Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/161/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: B. B., bývajúci v P.,

zastúpený JUDr. J. V., advokátom v P., proti odporcovi: H. B., a.s. P.,

P., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: S. P., B., o náhradu za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.

zn. , o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 27. februára 2008, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súdu Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 27. februára 2008, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prievidza rozsudkom zo dňa 8. februára 2007, č.k. -163

zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti (ďalej len „PN“) za obdobie od 1.5.2001 do 31.7.2002 v celkovej výške

101 195,-- Sk. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania a nepriznal náhradu trov

konania štátu. Mal preukázané, že navrhovateľ bol zamestnancom odporcu od X.

do X., kedy s ním odporca dohodou v zmysle § 43 z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm.

c/ skončil pracovný pomer. Počas trvania pracovného pomeru navrhovateľa

u odporcu bola navrhovateľovi zistená choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach

a nervov končatín z X. Choroba z povolania bola prvýkrát u navrhovateľa zistená 29.5.1998

a hlásená 4.6.1999. Neskôr došlo u navrhovateľa ku korekcií dátumu zistenia choroby

z povolania na deň 26.2.1998, ako to vyplývalo z lekárskej správy zo dňa 19.9.2002.

Odškodňovacia komisia odporcu dňa 21.7.1999 na svojom zasadnutí uznala zodpovednosť

odporcu za zistenú chorobu z povolania u navrhovateľa. O preradení navrhovateľa u odporcu

na ľahšiu prácu (bez preťažovania dolných končatín) rozhodla lekárska posudková komisia

dňa 3.2.1998, podľa lekárskej posudkovej komisie, vzhľadom

na navrhovateľov zdravotný stav, dňom 16.2.1998 bol vyradený navrhovateľ z pôvodnej

práce v podzemí na ľahšiu prácu v podzemí u odporcu v dôsledku ochorenia uvedeného

v prílohe vyhlášky č. (k.). Rozhodnutím Okresného úradu práce v Prievidzi zo

dňa 11.5.2001 bola navrhovateľovi priznaná od 1.5.2001 podpora v nezamestnanosti za prvé

tri mesiace vo výške 4 557,-- Sk a po zvyšnú podpornú dobu 6 mesiacov v sume 4 101,-- Sk.

Ešte v čase trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu, bol navrhovateľovi priznaný

rozhodnutím zo dňa 20.10.1999 čiastočný invalidný dôchodok od 29.5.1998. Následne ďalším

rozhodnutím zo dňa 23.11.1998 bol navrhovateľovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok

už od 16.2.1998. Podľa potvrdenia Úradu práce v Prievidzi zo dňa 17.4.2003 navrhovateľ bol

v evidencii nezamestnaných od 1.5.2001 do 31.7.2002. Počas doby tejto evidencie nebolo

navrhovateľovi sprostredkované vhodné zamestnanie, pretože sa v ponuke zamestnaní

dlhodobo nevyskytovali vhodné pracovné miesta na čiastočne invalidných občanov.

Navrhovateľ sa zamestnal sám od X u súkromného podnikateľa v D., ako pomocný

pracovník. Nebolo sporné, že pracovnú spôsobilosť navrhovateľa ovplyvnili dve ochorenia k.

(všeobecné ochorenie) a choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach z X. Z listinných

dôkazov ako aj zo znaleckého posudku vyplynulo, že navrhovateľ bol u odporcu preradený

na ľahšiu prácu dňom 16.2.1998 pre všeobecné ochorenie bedrových zhybov – k.. Z posudku

MUDr. K. ako i zo znaleckého posudku MUDr. B. bolo tiež nepochybné, že v čase preradenia

na ľahšiu prácu u odporcu už navrhovateľ trpel aj chorobou z povolania, táto však v tom čase

ešte nebola diagnostikovaná. Pri posudzovaní nároku navrhovateľa na náhradu za stratu na

zárobku bol rozhodujúci dátum zistenia choroby z povolania u navrhovateľa, teda deň

