Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť S. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska

kancelária, M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s , , ,

a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. novembra

2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo 6. mája 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 1. februára

2010 doručená sťažnosť S. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 50 ods. 3, čl. 1 ods. 1,

, a (ďalej len ,a“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. novembra 2009 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. mája 2009 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ku skutkovému stavu v predmetnom konaní

v podstatnom uviedol: „Vojenský obvodový súd Prešov rozsudkom zo dňa 03. 12. 2008,

sp. zn. uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu prevádzačstva podľa § 355

ods. 2 písm. a) Tr. zákona, tiež zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344

ods. 1 písm. d) Tr. zákona a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody na 6 rokov a 10

mesiacov, tiež peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk.

Sťažovateľ mal skutok prevádzačstva spáchať tak, že dňa 10. 09. 2006 mal pomáhať

pri nelegálnom prechode najmenej 5 nelegálnych migrantov moldavskej národnosti cez

územie SR, pričom na základe jeho pokynu za odmenu 3.000,- Sk M. Ch. toho istého dňa

v čase okolo 21.00 hod v blízkosti obce B. naložil do osobného motorového vozidla ...

piatich nelegálnych migrantov a za doprovodu sťažovateľa vo vozidle ... boli migranti

prevezení do M. na autobusovú zastávku, kde ich M. Ch. z vozidla vysadil a následne na

pokyn sťažovateľa a nestotožnenej osoby sa v sprievode vozidiel sťažovateľa a V. P. vrátil

do obce B. po ďalších migrantov, kde bol M. Ch. zadržaný hliadkou polície.

Druhého skutku marenia spravodlivosti sa mal sťažovateľ dopustiť tak, že v čase

od 11.09.2006 do 09.10.2006 opakovane telefonoval a posielal SMS správy M. Ch. na dva

mobilné telefóny evidované na jeho manželku M. Ch., pričom menovaného viackrát

navštívil v mieste trvalého bydliska v T., kde ho nabádal, aby v trestnej veci M. Ch. ako

obvinený vo výpovediach neuvádzal jeho meno a osobu menom V., za čo mu sľuboval

zabezpečenie úhrady obhajcovi a vrátenie osobného motorového vozidla, ktoré vydal

v uvedenej trestnej veci, tiež pri konfrontácii s M. Ch. dňa 16. 01. 2007 na OO PZ M. ho

neverbálnym posunkom rukou nabádal, aby nevypovedal, na čo M. Ch. výpoveď odmietol

a následne na parkovisku pred OO PZ M. znovu M. Ch. žiadal, aby vo svojich výpovediach

jeho meno neuvádzal.“

3. Proti už uvedenému odsudzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal na údajný rozpor medzi vykonanými dôkazmi,

žiadal vykonať nové dôkazy a po ich vykonaní oslobodiť ho spod obžaloby. Krajský súd

rozsudkom nezmenil výrok o vine, zrušil však výrok o treste odňatia slobody a o spôsobe

jeho výkonu a odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody na 5 rokov. Výrok

o peňažnom treste zostal nezmenený.

4. Sťažovateľ 25. augusta 2009 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie.

Podané dovolanie sťažovateľ opieral o ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného

poriadku a dôvodil ho ďalej najmä tým, že „Odvolací súd tým, že nevykonal navrhnuté

dôkazy, ktoré obhajoba riadne zdôvodnila, tak porušil právo na obhajobu zásadným

spôsobom, tiež bolo porušené právo na spravodlivý proces.“.

5. Najvyšší súd na neverejnom zasadnutí dovolanie sťažovateľa uznesením odmietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že „Nie je možné sa stotožniť s názorom

obvineného, že bolo porušené jeho právo na obhajobu zásadným spôsobom. Počas celého

súdneho konania sa obvinený mohol vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré mu kládli

za vinu a plne užívať procesných práv zaručených mu . Nevykonanie

dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným S. H. a hodnotenie dôkazov spôsobom,

ktorý nezodpovedá jeho predstavám, nie je možné podriadiť pod uplatnený dôvod dovolania

(porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom).

Dovolací súd taktiež zistil, že v predmetnom konaní boli vykonané všetky dôkazy

zákonným spôsobom podľa a Skutočnosť, že odvolací súd

nezistil, že by tvrdenia obhajoby vyplynuli z ňou predložených dokladov odôvodňujúcich

doplnenie dokazovania a považoval vykonanie obhajobou navrhovaných dôkazov

za nadbytočné, nemožno považovať za dovolací dôvod v znení ustanovenia § 371 ods. 1

písm. g/ “.

6. Sťažovateľ sa s rozhodnutím dovolacieho súdu nestotožňuje, podľa jeho názoru

„... zdôvodnenie odmietnutia dovolania Najvyššieho súdu je v rozpore s Slovenskej

republiky, ale aj Dohovorom. Právo na obhajobu a právo na spravodlivý proces garantuje

nielen , ale aj Dohovor.“.

7. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje: „Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery (ako v našom prípade) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (Nález ÚS SR, sp. zn. , ).

Ústavný súd je v súlade so všeobecnou právomocou, vyjadrenou ,

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc, spolu s právomocou podľa čl. 127

ods. 1 mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými

v ústave.

Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu

na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu a Krajského súdu v Trenčíne nie sú

dostatočne odôvodnené, sú arbitrárne, s priamym dopadom na porušenie základných

ľudských práv a slobôd. Obidva súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia nedali náležitú

odôvodnenú odpoveď na námietku sťažovateľa, že prečo nevykonali navrhované dôkazy.“

8. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu s tým, aby boli napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

a rozsudok krajského súdu zrušené a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ zároveň žiada priznanie náhrady trov konania.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu

označených článkov a dohovoru došlo tým, že krajský súd a najvyšší súd

v predmetnom konaní nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia nevykonať ním

navrhované dôkazy. Sťažovateľ zároveň namieta skutočnosť, že konajúce súdy

sa nevysporiadali s jeho argumentáciou a vydali rozhodnutia, ktoré podľa jeho názoru

v samotnom výroku vykazujú vysoký stupeň arbitrárnosti.

14. Ústavný súd sa prvotne zaoberal otázkou či odôvodnenia napadnutých rozhodnutí

sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených základných

práv podľa a práva podľa dohovoru. Podľa konštantnej

judikatúry ústavného súdu a čiastočne vrátane tej, ktorú označil sťažovateľ vo svojej

sťažnosti, právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, avšak odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa

je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd sa musí vysporiadať s tými

námietkami, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (na všetkých stupňoch vrátane dovolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (,

).

15. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v spojitosti s odôvodnením uznesenia

najvyššieho súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval,

z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté.

Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet

žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu či najvyššieho súdu a

tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

16. Ústavný súd sa ďalej zaoberal aj námietkou arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí.

K tomu ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje,

že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

17. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd a najvyšší súd pri vyhodnotení

námietok sťažovateľa týkajúcich sa nedostatkov dokazovania na prvostupňovom súde, ako

aj vlastným postupom dospeli k svojim záverom logickým a ústavne konformným

výkladom relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu.

18. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že skutočnosť, že konajúce súdy neakceptovali

argumentáciu sťažovateľa, nemá za následok porušenie jeho základných práv. Právo

na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne ,

).

19. Nad rámec uvedeného ústavný súd k namietanému neúplnému vykonaniu

všetkých navrhovaných dôkazov dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa

právo, aby súdy akceptovali všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal

možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej

judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky

dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide

o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov

a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány

(rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne

).

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 50

ods. 3, , , a len z dôvodu

arbitrárnosti záverov napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne jednotlivými článkami , ktoré mali byť porušené.

Sťažovateľom označené právo na súdnu ochranu podľa porušené nebolo

a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv

(mutatis mutandis , , ).

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na zrušenie uznesenia

najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu a vrátení veci na nové konanie, ako

aj o náhrade trov konania, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010