Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 253/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci

namietaného porušenia , základného práva na

súdnu ochranu podľa a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. februára 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júla 2008

(po doplnení 21. mája 2010) doručená sťažnosť B. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 8. februára 2007 a postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co

122/2007 a jeho rozsudkom z 27. februára 2008.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 24. januára 2003 sa na okresnom súde

domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v súvislosti

s priznanou chorobou z povolania. Podľa jeho vyjadrenia o návrhu rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -163 z 8. februára 2007 tak, že ho zamietol. Proti

prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -188 z 27. februára 2008 tak, že napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že proti rozsudku krajského súdu podal 4. júna 2008

dovolanie. V tejto súvislosti dodal: „Ako z dovolacej otázky vyplýva, je súdu známa bežná

a zaužívaná prax odporcu a vedľajšieho účastníka pri výpočte straty na zárobku po

skončení PN v období, za ktoré si svoj nárok uplatňujem, pričom v rámci tejto praxe

v žiadnom prípade sa nezapočítaval posledný dosahovaný zárobok ako zárobok fiktívny, ale

pokiaľ sa fiktívny zárobok započítaval, tento bol vypočítaný ako 75% minimálnej mzdy

stanovenej v príslušnom období a tu musím zdôrazniť, že táto suma je nižšia, než je suma,

ktorú som poberal z titulu podpory v nezamestnanosti a ktorú som ako príjem započítaval ja

pri výpočte svojho nároku.“

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd porušili jeho základné právo na

súdnu ochranu podľa a . Toto tvrdenie sťažovateľ

odôvodnil takto:

„Je nesporné, že daný prípad treba posudzovať podľa , teda

v znení platnom a účinnom do 31. 03. 2002, v ktorom bol nárok

navrhovateľa upravený v § 195, podľa ktorého sa náhrada za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti poskytne po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku

zamestnancovi v takej výške, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po

zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného alebo čiastočného

invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému

zárobku pred vznikom škody - viď ods. 1 a po tomto období sa náhrada poskytuje do tzv.

upraveného zárobku v zmysle ods. 2. ...

Za týchto pre mňa nepriaznivých okolnosti nemôže súd, ktorý má ochraňovať moje

oprávnené záujmy, konštatovať, že je v súlade so zákonom započítavanie fiktívneho zárobku

Sk 9.316,-, ktorý som v žiadnom prípade nemohol dosiahnuť v inom zamestnaní, keď som si

ani žiadne zamestnanie nemohol nájsť, hoci toto som si hľadal sám, hľadal mi ho úrad

práce a ako som vyššie uviedol hľadal mi ho aj odporca.

Skutočnosť, že na pracovnom trhu je minimum pracovných možností pre osoby

so zmenenou pracovnou schopnosťou je všeobecne známa, je známa i súdom z ich

rozhodovacej činnosti a ja som o tejto skutočnosti v konaní pred súdom predložil aj

množstvo dôkazov o tom, že som si aj sám hľadal vhodné zamestnanie, avšak bezvýsledne.

V celom rozsahu sa pridržiavam svojho výpočtu náhrady za stratu na zárobku po

skončení PN, ktorý som uviedol a špecifikoval v priebehu konania, ktorý považujem za

správny a vypočítaný v súlade so zákonom a tieto sumy mi mali byť priznané aj

s uplatneným príslušenstvom.

Považujem za nesporné, že prvostupňový i odvolací súd majú pochybnosti

o správnosti svojich rozhodnutí, odôvodnenia rozsudkov sú nepresvedčivé

a nepreskúmateľné a pochybnosti sú potvrdené aj pripustením dovolania a formulovaním

dovolacej otázky...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, v ktorom by vyslovil:

„1. Právo B. B. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa

Slovenskej republiky a právo, aby nebol z dôvodu iného postavenia poškodzovaný

a znevýhodňovaný podľa SR v konaní vedenom na Okresnom súde

v Prievidzi pod sp. zn. porušené bolo a to rozsudkami Okresného súdu

v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn. -163 a Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. -188.

2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 08. 02. 2007 sp. zn.

163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27. 02. 2008 sp. zn. -188 sa zrušujú.

3. Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne sú povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne B. B. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia Sk 150.000,- slovom:

jednostopäťdesiattisíc a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume Sk 12.709,20

(slovom: dvanásťtisícsedemstodeväť korún slovenských dvadsať hal.) k rukám advokáta

JUDr. J. V. na účet č... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ sa v sťažnosti domáhal aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Dňa 21. mája 2010 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti, prílohou

ktorej bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. marca 2010. Týmto rozhodnutím najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. februára

2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ vyslovil, že

zrušením rozsudku krajského súdu „sa stal bezpredmetným bod 2. návrhu petitu mojej

sťažnosti zo dňa 10. 07. 2008 č. 407/489 a sťažnosť v tejto časti beriem späť a netrvám na

nej“.

Okrem toho sťažovateľ rozšíril petit sťažnosti o namietané porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. . V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil:

„Vychádzajúc zo zásady, že súd pozná právo, konštatujem, že Okresný súd v Prievidzi

i Krajský súd v Trenčíne túto zásadu v predmetnom konaní porušili, keď súdy do dnešného

dňa o mojom návrhu zo dňa 24. 01. 2003 nerozhodli, dochádza teda dlhodobo

k porušovaniu môjho ústavného práva na rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa

. ... navrhujem mi priznať z titulu primeraného

finančného zadosťučinenia sumu 10 000,00 EUR, pričom k zaplateniu tejto sumy navrhujem

zaviazať spoločne a nerozdielne Okresný súd v Prievidzi a Krajský súd v Trenčíne.“

K sťažnosti však sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom)

nepripojil žiadne dôkazy preukazujúce podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62

a násl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedom tamojších súdov.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2

a základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 8. februára 2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 27. februára 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie, čo aj využil,

pričom o odvolaní rozhodol krajský súd tak, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil, odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania

a zároveň pripustil „dovolanie vo veci na otázku, či je možné v prípade zistenia choroby

z povolania pred rozviazaním pracovného pomeru a skončením pracovného pomeru

z organizačných dôvodov započítavať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN

posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním pracovného pomeru, ktorý dosahoval

u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že po rozviazaní pracovného pomeru je

nezamestnaný a poberá dávky pred umiestením do zamestnania, sa majú ako príjem tieto

dávky započítavať alebo sa započíta 75% minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník

i odporca v niektorých prípadoch a tiež následne potom, keď poškodený zamestnanec už

nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny príjem, či je možne zarátať 75% minimálnej mzdy,

prípadne iný fiktívny zárobok a v akej výške“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2010 tak, že napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd zastáva názor, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom

rade povolaný krajský súd a po pripustení dovolania na otázku, ktorú sťažovateľ v podobe

námietky porušenia svojho základného práva predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému

súdu, bola pred právomocou ústavného súdu na preskúmanie rozhodnutia odvolacieho súdu

daná právomoc najvyššieho súdu. Ten poskytol ochranu sťažovateľovmu základnému právu

na súdnu ochranu podľa (a v spojení s tým aj ), keď

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s

odôvodnením: „Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu

rozsudku, znemožnil preskúmanie správnosti riešenia otázky zásadného významu, ktorú mal

pri pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v

tejto časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach

namietaná – viď ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy

žiadne iné rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie

veci tomuto súdu na ďalšie konanie.“

Vzhľadom na to, že právomoc krajského súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia

okresného súdu a právomoc najvyššieho súdu vo vzťahu k preskúmaniu rozhodnutia

odvolacieho súdu predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, , ).

V doplnení sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 21. mája 2010, sťažovateľ

vzal bod 2 petitu sťažnosti z 10. júla 2008 späť. V prípadoch, ak sťažovateľ vezme svoju

sťažnosť späť, v súlade s ústavný súd konanie zastaví. Za

daných okolností však vznikla situácia, keď sťažovateľ vzal späť „časť“ sťažnosti, v rámci

ktorej žiadal zrušiť napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu. V tejto súvislosti

ústavný súd dáva do pozornosti a , a zákona

o ústavnom súde, podľa ktorých sa zrušenie napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu

a prípadné vrátenie mu veci na ďalšie konanie spája jedine s vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody podľa alebo medzinárodnej zmluvy a rozhoduje

o tom aj bez návrhu. Keďže v danom prípade ústavný súd sťažnosť pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (a s tým spojeného

namietaného porušenia ) odmietol, nemohol ani rozhodnúť o zrušení

napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu sa potom späťvzatie sťažnosti z 10. júla 2008

v bode 2 petitu javí ako irelevantné, a tak aj rozhodovanie o zastavení konania

v naznačenom rozsahu.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa v spojení

s rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Keďže najvyšší súd

vyhovel jeho námietke a zrušil rozhodnutie krajského súdu a prikázal mu vo veci konať,

bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa otázkou možného porušenia zákazu

diskriminácie už zrušeným rozhodnutím krajského súdu.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ uplatnil námietku porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C

20/2003 až v doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. mája 2010, pričom okrem

konštatovania, že v konaní dochádza k neprimeraným a bezdôvodným prieťahom, tieto

námietky nijako nezdôvodnil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ,

) sa ochrana základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa

poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase,

keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádzalo, alebo porušenie v tom

čase ešte trvá.

Okresný súd vo veci rozhodol ešte 8. februára 2007, toto rozhodnutie nebolo dosiaľ

zrušené a vec mu nebola vrátená na ďalšie konanie. Po rozhodnutí vo veci samej a jeho

doručení účastníkom konania sa spis na okresnom súde nachádzal len minimálnu dobu, a aj

to len v súvislosti s predložením spisu odvolaciemu súdu a dovolaciemu súdu, ako aj

v súvislosti s doručovaním ich rozhodnutí účastníkom konania.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť pre

namietané porušenie základného práva podľa postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bola na ústavnom súde uplatnená 21. mája

2010, teda potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol. V čase podania sťažnosti už

okresný súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani

porušiť označené základné právo sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej

(8. februára 2007), jeho doručením účastníkom konania, ako aj vykonaním ďalších úkonov

spojených s podaním odvolania a dovolania okresný súd vykonal všetky zákonom

predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony

alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec

posudzovať so zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného

súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej,

k čomu došlo pred vyše tromi rokmi pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Tento stav viedol ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel základného práva podľa

k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu je zjavne

neopodstatnená, a preto ju podľa po jej predbežnom

prerokovaní odmietol (obdobne napr. , , ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou judikatúrou

sťažnosť v tejto časti odmietol, ale aj napriek tomu ešte zisťoval, či sťažovateľ podal

v priebehu konania vedeného na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

tamojšieho súdu. Takáto skutočnosť však zistená nebola, čo tvorí dôvod aj na odmietnutie

sťažnosti v tejto časti ako neprípustnej podľa .

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd zistil, že označené konanie bolo na krajskom súde vedené v období od

11. apríla 2007, keď okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku z 8. februára 2007, do 9. mája 2008, keď krajský súd po

rozhodnutí č. k. -188 z 27. februára 2008 vrátil spis okresnému súdu.

V nastávajúcom období po doručení rozsudku krajského súdu účastníkom konania a po

podaní dovolania sa spis od 16. júla 2008 do 1. apríla 2010 nachádzal na najvyššom súde,

postup ktorého sťažovateľ nenamietal.

Vzhľadom na to, že najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. marca 2010

zrušil rozsudok krajského súdu z 27. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

13. apríla 2010 bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu pre účely opätovného

rozhodnutia o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku. Odvolacie konanie je v súčasnej

dobe na krajskom súde vedené pod sp. zn. .

Ak by ústavný súd pristúpil k prerokovaniu tejto časti sťažnosti vyslovene formálne

a odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

musel by konštatovať, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn.

prebiehalo v rokoch 2007 a 2008, a teda že v súčasnej dobe krajský súd v označenej veci

nekoná. Ústavný súd však takýto prístup k prerokovaniu tejto časti sťažnosti nezvolil

a prihliadol na to, že aj keď sťažovateľ neuviedol aktuálnu spisovú značku konania

vedeného na krajskom súde (), ide stále o jedno a to isté odvolacie konanie,

predmetom ktorého je odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 8. februára 2007.

Ústavný súd v tomto prípade zistil, že sťažovateľ predtým, ako podal sťažnosť na

ústavnom súde, nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu podľa

§ 62 a násl. zákona o súdoch.

Využitie tohto prostriedku nápravy, ktorý je podľa názoru ústavného súdu

účastníkovi súdneho konania ľahko dostupný, nevyžaduje ústavný súd ako podmienku

prijatia sťažnosti na ďalšie konanie, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že

uvedenú podmienku sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2

), najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno

vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú

ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS

132/05, , ).

Na základe toho potom ústavný súd rozhodol, že sťažnosť je v tejto časti neprípustná

a z tohto dôvodu ju podľa odmietol (obdobne napr.

, ).

Odmietnutie sťažnosti nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o ochranu

svojich práv v konaní pred ústavným súdom, a to v prípade, ak by dospel k názoru, že

ďalším rozhodnutím všeobecného súdu v danej veci došlo k porušeniu jeho práva na

spravodlivé prerokovanie veci, alebo aj v prípade, ak by postup vo veci konajúcich súdov

bol v ďalšom období poznačený nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2010