Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
43e/367997.81a553.pdf
PDF · 114.49 KB
No categories available
5Cdo/161/2008
Najvyšší súd 5 Cdo 161/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: B. B., bývajúci v P.,
zastúpený JUDr. J. V., advokátom v P., proti odporcovi: H. B., a.s. P.,
P., IČO: X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: S. P., B., o náhradu za stratu
na zárobku po skončení práceneschopnosti, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp.
zn. 12 C 20/2003, o dovolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 27. februára 2008, sp. zn. 5 Co 122/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súdu Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 27. februára 2008, sp. zn. 5 Co 122/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prievidza rozsudkom zo dňa 8. februára 2007, č.k. 12 C 20/2003-163
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti (ďalej len „PN“) za obdobie od 1.5.2001 do 31.7.2002 v celkovej výške
101 195,-- Sk. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania a nepriznal náhradu trov
konania štátu. Mal preukázané, že navrhovateľ bol zamestnancom odporcu od X.
do X., kedy s ním odporca dohodou v zmysle § 43 z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm.
c/ Zákonníka práce skončil pracovný pomer. Počas trvania pracovného pomeru navrhovateľa
u odporcu bola navrhovateľovi zistená choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach
a nervov končatín z X. Choroba z povolania bola prvýkrát u navrhovateľa zistená 29.5.1998
a hlásená 4.6.1999. Neskôr došlo u navrhovateľa ku korekcií dátumu zistenia choroby
z povolania na deň 26.2.1998, ako to vyplývalo z lekárskej správy zo dňa 19.9.2002.
Odškodňovacia komisia odporcu dňa 21.7.1999 na svojom zasadnutí uznala zodpovednosť
odporcu za zistenú chorobu z povolania u navrhovateľa. O preradení navrhovateľa u odporcu
na ľahšiu prácu (bez preťažovania dolných končatín) rozhodla lekárska posudková komisia
dňa 3.2.1998, podľa lekárskej posudkovej komisie, vzhľadom
na navrhovateľov zdravotný stav, dňom 16.2.1998 bol vyradený navrhovateľ z pôvodnej
práce v podzemí na ľahšiu prácu v podzemí u odporcu v dôsledku ochorenia uvedeného
v prílohe vyhlášky č. 19/1991 Zb. (k.). Rozhodnutím Okresného úradu práce v Prievidzi zo
dňa 11.5.2001 bola navrhovateľovi priznaná od 1.5.2001 podpora v nezamestnanosti za prvé
tri mesiace vo výške 4 557,-- Sk a po zvyšnú podpornú dobu 6 mesiacov v sume 4 101,-- Sk.
Ešte v čase trvania pracovného pomeru navrhovateľa u odporcu, bol navrhovateľovi priznaný
rozhodnutím zo dňa 20.10.1999 čiastočný invalidný dôchodok od 29.5.1998. Následne ďalším
rozhodnutím zo dňa 23.11.1998 bol navrhovateľovi priznaný čiastočný invalidný dôchodok
už od 16.2.1998. Podľa potvrdenia Úradu práce v Prievidzi zo dňa 17.4.2003 navrhovateľ bol
v evidencii nezamestnaných od 1.5.2001 do 31.7.2002. Počas doby tejto evidencie nebolo
navrhovateľovi sprostredkované vhodné zamestnanie, pretože sa v ponuke zamestnaní
dlhodobo nevyskytovali vhodné pracovné miesta na čiastočne invalidných občanov.
Navrhovateľ sa zamestnal sám od X u súkromného podnikateľa v D., ako pomocný
pracovník. Nebolo sporné, že pracovnú spôsobilosť navrhovateľa ovplyvnili dve ochorenia k.
