Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 130/2013
PDF · 188.4 KB
No categories available
I. ÚS 130/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013,
predbežne prerokoval sťažnosť A. P., H., zastúpeného spoločnosťou J., advokát, spol. s r. o.,
N., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. M., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods.
1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 295/2012-103 z 26. septembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2013 doručená faxom a podaním doručeným 23. januára 2013 doplnená sťažnosť A. P., H.
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou J., advokát, spol. s r. o., N., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. M., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co
295/2012-103 z 26. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo
„napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„... sťažovateľ... bol ako navrhovateľ účastníkom súdneho konania o zaplatenie
36 160,45 € s príslušenstvom. Konanie sa viedlo pred Okresným súdom (OS) v Žiline
pod spis. zn. 27C 145/2010 a začalo na základe mnou podaného návrhu – žaloby.
Prvostupňový OS konanie Uznesením zo dňa 07. 03. 2012 zastavil a o náhrade trov
konania rozhodol tak, že mňa ako navrhovateľa zaviazal k povinnosti odporcom v rade 1/
a 2/ tieto titulom náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 1.086,37 €...“
Proti uzneseniu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 27 C 145/2010 zo 7. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podal
sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľ ďalej uvádza: «S prihliadnutím na rozhodnutie odvolacieho KS a obsah
jeho odôvodnenia mám jednoznačne zato, že jeho konaním a porušením zásad uvedených
v ust. §§ 1, 3, 6 a z dôvodu nesprávneho výkladu ustanovenia § 114 ods. 1, ods. 2 O. s. p.
vo vzťahu k ust. § 146 ods. 1 písm. b), ods. 2 prvá veta O. s. p. došlo k porušeniu môjho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s prihliadnutím ďalej na čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1, tým, že:
- súdy konajúce v mojej veci mi uložili povinnosť postupom v rozpore so zásadami
vyjadrenými v čl. 12 a čl. 13 a nesprávnym postupom v rozpore s procesnými podmienkami
ust. § 114 ods. 1, ods. 2 O. s. p., čím boli porušené ústavné princípy stanoveného spôsobu
konania štátnej moci, teda aj súdu tým, že súd konal nad rámec oprávnenia vyjadreného
čl. 2 ods. 2) a čl. 13 ods. 1 písm. a);
- súd pripustil zneužitie svojvôle, keď nekonal v súlade so zásadou vyjadrenou v čl. 2
ods. 2) a čl. 13 ods. 1) písm. a) Ústavy SR v nadväznosti na zásady procesného konania
vyjadrené v § 1 a § 3 O. s. p.
Z dôvodu, že dokumenty súdneho konania, rozhodnutia prvostupňového ako aj
odvolacieho konania, moje podania, na ktoré sa vyššie v texte odvolávam, sú obsahovo
rozsiahle a zachytávajú skutkový a právny stav veci v súdnom konaní, pre úplnosť
odôvodnenia tejto mnou podanej sťažnosti uvádzam, že zásadný mnou ako sťažovateľom
vytýkaný problém konania pred tak prvostupňovým ako aj odvolacím súdom sa týka
správneho pochopenia a právneho výkladu rozhodnutia súdu o náhrade trov konania pri
zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku spojeného s podaným návrhom
na začatie konania, kedy súdy vec použitím a arbitrárnym, ústavne nesúladným a teda
neprípustným spôsobom výkladu ust. § 146 ods. 2 O. s. p. bez zohľadnenia povinnosti konať
len postupom v súlade s ust. § 114 ods. 1 ods. 2 O. s. p. porušili moje ústavné právo
na spravodlivé súdne konanie.
Nad rámec dôvodov, ktoré som uviedol už v podanom odvolaní proti rozhodnutiu –
uzneseniu prvostupňového OS, a ktorými so, myslím si, vyčerpávajúcim spôsobom
vyargumentoval nesprávnosť už rozhodnutia prvostupňového OS, ktorým ma zaviazal
k povinnosti nahradiť odporcom trovy konania, dodávam, že spôsob výkladu procesných
noriem, ktorými zdôvodňuje odvolací KS správnosť svojho postupu, nemôže obstáť.
