaním, nakoľko platili nové pravidlá E-KOLOK a pošta mohla
v dobe platenia upozorniť platiteľa na potrebu uvedenia nového variabilného symbolu.
Navrhovateľ uvádza, že v danom súdnom konaní nie je žiadnym
účastníkom, ani rozhodujúcim orgánom a teda podľa názoru navrhovateľa ani nemá žiadnu
povinnosť poučovať účastníka konania. Ak existuje nejaká zmluva medzi Slovenskou
republikou a , na základe ktorej je oprávnená
vyberať súdne poplatky a na základe ktorej má stanovené isté práva
a povinnosti pri spravovaní a vyberaní súdnych poplatkov, tak porušenie týchto povinností
zo strany nemôže mať za následok porušenie procesných práv,
či ústavne garantovaných práv účastníka konania - poplatníka. Dokonca aj keby mal súd
pri skúmaní procesných podmienok konania pochybnosti o ich splnení -v danom prípade
pochybnosti o zaplatení súdneho poplatku - potom nemôže konanie pre tento nedostatok
zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda vec musí riadne preskúmať. Súd mal
nepochybne v možnosti platbu dohľadať, nakoľko táto platba - súdny poplatok v čiastke
99.50 Eur - bol riadne uhradený a do dnešného dňa nebol vrátený navrhovateľovi. Dokonca
navrhovateľ dňa 11. 09. 2015 vykonal reklamáciu platby s tým, že zrejme nebola riadne
odoslaná adresátovi - Okresnému súdu Komárno. Táto reklamácia bola vybavená dňa
21. 09. 2015 s tým, že je reklamácia neopodstatnená, nakoľko čiastka 99,50 Eur bola
pripísaná na určený účet (účet Okresného súdu Komárno) dňa 12. 03. 2015. Je teda
evidentné, že rozhodnutia Okresného súdu v Komárne a Krajského súdu v Nitre sú
v priamom rozpore so skutočnosťou, a teda týmito rozhodnutiami bol porušený princíp
zákazu denegatio iustitiae, spočívajúceho v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo.
K odmietnutiu spravodlivosti došlo tým, že súd de facto bez zákonného dôvodu rozhodol, že
neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany. Okresný súd
Komárno vo svojom rozhodnutí č. k. 6 C/452/2014-12 zo dňa 23.marca 2015 o zastavení
konania vôbec neupozornil účastníka konania, že by v prípade, ak v odvolacej lehote zaplatí
súdny poplatok, tak musí doplniť či zmeniť niektorý zo symbolov špecifikujúcich danú
platbu. Okresný súd Komárno na žiadnu takúto povinnosť účastníka neupozornil, a preto
bol účastník v presvedčení, že súdny poplatok zaplatil riadne a v lehote, ktorá je v súlade
s výzvou Okresného súdu Komárno, teda v súlade so zákonom 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.».
Vo vzťahu k splneniu podmienky vyčerpania opravných prostriedkov pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ uvádza:
„Proti uzneseniu Okresného súdu v Komárne č.k. 6C/452/2014-12 zo dňa 23. marca
2015... podal navrhovateľ riadne a včas odvolanie. Krajský súd v Nitre však uznesením
č. k. 5Co/647/2015 zo dňa 30. júna 2015 potvrdil uznesenie Okresného súdu v Komárne.
V zmysle O. s. p. je dovolanie prípustné len v prípadoch taxatívne vymedzených v ust.
§ 237 a nasl. O. s. p. Z výkladu uvedených ustanovení je zrejmé, že proti uzneseniu
Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/647/2015 zo dňa 30. júna 2015, doručeného
oznamovateľovi dňa 06. 10. 2015 nie je prípustné dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok. (Pokiaľ by bolo prípustné dovolanie o tejto možnosti by Krajský súd v Nitre
navrhovateľa nepochybne poučil).“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/647/2015 zo dňa 30. júna 2015 a uznesením
Okresného súdu v Komárne č. k. 6 C/452/2014-12 zo dňa 23. marca 2015 bolo porušené.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/647/2015 zo dňa 30. júna 2015
a uznesenie Okresného súdu v Komárne č. k. 6 C/452/2014-12 zo dňa 23. marca 2015 sa
zrušujú a vec sa Okresnému súdu v Komárne vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške
355,72 € (za 1 úkon právnej služby 139,83 €, rež. paušál 8,39 €, + 20 % DPH 29,64 €,
spolu za dva úkony - prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyhotovenie sťažnosti),
ktorú sú povinní porušovatelia zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Lívie
Kňažikovej, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu,
ktorým zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu vydanému súdnym úradníkom odvolanie.
Podľa § 374 ods. 4 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,
môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie
súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zapožičaného spisu okresného súdu sp. zn.
6 C 452/2014 ústavný súd zistil, že zákonná sudkyňa v úradnom zázname na predkladacej
správe pre odvolací súd uviedla, že odvolaniu sťažovateľa nemieni vyhovieť, a preto jeho
odvolanie predložila na rozhodnutie súdu druhého stupňa. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej odňatím
možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok poskytuje (napr. právo
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti
konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, ale aj
samotným rozhodnutím. Ak krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní proti napadnutému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
za podaný návrh pochybil tým, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil, hoci na vydanie potvrdzujúceho rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky,
treba to považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, lebo ním odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa na súde
ochrany práva, ktoré bolo porušené alebo ohrozené. K obdobným záverom dospel ústavný
súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát (pozri napr. I. ÚS 328/09, I. ÚS 200/2010,
II. ÚS 283/2010, III. ÚS 300/2011, I. ÚS 130/2013).
Ústavou vymedzená právomoc ústavnému súdu neumožňuje, aby nahrádzal
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)
OSP. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd. Naopak, z čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ predtým ako požiada o ústavnú ochranu ústavný
súd, musí vyčerpať všetky (iné) dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti
vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol (môže) domôcť ochrany svojich práv v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie nepodal. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho
základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle
Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto sťažnosti ako
neprípustnej. Vychádzajúc z uvedených záverov, sa ústavný súd nemôže stotožniť
s argumentáciou sťažovateľa k neprípustnosti dovolania v jeho právnej veci citovanou
v časti I tohto uznesenia.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď by sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto
podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nemohol vo veci sťažovateľa uplatniť ani
prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok..
V Košiciach 4. februára 2016