(všeobecné ochorenie) a choroba z povolania – ochorenie kostí, kĺbov, šliach z X. Z listinných
dôkazov ako aj zo znaleckého posudku vyplynulo, že navrhovateľ bol u odporcu preradený
na ľahšiu prácu dňom 16.2.1998 pre všeobecné ochorenie bedrových zhybov – k.. Z posudku
MUDr. K. ako i zo znaleckého posudku MUDr. B. bolo tiež nepochybné, že v čase preradenia
na ľahšiu prácu u odporcu už navrhovateľ trpel aj chorobou z povolania, táto však v tom čase
ešte nebola diagnostikovaná. Pri posudzovaní nároku navrhovateľa na náhradu za stratu na
zárobku bol rozhodujúci dátum zistenia choroby z povolania u navrhovateľa, teda deň
26.2.1998. Navrhovateľ bol preradený na ľahšiu prácu u odporcu pred dňom zistenia choroby
z povolania (16.2.1998) v dôsledku všeobecného ochorenia, a preto navrhovateľovi
v spornom období, nárok na stratu na zárobku po skončení PN nevznikol. Súd prvého stupňa
s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnenom v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. Rc 4/2005,
uviedol, že zamestnancovi nemôže byť z dôvodu zodpovednosti za škodu pri pracovnom
úraze nahradená ujma spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok
vhodných pracovných miesta mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti. Inak by totiž bola
odškodňovaná ujma na náhradu, ktorej náhrada za stratu na zárobku neslúži, pretože
zabezpečenie osôb, ktoré sa ocitli bez práce a príjmu upravujú osobitné predpisy. Bolo
nesporným, že u navrhovateľa, ako čiastočne invalidného dôchodcu, zostal po zistení choroby
z povolania zachovaný určitý pracovný potenciál. Po skončení pracovného pomeru
navrhovateľa u odporcu, začal odporca, resp. vedľajší účastník navrhovateľovi započítavať do
výšky náhrady za stratu na zárobku sumu 9 316,-- Sk, ktorá aj podľa vyjadrenia navrhovateľa,
bola jeho posledným priemerným mesačným zárobkom u odporcu. Príjem v takej výške
podľa názoru súdu mohol navrhovateľa dosiahnuť so zvyškom svojho pracovného potenciálu
v spornom období máj 2001 až júl 2002, kedy bol navrhovateľ nezamestnaný. Pripočítaním k
tejto sume mesačný invalidný dôchodok, ktorý navrhovateľ v spornom období dosahoval
a berúc do úvahy hrubý upravený zárobok, ktorý navrhovateľa u odporcu pred preradením na
ľahšiu prácu dosahoval, bolo zrejmé, že by v spornom období patrila navrhovateľovi náhrada
za stratu na zárobku po skončení PN za mesiace júl 2001 až marec 2002 vo výške 120,-- Sk
mesačne, za mesiac apríl 2002 až jún 2002 vo výške 1 386,-- Sk mesačne a za mesiac júl 2002
vo výške 2 256,-- Sk mesačne, spolu za sporné obdobie náhrada vo výške 7 494,-- Sk, suma,
ktorá navrhovateľovi bola, za vyššie uvedené obdobie, zaplatená. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 a § 148 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 27. februára 2008, sp. zn. 5 Co 122/2007
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku
dovolanie. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa v tom smere, keď
vychádzal z rozhodného zárobku u navrhovateľa z prvého štvrťroku 1998 a rovnako správne
vypočítaval výšku náhrad na strate na zárobku v uvádzanom období, akceptujúc v žalovanom
období navrhovateľom poberanú podporu v nezamestnanosti, čiastočný invalidný dôchodok
a berúc v úvahu jeho priemerný mesačný zárobok, ktorý dosahoval pred vznikom škody.