Nie je možné osvojiť si tvrdenie odvolacieho súdu, že na mojej strane tým, že som
nezachoval potrebnú „bdelosť“ pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti, je daná
zodpovednosť na náhradu v konaní účastníkom na strane odporcov vzniknutých trov Ak sa
takáto skutočnosť naviac spojí práve s odvolacím súdom prezentovaným konštatovaním, že
práve postup prvostupňového súdu (doručovanie návrhu odporcom) bol v súlade
s povinnosťou zabezpečiť plynulosť konania a zachovať právo účastníka na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov, tak potom je zrejmé, že odvolací KS úplne ignoruje práve
pre konanie v prvom stupni zákonom (O. s. p.) určené záväzné procesné postupy konania (§
114 ods. 1, 2 O. s. p.) a javí sa, že sa jedná o účelovú snahu zbaviť sa v tomto smere
zodpovednosti za nesprávny úradný postup.
Zo štruktúry právneho predpisu – Občianskeho súdneho poriadku, jednoznačne
vyplýva, že postup súdu v konaní v prvom stupni je vo vzťahu k doručovaniu návrhu spolu
s prílohami odporcom viazaný až na preukázanie splnenia zásadných podmienok konania,
vrátanie preukázanie splnenia poplatkovej povinnosti navrhovateľa. Iný výklad je ústavne
neprípustný. Práve v tomto štádiu by sa mala predpokladať „bdelosť“ súdu, ktorou by sa
predišlo vzniku inak nedôvodných trov na strane účastníkov.
Len dodám, že v prípade, ak by mal byť postup prvostupňovým súdom akceptovaný,
potom by už nemohlo byť z dôvodu, že prvostupňový OS začal doručením návrhu odporcom
konať vo veci, konanie zastavené (§ 10 ods. 2 písm. a/ O. s. p).»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„ 1. Základné právo sťažovateľ a A. P., nar. 28. 02. 1974, na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2. čl. 12 ods. 4,
čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co
295/2012-103 zo dňa 26. 09. 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co 295/2012-103 zo dňa 26. 09. 2012
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r.
o. so sídlom v Novej Bystrici 850 do dvoch mesiacov ad právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu. Prvým
výrokom rozhodol okresný súd o zastavení konania, ktorý odôvodnil tým, že sťažovateľ
nezaplatil súdny poplatok. Druhým výrokom okresný súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť
odporcom trovy konania v sume 1 086,37 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie
na súd vo veci samej – vyjadrenie k návrhu na začatie konania podaného sťažovateľom
a 2 x režijný paušál za každý úkon právnej služby. Povinnosť sťažovateľa nahradiť
odporcom trovy konania odôvodnil okresný súd prvou vetou § 146 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorej ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa
konanie muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. V relevantnej časti
odôvodnenia uviedol: «Uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku
môže byť v zmysle ust. § 10 ods. 3 ZoSP (citovaného v napadnutom uznesení) zrušené,
pokiaľ poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.
Navrhovateľ ako poplatník tvrdil, že si svoju povinnosť zaplatiť súdny poplatok v tejto
lehote splnil. Predložil o tom fotokópiu poštového poukazu, z ktorého vyplýva, že dňa 18. 4.
2012 na účet č. 700141008/8180 poukázal 2.169,50 eur, ako adresát bol označený Okresný
súd Žilina. Podľa úradného záznamu prvostupňového súdu, súdny poplatok nebol
poukázaný na účet tohto súdu. Z obsahu výzvy na úhradu súdneho poplatku, ktorej súčasťou
bol príkaz na úhradu, účet, na ktorý mal byť súdny poplatok poukázaný, mal číslo:
7000141008. Uvedenú výzvu prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 28. júla 2010.
Navrhovateľ teda mal vedomosť o tom, na aký účet má v prípade, že sa rozhodne uhradiť
súdny poplatok príkazom na úhradu na účet súdu, poplatok pripísať. Ako však vyplýva z
poštovej poukážky, tento poplatok bol poukázaný na nesprávne číslo účtu (namiesto na číslo
7000... na číslo 700..., t. j. opomenul jednu nulu). Navrhovateľ si teda povinnosť zaplatiť
súdny poplatok do uplynutia lehoty na podanie odvolania voči uzneseniu o zastavení
konania pre nezaplatenie súdneho poplatku nesplnil, okresný súd potom správne konanie
zastavil.
Odvolateľ namietal správnosť procesného postupu okresného súdu v súvislosti
s doručovaním jeho žalobného návrhu na vyjadrenie druhej strane pred uhradením súdneho
poplatku. Túto námietku nepovažoval krajský súd za dôvodnú. Zaplatenie súdneho poplatku
je jednou z podmienok konania, s ktorej nesplnením zákon spája zastavenie konania.
Ide však o odstrániteľný nedostatok podmienky konania. Pokiaľ okresný súd v čase
odstraňovania tohto nedostatku urobil ďalšie úkony smerujúce k príprave veci
na prejednanie a rozhodnutie, postupoval správne a žiadne ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku tým neporušil. Naopak jeho postup bol v súlade s povinnosťou zabezpečiť
plynulosť konania a zachovať právo účastníka na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov. Tým, že navrhovateľ nezachoval potrebnú „bdelosť“ pri plnení si poplatkovej
povinnosti, spôsobil zastavenie konania a v zmysle § 146 ods. 1 veta prvá je povinný
nahradiť trovy konania odporcom.»
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nesprávnym výkladom ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, a tým, že okresný súd nekonal
v súlade s § 114 ods. 1 a 2 OSP. Sťažovateľ nesúhlasí s výrokom, ktorým bol zaviazaný
zaplatiť trovy konania, ktoré vznikli odporcom za prevzatie a prípravu zastúpenia
a vyjadrenie ku návrhu sťažovateľa. Podľa sťažovateľa postupoval okresný súd nesprávne,
keď poslal odporcovi na vyjadrenie jeho návrh na začatie konania predtým, ako sťažovateľ
zaplatil súdny poplatok za návrh. Ak by okresný súd postupoval v súlade s § 114 ods. 1 a 2
OSP, neboli by vznikli odporcom trovy konania.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež nesúhlasí s výrokom o zastavení konania, keď uvádza:
„v prípade, ak by mal byť postup prvostupňovým súdom akceptovaný, potom by už nemohlo
byť z dôvodu, že prvostupňový OS začal doručením návrhu odporcom konať vo veci,
konanie zastavené (§ 10 ods. 2 písm. a/ O. s. p).“
Podľa §114 ods. 1 OSP ak súd neodmietol návrh z procesných dôvodov alebo
nerozhodol o zastavení konania podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu,
pojednávanie pripraví tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom
pojednávaní.
Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie
konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu
do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu bezodkladne
odošle navrhovateľovi.
Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)
ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania,
prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla
v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený
v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník
vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu
na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku
do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez
nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu
z dôležitých dôvodov predĺžiť.
Podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch pre nezaplatenie poplatku
prvostupňový súd konanie nezastaví, ak
a) už začal konať vo veci samej,
b) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka,
pretože nie je známy jeho pobyt alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,
c) došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom,
ako začal konať vo veci samej,
d) ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,
e) žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,
f) vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupoval krajský súd nesprávne, keď zastavil
konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.
V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa ústavný súd poukazuje
na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej odňatím možnosti konať pred súdom
sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže
dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Pokiaľ odvolací súd nesprávne potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania
pre nezaplatenie súdneho poplatku navrhovateľom za podaný návrh, ak na to nebol zákonný
dôvod [§ 10 ods. 2 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch], treba to považovať za dovolací
dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, lebo ňou odňal tomuto účastníkovi konať pred súdom
a bránil mu v realizácii procesného práva domáhať sa ochrany práva na súde, ktoré bolo
porušené alebo ohrozené. K podobným záverom dospel ústavný súd už v rámci svojej
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti (I. ÚS 328/09, I. ÚS 200/2010, II. ÚS 283/2010,
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd
môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba
nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon
o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym
poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie nepodal. Vzhľadom na uvedené je potrebné skonštatovať, že
nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných
práv účinne poskytol a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho
poriadku, čo zakladá neprípustnosť jeho sťažnosti. Sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej
preukazoval), že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany
ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Výrok o povinnosti sťažovateľa nahradiť odporcom trovy konania závisí od výroku
o zastavení konania. Inými slovami, ak by konanie nebolo zastavené, sťažovateľ by
nemohol byť na náhradu trov konania zaviazaný. Vzhľadom na to, že na prerokovanie
sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa uznesenia krajského súdu, ktorým bol potvrdený
výrok uznesenia okresného súdu o zastavení konania, nemá ústavný súd právomoc, časťou
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta nesprávnosť uznesenia krajského súdu, ktorým bol
potvrdený výrok uznesenia okresného súdu o povinnosti nahradiť odporcom trovy konania,
sa už ústavný súd nemohol zaoberať.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. februára 2013