26.2.1998. Navrhovateľ bol preradený na ľahšiu prácu u odporcu pred dňom zistenia choroby

z povolania (16.2.1998) v dôsledku všeobecného ochorenia, a preto navrhovateľovi

v spornom období, nárok na stratu na zárobku po skončení PN nevznikol. Súd prvého stupňa

s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenom v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. Rc 4/2005,

uviedol, že zamestnancovi nemôže byť z dôvodu zodpovednosti za škodu pri pracovnom

úraze nahradená ujma spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok

vhodných pracovných miesta mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti. Inak by totiž bola

odškodňovaná ujma na náhradu, ktorej náhrada za stratu na zárobku neslúži, pretože

zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce a príjmu upravujú osobitné predpisy. Bolo

nesporným, že u navrhovateľa, ako čiastočne invalidného dôchodcu, zostal po zistení choroby

z povolania zachovaný určitý pracovný potenciál. Po skončení pracovného pomeru

navrhovateľa u odporcu, začal odporca, resp. vedľajší účastník navrhovateľovi započítavať do

výšky náhrady za stratu na zárobku sumu 9 316,-- Sk, ktorá aj podľa vyjadrenia navrhovateľa,

bola jeho posledným priemerným mesačným zárobkom u odporcu. Príjem v takej výške

podľa názoru súdu mohol navrhovateľa dosiahnuť so zvyškom svojho pracovného potenciálu

v spornom období máj 2001 až júl 2002, kedy bol navrhovateľ nezamestnaný. Pripočítaním k

tejto sume mesačný invalidný dôchodok, ktorý navrhovateľ v spornom období dosahoval

a berúc do úvahy hrubý upravený zárobok, ktorý navrhovateľa u odporcu pred preradením na

ľahšiu prácu dosahoval, bolo zrejmé, že by v spornom období patrila navrhovateľovi náhrada

za stratu na zárobku po skončení PN za mesiace júl 2001 až marec 2002 vo výške 120,-- Sk

mesačne, za mesiac apríl 2002 až jún 2002 vo výške 1 386,-- Sk mesačne a za mesiac júl 2002

vo výške 2 256,-- Sk mesačne, spolu za sporné obdobie náhrada vo výške 7 494,-- Sk, suma,

ktorá navrhovateľovi bola, za vyššie uvedené obdobie, zaplatená. O trovách konania rozhodol

podľa a

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 27. februára 2008, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku

dovolanie. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v tom smere, keď

vychádzal z rozhodného zárobku u navrhovateľa z prvého štvrťroku 1998 a rovnako správne

vypočítaval výšku náhrad na strate na zárobku v uvádzanom období, akceptujúc v žalovanom

období navrhovateľom poberanú podporu v nezamestnanosti, čiastočný invalidný dôchodok

a berúc v úvahu jeho priemerný mesačný zárobok, ktorý dosahoval pred vznikom škody.

Nebolo sporné, že navrhovateľovi zostal určitý pracovný potenciál, avšak navrhovateľ sa

nezamestnal iba z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na trhu práce. Z uvedeného

potom vyplynulo, že v spornom období bola síce navrhovateľova pracovná schopnosť

obmedzená v dôsledku následne konštatovanej choroby z povolania, avšak táto skutočnosť

sama osebe neznamenala, že navrhovateľovi vznikla z tohto titulu aj škoda, ktorá by bola

v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Skutočnosť, že navrhovateľ sa nemohol

zamestnať na pracovnom mieste, ktoré by bolo pre neho zo zdravotnej stránky vhodné, nebola

v danom prípade spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou

na trhu práce. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny potvrdil. V súlade s odvolací súdu pripustil v danej veci

dovolanie na otázku, či je možné v prípade zistenia choroby z povolania pred rozviazaním

pracovného pomeru a skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov, započítať pri

výpočte straty na zárobku po skončení PN posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním

pracovného pomeru, ktorý dosahoval u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že

po rozviazaní pracovného pomeru je nezamestnaný a poberá dávky pred umiestnením

do zamestnania, sa majú ako príjem tieto dávky započítavať alebo sa započíta 75 %

minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník i odporca v niektorých prípadoch a tiež

následne po tom, keď poškodený zamestnanec už nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny

príjem, či je možné zarátať 75 % minimálnej mzdy, prípadne iný fiktívny zárobok a v akej

výške. Odvolací súd mal v uvedenej veci za to, že poškodenému zamestnancovi patrí aj

v dobe po rozviazaní pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/

náhrada straty na zárobku ( )

v doterajšej výške, v akej mu vznikol nárok ešte za trvania pracovného pomeru účastníkov.

