Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 279/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť A. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2010

doručená sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že: „(...) ako žalobkyňa v rade 2. v právnej veci

proti žalovaným A. J. (...) a spol. v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckych práva

žalobcov a o vypratanie pozemkov s prísl. je účastníkom súdneho sporu vedeného na

Okresnom súde Poprad pod sp. zn. . Konanie bolo začaté na základe žaloby

sťažovateľky a žalobcu v rade 1. Z. D., (...), ktorá bola súdu doručená dňa 24. 07. 1991.

Od podania žaloby sťažovateľkou sa prvé pojednávanie v predmetnej právnej veci

uskutočnilo síce už dňa 16. 09. 1991, avšak ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na

deň 27. 07. 1992 teda po uplynutí viac ako 10 mesiacov nečinnosti súdu. V nasledujúcom

období až do 26. 04. 1993 sa konali vo veci ďalšie tri pojednávania, na ktorých súd

vykonával dokazovanie vo forme zadovažovania si rôznych listinných dôkazov a iných

skutočností. Pojednávanie zo dňa 26. 04. 1993 bolo odročené na neurčitý termín a bez

akéhokoľvek rozhodnutia o merite veci.(...)

Následne bol vytýčený termín na deň 02. 08. 1995, teda po viac ako dvoch rokoch

nečinnosti súdu vo veci samej. Dňa 10. 10. 1995 sa konala ohliadka na mieste samotnom a

následne súd opätovne vo veci prestal konať.

Dňa 25. 06. 1996 podal právny zástupca žalobcov na súd podanie, ktorým žiadal aby

bol vo veci vytýčený ďalší termín pojednávania z dôvodu nečinnosti súdu a uplynutia

dlhšieho času od posledného pojednávania .

V ďalšom období od dňa 02. 12. 1996 až do dňa 13. 02. 1998 súd vykonal vo veci

viacero pojednávaní, s tým že dňa 13. 02. 1998 vydal rozsudok vo veci samotnej, avšak až

s odstupom 6 mesiacov, t. j. dňa 17. 07. 1998 bolo vydané uznesenie o trovách konania. Po

podaní odvolania bol s odstupom 21 mesiacov (19. 11. 1999) od vydania rozsudku spis

predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd v Prešove rozhodol o odvolaní svojim rozhodnutím dňa 07. 07. 2000 a

dňa 21. 07. 2000 bol spis doručený na Okresný súd do Popradu.

Okresný súd v Poprade po doručení spisu opätovne vo veci nekonal viac ako 20

mesiacov a až na deň 25. 03. 2002 vytýčil termín ďalšieho pojednávania.

Žalobcovia podaním zo dňa 17. 04. 2002 opätovne žiadali o vytýčenie pojednávania

predmetnej veci v čo najbližšom čase, nakoľko do uvedeného termínu uplynulo už od

začatia konania v predmetnej veci 10 rokov.

Okresný súd v Poprade dňa 16. 05. 2002 predložil predmetný spis na Krajský súd do

Prešova, ktorý predmetný spis zaslal späť na Okresný súd v Poprade dňa 12. 06. 2002,

pričom ďalší termín pojednávania súd vytýčil až na termín 21. 03. 2003. Na predmetnom

pojednávaní súd vydal čiastočný rozsudok a potom, čo po uplynutí viac ako dvoch mesiacov

bol predmetný rozsudok doručený žalobcom, ktorí proti nemu podali odvolanie. Okresný

súd v Poprade po takmer po 7 mesiacoch (01. 10. 2003) predložil spis na rozhodnutie

Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove vydal dňa 14. 06. 2004 rozsudok, ktorým

rozhodnutie Okresnému súdu v Poprade opätovne zrušil a vrátil vec na Okresný súd

v Poprade na ďalšie konanie.

Nakoľko žalobcovia takéto konanie Okresného súdu v Poprade považovali za

neprípustné, podali na zákonného sudcu námietku zaujatosti, ktorej však Krajský súd

v Prešove nevyhovel. Predmetné rozhodnutie bolo doručené na Okresný súd v Poprade dňa

15. 10. 2004.

Následne súd opätovne vo veci nekonal a bol nečinný viac ako 1 rok a až na deň

14. 11. 2005 vytýčil ďalší termín pojednávania.

Súd pokračoval v konaní následným opätovným nariadením miestnej ohliadky, ďalším

vytýčením pojednávania a následným nariadením znaleckého dokazovania. Znalecký

posudok bol Okresnému súdu v Poprade doručený dňa 19. 09. 2008, pričom súd za obdobie

takmer dvoch rokov neurgoval ustanoveného znalca o čo najrýchlejšie vyhotovenie

znaleckého posudku. Podľa názoru sťažovateľky sa opätovne jednalo o bezprecedentnú

nečinnosť Okresného súdu v Poprade. Po doručení znaleckého posudku súd nariadil ďalšie

pojednávanie vo veci až na deň 11. 03. 2009.

Uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 05. 02. 2010, sp. zn. -686

konajúci súd prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohom

žalobcovi v rade 1. Z. D. zomrelom 21. 07. 2009, ktorý zomrel po 18 rokoch od začatia

konania na Okresnom súde v Poprade. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná na príslušný súd dňa 24. 07. 1991

t. j. pred osemnástimi rokmi a desiatimi mesiacmi, ako aj na základe vyššie uvedených

skutočností mám za to, že Okresný súd Poprad vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím

dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a

nedôvodným prieťahom v konaní.“

S poukazom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (...) a Dohovoru (...) postupom Okresného súdu

Poprad vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

Okresnému súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje konať

tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľke (...) priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,-€

(slovom jednostotisíc euro), ktoré je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému súdu Poprad ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu

zástupcovi JUDr. M. B. za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške

382,32,-€ na jeho účet do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. z dôvodu jeho nečinnosti, resp. neefektívnej

činnosti.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na

konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy

v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ), že

účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky podľa zákona o súdoch alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi

všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže

iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného

zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Zo samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu nevyplýva, že by sťažovateľka

zastúpená advokátom podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu

a ani netvrdí, že sťažnosť nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa zistení

ústavného súdu dopytom na okresnom súde sťažovateľka v napadnutom konaní dosiaľ

sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu nepodala. S poukazom na uvedené ústavný

súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. , , )

dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by

využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu

základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, a preto podľa v spojení s

bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že povinnosť využiť právne

prostriedky, ktoré vo veciach prieťahov priznávajú právne predpisy, posudzuje vždy

s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a nie paušálne (mutatis mutandis ).

V danom prípade ústavný súd nemohol neprihliadať na celkovú dĺžku súdneho konania,

ktoré trvá od roku 1991, a je si vedomý zjavnej neprimeranosti jeho trvania. No zároveň,

práve s prihliadnutím na túto skutočnosť, je otázkou, prečo sťažovateľka počas tejto doby

nevyužila možnosť podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prieťahy v konaní

a obrátila sa so svojou sťažnosťou priamo na ústavný súd až potom, ako napadnuté konanie

bolo prerušené do právoplatného skončenia dedičského konania. Navyše, v štádiu po

prerušení súdneho konania sa v prerušovanom konaní nemôžu vykonávať žiadne procesné

úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým k naplneniu účelu

označeného základného práva. Sťažovateľka netvrdila a ani neuviedla žiadnu skutočnosť,

z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania,

resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd

nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako to je

v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis

, , ), a preto ústavný súd ani nemôže prikázať vo veci

konať.

V závere ústavný súd uvádza, že odmietnutie sťažnosti z dôvodu neprípustnosti

v okolnostiach danej veci neznamená prekážku rozhodnutej veci v zmysle § 24 písm. a)

v spojení s , takže v prípade splnenia všetkých

náležitostí predpísaných zákonom zostáva zachovaná možnosť sťažovateľky domáhať sa

ochrany základných práv a slobôd kvalifikovaným návrhom na začatie konania pred

ústavným súdom. Inými slovami, ak budú odstránené uvedené nedostatky podania, nič

nebráni tomu, aby svoje podanie zopakovala, najmä, ak by sa preukázalo, že sťažnosť

predsedovi okresného súdu je neúčinným prostriedkom nápravy.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010