Nebolo sporné, že navrhovateľovi zostal určitý pracovný potenciál, avšak navrhovateľ sa
nezamestnal iba z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na trhu práce. Z uvedeného
potom vyplynulo, že v spornom období bola síce navrhovateľova pracovná schopnosť
obmedzená v dôsledku následne konštatovanej choroby z povolania, avšak táto skutočnosť
sama osebe neznamenala, že navrhovateľovi vznikla z tohto titulu aj škoda, ktorá by bola
v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania. Skutočnosť, že navrhovateľ sa nemohol
zamestnať na pracovnom mieste, ktoré by bolo pre neho zo zdravotnej stránky vhodné, nebola
v danom prípade spôsobená v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, ale situáciou
na trhu práce. S poukazom na uvedené skutočnosti, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil. V súlade s § 238 ods. 3 O.s.p. odvolací súdu pripustil v danej veci
dovolanie na otázku, či je možné v prípade zistenia choroby z povolania pred rozviazaním
pracovného pomeru a skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov, započítať pri
výpočte straty na zárobku po skončení PN posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním
pracovného pomeru, ktorý dosahoval u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že
po rozviazaní pracovného pomeru je nezamestnaný a poberá dávky pred umiestnením
do zamestnania, sa majú ako príjem tieto dávky započítavať alebo sa započíta 75 %
minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník i odporca v niektorých prípadoch a tiež
následne po tom, keď poškodený zamestnanec už nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny
príjem, či je možné zarátať 75 % minimálnej mzdy, prípadne iný fiktívny zárobok a v akej
výške. Odvolací súd mal v uvedenej veci za to, že poškodenému zamestnancovi patrí aj
v dobe po rozviazaní pracovného pomeru z dôvodov uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. náhrada straty na zárobku (§ 195 Zákonníka práce)
v doterajšej výške, v akej mu vznikol nárok ešte za trvania pracovného pomeru účastníkov.
Samozrejme s prihliadnutím k valorizácií priemerného zárobku. Vzhľadom k tomu, že
v otázke, čo je dôvodné započítavať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN
poškodeného zamestnanca, je judikatúra nejednotná, odvolací súd pripustil v danej veci
dovolanie, keďže ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. O náhrade trov
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku podal dovolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok odvolacieho
i prvostupňového súdu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Navrhoval, aby
dovolací súd o dovolacej otázke rozhodol tak, že započítavanie fiktívneho zárobku
pri výpočte jeho straty na zárobku po skončení PN bolo nezákonné, resp., že ako fiktívny
zárobok mala byť započítavaná podpora v nezamestnanosti, ktorú v danom období poberal.
Vytýkal súdom nižšieho stupňa, že rozhodli nesprávne vychádzajúc z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod
č. Rc 4/2005, pretože v tomto rozhodnutí uvedený právny záver považuje za nesprávny,
nemajúc oporu v Zákonníku práce. Uviedol, že skutočnosť, že na pracovnom trhu nie sú
pracovné príležitosti pre osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou nemôže byť na škodu
jemu, ako osobe, ktorá sa v dôsledku choroby z povolania stala nespôsobilou k výkonu
pôvodnej práce a má podstatne obmedzené pracovné uplatnenie. Trval na svojom výpočte
náhrady za stratu na zárobku po skončení PN, ktorý uviedol a špecifikoval v priebehu
konania, ktorý považuje za správny a vypočítaný v súlade so zákonom a tieto sumy mu mali
byť priznané aj s uplatneným príslušenstvom. Poukázal na to, že i súdy mali pochybnosti
o správnosti svojich rozhodnutí, odôvodnenia rozsudkov sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné
a pochybnosti sú potvrdené aj pripustením dovolania a formulovaním dovolacej otázky. Ako
z dovolacej otázky vyplýva, je súdu známa bežná a zaužívaná prax odporcu a vedľajšieho
účastníka pri výpočte straty na zárobku po skončení PN v období, za ktoré si uplatnil svoj
nárok, pričom v rámci tejto praxe v žiadnom prípade sa nezapočítaval posledný dosahovaný
zárobok ako zárobok fiktívny, ale pokiaľ sa fiktívny zárobok započítaval, tento bol
vypočítaný ako 75 % minimálnej mzdy stanovenej v príslušnom období. Zdôraznil, že táto
suma je nižšia, než je suma, ktorú poberal z titulu podpory v nezamestnanosti a ktorú ako
príjem započítaval pri výpočte svojho nároku. Mal za to, že súdy nemôžu svojimi
rozhodnutiami zmeniť zmysel a účel právneho predpisu a vlastne ho negovať, čo sa v jeho
prípade stalo, keď za obdobie nezamestnanosti a poberania príspevku v nezamestnanosti
nemal vyplácanú stratu na zárobku po skončení PN, hoci mu táto nesporne patrila podľa § 195
Odporca sa k dovolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadal
zamietnuť. Poukázal na to, že súdy rozhodli tak, že navrhovateľovi nevznikol vôbec nárok
na náhradu za stratu na zárobku v spornom období. Podľa neho je preto nadbytočné zaoberať
sa fiktívnym zárobkom pre účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku v prípade
navrhovateľa. Tvrdenia navrhovateľa, že sa nemohol zamestnať pre chorobu z povolania,
považoval za účelové.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, v ktorom
odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci.
Napokon v zmysle § 238 ods. 3 je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.
Dovolanie je v danej veci prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, že jeho
prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň
vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku, podľa neho po právnej stránke zásadného
významu. Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bol dovolateľ
oprávnený jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, a to práve len v tej konkrétnej vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd
dovolanie pripustil. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený; na ich
riešenie nie je ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá O.s.p.).
Vzhľadom na to sa dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nemohol zaoberať
skutkovými otázkami, ale ani tými právnymi otázkami, so zreteľom na ktoré nebola
odvolacím súdom vyslovená prípustnosť dovolania.
Odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie za účelom posúdenia
otázky, či je možné v prípade zistenia choroby z povolania pred rozviazaním pracovného
pomeru a skončením pracovného pomeru z organizačných dôvodov, započítať pri výpočte
straty na zárobku po skončení PN posledný zárobok poškodeného pred rozviazaním
pracovného pomeru, ktorý dosahoval u zodpovedného zamestnávateľa, alebo či v prípade, že
po rozviazaní pracovného pomeru je nezamestnaný a poberá dávky pred umiestnením
do zamestnania, sa majú ako príjem tieto dávky započítavať alebo sa započíta 75 %
minimálnej mzdy, ako to robí vedľajší účastník i odporca v niektorých prípadoch a tiež
následne po tom, keď poškodený zamestnanec už nepoberá žiadne dávky a nemá žiadny
príjem, či je možné zarátať 75 % minimálnej mzdy, prípadne iný fiktívny zárobok a v akej
výške. Sám uviedol, že podľa jeho názoru poškodenému zamestnancovi patrí v dobe
po rozviazaní pracovného pomeru z dôvodu uvedených v § 46 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka
práce č. 65/1965 Zb. náhrada straty na zárobku (§ 195 Zákonníka práce) v doterajšej výške,
v akej mu vznikol nárok ešte za trvania pracovného pomeru účastníkov, samozrejme
s prihliadnutím k valorizácii priemerného zárobku. Treba však uviesť, že posúdením tejto
otázky sa v predmetnej veci v celom konaní nezaoberal tak súd prvého stupňa ako aj odvolací
súd, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Oba súdy zhodne uviedli, že navrhovateľovi
nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení PN nevznikol, a otázkou, na ktorú pripustil
dovolanie sa odvolací súd vo svojom rozhodnutí meritórne nezaoberal. Odvolací súd tak síce
vytvoril navrhovateľovi procesnú možnosť domôcť sa v dovolacom konaní preverenia ním
vysloveného právneho názoru, avšak uvedené závery a skutočnosti v konaní neboli riešení tak
skutkovo ani právne.
