Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 264/2010
PDF · 201.91 KB
No categories available
I. ÚS 264/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť S. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska
kancelária, M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2,
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 40/2009 zo 4. novembra
2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Tov 1/2009 zo 6. mája 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 1. februára
2010 doručená sťažnosť S. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 40/2009 zo 4. novembra 2009 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Tov 1/2009 zo 6. mája 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ku skutkovému stavu v predmetnom konaní
v podstatnom uviedol: „Vojenský obvodový súd Prešov rozsudkom zo dňa 03. 12. 2008,
sp. zn. 3 T 20/2007 uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu prevádzačstva podľa § 355
ods. 2 písm. a) Tr. zákona, tiež zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344
ods. 1 písm. d) Tr. zákona a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody na 6 rokov a 10
mesiacov, tiež peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk.
Sťažovateľ mal skutok prevádzačstva spáchať tak, že dňa 10. 09. 2006 mal pomáhať
pri nelegálnom prechode najmenej 5 nelegálnych migrantov moldavskej národnosti cez
územie SR, pričom na základe jeho pokynu za odmenu 3.000,- Sk M. Ch. toho istého dňa
v čase okolo 21.00 hod v blízkosti obce B. naložil do osobného motorového vozidla ...
piatich nelegálnych migrantov a za doprovodu sťažovateľa vo vozidle ... boli migranti
prevezení do M. na autobusovú zastávku, kde ich M. Ch. z vozidla vysadil a následne na
pokyn sťažovateľa a nestotožnenej osoby sa v sprievode vozidiel sťažovateľa a V. P. vrátil
do obce B. po ďalších migrantov, kde bol M. Ch. zadržaný hliadkou polície.
Druhého skutku marenia spravodlivosti sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že v čase
od 11.09.2006 do 09.10.2006 opakovane telefonoval a posielal SMS správy M. Ch. na dva
mobilné telefóny evidované na jeho manželku M. Ch., pričom menovaného viackrát
navštívil v mieste trvalého bydliska v T., kde ho nabádal, aby v trestnej veci M. Ch. ako
obvinený vo výpovediach neuvádzal jeho meno a osobu menom V., za čo mu sľuboval
zabezpečenie úhrady obhajcovi a vrátenie osobného motorového vozidla, ktoré vydal
v uvedenej trestnej veci, tiež pri konfrontácii s M. Ch. dňa 16. 01. 2007 na OO PZ M. ho
neverbálnym posunkom rukou nabádal, aby nevypovedal, na čo M. Ch. výpoveď odmietol
a následne na parkovisku pred OO PZ M. znovu M. Ch. žiadal, aby vo svojich výpovediach
jeho meno neuvádzal.“
3. Proti už uvedenému odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na údajný rozpor medzi vykonanými dôkazmi,
žiadal vykonať nové dôkazy a po ich vykonaní oslobodiť ho spod obžaloby. Krajský súd
rozsudkom nezmenil výrok o vine, zrušil však výrok o treste odňatia slobody a o spôsobe
jeho výkonu a odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody na 5 rokov. Výrok
o peňažnom treste zostal nezmenený.
4. Sťažovateľ 25. augusta 2009 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.
Podané dovolanie sťažovateľ opieral o ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného
poriadku a dôvodil ho ďalej najmä tým, že „Odvolací súd tým, že nevykonal navrhnuté
dôkazy, ktoré obhajoba riadne zdôvodnila, tak porušil právo na obhajobu zásadným
spôsobom, tiež bolo porušené právo na spravodlivý proces.“.
5. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľa uznesením odmietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „Nie je možné sa stotožniť s názorom
obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu zásadným spôsobom. Počas celého
súdneho konania sa obvinený mohol vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu kládli
za vinu a plne užívať procesných práv zaručených mu Trestným poriadkom. Nevykonanie
dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným S. H. a hodnotenie dôkazov spôsobom,
ktorý nezodpovedá jeho predstavám, nie je možné podriadiť pod uplatnený dôvod dovolania
(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom).
Dovolací súd taktiež zistil, že v predmetnom konaní boli vykonané všetky dôkazy
zákonným spôsobom podľa § 2 ods. 10 a ods. 12 Tr. por. Skutočnosť, že odvolací súd
nezistil, že by tvrdenia obhajoby vyplynuli z ňou predložených dokladov odôvodňujúcich
doplnenie dokazovania a považoval vykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov
za nadbytočné, nemožno považovať za dovolací dôvod v znení ustanovenia § 371 ods. 1
písm. g/ Tr. por.“.
6. Sťažovateľ sa s rozhodnutím dovolacieho súdu nestotožňuje, podľa jeho názoru
„... zdôvodnenie odmietnutia dovolania Najvyššieho súdu je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky, ale aj Dohovorom. Právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces garantuje
nielen ústava, ale aj Dohovor.“.
7. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje: „Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
vyvodené závery (ako v našom prípade) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou, vyjadrenou čl. 124 ústavy,
súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc, spolu s právomocou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak
iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými
v ústave.
Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu
na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Trenčíne nie sú
dostatočne odôvodnené, sú arbitrárne, s priamym dopadom na porušenie základných
ľudských práv a slobôd. Obidva súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia nedali náležitú
odôvodnenú odpoveď na námietku sťažovateľa, že prečo nevykonali navrhované dôkazy.“
8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru
uznesením najvyššieho súdu s tým, aby boli napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
a rozsudok krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru došlo tým, že krajský súd a najvyšší súd
v predmetnom konaní nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia nevykonať ním
navrhované dôkazy. Sťažovateľ zároveň namieta skutočnosť, že konajúce súdy
sa nevysporiadali s jeho argumentáciou a vydali rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru
v samotnom výroku vykazujú vysoký stupeň arbitrárnosti.
14. Ústavný súd sa prvotne zaoberal otázkou či odôvodnenia napadnutých rozhodnutí
sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej
judikatúry ústavného súdu a čiastočne vrátane tej, ktorú označil sťažovateľ vo svojej
sťažnosti, právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa
je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými
námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (na všetkých stupňoch vrátane dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03,
15. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením uznesenia
najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval,
z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté.
Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet
žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu či najvyššieho súdu a
tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
16. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj námietkou arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.
K tomu ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel
a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
17. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd a najvyšší súd pri vyhodnotení
námietok sťažovateľa týkajúcich sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako
aj vlastným postupom dospeli k svojim záverom logickým a ústavne konformným
výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.
18. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali
argumentáciu sťažovateľa, nemá za následok porušenie jeho základných práv. Právo
na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne II. ÚS 4/94,
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd k namietanému neúplnému vykonaniu
všetkých navrhovaných dôkazov dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa
právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal
možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej
judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky
dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide
o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány
(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
21. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 50
ods. 3, čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy len z dôvodu
arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nepovažoval
za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami ústavy, ktoré mali byť porušené.
Sťažovateľom označené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo
a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv
(mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie uznesenia
najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ako
aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2010