Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 253/2010
PDF · 199.49 KB
No categories available
III. ÚS 253/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť B. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003
a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008
(po doplnení 21. mája 2010) doručená sťažnosť B. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co
122/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 24. januára 2003 sa na okresnom súde
domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v súvislosti
s priznanou chorobou z povolania. Podľa jeho vyjadrenia o návrhu rozhodol okresný súd
rozsudkom č. k. 12 C 20/2003-163 z 8. februára 2007 tak, že ho zamietol. Proti
prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom č. k. 5 Co 122/2007-188 z 27. februára 2008 tak, že napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal 4. júna 2008
dovolanie. V tejto súvislosti dodal: „Ako z dovolacej otázky vyplýva, je súdu známa bežná
a zaužívaná prax odporcu a vedľajšieho účastníka pri výpočte straty na zárobku po
skončení PN v období, za ktoré si svoj nárok uplatňujem, pričom v rámci tejto praxe
v žiadnom prípade sa nezapočítaval posledný dosahovaný zárobok ako zárobok fiktívny, ale
pokiaľ sa fiktívny zárobok započítaval, tento bol vypočítaný ako 75% minimálnej mzdy
stanovenej v príslušnom období a tu musím zdôrazniť, že táto suma je nižšia, než je suma,
ktorú som poberal z titulu podpory v nezamestnanosti a ktorú som ako príjem započítaval ja
pri výpočte svojho nároku.“
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 12 ods. 2 ústavy. Toto tvrdenie sťažovateľ
odôvodnil takto:
„Je nesporné, že daný prípad treba posudzovať podľa zák. č. 65/1965 Zb., teda
Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31. 03. 2002, v ktorom bol nárok
navrhovateľa upravený v § 195, podľa ktorého sa náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti poskytne po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku
zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po
zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného
invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému
zárobku pred vznikom škody - viď ods. 1 a po tomto období sa náhrada poskytuje do tzv.
upraveného zárobku v zmysle ods. 2. ...
Za týchto pre mňa nepriaznivých okolnosti nemôže súd, ktorý má ochraňovať moje
oprávnené záujmy, konštatovať, že je v súlade so zákonom započítavanie fiktívneho zárobku
Sk 9.316,-, ktorý som v žiadnom prípade nemohol dosiahnuť v inom zamestnaní, keď som si
ani žiadne zamestnanie nemohol nájsť, hoci toto som si hľadal sám, hľadal mi ho úrad
práce a ako som vyššie uviedol hľadal mi ho aj odporca.
Skutočnosť, že na pracovnom trhu je minimum pracovných možností pre osoby
so zmenenou pracovnou schopnosťou je všeobecne známa, je známa i súdom z ich
rozhodovacej činnosti a ja som o tejto skutočnosti v konaní pred súdom predložil aj
množstvo dôkazov o tom, že som si aj sám hľadal vhodné zamestnanie, avšak bezvýsledne.
V celom rozsahu sa pridržiavam svojho výpočtu náhrady za stratu na zárobku po
skončení PN, ktorý som uviedol a špecifikoval v priebehu konania, ktorý považujem za
správny a vypočítaný v súlade so zákonom a tieto sumy mi mali byť priznané aj
s uplatneným príslušenstvom.
Považujem za nesporné, že prvostupňový i odvolací súd majú pochybnosti
o správnosti svojich rozhodnutí, odôvodnenia rozsudkov sú nepresvedčivé
a nepreskúmateľné a pochybnosti sú potvrdené aj pripustením dovolania a formulovaním
dovolacej otázky...“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, v ktorom by vyslovil:
„1. Právo B. B. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo, aby nebol z dôvodu iného postavenia poškodzovaný
a znevýhodňovaný podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom na Okresnom súde
v Prievidzi pod sp. zn. 12 C 20/2003 porušené bolo a to rozsudkami Okresného súdu
v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn. 12 C/20/2003-163 a Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. 5 Co/122/2007-188.
2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn. 12 C/20/2003-
163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. 5 Co/122/2007-188 sa zrušujú.
3. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť spoločne
a nerozdielne B. B. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia Sk 150.000,- slovom:
jednostopäťdesiattisíc a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume Sk 12.709,20
(slovom: dvanásťtisícsedemstodeväť korún slovenských dvadsať hal.) k rukám advokáta
JUDr. J. V. na účet č... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal aj priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.
Dňa 21. mája 2010 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, prílohou
ktorej bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 161/2008 z 10. marca 2010. Týmto rozhodnutím najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 122/2007 z 27. februára
2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil, že
zrušením rozsudku krajského súdu „sa stal bezpredmetným bod 2. návrhu petitu mojej
sťažnosti zo dňa 10. 07. 2008 č. 407/489 a sťažnosť v tejto časti beriem späť a netrvám na
nej“.
Okrem toho sťažovateľ rozšíril petit sťažnosti o namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 a postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil:
„Vychádzajúc zo zásady, že súd pozná právo, konštatujem, že Okresný súd v Prievidzi
i Krajský súd v Trenčíne túto zásadu v predmetnom konaní porušili, keď súdy do dnešného
dňa o mojom návrhu zo dňa 24. 01. 2003 nerozhodli, dochádza teda dlhodobo
k porušovaniu môjho ústavného práva na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. ... navrhujem mi priznať z titulu primeraného
finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR, pričom k zaplateniu tejto sumy navrhujem
zaviazať spoločne a nerozdielne Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne.“
K sťažnosti však sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)
nepripojil žiadne dôkazy preukazujúce podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62
a násl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedom tamojších súdov.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 12 C 20/2003 z 8. februára 2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.
5 Co 122/2007 z 27. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie, čo aj využil,
pričom o odvolaní rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
a zároveň pripustil „dovolanie vo veci na otázku, či je možné v prípade zistenia choroby
z povolania pred rozviazaním pracovného pomeru a skončením pracovného pomeru
z organizačných dôvodov započítavať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN
posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním pracovného pomeru, ktorý dosahoval
u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že po rozviazaní pracovného pomeru je
nezamestnaný a poberá dávky pred umiestením do zamestnania, sa majú ako príjem tieto
dávky započítavať alebo sa započíta 75% minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník
i odporca v niektorých prípadoch a tiež následne potom, keď poškodený zamestnanec už
nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny príjem, či je možne zarátať 75% minimálnej mzdy,
prípadne iný fiktívny zárobok a v akej výške“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 161/2008 z 10. marca 2010 tak, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd zastáva názor, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom
rade povolaný krajský súd a po pripustení dovolania na otázku, ktorú sťažovateľ v podobe
námietky porušenia svojho základného práva predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému
súdu, bola pred právomocou ústavného súdu na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu
daná právomoc najvyššieho súdu. Ten poskytol ochranu sťažovateľovmu základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a v spojení s tým aj čl. 12 ods. 2 ústavy), keď
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s
odôvodnením: „Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu
rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti riešenia otázky zásadného významu, ktorú mal
pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v
tejto časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach
namietaná – viď § 242 ods. 1 O. s. p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy
žiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie
veci tomuto súdu na ďalšie konanie.“
Vzhľadom na to, že právomoc krajského súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia
okresného súdu a právomoc najvyššieho súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia
odvolacieho súdu predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
V doplnení sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2010, sťažovateľ
vzal bod 2 petitu sťažnosti z 10. júla 2008 späť. V prípadoch, ak sťažovateľ vezme svoju
sťažnosť späť, v súlade s § 54 zákona o ústavnom súde ústavný súd konanie zastaví. Za
daných okolností však vznikla situácia, keď sťažovateľ vzal späť „časť“ sťažnosti, v rámci
ktorej žiadal zrušiť napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti
ústavný súd dáva do pozornosti čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 1, 2 a 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde, podľa ktorých sa zrušenie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu
a prípadné vrátenie mu veci na ďalšie konanie spája jedine s vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy a rozhoduje
o tom aj bez návrhu. Keďže v danom prípade ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a s tým spojeného
namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy) odmietol, nemohol ani rozhodnúť o zrušení
napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu sa potom späťvzatie sťažnosti z 10. júla 2008
v bode 2 petitu javí ako irelevantné, a tak aj rozhodovanie o zastavení konania
v naznačenom rozsahu.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Keďže najvyšší súd
vyhovel jeho námietke a zrušil rozhodnutie krajského súdu a prikázal mu vo veci konať,
bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa otázkou možného porušenia zákazu
diskriminácie už zrušeným rozhodnutím krajského súdu.
2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003.
Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C
20/2003 až v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. mája 2010, pričom okrem
konštatovania, že v konaní dochádza k neprimeraným a bezdôvodným prieťahom, tieto
námietky nijako nezdôvodnil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05) sa ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádzalo, alebo porušenie v tom
čase ešte trvá.
Okresný súd vo veci rozhodol ešte 8. februára 2007, toto rozhodnutie nebolo dosiaľ
zrušené a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie. Po rozhodnutí vo veci samej a jeho
doručení účastníkom konania sa spis na okresnom súde nachádzal len minimálnu dobu, a aj
to len v súvislosti s predložením spisu odvolaciemu súdu a dovolaciemu súdu, ako aj
v súvislosti s doručovaním ich rozhodnutí účastníkom konania.
V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť pre
namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2003 bola na ústavnom súde uplatnená 21. mája
2010, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už
okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani
porušiť označené základné právo sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej
(8. februára 2007), jeho doručením účastníkom konania, ako aj vykonaním ďalších úkonov
spojených s podaním odvolania a dovolania okresný súd vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony
alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec
posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného
súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej,
k čomu došlo pred vyše tromi rokmi pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne
neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom
prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou judikatúrou
sťažnosť v tejto časti odmietol, ale aj napriek tomu ešte zisťoval, či sťažovateľ podal
v priebehu konania vedeného na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi
tamojšieho súdu. Takáto skutočnosť však zistená nebola, čo tvorí dôvod aj na odmietnutie
sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 122/2007.
Ústavný súd zistil, že označené konanie bolo na krajskom súde vedené v období od
11. apríla 2007, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
proti prvostupňovému rozsudku z 8. februára 2007, do 9. mája 2008, keď krajský súd po
rozhodnutí č. k. 5 Co 122/2007-188 z 27. februára 2008 vrátil spis okresnému súdu.
V nastávajúcom období po doručení rozsudku krajského súdu účastníkom konania a po
podaní dovolania sa spis od 16. júla 2008 do 1. apríla 2010 nachádzal na najvyššom súde,
postup ktorého sťažovateľ nenamietal.
Vzhľadom na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 161/2008 z 10. marca 2010
zrušil rozsudok krajského súdu z 27. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
13. apríla 2010 bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu pre účely opätovného
rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Odvolacie konanie je v súčasnej
dobe na krajskom súde vedené pod sp. zn. 5 Co 115/2010.
Ak by ústavný súd pristúpil k prerokovaniu tejto časti sťažnosti vyslovene formálne
a odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
musel by konštatovať, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 5 Co 122/2007
prebiehalo v rokoch 2007 a 2008, a teda že v súčasnej dobe krajský súd v označenej veci
nekoná. Ústavný súd však takýto prístup k prerokovaniu tejto časti sťažnosti nezvolil
a prihliadol na to, že aj keď sťažovateľ neuviedol aktuálnu spisovú značku konania
vedeného na krajskom súde (5 Co 115/2010), ide stále o jedno a to isté odvolacie konanie,
predmetom ktorého je odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 20/2003
z 8. februára 2007.
Ústavný súd v tomto prípade zistil, že sťažovateľ predtým, ako podal sťažnosť na
ústavnom súde, nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu podľa
§ 62 a násl. zákona o súdoch.
Využitie tohto prostriedku nápravy, ktorý je podľa názoru ústavného súdu
účastníkovi súdneho konania ľahko dostupný, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že
uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno
vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú
ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS
132/05, III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06).
Na základe toho potom ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná
a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol (obdobne napr.
III. ÚS 248/08, III. ÚS 277/09).
Odmietnutie sťažnosti nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o ochranu
svojich práv v konaní pred ústavným súdom, a to v prípade, ak by dospel k názoru, že
ďalším rozhodnutím všeobecného súdu v danej veci došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivé prerokovanie veci, alebo aj v prípade, ak by postup vo veci konajúcich súdov
bol v ďalšom období poznačený nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júna 2010