Dovolací súd dospel preto k záveru, že časť odôvodnenia napadnutého rozsudku,
v ktorej sa odvolací súd snažil vysvetliť, prečo vyslovil prípustnosť dovolania (aj táto časť je
integrálnou súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku), nie je dostatočne preskúmateľná.
Nepresné a neurčité vyslovenie prípustnosti dovolania má konkrétny negatívny procesný
dopad tak na dovolateľa (ktorý by v prípade založenia prípustnosti dovolania v zmysle § 238
ods. 3 O.s.p. mal mať nad všetky pochybnosti jasné, správnosť riešenia ktorej právnej otázky
je oprávnený napadnúť dovolaním), ako aj na účastníkov na opačnej procesnej strane (ktorí
len v prípade jasne vymedzenej dovolacej otázky môžu v dovolacom konaní namietať, že
dovolateľ prípade prekročil rozsah prípustnej dovolacej otázky) a napokon aj na možnosť
dovolacieho súdu podrobiť dovolaciemu prieskumu dovolaním napadnuté rozhodnutie
(pokiaľ je nezrozumiteľne stanovená dovolacia otázka, nie sú dostatočne jasne určené medze
dovolacieho prieskumu a dovolací súd v dôsledku toho ani nemá možnosť posúdiť, či
dovolateľom namietané nesprávnosti právneho posúdenia odvolacím súdom sa týkajú tej
právnej otázky, so zreteľom na ktorú bolo dovolanie prípustné). Treba zdôrazniť, že úvahy
dovolacieho súdu o podstate dovolacej otázky, ktorá má byť vyriešená v dovolacom konaní,
nemôžu byť založené na dohadoch alebo predpokladoch o tom, čo mal odvolací súd na mysli
pri pripúšťaní dovolania.
Dovolací súd poukazuje ďalej na to, že pokiaľ odvolací súd v pripustenej dovolacej
otázke uvedie, že dovolanie pripustil vzhľadom na „nejednotnosť judikatúry“ v otázke, čo je
dôvodné započítať pri výpočte straty na zárobku po skončení PN, v tomto smere je jeho
vyjadrenie i neurčité, ktorý nedostatok určitosti nie je možné preklenúť ani výkladom.
So zreteľom na to nemožno dospieť k jednoznačnému záveru, čo mal odvolací súd na mysli.
Odvolaciemu súdu zrejme išlo o „rozdielnosť judikatúry“ vo vzťahu k uvedenej otázke,
z čoho ale nemožno vyvodiť, o ktoré, kedy a v akých súvislostiach prijaté judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má ísť. Mal preto poukázať na podstatu každého
právneho názoru („judikatúru“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, o ktoré mu išlo,
navzájom ich porovnať a až po ich analýze vysvetliť, v čom sa tieto právne názory líšia
a v akom smere má byť táto ich (údajná) rozdielnosť pre účely prejednávanej veci preklenutá
v dovolacom konaní. Odvolací súd nie je oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania
kedykoľvek a úplne podľa svojej voľnej úvahy, jeho voľnú úvahu zákon prísne vymedzuje
rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia z právnej stránky, avšak vždy v konkrétnej veci,
v ktorej sám dôsledne sa nastolenou otázkou zaoberal.
Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku,
znemožnil preskúmanie správnosti riešenia právnej otázky zásadného významu, ktorú mal pri
pripúšťaní dovolania na mysli. So zreteľom na nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia v tejto
časti (ktorá svedčí o existencii vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, na ktorú musel dovolací súd vziať zreteľ, i keď nebola v dovolaniach namietaná –
viď § 242 ods. 1 O.s.p.) neprichádzalo preto v dovolacom konaní do úvahy žiadne iné
rozhodnutie, len zrušenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenie veci tomuto
súdu na ďalšie konanie.
Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší súdu Slovenskej republiky napadnuté
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zrušil podľa § 243b ods. 1, 4 O.s.p. a vec vrátil
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. marca 2010
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská