Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 395/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. O., P., toho času vo výkone trestu, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1

T 116/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos

17/2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. O. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011

doručená sťažnosť R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa napísaným vlastnoručne v anglickom

jazyku z 8. augusta 2011 doručeným ústavnému súdu 15. augusta 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 1. marca 2011 okresný súd rozhodoval o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby ako obžalovaného „pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a

obchodovania s nimi podľa , c, d, “.

Okresný súd jeho žiadosť zamietol s tým, že u neho trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1

písm. a) a c) a zároveň neprijal jeho sľub.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 1. marca 2011 podal

sťažovateľ na krajskom súde sťažnosť, ktorý jeho sťažnosť zamietol uznesením zo

14. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd a ani krajský súd pri rozhodovaní

o sťažnosti „vôbec nepoznali odôvodnenie mojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Súdu bolo zrejmé, že sa jedná o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu len z úvodu, a to z

názvu žiadosť o prepustenie z väzby a prvotného obsahu. Samotné odôvodnenie žiadosti a

dokonca aj jej doplnenie však bolo napísané v mojom rodnom jazyku I....

K tomuto som sa ani nemohol vyjadriť, nakoľko na pojednávaní nebol prítomný

tlmočník z tohto jazyka. Súd sa riadnym spôsobom neoboznámil s mojou žiadosťou, nakoľko

bez tohto nie je možné riadne a zákonným spôsobom rozhodnúť o väzbe. Je predsa

podstatnou náležitosťou zistiť, či sa v odôvodnení nenachádza tak relevantná a dôležitá

skutočnosť, ktorá by sama o sebe alebo v spojení s ďalšími skutočnosťami odôvodňovala

moje prepustenie z väzby na slobodu...“, čím bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru.

Okrem toho, „Keďže súd nerozumel dôvodovej časti mojej žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu nemohol riadne a zákonným spôsobom rozhodnúť o zákonnosti môjho

pozbavenia slobody. Toto porušenie sa takisto týka čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru...“.

Zároveň sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil za advokáta

JUDr. S. J., B., a v závere navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo zaručené v , ako aj právo

zaručené v čl. 5 ods. 4 a v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd týkajúce sa rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a

Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

Základné právo zaručené v čl. 6 ods. 3 písm. e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd týkajúce sa rozhodovania o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

bolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a

Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. porušené.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. 3. 2011, sp. zn.

a Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 03. 2011 so sp. zn. sa zrušuje.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. ,

).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z

dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru písm. e) každý, kto je obvinený z trestného činu, má

mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo

týmto jazykom nehovorí.

Sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom porušenie svojich základných

práv podľa a právo podľa dohovoru iba v súvislosti s tým, že

okresný súd a ani krajský súd pri rozhodovaní „vôbec nepoznali odôvodnenie mojej žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu. Súdu bolo zrejmé, že sa jedná o žiadosť o prepustenie z

väzby na slobodu len z úvodu, a to z názvu žiadosť o prepustenie z väzby a prvotného

obsahu. Samotné odôvodnenie žiadosti a dokonca aj jej doplnenie však bolo napísané v

mojom rodnom jazyku I...

K tomuto som sa ani nemohol vyjadriť, nakoľko na pojednávaní nebol prítomný

tlmočník z tohto jazyka. Súd sa riadnym spôsobom neoboznámil s mojou žiadosťou...“.

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal najprv otázkou, či obsah napádaného uznesenia krajského súdu

opodstatňuje možnosť prijatia sťažnosti na ďalšie konanie a či účinky výkonu právomoci

krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom

označených základných práv. V sťažovateľovej veci bola sporná otázka zákonnosti postupu

okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti, hoci nepoznal jeho argumenty

proti ponechaniu vo väzbe, pretože žiadosť bola napísaná v jeho rodnom jazyku, a na

pojednávaní nebol prítomný tlmočník, čím boli porušené jeho označené práva podľa

a dohovoru.

Ústavný súd si preto pre účely preverenia týchto námietok vyžiadal spisy z okresného

súdu a krajského súdu a tiež ich vyjadrenia k veci a v tomto kontexte posudzoval konanie

pred všeobecnými súdmi ako jeden celok.

Ústavný súd zo spisových materiálov zistil, že prokurátor Krajskej prokuratúry

v Bratislave podal na okresnom súde obžalobu v trestnej veci sťažovateľa (štátneho občana

N.) „pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b, c,

d, ods. 4 písm. c) “.

Okresný súd 2. novembra 2009 na základe žiadosti jeho obhajcu pribral do konania

tlmočníka z jazyka i. do jazyka slovenského a naopak (č. l. 227).

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky 10. novembra 2009 okresnému

súdu oznámilo, že jediným úradným jazykom v tejto republike je anglický jazyk.

Na hlavnom pojednávaní konanom 13. decembra 2010 sťažovateľ vyhlásil, že

anglickému jazyku dostatočne nerozumie, a preto žiada pribrať tlmočníka z jazyka i..

Podaním z 20. decembra 2010 sťažovateľ okresnému súdu oznámil, že v jeho štáte sú až tri

úradné jazyky (jeden z nich je jazyk i.) a anglickým jazykom hovoria iba občania, ktorí sa

vzdelávajú na vysokých školách.

Dňa 5. januára 2011 podal sťažovateľ žiadosť o prepustenie z väzby vo svojom

materinskom jazyku (č. l. 358 až č. l. 362 spisu).

Na hlavnom pojednávaní konanom 1. marca 2011 za účasti sťažovateľa sudca

prostredníctvom tlmočníka z anglického jazyka dopytom na sťažovateľa zisťoval, kto mu

napísal žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu v slovenskom jazyku. Sťažovateľ

odpovedal, že on, pričom bol inšpirovaný inými žiadosťami a pomáhali mu aj iní spoluväzni

(č. l. 368).

Okresný súd jeho žiadosť potom zamietol. Dňa 8. marca 2011 podal obhajca

sťažovateľa sťažnosť proti rozhodnutiu okresného súdu v slovenskom jazyku, o ktorej

rozhodol krajský súd tak, že ju tiež zamietol.

1. Sťažovateľ sa na ústavnom súde dovolával vyslovenia porušenia svojho práva na

bezplatnú pomoc tlmočníka podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v súvislosti s tým, že „na

pojednávaní nebol prítomný tlmočník z jazyka I.“, ktorý je podľa neho úradným jazykom v

N.

Z obsahu spisu ústavný súd zistil, že okresný súd pribral na základe požiadavky

obhajcu sťažovateľa do konania tlmočníka z jazyka i., ale v konaní bolo zabezpečené aj

tlmočenie z jazyka anglického a naopak, ktorý je jediným úradným jazykom v N.

Tak to bolo aj na hlavnom pojednávaní konanom 1. marca 2001, kde bol prítomný

tlmočník z jazyka anglického. Ústavný súd pritom zobral do úvahy aj skoršie vyjadrenia

sťažovateľa o tom, že ovláda anglický jazyk (slovom a písmom) a súhlasil, aby mu tlmočil v

tomto konaní tlmočník ovládajúci tento jazyk (č. l. 401 spisu). Tento názor plne

korešponduje aj s informáciou Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky

z 10. novembra 2009 po predchádzajúcom dožiadaní „na Zastupiteľskom úrade Slovenskej

republiky v A.“ (č. l. 240 spisu) pre potreby krajského súdu, v ktorej je uvedené, že jediným

úradným jazykom v N. je anglický jazyk a potvrdzuje to aj skutočnosť, že aj v druhom

konaní vedenom proti sťažovateľovi „o zanedbanie povinnej výživy“ vedenom na

Okresnom súde Poprad sťažovateľ súhlasil s tlmočníkom z anglického jazyka, kde tiež

vyhlásil, že tento jazyk dobre ovláda.

