Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 283/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť C. P., B., a obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š.,

zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa a a podľa

Listiny základných práv a slobôd v spojení s a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. apríla

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť C. P. a obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť C. P. a obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii (ďalej len

„sťažovatelia“), podľa (ďalej len „“),

ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení

s a a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. apríla 2010 (ďalej

aj „namietané uznesenie“ alebo „uznesenie z 29. apríla 2010“).

Sťažovatelia sa v petite sťažnosti [ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) viazaný] domáhali vyslovenia porušenia

svojich základných práv podľa a bez toho, aby špecifikovali označené

články príslušnými odsekmi. Z textu odôvodnenia sťažnosti, v ktorom konkretizovali

označené články aj odsekmi ( a ), však bolo zrejmé, že

sťažovatelia žiadajú vyslovenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ku ktorému malo v okolnostiach daného prípadu podľa nich

dôjsť namietaným uznesením.

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresným súdom Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) je pod sp. zn. vedené konanie, v ktorom si sťažovatelia

uplatnili pohľadávku od obchodnej spoločnosti U., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“).

V priebehu súdneho konania sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že postúpili svoje

pohľadávky obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, a navrhli „zámenu svojho

účastníctva na strane aktívne legitimovaného subjektu“. Okresný súd ich návrhu uznesením

sp. zn. z 21. januára 2010 vyhovel. Keďže žalovaná nesúhlasila so zámenou,

podala 8. februára 2010 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský

súd uznesením z 29. apríla 2010 zrušil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu

a vrátil vec na nové konanie.

Sťažovatelia zastávajú názor, že napadnutým uznesením krajského súdu im bola

„odňatá možnosť konať pred OS vo Zvolene (resp. sekundárne aj pred KS v Banskej

Bystrici – a to v merite veci)“, a preto proti nemu podali 29. júna 2010 dovolanie a zároveň

aj sťažnosť podľa . Na podané dovolanie (v kópii pripojené k sťažnosti)

sťažovatelia poukazujú s tým, že sú v ňom bližšie ozrejmené dôvody, z ktorých vyplýva

nezákonnosť postupu krajského súdu, a preto sa na obsah tohto dovolania v nadväznosti

na argumentáciu obsiahnutú v ich sťažnosti odvolávajú.

V predmetnom dovolaní sťažovatelia poukazujú na množstvo obdobných prípadov,

keď iní žalobcovia postúpili svoje pohľadávky obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii,

a všeobecné súdy uznali túto právnu skutočnosť a pripustili zámenu účastníka konania.

Sťažovatelia preto považujú napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zrušené

uznesenie okresného súdu o zámene účastníka, za „priečiace sa platnému procesnému

právu a vo svojom obsahu je zjavne arbitrárne“. V dovolaní ďalej uviedli, že «situácia

v konaní č. pred OS vo Zvolene – v dôsledku protiprávneho, ba

protiústavného rozhodovania KS v Banskej Bystrici č. k.: z 29. 04. 2010 –

má znaky denegatio iustitiae. Vznikla, lebo súd účastníkom konania významne sťažil, ba

až znemožni! realizovanie ich ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Vidíme kľúčový parameter (významné sťaženie, znemožnenie ochrany subjektívnych práv)

v príčinnej súvislosti s objektívne svojvoľným konaním KS v Banskej Bystrici. Pojem

„odňatie možnosti konať pred súdom“ je definovaný priamo v

a ako taký chybný, „nespravodlivý“ procesný postup alebo rozhodnutie

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv.

Situácia je o to kritickejšia, že z postupnosti času a súdnych rozhodnutí (cit. vyššie)

jasne vyplýva, že OS Bratislava III, resp. KS v Bratislave mnohými titulmi pripustil zámenu

na strane žalobcu a teda novým žalobcom sa stala firma R., s. r. o. „v likvidácii“. I samotný

KS v Banskej Bystrici v konaní pripustil analogickú zámenu na strane

žalobcu.

Chápeme ale, že OS vo Zvolene sa môže cítiť byť viazaný cit. uznesením KS v

Banskej Bystrici č. k.: z 29. 04. 2010 a mohol by nepripustiť zámer

žalobcu C. P. To by mohlo vyvrcholiť do úplnej absurdnosti, keď by OS vo Zvolene, resp.

KS v Banskej Bystrici „nútil“ nerešpektovať vôľu žalobcov a platné procesné právo.».

Ďalej sa sťažovatelia v sťažnosti zamerali na odôvodnenie porušenia svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a analyzovali vec z hľadiska troch základných kritérií (zložitosť

veci, správanie účastníka a postup súdu), ktoré ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre

ľudské práva) skúma pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade došlo k porušeniu

označených práv.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

«1. Základné právo

- C. P... samostatne hospodáriaci roľník...

- R., s. r. o. „v likvidácii“.... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení

s , Listiny základných práv a slobôd a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. z 29. 04. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. z 29. 04. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť

- C. P... samostatne hospodáriaci roľník...

- R., s. r. o. „v likvidácii“... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom

vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej

zástupkyne...»

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia 29. júna 2010,

ktoré bolo okresnému súdu doručené 1. júla 2010. Vec bola 23. augusta 2010 predložená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie

o dovolaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

1. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie uznesenia krajského súdu

z 29. apríla 2010 z hľadiska rešpektovania ich základného práva na súdnu ochranu

upraveného v , v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáhajú

ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia

namietaného uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania súčasne s podaním

sťažnosti ústavnému súdu podľa vedome vytvorili stav „dvojkoľajnosti

konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu

(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci

ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi

využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne

o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný

stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V tejto súvislosti už ústavný súd taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní je považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského

súdu z 29. apríla 2010.

Ústavný súd dáva v prvom rade do pozornosti svoju judikatúru, podľa ktorej

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť

samotným rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale len jeho postupom

(nečinnosťou, nesprávnym postupom a podobne). Z uvedeného vyplýva, že v prípadoch,

ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu,

nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

(obdobne napr. , ).

Ďalej ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej poskytuje

ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a podľa listiny (ako aj právu na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným

súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo

dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. , ,

, ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajskému súdu bol spis na rozhodnutie

o odvolaní predložený 26. marca 2010. Tento v predmetnej veci rozhodol uznesením

z 29. apríla 2010, pričom vec bola vrátená okresnému súdu 20. mája 2010. Účastníkom

konania bolo napadnuté uznesenie krajského súdu doručené zhodne 4. júna 2010. Sťažnosť

sťažovateľov podaná na poštovú prepravu 29. júna 2010 bola ústavnému súdu doručená

1. júla 2010, z čoho vyplýva, že v tomto čase už krajský súd objektívne nemohol porušovať

základné právo sťažovateľov podľa ani ich právo podľa

dohovoru.

A napokon z opísaného postupu konania krajského súdu, keď tento rozhodol a vrátil

spis do 2 mesiacov od jeho predloženia na rozhodnutie o podanom odvolaní, je zrejmé, že

k zbytočným prieťahom v konaní pred ním ani dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Pokiaľ sťažovatelia namietali samostatne aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2

namietaným uznesením, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(obdobne napr. , ), podľa ktorej článok relevantnej právnej

normy, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno podaním

sťažnosti podľa namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení

konkrétneho základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave , prípadne

základného práva zaručeného listinou alebo práva upraveného kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie

uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale vždy len v spojení s namietaným

porušením základného práva alebo slobody. Z uvedeného vyplýva, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených článkov

a listiny, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010