Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 291/2010
PDF · 439.34 KB
No categories available
II. ÚS 291/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť I. K., T., t. č. vo väzbe I., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., vo
veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4
a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja
proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, odboru
Bratislava I, v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, postupom Úradu
špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod
sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost
7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2010
doručená sťažnosť I. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej
republiky, odboru Bratislava I (ďalej len „UBOK PPZ“), v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-
25/BOK-B1-2010, postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.
VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica
(ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho
uznesením z 20. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z
8. marca 2010.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí
príslušných orgánov verejnej moci vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia
vyšetrovateľa UBOK PPZ vydaného pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010
trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a
ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný a sčasti
v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ (spolu s ďalšími obvinenými)
sťažnosť, o ktorej prokurátor špeciálnej prokuratúry rozhodol 17. februára 2010 tak, že ju
zamietol.
V ten istý deň, keď bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu
jeho osobnej slobody a následne 17. februára 2010 podal prokurátor špeciálnej prokuratúry
návrh špecializovanému súdu na vzatie sťažovateľa do väzby. Tomuto návrhu
špecializovaný súd uznesením sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 vyhovel. Proti
rozhodnutiu o väzbe podal sťažovateľ osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu (3. marca
2010) sťažnosť, ktorú najvyšší (ako druhostupňový) súd uznesením sp. zn. 6 Tost 7/2010
z 8. marca 2010 zamietol.
V priebehu trestného konania obhajca sťažovateľa 17. februára 2010 a písomne
2. marca 2010 požiadal vyšetrovateľa UBOK PPZ o umožnenie nahliadnutia do
vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010, čomu však vyhovené nebolo.
Vyšetrovateľ UBOK PPZ nepovolil ani návštevy sťažovateľa vo väzbe jeho príbuznými,
ktoré sa mali uskutočniť 10. a 31. marca a 23. apríla 2010.
Pretože sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi nebolo umožnené nahliadnuť do
vyšetrovacieho spisu a neboli povolené návštevy sťažovateľa príbuznými vo väzbe,
požiadal jeho obhajca 25. marca 2010 prokurátora špeciálnej prokuratúry o preskúmanie
postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.
Dňa 23. marca 2010 obhajca sťažovateľa znovu požiadal vyšetrovateľa UBOK PPZ
o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, na základe čoho mu vyšetrovateľ UBOK PPZ
29. marca 2010 oznámil, že mu umožní nahliadnuť do spisu v časti po vznesení obvinenia
16. februára 2010.
Na základe žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ z 25. marca
2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry 12. apríla 2010 oznámil obhajcovi sťažovateľa, že
v postupe vyšetrovateľa UBOK PPZ nezistil žiadne pochybenia, a teda jeho postup bol
v súlade so zákonom.
Preštudovať časť vyšetrovacieho spisu umožnil obhajcovi sťažovateľa už
20. februára 2010 špecializovaný súd, a to v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o jeho
vzatí (a ostatných obvinených) do väzby.
Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu
jeho „základných práv na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby
podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47
ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, práva byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne
oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu a práva mať
primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR a článku 8
ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Svoje presvedčenie o porušení základných práv sťažovateľ odôvodnil takto:
«Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili
sťažovateľovi a jeho obhajcovi aktívnu spoluúčasť na vedení vyšetrovania. OČTK
opomenuli svoju povinnosť riadne a do detailov skúmať všetky okolnosti rozhodného
charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti,
aj za cenu porušenia práv dotknutej osoby...
Obhajca sťažovateľa v priebehu trestného konania viackrát vyslovil svoju
požiadavku, aby mu OČTK, ako aj súd umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti pred
vznesením obvinenia zo dňa 16. 02. 2010, kde je založené aj Uznesenie o začatí trestného
stíhania. Nakoľko obhajca, ani sťažovateľ nemali a nemajú prístup k celému
vyšetrovaciemu spisu a teda i k zneniu Uznesenia o začatí trestného stíhania nie je možné
posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom, resp. či doteraz vykonané úkony
trestného konania sú procesne platné...
Vyšetrovateľ PPZ ÚBOK vzniesol dňa 16. 02. 2010 sťažovateľovi obvinenie pre
viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol
vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len
hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu na
akýkoľvek dôkazný prostriedok. Uznesenie o vznesení obvinenia je preto zmätočné
a nepreskúmateľné...
Postup OČTK, ako aj oboch súdov rozhodujúcich vo veci z uvedených dôvodov
považujem za protizákonný a protiústavný. Taktiež vyjadrujem svoju pochybnosť
o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že
by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom.
Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie,
keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť
o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovateľ ani obhajca nemajú
možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...
V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie
dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku pracovisko Banská Bystrica, ako
aj Najvyšší súd SR založili rozhodnutie o väzbe na nekonkrétnom vyjadrení hrozby
predpokladanej Trestným poriadkom...
Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené
skutočnosti podporené dôkazmi, ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch.
Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí
Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...
Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby si dovolil uvádzať nepravdy
ohľadom mojej osoby. V prvom rade sa ohradzujem voči tvrdeniu, že by som mal užívať
omamné a psychotropné látky, pretože tieto som nikdy neužíval, nemám a ani som nemal s
nimi nikdy žiadne skúsenosti a preto sa ani v spise nemôže nachádzať žiadny a to ani
nepriamy dôkaz o pravdivosti tvrdenia ŠP GP SR. Rovnako tak namietam a ohradzujem sa
voči tvrdeniu ŠP GP SR a rovnako tak nechápem, ako môže takýto orgán uvádzať nepravdu,
že by som mal byť trestne stíhaný pre rovnaký zločin, ako v tejto veci. Je síce pravdou, že
kedysi som síce pôvodne bol trestne stíhaný pre rovnaký zločin ako v tomto prípade, avšak
obžaloba Okresnej prokuratúry Prievidza sama tento skutok prekvalifikovala na iný trestný
čin s podstatne inou právnou kvalifikáciou i trestnou sadzbou a až kým súd o obžalobe
nerozhodne, platí prezumpcia neviny a s poukazom na môj výpis z registra trestov hľadí sa
na mňa ako na bezúhonnú osobu!!! Postoj súdov, ako aj Špeciálnej prokuratúry preto
považujem za zneužívanie ich dominantného postavenia v trestnom konaní...
Dňa 20. 02. 2010 pred súdom obhajca žiadal o umožnenie preštudovania spisu.
Sudca po konzultácii s prokurátorom, sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu v
trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá
bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania. Súd teda
obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové informácie relevantného charakteru, ktoré
by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní, predovšetkým v konaní a rozhodovaní o
väzbe a to i napriek ust. § 69 ods. 6 Trestného poriadku, ktoré nariaďuje súdu umožniť
sprístupniť nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú
skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa ust. § 71 až 87 a 339 pri rozhodovaní o väzbe
prihliada! Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že v doterajšom priebehu trestného
konania došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou a k
porušeniu práva na obhajobu v zmysle ust. § 44 ods. 1, 2 Trestného poriadku.
Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný.
Sťažovateľ bol v doterajšom konaní vystavený neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu
keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia,
a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné,
že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa na
tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo
OČTK a súd majú k dispozícii kompletný spisový materiál ako podklad pre vydanie
rozhodnutie je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...
Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov,
ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy
obhajcovi nie je umožnené oboznámiť sa s obsahom spisu a dôkaznými prostriedkami
využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje
zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je
základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať o
väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne.
Uznávam, že účinnosť vyšetrovania môže niekedy vyžadovať odopretie obhajobe
zoznámiť sa s častou získaných dôkazov, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo
ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však
vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho
cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre
posúdenie zákonnosti väzby budú obvinenému resp. jeho obhajcovi úplne odopreté...
Nie je... prípustné, aby obhajca a sťažovateľ nemali a stále nemajú možnosť posúdiť,
či OČTK vedú konanie v súlade s Tr. poriadkom. Poukazujem pritom najmä na nemožnosť
oboznámenia sa s uznesením o začatí trestného stíhania vo veci, nakoľko nie je
predovšetkým možné porovnať uznesenie o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení
obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.
Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť,
či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...
V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je
výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva
obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží
mu preto sa o tejto skutočnosti tomto radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v
zmysle inštrukcií OČTK významnou mierou zasahuje do záruk spravodlivosti
garantovaných práve nezávislosťou súdu a úvahou súdu...
Sťažovateľ a jeho obhajca na tieto skutočnosti upozorňoval aj Najvyšší súd v rámci
podanej a odôvodnenej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe. Pritom postup súdu
znevýhodňujúci jedného z účastníkov v dôsledku rozhodnutia súdu založeného na názore
OČTK je bezpochyby nesprávny a v rozpore so základnými ústavnými garanciami
pôsobenia súdnej moci.
Najvyšší súd ignoroval právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces keď
o sťažnosti obvineného sťažovateľa rozhodol skôr, ako mu bolo doručené rozhodnutie
o väzbe, a teda skôr ako mali obvinený sťažovateľ a jeho obhajca možnosť riadne sa
vyjadriť ku všetkým bodom rozhodnutia. Najvyšší súd rozhodol Uznesením dňa
08. 03. 2009. Najvyšší súd taktiež opomenul svoju povinnosť riadne preskúmať namietané
porušenia práv sťažovateľov a dôkladne sa venovať predloženým dôkazom, keď
v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len
zopakoval odôvodnenie uvádzané už prvostupňovým súdom.
V odôvodnení sťažnosti proti väzbe sťažovateľ poukazoval aj na porušenie práva
podľa ust. § 2 ods. 20 Trestného poriadku, resp. čl. 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, pretože ako
cudzí štátny príslušník v konaní o rozhodovaní o jeho väzbe pred súdom zistil, že neovláda
slovenský jazyk tak, aby rozumel odbornej terminológii, v ktorej sa viedlo konanie pred
súdom, nerozumel tomuto konaniu, tak ako by mal, avšak sudca sa ho ani raz neopýtal, či
nechce do konania pribrať tlmočníka alebo prekladateľa. Pokiaľ sa v zápisnici o výsluchu
obvinených zo dňa 20. 2. 2010 na strane 4 nachádza konštatovanie sudcu „obvinení: všetci
sme porozumeli poučeniu“ - nemôže sa toto konštatovanie vzťahovať aj na osobu
sťažovateľa a to z toho dôvodu, pretože takto by sa mohol vyjadriť iba v tom prípade, ak by
porozumel otázke sudcu, „či porozumel poučeniu“, avšak už táto otázka by musela byť
položená v jeho rodnom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, tak, aby jej porozumel
a následne vedel na ňu odpovedať. Sťažovateľ je preto toho názoru, že sudca s poukazom na
jeho štátnu príslušnosť mal venovať konkrétne jeho osobe zvláštnu pozornosť tak, aby sa
uistil, že mu rozumie, že rozumie konaniu pred súdom v slovenskom jazyku a nepotrebuje
tlmočníka alebo prekladateľa...
... Je síce pravda, čo uvádza Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia..., že
sťažovateľ bol poučený pred výsluchom obvineného pred vyšetrovateľom a že vtedy
prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom a preto tlmočníka pri výsluchu nežiadal,
avšak bolo to jednak z toho dôvodu, lebo sa chcel iba v krátkosti vyjadriť k obvineniu bez
toho, že by odpovedal na otázky a v tom čase bol v úplne inom psychickom rozpoložení ako
pri výsluchu pred sudcom po tom, čo počas 3 dní pred jeho konaním zažil. Bolo preto
povinnosťou sudcu venovať konkrétne osobe sťažovateľa ako cudziemu štátnemu
príslušníkovi zvláštnu pozornosť tak, aby sa uistil, že mu rozumie, že rozumie konaniu
a odbornej terminológii pred súdom v slovenskom jazyku a že nepotrebuje tlmočníka alebo
prekladateľa a v žiadnom prípade sa súd nemal neuspokojiť s konštatovaním, že pred
vyšetrovateľom sťažovateľ tlmočníka nežiadal...
Vzhľadom na nemožnosť oboznámiť sa s celým trestným spisom alebo s jeho
podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne
vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť
sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu v
dôsledku zamedzenia možnosti sťažovateľa a jeho obhajcu oboznámiť sa s obsahom
relevantných Uznesení...
V prípade sťažovateľa, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým
materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám za to,
že obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené a návrh na vzatie do väzby bol podaný len na
základe výpovede pôvodne utajeného svedka...
Výpoveď svedka... nemá ani sťažovateľ a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie je
im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...
Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného
svedka nedisponujú OČTK v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu potrebným súborom na
seba vzájomne nadväzujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali jednak trestné stíhanie
vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...
Ústava SR v čl. 41 ods. 4 a čl. 19 ods. 2 zaručuje ochranu rodičovských práv, ktoré
môže obmedziť v zmysle zákona iba súd. V dňoch 10. 3., 31. 3. a 23. 4. 2010 sa mali
uskutočniť v Ústave na výkon väzby I. návštevy najbližších rodinných príslušníkov -
konkrétne mojej manželky a mojich 2 maloletých detí. Tieto návštevy sa z dôvodu ich
nepovolenia zo strany vyšetrovateľa neuskutočnili...
Som toho názoru, že je potrebné individuálne skúmať, ktorá z osôb môže návštevou
zmariť kolúzny dôvod väzby a v tomto smere vyslovujem presvedčenie, že v prípade
návštevy otca jeho maloletými deťmi je takýto názor alebo presvedčenie založené na
nesprávnom pochopení inštitútu významu kolúznej väzby a rodičovskej výchovy...»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„postupom Prezídium Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite
Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania,... Bratislava, Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR,..., Najvyššieho súdu SR,... v konaní vedenom pod sp. zn.
Tp 17/2010 a 6 Tost 7/2010 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na poskytnutie
dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, práva byť bez
meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený s povahou a dôvodom
obvinenia vznesenému proti nemu a práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej
obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa
článku 41 ods. 4 Ústavy SR a článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. marca 2010 sp. zn. 6 Tost 7/2010 sa
zrušuje.“
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia základných práv
zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených
v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv (UBOK PPZ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ- 25/BOK-B1-
2010, špeciálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, špecializovaný
súd v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesenie z 20. februára 2010
a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesenie z 8. marca
2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na
základe zákona.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou (čl. 41
ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 50 ods. 3) a práv zaručených dohovorom (čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8
ods. 1 a 2), ku ktorému malo dôjsť postupom UBOK PPZ, ústavný súd poznamenáva, že
v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že vyšetrovateľ UBOK
PPZ mu neumožnil nahliadnuť do relevantných častí vyšetrovacieho spisu, a teda aj do
uznesenia, ktorým bolo trestné konanie začaté. Namieta taktiež, že uznesenie vyšetrovateľa
UBOK PPZ o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné, a napokon, že neboli
umožnené návštevy blízkych osôb sťažovateľa vo väzbe.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť
v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.
Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.
K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí
predovšetkým zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Trestný poriadok“).
Podľa § 210 Trestného poriadku obvinený, poškodený a zúčastnená osoba majú
právo kedykoľvek v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania žiadať
prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo
iné nedostatky vo vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní. Policajt musí žiadosť
prokurátorovi bez meškania predložiť. Prokurátor je povinný žiadosť preskúmať
a o výsledku žiadateľa upovedomiť.
Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred
začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
Podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku pri výkone tohto dozoru je prokurátor
oprávnený
a) dávať záväzné pokyny na postup podľa § 197, vyšetrovanie a skrátené
vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou
spisu,
b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo
veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné
stíhanie a riadne v ňom postupuje,
c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon
alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek
veci; pritom postupuje podľa tohto zákona; proti takémuto rozhodnutiu prokurátora je
prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania
s pokynmi a určovať lehotu na ich doplnenie; o vrátení veci upovedomí obvineného
a poškodeného,
e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť
vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného
stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie
policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby,
proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,
f) odňať vec policajtovi a prikázať ju inému, a to aj miestne nepríslušnému
policajtovi, alebo urobiť opatrenie, aby vec bola prikázaná inému policajtovi alebo
policajtom,
g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je
sťažnosť.
Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie
policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...
Podľa § 190 ods. 1 Trestného poriadku orgán, proti ktorého uzneseniu sťažnosť
smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej
strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim
súhlasom prokurátora alebo na jeho pokyn, môže policajt sám sťažnosti vyhovieť len
s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.
Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým
oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na
rozhodnutie
a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide
o sťažnosť proti uzneseniu, ku ktorému tento prokurátor dal súhlas alebo pokyn, jeho
prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,...
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma
nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal
sťažnosť, a
b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť,
zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu
konal a rozhodol...
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že tento poskytoval
sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený.
Vo vzťahu k neumožneniu nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu a nepovolenia návštev
sťažovateľa vo väzbe tento prostriedok nápravy predstavuje žiadosť adresovaná
dozorovému prokurátorovi o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ
podľa § 210 Trestného poriadku a vo vzťahu k „zmätočnosti“ a „nepreskúmateľnosti“
uznesenia o vznesení obvinenia to bola sťažnosť podľa § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.
Uvedené právne prostriedky umožňovali sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu
vzhľadom na právomoc prokurátora danú mu Trestným poriadkom, ak by na základe
žiadosti alebo sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup vyšetrovateľa
UBOK PPZ (v súvislosti s požiadavkou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu
a nepovolením návštevy vo väzbe) alebo jeho uznesenie o vznesení obvinenia boli v rozpore
so zákonom.
Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že
každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať
všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov
(napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
V konečnom dôsledku sťažovateľ tieto prostriedky nápravy aj využil a o oboch
(sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako aj žiadosť o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k tej časti
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom
a rozhodnutím vyšetrovateľa UBOK PPZ, Trestný poriadok zakladá právomoc príslušnej
prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.
Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv
uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom prokuratúry podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku (a napokon tak aj urobil), ústavný súd jeho
sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ odmietol ako
neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
2.1 Rovnaký záver platí, aj pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie označených
základných práv postupom špeciálnej prokuratúry a jej listom z 12. apríla 2010, ktorým bola
vybavená sťažnosť sťažovateľa proti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje
k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal
iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie
a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej
prokuratúry okrem prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, krajského prokurátora,
vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej
vojenskej prokuratúry,
b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,
c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora
okresnej prokuratúry,
d) vyšší vojenský prokurátor, ak ide o vojenského obvodného prokurátora alebo
prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,... či môže... vykonať iné opatrenia, na
ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu
žiadosti sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ prokurátorom
špeciálnej prokuratúry, t. j. proti listu č. k. VII/2 Gv 16/10-131 z 12. apríla 2010 mal
sťažovateľ možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia. Z obsahu
sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovateľ urobil. Preto aj vo
vzťahu k tejto časti sťažnosti namietaného porušenia základných práv špeciálnou
prokuratúrou ústavnému súdu neostávalo iné, len konštatovať, že sťažovateľ sa mohol
domáhať ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných
orgánom prokuratúry podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre proti postupu
špeciálnej prokuratúry a jej listu z 12. apríla 2010. Z uvedeného dôvodu je aj v tejto časti
sťažnosť sťažovateľa neprípustná, a to vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
2.2 Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa uznesením
špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu vyšetrovateľa UBOK PPZ ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára
2010, ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti podaná
oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ako uviedol sťažovateľ, uznesenie špeciálnej prokuratúry bolo vydané 17. februára
2010 a hneď v ten deň nadobudlo právoplatnosť [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].
Pri doslovnom výklade ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by preto
posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu bol
17. apríl 2010. Pri výklade priaznivejšom pre sťažovateľa, ktorý by sa odvíjal od doručenia
uznesenia špeciálnej prokuratúry jemu a jeho obhajcovi (26., resp. 20. február 2010), by bol
posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty 26. apríl 2010. Keďže sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu až 27. apríla 2010, v každom prípade musí byť hodnotená
ako oneskorene podaná (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. Postup a rozhodnutie špecializovaného súdu vo vzťahu k porušeniu základných
práv a slobôd sťažovateľ namieta v súvislosti rozhodovaním a rozhodnutím o vzatí jeho
osoby do väzby. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. Tp 17/2010 a uznesenie z 20. februára
2010.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická
osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne
predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02,
IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie
o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre
a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,
b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo
c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie
mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním
sťažnosti proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu, o ktorej bol oprávnený
a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku sa tak aj stalo). Ústavný súd
nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať
sťažnosť.
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd
sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané
rozhodnutie o riadnom procesnom opravnom prostriedku, ktoré zákon sťažovateľovi na
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý
bol v prvom rade povinný zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam, ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
4. Napokon sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca
2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) proti uzneseniu
špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľa (a ďalších
obvinených) do väzby.
4.1 V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe
je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie
sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch,
ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného
súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany
práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné
záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava
obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
II. ÚS 15/05). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru
(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna
1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 - 77 etc.).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, teda
takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje.
Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu a namietaným
porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd poznamenáva, že ochrana základných práv a slobôd v súvislosti
s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode
fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy
a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty
osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri
III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Tieto články však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom nenamietal, preto s prihliadnutím na viazanosť ústavného súdu
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol ústavný súd
pristúpiť k preskúmaniu prípadného porušenia základných práv sťažovateľa na osobnú
slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.
4.2 V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, z ktorého vyplýva
právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo
orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na
poskytovanie právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sú povolaní predovšetkým
advokáti. Advokáti sú pri výkone advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní
pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom
konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie
právnych rozborov, správu majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej
pomoci (právne služby). Inak povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou
právnych služieb sa tak napĺňa základné právo fyzických a právnických osôb na právnu
pomoc zakotvené v ústave (čl. 47 ods. 2).
Z obsahu sťažnosti vyplýva a je nepochybné, že sťažovateľ v napadnutých konaniach
pred všeobecnými súdmi bol zastúpený advokátom, ktorý mu bol povinný poskytnúť
primeranú kvalifikovanú právnu pomoc v prebiehajúcich konaniach. Hlavný význam práva
na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne
orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,
v danom prípade sťažovateľovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Túto
povinnosť si špecializovaný súd a najvyšší súd zodpovedajúcim spôsobom splnili, preto
medzi sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2
ústavy a postupom všeobecných súdov v napadnutých konaniach nie je príčinná súvislosť,
čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa
čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše treba poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ porušenie základného práva
zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy viac menej namietal predovšetkým v úzkej súvislosti
s porušením základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, podľa ktorého obvinený má právo, aby... sa
mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu. Základné právo obvineného na
obhajobu nie je ratione materiae súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy, ale čl. 50 ods. 3 ústavy,
príp. čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy
(mutatis mutandis I. ÚS 35/98). Aj z tohto dôvodu sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí
ako zjavne neopodstatnená.
4.3 Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že všeobecné súdy porušili jeho
základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že pri
rozhodovaní o väzbe sťažovateľa neumožnili nahliadnuť mu, resp. jeho obhajcovi do celého
vyšetrovacieho spisu, a tým bol v nevýhode oproti orgánom činným v jeho trestnej veci,
ktoré mali prístup ku všetkým dôkazom a rozhodnutiam obsiahnutým vo vyšetrovacom
spise, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje spravidla na súdne
konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je
na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy spravodlivého súdneho konania pri
rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré však, ako už bolo
konštatované, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti musel ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4.4 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie ustanovenia čl. 47 ods. 4
ústavy, ktoré zaručuje právo na tlmočníka tomu, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa
vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Obdobnú úpravu obsahuje Trestný poriadok v § 2
ods. 20, podľa ktorého ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba
alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka
a prekladateľa. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné zvýrazniť zákonnú požiadavku
„vyhlásenia“ o neovládaní jazyka.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu nevyplýva žiaden argument
svedčiaci o tom, že by sťažovateľ v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní
a špecializovaným súdom „vyhlásil“, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie.
Neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že už otázka, „či porozumel poučeniu“, mala byť
položená v sťažovateľovom materinskom jazyku, aby na ňu vedel odpovedať, pretože
sťažovateľ v trestnom konaní mal a má obhajcu, ktorého povinnosťou bolo a je poskytnúť
obvinenému (sťažovateľovi) potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne
využívať prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone... (§ 44 ods. 1 Trestného
poriadku) a zároveň je obhajca oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného
(sťažovateľa) návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky atď. (§ 44 ods. 2
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010, ktorým zamietol
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, k tejto
otázke uviedol: „Zo zápisnice o výsluchu obvineného I. K. pred vyšetrovateľom zo
17. februára 2010 (č. l. 126-132/I.) vyplýva, že na začiatku výsluchu bol riadne
vyšetrovateľom poučený, pričom prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom, preto
tlmočníka pri výsluchu nežiada. Výsluch pred sudcom sa uskutočnil o tri dni, za prítomnosti
obhajcu obvineného, komunikácia prebiehala bez problémov, samotný obvinený ani len
nenaznačil, že má problémy s vyjadrovaním, preto sudca nemal dôvod pribrať k jeho
výsluchu tlmočníka. Tým však nie je ohrozené právo obvineného v priebehu ďalšieho
konania brániť sa v materinskom jazyku a požadovať účasť tlmočníka.“
S citovanou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom
rozsahu stotožňuje. Je bez racionálneho základu, aby sa všeobecný súd potom, ako
obvinený pred orgánom činným v trestnom konaní v tej istej trestnej veci vyhlásil, že
v konaní nežiada tlmočníka alebo prekladateľa z dôvodu, že jazyku, v ktorom sa vedie
konanie, rozumie slovom i písmom, znova dopytoval obvineného, či tlmočníka nežiada, a to
o to viac, ak má obhajcu, ktorý sa relevantného konania pred súdom zúčastnil a nevyhlásil,
že obvinený sťažovateľ slovenskému jazyku nerozumie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva
zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru a označeným postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
4.5 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na starostlivosť o deti
a ich výchovu (čl. 41 ods. 4 ústavy) a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života (čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru) najvyšším súdom (ale aj špecializovaným súdom)
v konaní o väzbe ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne
neopodstatnená.
Porušenie týchto práv sťažovateľ videl v nepovolení mu návštev vo väzbe svojimi
blízkymi. O týchto otázkach však všeobecné súdy (ani špecializovaný ani najvyšší)
nerozhodovali a ani rozhodovať nemohli. Nebolo teda v ich právomoci akýmkoľvek
spôsobom ovplyvniť rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní (v tomto prípade
vyšetrovateľa UBOK PPZ) vo vzťahu k povoleniu alebo nepovoleniu návštevy príbuznými
sťažovateľa vo väzbe. A pretože neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi postupom
najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva (čl. 41 ods. 4
ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4.6 Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu
zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost
7/2010 z 8. marca 2010 ústavný súd uvádza, že toto právo zaručuje všetkým oprávneným
osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju
obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo
prostredníctvom svojho obhajcu. Uplatnenie práva na obhajobu oprávnenej osobe
nezaručuje dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o ktoré sa usiluje pomocou obhajoby.
Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu
zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).
Sťažovateľ porušenie práva na obhajobu spája predovšetkým s tým, že mu, resp. jeho
obhajcovi nebolo umožnené pred rozhodovaním o väzbe nahliadnuť do celého
vyšetrovacieho súdu, a najmä, že mu nebolo sprístupnené uznesenie o začatí trestného
stíhania a takisto ani relevantné v spise obsiahnuté dôkazy. Od tejto skutočnosti sťažovateľ
odvíja aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania o väzbe a rovnosť zbraní obhajoby
a špeciálnej prokuratúry, ktorá mala k dispozícii celý spisový materiál. Rovnako sťažovateľ
spochybňuje zákonnosť vznesenia obvinenia, pretože dosiaľ nemal možnosť porovnať
totožnosť skutku uvedeného v uznesení o začatí trestného stíhania a skutku opísaného
v uznesení o vznesení obvinenia, a taktiež včasnosť jeho vydania. Sťažovateľ si taktiež nie
je istý tým, či úkony vykonané pred vznesením obvinenia, ktoré mu neboli vyšetrovateľom
UBOK PPZ sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j. až po začatí trestného stíhania.
Námietkou porušenia práva sťažovateľa na obhajobu sa zaoberal aj najvyšší súd,
ktorý k nej uviedol: „Sudca pre prípravné konanie postupoval podľa § 69 ods. 6 Tr. por.
a zabezpečil sprístupnenie obhajcom tie časti vyšetrovacieho spisu, ktoré boli potrebné pri
rozhodovaní o väzbe. Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia,
teda mali vedomosť o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu
vyjadriť sa ku každému bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti.
Len pre úplnosť treba dodať, že obhajobou predložené rozhodnutia nevylučujú možnosť
odopretia obhajobe zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“
Aj s touto časťou odôvodnenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožňuje. Z obsahu
sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí špecializovaného
súdu a najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľovi a jeho obhajcovi bolo doručené
uznesenie o vznesení obvinenia, teda mal vedomosť o tom, čo sa mu kladie za vinu. Pred
rozhodovaním o väzbe mu (a jeho obhajcovi) bol predložený, aj keď nie celý, vyšetrovací
spis na nahliadnutie, teda bol oboznámený s tou časťou vyšetrovacieho spisu, s ktorou byť
oboznámený mohol. V konaní o väzbe bol vypočutý a mal možnosť predniesť svoju
obhajobu právne významným spôsobom, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom svojho
obhajcu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené
v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj záruky uvedené v čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru boli
všeobecnými súdmi naplnené.
Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2
Trestného poriadku v prípravnom konaní, orgán činný v trestnom konaní môže právo
nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť,
najmä ak v spise nemožno urobiť také opatrenia, ktoré by zabránili zmareniu alebo
podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých
orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie
týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním
spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na
žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je nadriadený prokurátor povinný urýchlene
preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi
a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.
Podľa § 69 ods. 6 Trestného poriadku rovnaké práva ako orgán činný v trestnom
konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci
nakladá so spisom. Ak však sudca pre prípravné konanie v konaní o väzbe pred
rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu,
zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému
alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa
podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada.
Z citovaných ustanovení Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že o tom, do
ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán činný
v trestnom konaní a prípadne sudca pre prípravné konanie v čase, keď v rámci svojej
právomoci nakladá so spisom. V trestnej veci sťažovateľa, teda orgán oprávnený na
odmietnutie nazretia do vyšetrovacieho spisu (vyšetrovateľ UBOK PPZ a sudca
špecializovaného súdu pre prípravné konanie) rozhodol v súlade s procesnoprávnym
predpisom (§ 69 Trestného poriadku) o tom, že takéto nazretie do vyšetrovacieho spisu
v určitom rozsahu odmietne. Ústavný súd teda nemôže v žiadnom prípade konštatovať
porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné
orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym predpisom a nedopustili sa porušenia
základných práv sťažovateľa na obhajobu. Na tomto mieste ústavný súd považuje za
potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje preskúmavať a rozhodnúť o tom,
ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či nemohli, alebo mali či nemali na
nazretie sťažovateľovi a jeho obhajcovi sprístupniť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani možnosť porušenia základného práva
sťažovateľa na obhajobu zaručeného v ústave (čl. 50 ods. 3) a v dohovore (čl. 6 ods. 3)
napadnutým postupom a uznesením najvyššieho súdu, keďže tento sa s námietkou
sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu vysporiadal ústavne súladným spôsobom,
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne nepodstatnú podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá,
neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ďalšej jeho požiadavke na zrušenie rozhodnutia
najvyššieho súdu, rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základných
práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2010