Samozrejme s prihliadnutím k valorizácií priemerného zárobku. Vzhľadom k tomu, že

v otázke, čo je dôvodné započítavať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN

poškodeného zamestnanca, je judikatúra nejednotná, odvolací súd pripustil v danej veci

dovolanie, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. O náhrade trov

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa a

Proti rozsudku podal dovolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok odvolacieho

i prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Navrhoval, aby

dovolací súd o dovolacej otázke rozhodol tak, že započítavanie fiktívneho zárobku

pri výpočte jeho straty na zárobku po skončení PN bolo nezákonné, resp., že ako fiktívny

zárobok mala byť započítavaná podpora v nezamestnanosti, ktorú v danom období poberal.

Vytýkal súdom nižšieho stupňa, že rozhodli nesprávne vychádzajúc z rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod

č. Rc 4/2005, pretože v tomto rozhodnutí uvedený právny záver považuje za nesprávny,

nemajúc oporu v . Uviedol, že skutočnosť, že na pracovnom trhu nie sú

pracovné príležitosti pre osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou nemôže byť na škodu

jemu, ako osobe, ktorá sa v dôsledku choroby z povolania stala nespôsobilou k výkonu

pôvodnej práce a má podstatne obmedzené pracovné uplatnenie. Trval na svojom výpočte

náhrady za stratu na zárobku po skončení PN, ktorý uviedol a špecifikoval v priebehu

konania, ktorý považuje za správny a vypočítaný v súlade so zákonom a tieto sumy mu mali

byť priznané aj s uplatneným príslušenstvom. Poukázal na to, že i súdy mali pochybnosti

o správnosti svojich rozhodnutí, odôvodnenia rozsudkov sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné

a pochybnosti sú potvrdené aj pripustením dovolania a formulovaním dovolacej otázky. Ako

z dovolacej otázky vyplýva, je súdu známa bežná a zaužívaná prax odporcu a vedľajšieho

účastníka pri výpočte straty na zárobku po skončení PN v období, za ktoré si uplatnil svoj

nárok, pričom v rámci tejto praxe v žiadnom prípade sa nezapočítaval posledný dosahovaný

zárobok ako zárobok fiktívny, ale pokiaľ sa fiktívny zárobok započítaval, tento bol

vypočítaný ako 75 % minimálnej mzdy stanovenej v príslušnom období. Zdôraznil, že táto

suma je nižšia, než je suma, ktorú poberal z titulu podpory v nezamestnanosti a ktorú ako

príjem započítaval pri výpočte svojho nároku. Mal za to, že súdy nemôžu svojimi

rozhodnutiami zmeniť zmysel a účel právneho predpisu a vlastne ho negovať, čo sa v jeho

prípade stalo, keď za obdobie nezamestnanosti a poberania príspevku v nezamestnanosti

nemal vyplácanú stratu na zárobku po skončení PN, hoci mu táto nesporne patrila podľa § 195

.

Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal

zamietnuť. Poukázal na to, že súdy rozhodli tak, že navrhovateľovi nevznikol vôbec nárok

na náhradu za stratu na zárobku v spornom období. Podľa neho je preto nadbytočné zaoberať

sa fiktívnym zárobkom pre účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku v prípade

navrhovateľa. Tvrdenia navrhovateľa, že sa nemohol zamestnať pre chorobu z povolania,

považoval za účelové.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, v ktorom

odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok v rozsahu podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V zmysle je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V zmysle je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci.

Napokon v zmysle § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu.

