Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 291/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť I. K., T., t. č. vo väzbe I., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., vo

veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4

a , ako aj práv zaručených v a 3 a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja

proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, odboru

Bratislava I, v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská

Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost

7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2010

doručená sťažnosť I. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných

práv zaručených v , , 3 a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej

republiky, odboru Bratislava I (ďalej len „UBOK PPZ“), v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-

25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica

(ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho

uznesením z 20. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z

8. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí

príslušných orgánov verejnej moci vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia

vyšetrovateľa UBOK PPZ vydaného pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010

trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa a

ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na sčasti dokonaný a sčasti

v štádiu pokusu podľa .

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ (spolu s ďalšími obvinenými)

sťažnosť, o ktorej prokurátor špeciálnej prokuratúry rozhodol 17. februára 2010 tak, že ju

zamietol.

V ten istý deň, keď bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu

jeho osobnej slobody a následne 17. februára 2010 podal prokurátor špeciálnej prokuratúry

návrh špecializovanému súdu na vzatie sťažovateľa do väzby. Tomuto návrhu

špecializovaný súd uznesením sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 vyhovel. Proti

rozhodnutiu o väzbe podal sťažovateľ osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu (3. marca

2010) sťažnosť, ktorú najvyšší (ako druhostupňový) súd uznesením sp. zn.

z 8. marca 2010 zamietol.

V priebehu trestného konania obhajca sťažovateľa 17. februára 2010 a písomne

2. marca 2010 požiadal vyšetrovateľa UBOK PPZ o umožnenie nahliadnutia do

vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, čomu však vyhovené nebolo.

Vyšetrovateľ UBOK PPZ nepovolil ani návštevy sťažovateľa vo väzbe jeho príbuznými,

ktoré sa mali uskutočniť 10. a 31. marca a 23. apríla 2010.

Pretože sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi nebolo umožnené nahliadnuť do

vyšetrovacieho spisu a neboli povolené návštevy sťažovateľa príbuznými vo väzbe,

požiadal jeho obhajca 25. marca 2010 prokurátora špeciálnej prokuratúry o preskúmanie

postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.

Dňa 23. marca 2010 obhajca sťažovateľa znovu požiadal vyšetrovateľa UBOK PPZ

o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, na základe čoho mu vyšetrovateľ UBOK PPZ

29. marca 2010 oznámil, že mu umožní nahliadnuť do spisu v časti po vznesení obvinenia

16. februára 2010.

Na základe žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ z 25. marca

2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry 12. apríla 2010 oznámil obhajcovi sťažovateľa, že

v postupe vyšetrovateľa UBOK PPZ nezistil žiadne pochybenia, a teda jeho postup bol

v súlade so zákonom.

Preštudovať časť vyšetrovacieho spisu umožnil obhajcovi sťažovateľa už

20. februára 2010 špecializovaný súd, a to v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o jeho

vzatí (a ostatných obvinených) do väzby.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu

jeho „základných práv na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby

podľa článku 50 ods. 3 SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47

ods. 2, 3, 4 SR, práva byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu a práva mať

primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 41 ods. 4 SR a článku 8

ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Svoje presvedčenie o porušení základných práv sťažovateľ odôvodnil takto:

«Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili

sťažovateľovi a jeho obhajcovi aktívnu spoluúčasť na vedení vyšetrovania. OČTK

opomenuli svoju povinnosť riadne a do detailov skúmať všetky okolnosti rozhodného

charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti,

aj za cenu porušenia práv dotknutej osoby...

Obhajca sťažovateľa v priebehu trestného konania viackrát vyslovil svoju

požiadavku, aby mu OČTK, ako aj súd umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti pred

vznesením obvinenia zo dňa 16. 02. 2010, kde je založené aj Uznesenie o začatí trestného

stíhania. Nakoľko obhajca, ani sťažovateľ nemali a nemajú prístup k celému

vyšetrovaciemu spisu a teda i k zneniu Uznesenia o začatí trestného stíhania nie je možné

posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom, resp. či doteraz vykonané úkony

trestného konania sú procesne platné...

Vyšetrovateľ PPZ ÚBOK vzniesol dňa 16. 02. 2010 sťažovateľovi obvinenie pre

viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa . Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol

vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len

hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu na

akýkoľvek dôkazný prostriedok. Uznesenie o vznesení obvinenia je preto zmätočné

a nepreskúmateľné...

Postup OČTK, ako aj oboch súdov rozhodujúcich vo veci z uvedených dôvodov

považujem za protizákonný a protiústavný. Taktiež vyjadrujem svoju pochybnosť

o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že

by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom.

Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,

keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť

o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovateľ ani obhajca nemajú

možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...

V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie

dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku pracovisko Banská Bystrica, ako

aj Najvyšší súd SR založili rozhodnutie o väzbe na nekonkrétnom vyjadrení hrozby

predpokladanej ...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené

skutočnosti podporené dôkazmi, ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch.

Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí

Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby si dovolil uvádzať nepravdy

ohľadom mojej osoby. V prvom rade sa ohradzujem voči tvrdeniu, že by som mal užívať

omamné a psychotropné látky, pretože tieto som nikdy neužíval, nemám a ani som nemal s

nimi nikdy žiadne skúsenosti a preto sa ani v spise nemôže nachádzať žiadny a to ani

nepriamy dôkaz o pravdivosti tvrdenia ŠP GP SR. Rovnako tak namietam a ohradzujem sa

voči tvrdeniu ŠP GP SR a rovnako tak nechápem, ako môže takýto orgán uvádzať nepravdu,

že by som mal byť trestne stíhaný pre rovnaký zločin, ako v tejto veci. Je síce pravdou, že

kedysi som síce pôvodne bol trestne stíhaný pre rovnaký zločin ako v tomto prípade, avšak

obžaloba Okresnej prokuratúry Prievidza sama tento skutok prekvalifikovala na iný trestný

čin s podstatne inou právnou kvalifikáciou i trestnou sadzbou a až kým súd o obžalobe

nerozhodne, platí prezumpcia neviny a s poukazom na môj výpis z registra trestov hľadí sa

na mňa ako na bezúhonnú osobu!!! Postoj súdov, ako aj Špeciálnej prokuratúry preto

považujem za zneužívanie ich dominantného postavenia v trestnom konaní...

Dňa 20. 02. 2010 pred súdom obhajca žiadal o umožnenie preštudovania spisu.

Sudca po konzultácii s prokurátorom, sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu v

trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá

bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania. Súd teda

obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové informácie relevantného charakteru, ktoré

by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní, predovšetkým v konaní a rozhodovaní o

väzbe a to i napriek ust. , ktoré nariaďuje súdu umožniť

sprístupniť nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú

skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa ust. § 71 až 87 a 339 pri rozhodovaní o väzbe

prihliada! Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného

konania došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou a k

porušeniu práva na obhajobu v zmysle ust. , .

Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný.

Sťažovateľ bol v doterajšom konaní vystavený neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu

keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia,

a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné,

že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa na

tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo

OČTK a súd majú k dispozícii kompletný spisový materiál ako podklad pre vydanie

rozhodnutie je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...

Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov,

ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy

obhajcovi nie je umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu a dôkaznými prostriedkami

využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje

zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je

základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať o

väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne.

Uznávam, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe

zoznámiť sa s častou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo

ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však

vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho

cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre

posúdenie zákonnosti väzby budú obvinenému resp. jeho obhajcovi úplne odopreté...

Nie je... prípustné, aby obhajca a sťažovateľ nemali a stále nemajú možnosť posúdiť,

či OČTK vedú konanie v súlade s . Poukazujem pritom najmä na nemožnosť

oboznámenia sa s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko nie je

predovšetkým možné porovnať uznesenie o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení

obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.

Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť,

či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...

V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je

výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva

obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží

mu preto sa o tejto skutočnosti tomto radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v

zmysle inštrukcií OČTK významnou mierou zasahuje do záruk spravodlivosti

garantovaných práve nezávislosťou súdu a úvahou súdu...

Sťažovateľ a jeho obhajca na tieto skutočnosti upozorňoval aj Najvyšší súd v rámci

podanej a odôvodnenej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Pritom postup súdu

znevýhodňujúci jedného z účastníkov v dôsledku rozhodnutia súdu založeného na názore

OČTK je bezpochyby nesprávny a v rozpore so základnými ústavnými garanciami

pôsobenia súdnej moci.

Najvyšší súd ignoroval právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces keď

o sťažnosti obvineného sťažovateľa rozhodol skôr, ako mu bolo doručené rozhodnutie

o väzbe, a teda skôr ako mali obvinený sťažovateľ a jeho obhajca možnosť riadne sa

vyjadriť ku všetkým bodom rozhodnutia. Najvyšší súd rozhodol Uznesením dňa

08. 03. 2009. Najvyšší súd taktiež opomenul svoju povinnosť riadne preskúmať namietané

porušenia práv sťažovateľov a dôkladne sa venovať predloženým dôkazom, keď

v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len

zopakoval odôvodnenie uvádzané už prvostupňovým súdom.

V odôvodnení sťažnosti proti väzbe sťažovateľ poukazoval aj na porušenie práva

podľa ust. , resp. , 3, 4 SR, pretože ako

cudzí štátny príslušník v konaní o rozhodovaní o jeho väzbe pred súdom zistil, že neovláda

slovenský jazyk tak, aby rozumel odbornej terminológii, v ktorej sa viedlo konanie pred

súdom, nerozumel tomuto konaniu, tak ako by mal, avšak sudca sa ho ani raz neopýtal, či

nechce do konania pribrať tlmočníka alebo prekladateľa. Pokiaľ sa v zápisnici o výsluchu

obvinených zo dňa 20. 2. 2010 na strane 4 nachádza konštatovanie sudcu „obvinení: všetci

sme porozumeli poučeniu“ - nemôže sa toto konštatovanie vzťahovať aj na osobu

sťažovateľa a to z toho dôvodu, pretože takto by sa mohol vyjadriť iba v tom prípade, ak by

porozumel otázke sudcu, „či porozumel poučeniu“, avšak už táto otázka by musela byť

položená v jeho rodnom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, tak, aby jej porozumel

a následne vedel na ňu odpovedať. Sťažovateľ je preto toho názoru, že sudca s poukazom na

jeho štátnu príslušnosť mal venovať konkrétne jeho osobe zvláštnu pozornosť tak, aby sa

uistil, že mu rozumie, že rozumie konaniu pred súdom v slovenskom jazyku a nepotrebuje

tlmočníka alebo prekladateľa...

... Je síce pravda, čo uvádza Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia..., že

sťažovateľ bol poučený pred výsluchom obvineného pred vyšetrovateľom a že vtedy

prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom a preto tlmočníka pri výsluchu nežiadal,

avšak bolo to jednak z toho dôvodu, lebo sa chcel iba v krátkosti vyjadriť k obvineniu bez

toho, že by odpovedal na otázky a v tom čase bol v úplne inom psychickom rozpoložení ako

pri výsluchu pred sudcom po tom, čo počas 3 dní pred jeho konaním zažil. Bolo preto

povinnosťou sudcu venovať konkrétne osobe sťažovateľa ako cudziemu štátnemu

príslušníkovi zvláštnu pozornosť tak, aby sa uistil, že mu rozumie, že rozumie konaniu

a odbornej terminológii pred súdom v slovenskom jazyku a že nepotrebuje tlmočníka alebo

prekladateľa a v žiadnom prípade sa súd nemal neuspokojiť s konštatovaním, že pred

vyšetrovateľom sťažovateľ tlmočníka nežiadal...

Vzhľadom na nemožnosť oboznámiť sa s celým trestným spisom alebo s jeho

podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne

vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť

sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu v

dôsledku zamedzenia možnosti sťažovateľa a jeho obhajcu oboznámiť sa s obsahom

relevantných Uznesení...

V prípade sťažovateľa, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým

materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám za to,

že obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené a návrh na vzatie do väzby bol podaný len na

základe výpovede pôvodne utajeného svedka...

Výpoveď svedka... nemá ani sťažovateľ a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie je

im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...

Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného

svedka nedisponujú OČTK v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu potrebným súborom na

seba vzájomne nadväzujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali jednak trestné stíhanie

vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...

SR v a zaručuje ochranu rodičovských práv, ktoré

môže obmedziť v zmysle zákona iba súd. V dňoch 10. 3., 31. 3. a 23. 4. 2010 sa mali

uskutočniť v Ústave na výkon väzby I. návštevy najbližších rodinných príslušníkov -

konkrétne mojej manželky a mojich 2 maloletých detí. Tieto návštevy sa z dôvodu ich

nepovolenia zo strany vyšetrovateľa neuskutočnili...

Som toho názoru, že je potrebné individuálne skúmať, ktorá z osôb môže návštevou

zmariť kolúzny dôvod väzby a v tomto smere vyslovujem presvedčenie, že v prípade

návštevy otca jeho maloletými deťmi je takýto názor alebo presvedčenie založené na

nesprávnom pochopení inštitútu významu kolúznej väzby a rodičovskej výchovy...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„postupom Prezídium Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite

Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania,... Bratislava, Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry SR,..., Najvyššieho súdu SR,... v konaní vedenom pod sp. zn.

17/2010 a došlo k porušeniu práva sťažovateľa na poskytnutie

dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50 ods. 3 SR, práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2, 3, 4 SR, práva byť bez

meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom

obvinenia vznesenému proti nemu a práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej

obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa

článku 41 ods. 4 SR a článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. marca 2010 sp. zn. sa

zrušuje.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základných práv

zaručených v , , 3 a 4 a a práv zaručených

v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za

porušovateľa svojich práv (UBOK PPZ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ- 25/BOK-B1-

2010, špeciálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, špecializovaný

súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a jeho uznesenie z 20. februára 2010

a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesenie z 8. marca

2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. , ).

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na

základe zákona.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených (

ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 50 ods. 3) a práv zaručených dohovorom (čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8

ods. 1 a 2), ku ktorému malo dôjsť postupom UBOK PPZ, ústavný súd poznamenáva, že

v zmysle ustanovení sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v ().

To znamená, že sťažnosť podľa možno ústavnému súdu podať

spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť

neprípustná.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že vyšetrovateľ UBOK

PPZ mu neumožnil nahliadnuť do relevantných častí vyšetrovacieho spisu, a teda aj do

uznesenia, ktorým bolo trestné konanie začaté. Namieta taktiež, že uznesenie vyšetrovateľa

UBOK PPZ o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné, a napokon, že neboli

umožnené návštevy blízkych osôb sťažovateľa vo väzbe.

Podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť

v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor

nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí

predovšetkým v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

Podľa obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú

právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať

prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo

iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť

prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať

a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred

začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa pri výkone tohto dozoru je prokurátor

oprávnený

a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené

vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou

spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo

veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné

stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon

alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek

veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je

prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania

s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného

a poškodeného,

e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť

vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného

stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie

policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby,

proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému

policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo

policajtom,

g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu je

sťažnosť.

Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie

policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť

smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej

strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim

súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len

s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým

oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na

rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide

o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho

prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,...

Podľa pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma

nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal

sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,

zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu

konal a rozhodol...

Z citovaných ustanovení vyplýva, že tento poskytoval

sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený.

Vo vzťahu k neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu a nepovolenia návštev

sťažovateľa vo väzbe tento prostriedok nápravy predstavuje žiadosť adresovaná

dozorovému prokurátorovi o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ

podľa a vo vzťahu k „zmätočnosti“ a „nepreskúmateľnosti“

uznesenia o vznesení obvinenia to bola sťažnosť podľa a .

Uvedené právne prostriedky umožňovali sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu

vzhľadom na právomoc prokurátora danú mu , ak by na základe

žiadosti alebo sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup vyšetrovateľa

UBOK PPZ (v súvislosti s požiadavkou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu

a nepovolením návštevy vo väzbe) alebo jeho uznesenie o vznesení obvinenia boli v rozpore

so zákonom.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že

každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať

všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov

(napr. , ).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom (napr. , ).

V konečnom dôsledku sťažovateľ tieto prostriedky nápravy aj využil a o oboch

(sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj žiadosť o preskúmanie postupu

vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom

a rozhodnutím vyšetrovateľa UBOK PPZ, zakladá právomoc príslušnej

prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv

uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa

príslušných ustanovení (a napokon tak aj urobil), ústavný súd jeho

sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ odmietol ako

neprípustnú ( v spojení s ).

2.1 Rovnaký záver platí, aj pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv postupom špeciálnej prokuratúry a jej listom z 12. apríla 2010, ktorým bola

vybavená sťažnosť sťažovateľa proti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje

k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal

iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo

osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej

prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora,

vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej

vojenskej prokuratúry,

b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora

okresnej prokuratúry,

d) vyšší vojenský prokurátor, ak ide o vojenského obvodného prokurátora alebo

prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,... či môže... vykonať iné opatrenia, na

ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu

žiadosti sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ prokurátorom

špeciálnej prokuratúry, t. j. proti listu č. k. VII/2 Gv 16/10-131 z 12. apríla 2010 mal

sťažovateľ možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia. Z obsahu

sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovateľ urobil. Preto aj vo

vzťahu k tejto časti sťažnosti namietaného porušenia základných práv špeciálnou

prokuratúrou ústavnému súdu neostávalo iné, len konštatovať, že sťažovateľ sa mohol

domáhať ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných

orgánom prokuratúry podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre proti postupu

špeciálnej prokuratúry a jej listu z 12. apríla 2010. Z uvedeného dôvodu je aj v tejto časti

sťažnosť sťažovateľa neprípustná, a to vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, preto ju ústavný súd podľa odmietol.

2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením

špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu vyšetrovateľa UBOK PPZ ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára

2010, ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti podaná

oneskorene.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako uviedol sťažovateľ, uznesenie špeciálnej prokuratúry bolo vydané 17. februára

2010 a hneď v ten deň nadobudlo právoplatnosť [ ].

Pri doslovnom výklade ustanovenia by preto

posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu bol

17. apríl 2010. Pri výklade priaznivejšom pre sťažovateľa, ktorý by sa odvíjal od doručenia

uznesenia špeciálnej prokuratúry jemu a jeho obhajcovi (26., resp. 20. február 2010), by bol

posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty 26. apríl 2010. Keďže sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu až 27. apríla 2010, v každom prípade musí byť hodnotená

ako oneskorene podaná ( ).

3. Postup a rozhodnutie špecializovaného súdu vo vzťahu k porušeniu základných

práv a slobôd sťažovateľ namieta v súvislosti rozhodovaním a rozhodnutím o vzatí jeho

osoby do väzby. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. 17/2010 a uznesenie z 20. februára

2010.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu ( „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická

osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne ,

, , ).

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie

o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie

mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorej bol oprávnený

a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku sa tak aj stalo). Ústavný súd

nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať

sťažnosť.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd

sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania

o sťažnosti podľa a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané

rozhodnutie o riadnom procesnom opravnom prostriedku, ktoré zákon sťažovateľovi na

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý

bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam, ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie (obdobne napr. , , ,

).

4. Napokon sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. marca

2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) proti uzneseniu

špecializovaného súdu sp. zn. 17/2010 z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľa (a ďalších

obvinených) do väzby.

4.1 V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe

je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie

sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,

ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného

súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany

práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru

sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné

záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava

obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.

). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna

1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 - 77 etc.).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa

zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, teda

takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.

Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu a namietaným

porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená

( ).

Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti

s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode

fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia

a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty

osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri

, ). Tieto články však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu

návrhom na začatie konania ( ) nemohol ústavný súd

pristúpiť k preskúmaniu prípadného porušenia základných práv sťažovateľa na osobnú

slobodu ( a dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

4.2 V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie , z ktorého vyplýva

právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na

poskytovanie právnej pomoci podľa sú povolaní predovšetkým

advokáti. Advokáti sú pri výkone advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní

pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom

konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie

právnych rozborov, správu majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej

pomoci (právne služby). Inak povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou

právnych služieb sa tak napĺňa základné právo fyzických a právnických osôb na právnu

pomoc zakotvené v ústave (čl. 47 ods. 2).

Z obsahu sťažnosti vyplýva a je nepochybné, že sťažovateľ v napadnutých konaniach

pred všeobecnými súdmi bol zastúpený advokátom, ktorý mu bol povinný poskytnúť

primeranú kvalifikovanú právnu pomoc v prebiehajúcich konaniach. Hlavný význam práva

na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v (súdy, iné štátne

orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,

v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Túto

povinnosť si špecializovaný súd a najvyšší súd zodpovedajúcim spôsobom splnili, preto

medzi sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2

a postupom všeobecných súdov v napadnutých konaniach nie je príčinná súvislosť,

čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa

.

Navyše treba poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ porušenie základného práva

zaručeného v viac menej namietal predovšetkým v úzkej súvislosti

s porušením základného práva na obhajobu zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, podľa ktorého obvinený má právo, aby... sa

mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Základné právo obvineného na

obhajobu nie je ratione materiae súčasťou , ale ,

príp. dohovoru, ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu

(mutatis mutandis ). Aj z tohto dôvodu sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí

ako zjavne neopodstatnená.

4.3 Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že všeobecné súdy porušili jeho

základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v tým, že pri

rozhodovaní o väzbe sťažovateľa neumožnili nahliadnuť mu, resp. jeho obhajcovi do celého

vyšetrovacieho spisu, a tým bol v nevýhode oproti orgánom činným v jeho trestnej veci,

ktoré mali prístup ku všetkým dôkazom a rozhodnutiam obsiahnutým vo vyšetrovacom

spise, ústavný súd poukazuje na to, že sa vzťahuje spravidla na súdne

konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je

na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy spravodlivého súdneho konania pri

rozhodovaní o väzbe sú súčasťou a dohovoru, ktoré však, ako už bolo

konštatované, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal. Vzhľadom na

uvedené skutočnosti musel ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

4.4 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie ustanovenia čl. 47 ods. 4

, ktoré zaručuje právo na tlmočníka tomu, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa

vedie konanie podľa . Obdobnú úpravu obsahuje v

ods. 20, podľa ktorého ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba

alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka

a prekladateľa. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné zvýrazniť zákonnú požiadavku

„vyhlásenia“ o neovládaní jazyka.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu nevyplýva žiaden argument

svedčiaci o tom, že by sťažovateľ v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní

a špecializovaným súdom „vyhlásil“, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie.

Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že už otázka, „či porozumel poučeniu“, mala byť

položená v sťažovateľovom materinskom jazyku, aby na ňu vedel odpovedať, pretože

sťažovateľ v trestnom konaní mal a má obhajcu, ktorého povinnosťou bolo a je poskytnúť

obvinenému (sťažovateľovi) potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne

využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone... (§ 44 ods. 1 Trestného

poriadku) a zároveň je obhajca oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného

(sťažovateľa) návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky atď. (§ 44 ods. 2

).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 8. marca 2010, ktorým zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, k tejto

otázke uviedol: „Zo zápisnice o výsluchu obvineného I. K. pred vyšetrovateľom zo

17. februára 2010 (č. l. 126-132/I.) vyplýva, že na začiatku výsluchu bol riadne

vyšetrovateľom poučený, pričom prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom, preto

tlmočníka pri výsluchu nežiada. Výsluch pred sudcom sa uskutočnil o tri dni, za prítomnosti

obhajcu obvineného, komunikácia prebiehala bez problémov, samotný obvinený ani len

nenaznačil, že má problémy s vyjadrovaním, preto sudca nemal dôvod pribrať k jeho

výsluchu tlmočníka. Tým však nie je ohrozené právo obvineného v priebehu ďalšieho

konania brániť sa v materinskom jazyku a požadovať účasť tlmočníka.“

S citovanou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom

rozsahu stotožňuje. Je bez racionálneho základu, aby sa všeobecný súd potom, ako

obvinený pred orgánom činným v trestnom konaní v tej istej trestnej veci vyhlásil, že

v konaní nežiada tlmočníka alebo prekladateľa z dôvodu, že jazyku, v ktorom sa vedie

konanie, rozumie slovom i písmom, znova dopytoval obvineného, či tlmočníka nežiada, a to

o to viac, ak má obhajcu, ktorý sa relevantného konania pred súdom zúčastnil a nevyhlásil,

že obvinený sťažovateľ slovenskému jazyku nerozumie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením základného práva zaručeného v , ako aj práva

zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru a označeným postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4.5 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na starostlivosť o deti

a ich výchovu ( ) a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného

života (čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru) najvyšším súdom (ale aj špecializovaným súdom)

v konaní o väzbe ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne

neopodstatnená.

Porušenie týchto práv sťažovateľ videl v nepovolení mu návštev vo väzbe svojimi

blízkymi. O týchto otázkach však všeobecné súdy (ani špecializovaný ani najvyšší)

nerozhodovali a ani rozhodovať nemohli. Nebolo teda v ich právomoci akýmkoľvek

spôsobom ovplyvniť rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní (v tomto prípade

vyšetrovateľa UBOK PPZ) vo vzťahu k povoleniu alebo nepovoleniu návštevy príbuznými

sťažovateľa vo väzbe. A pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi postupom

najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva (čl. 41 ods. 4

a a 2 dohovoru), ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ( ).

4.6 Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu

zaručeného v postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost

7/2010 z 8. marca 2010 ústavný súd uvádza, že toto právo zaručuje všetkým oprávneným

osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju

obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo

prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe

nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.

Účelom práva zaručeného je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu

zo spáchania trestného činu (obdobne napr. , , ).

Sťažovateľ porušenie práva na obhajobu spája predovšetkým s tým, že mu, resp. jeho

obhajcovi nebolo umožnené pred rozhodovaním o väzbe nahliadnuť do celého

vyšetrovacieho súdu, a najmä, že mu nebolo sprístupnené uznesenie o začatí trestného

stíhania a takisto ani relevantné v spise obsiahnuté dôkazy. Od tejto skutočnosti sťažovateľ

odvíja aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania o väzbe a rovnosť zbraní obhajoby

a špeciálnej prokuratúry, ktorá mala k dispozícii celý spisový materiál. Rovnako sťažovateľ

spochybňuje zákonnosť vznesenia obvinenia, pretože dosiaľ nemal možnosť porovnať

totožnosť skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného stíhania a skutku opísaného

v uznesení o vznesení obvinenia, a taktiež včasnosť jeho vydania. Sťažovateľ si taktiež nie

je istý tým, či úkony vykonané pred vznesením obvinenia, ktoré mu neboli vyšetrovateľom

UBOK PPZ sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j. až po začatí trestného stíhania.

Námietkou porušenia práva sťažovateľa na obhajobu sa zaoberal aj najvyšší súd,

ktorý k nej uviedol: „Sudca pre prípravné konanie postupoval podľa

a zabezpečil sprístupnenie obhajcom tie časti vyšetrovacieho spisu, ktoré boli potrebné pri

rozhodovaní o väzbe. Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia,

teda mali vedomosť o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu

vyjadriť sa ku každému bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti.

Len pre úplnosť treba dodať, že obhajobou predložené rozhodnutia nevylučujú možnosť

odopretia obhajobe zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“

Aj s touto časťou odôvodnenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožňuje. Z obsahu

sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí špecializovaného

súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo doručené

uznesenie o vznesení obvinenia, teda mal vedomosť o tom, čo sa mu kladie za vinu. Pred

rozhodovaním o väzbe mu (a jeho obhajcovi) bol predložený, aj keď nie celý, vyšetrovací

spis na nahliadnutie, teda bol oboznámený s tou časťou vyšetrovacieho spisu, s ktorou byť

oboznámený mohol. V konaní o väzbe bol vypočutý a mal možnosť predniesť svoju

obhajobu právne významným spôsobom, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom svojho

obhajcu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené

v , ako aj záruky uvedené v , a dohovoru boli

všeobecnými súdmi naplnené.

Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2

v prípravnom konaní, orgán činný v trestnom konaní môže právo

nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť,

najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo

podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých

orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie

týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním

spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na

žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene

preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi

a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Podľa rovnaké práva ako orgán činný v trestnom

konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci

nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie v konaní o väzbe pred

rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu,

zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému

alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa

podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada.

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že o tom, do

ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán činný

v trestnom konaní a prípadne sudca pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojej

právomoci nakladá so spisom. V trestnej veci sťažovateľa, teda orgán oprávnený na

odmietnutie nazretia do vyšetrovacieho spisu (vyšetrovateľ UBOK PPZ a sudca

špecializovaného súdu pre prípravné konanie) rozhodol v súlade s procesnoprávnym

predpisom ( ) o tom, že takéto nazretie do vyšetrovacieho spisu

v určitom rozsahu odmietne. Ústavný súd teda nemôže v žiadnom prípade konštatovať

porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné

orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym predpisom a nedopustili sa porušenia

základných práv sťažovateľa na obhajobu. Na tomto mieste ústavný súd považuje za

potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje preskúmavať a rozhodnúť o tom,

ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či nemohli, alebo mali či nemali na

nazretie sťažovateľovi a jeho obhajcovi sprístupniť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na obhajobu zaručeného v ústave (čl. 50 ods. 3) a v dohovore (čl. 6 ods. 3)

napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, keďže tento sa s námietkou

sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu vysporiadal ústavne súladným spôsobom,

preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne nepodstatnú podľa § 25

ods. 2 odmietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá,

neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalšej jeho požiadavke na zrušenie rozhodnutia

najvyššieho súdu, rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základných

práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010