Aj z priebehu tohto konania na okresnom súde vyplýva, že sťažovateľ ovláda

anglický jazyk, o čom svedčí nielen jeho podanie na ústavnom súde z 8. augusta 2011, ale aj

jeho častá písomná komunikácia v tomto jazyku na všeobecných súdoch. Dokonca

sťažovateľ čiastočne rozumel aj slovenskému jazyku, v ktorom sa tiež písomne vyjadroval

k veci.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že uvedené právo nie je absolútne a neznamená,

že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál alebo oficiálne dokumenty majú byť

preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie. Európsky súd pre ľudské práva v tejto

súvislosti vo veci Kamasinski c. Rakúsko (rozhodnutie z 19. decembra 1989, Annuaire,

č. 168) konštatoval, že tlmočenie musí umožniť obvinenému vedieť, z čoho je obvinený,

a brániť sa proti tomu, najmä predniesť pred súdom vlastnú verziu udalosti. Právo na

bezplatnú pomoc tlmočníka nevyžaduje písomný preklad všetkých dokumentov

predkladaných na súde alebo tých, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise.

V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného by mal byť takýto písomný preklad

zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo

simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné a syntetické. Dokonca nemusí byť

písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu, ak tento bol dostatočne odôvodnený pri

jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní (obdobne napr. ).

Po preskúmaní týchto námietok sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že sú

neopodstatnené a v trestnom konaní nebolo porušené jeho právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. e)

dohovoru, keďže išlo len v tejto otázke o cielenú obštrukciu sťažovateľa, aby mohol sťažiť

rozhodovanie súdov o jeho obžalobe.

2. Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd porušil jeho základné právo na osobnú

slobodu podľa čl. 17 ods. 5 a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože súdy vôbec

nepoznali odôvodnenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 5 a čl. 5 ods. 4

dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,

ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných

podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a

rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo

prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Účelom dohovoru i je poskytnutie práva osobám,

ktoré boli pozbavené osobnej slobody, spočívajúceho v možnosti súdnej kontroly

rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný.

Medzi záruky, ktoré garantujú tieto články, nepochybne patrí aj právo osoby predložiť súdu

argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (napr. ,

), ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody

(obdobne napr. ).

V predmetnej veci je podstatná otázka, či a do akej miery mohol krajský súd

uvedeným postupom a následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa, ak

samotný sťažovateľ počas hlavného pojednávania konaného 1. marca 2011 (teda ešte pred

rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby) nevzniesol v tomto

smere žiadne konkrétne námietky k jeho postupu. Tieto námietky nevzniesol ani jeho

obhajca, ktorý ich predniesol až v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa konštatuje, že krajský súd sa

k námietkam sťažovateľa, ktoré predniesol aj v konaní pred ústavným súdom, vyjadril

dostatočne a zrozumiteľne, a to tak, že „okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď

ešte pred rozhodnutím o písomnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu bolo umožnené

obžalovanému na hlavnom pojednávaní dostatočne sa ústne vyjadriť k tejto žiadosti a to za

prítomnosti tlmočníčky z anglického jazyka. Obžalovanému teda nebola odopretá možnosť v

úradnom jazyku N., ktorému aj rozumie, ústne uviesť všetky argumenty a dôvody pre svoje

prepustenie z väzby na slobodu. Krajský súd v tomto smere poskytnutú tlmočnícku pomoc

na hlavnom pojednávaní považoval za primeranú a z tohto pohľadu nedošlo ani k porušeniu

článku 6 odsek 3 Dohovoru...“, ale najmä „sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj

v tomto štádiu trestného konania dôvody tzv. útekovej a preventívnej väzby u obžalovaného

R. O. v zmysle , nepochybne pretrvávajú“, čo tiež riadne

odôvodnil vo svojom rozhodnutí.

Rozhodnutie krajského súdu najmä k dôvodom trvania väzby je teda presvedčivé a

neexistuje žiadny relevantný dôvod na korekciu alebo zmenu rozhodnutia všeobecných

súdov. Sťažovateľovi nebolo v konečnom dôsledku odopreté právo predložiť svoje

argumenty proti ponechaniu vo väzbe na hlavnom pojednávaní, len toto právo riadne

nevyužil. O správnosti rozhodovania okresného súdu a krajského súdu svedčí aj to, že

sťažovateľ bol napokon právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestného činu uvedeného

v obžalobe.

Ústavný súd preto v závere konštatoval, že medzi namietaným porušením základného

práva sťažovateľa zaručeného v , ako aj práva zaručeného v

dohovoru a postupom všeobecných súdov (tak, ako to namietal sťažovateľ), nie je žiadna

príčinná súvislosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011