Dovolanie je v danej veci prípustné podľa , t.j. len preto, že jeho

prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného

významu. Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bol dovolateľ

oprávnený jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, a to práve len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd

dovolanie pripustil. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený; na ich

riešenie nie je ani vybavený procesnými prostriedkami (, veta druhá ).

Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať

skutkovými otázkami, ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola

odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.

Odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie za účelom posúdenia

otázky, či je možné v prípade zistenia choroby z povolania pred rozviazaním pracovného

pomeru a skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov, započítať pri výpočte

straty na zárobku po skončení PN posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním

pracovného pomeru, ktorý dosahoval u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že

po rozviazaní pracovného pomeru je nezamestnaný a poberá dávky pred umiestnením

do zamestnania, sa majú ako príjem tieto dávky započítavať alebo sa započíta 75 %

minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník i odporca v niektorých prípadoch a tiež

následne po tom, keď poškodený zamestnanec už nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny

príjem, či je možné zarátať 75 % minimálnej mzdy, prípadne iný fiktívny zárobok a v akej

výške. Sám uviedol, že podľa jeho názoru poškodenému zamestnancovi patrí v dobe

po rozviazaní pracovného pomeru z dôvodu uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka

práce č. náhrada straty na zárobku ( ) v doterajšej výške,

v akej mu vznikol nárok ešte za trvania pracovného pomeru účastníkov, samozrejme

s prihliadnutím k valorizácii priemerného zárobku. Treba však uviesť, že posúdením tejto

otázky sa v predmetnej veci v celom konaní nezaoberal tak súd prvého stupňa ako aj odvolací

súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Oba súdy zhodne uviedli, že navrhovateľovi

nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN nevznikol, a otázkou, na ktorú pripustil

dovolanie sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí meritórne nezaoberal. Odvolací súd tak síce

vytvoril navrhovateľovi procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní preverenia ním

vysloveného právneho názoru, avšak uvedené závery a skutočnosti v konaní neboli riešení tak

skutkovo ani právne.

Dovolací súd dospel preto k záveru, že časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,

v ktorej sa odvolací súd snažil vysvetliť, prečo vyslovil prípustnosť dovolania (aj táto časť je

integrálnou súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku), nie je dostatočne preskúmateľná.

Nepresné a neurčité vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný

dopad tak na dovolateľa (ktorý by v prípade založenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238

ods. 3 mal mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky

je oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí

len v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môžu v dovolacom konaní namietať, že

dovolateľ prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na možnosť

dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie

(pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze

dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá možnosť posúdiť, či

dovolateľom namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej

právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné). Treba zdôrazniť, že úvahy

dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená v dovolacom konaní,

nemôžu byť založené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal odvolací súd na mysli

pri pripúšťaní dovolania.

Dovolací súd poukazuje ďalej na to, že pokiaľ odvolací súd v pripustenej dovolacej

otázke uvedie, že dovolanie pripustil vzhľadom na „nejednotnosť judikatúry“ v otázke, čo je

dôvodné započítať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN, v tomto smere je jeho

vyjadrenie i neurčité, ktorý nedostatok určitosti nie je možné preklenúť ani výkladom.

So zreteľom na to nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, čo mal odvolací súd na mysli.

Odvolaciemu súdu zrejme išlo o „rozdielnosť judikatúry“ vo vzťahu k uvedenej otázke,

z čoho ale nemožno vyvodiť, o ktoré, kedy a v akých súvislostiach prijaté judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má ísť. Mal preto poukázať na podstatu každého

právneho názoru („judikatúru“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktoré mu išlo,

navzájom ich porovnať a až po ich analýze vysvetliť, v čom sa tieto právne názory líšia

a v akom smere má byť táto ich (údajná) rozdielnosť pre účely prejednávanej veci preklenutá

v dovolacom konaní. Odvolací súd nie je oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania

kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje

rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vždy v konkrétnej veci,

v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal.

Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,

znemožnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri

pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto

časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná –

viď ) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné

rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto

súdu na ďalšie konanie.

Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté

rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zrušil podľa , a vec vrátil

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská