Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 282/2010
PDF · 165.36 KB
No categories available
IV. ÚS 282/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť K. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. F. B., Ž., ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 329/2004 a jeho medzitýmnym rozsudkom z 2. júna 2008, ako
aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 284/2008 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2009, ako aj jeho postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 298/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010
doručená sťažnosť K. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 329/2004 a jeho medzitýmnym
rozsudkom z 2. júna 2008 (ďalej len „medzitýmny rozsudok“), ako aj jeho rozsudkom
z 24. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 24. júna 2009“), postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 284/2008 a jeho rozsudkom
zo 17. februára 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2009“), ako
aj jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 298/2009 a jeho rozsudkom
z 26. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010“).
Zo sťažnosti a z predloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 28. októbra
2004 okresnému súdu žalobný návrh proti obchodnej spoločnosti K., spol. s r. o...
na „určenie pracovného úrazu a o náhradu škody z pracovného úrazu“. Okresný súd
medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku na náhradu škody z pracovného úrazu
sťažovateľa nie je daný, pretože nemal jednoznačne preukázané, „akým spôsobom
navrhovateľ spadol, či skutočne spadol na hlavu alebo inú časť tela a či v dôsledku tohto
pádu utrpel úraz hlavy, z ktorého by bolo potom možno skúmať, či následkom tohto úraz
nastalo krvácanie do mozgu a vznik epidurálneho hematómu“.
Sťažovateľ proti označenému medzitýmnemu rozsudku okresného súdu podal
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom zo 17. februára 2009 tak, že
odvolaním napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, čo podľa
sťažovateľa zdôvodnil iba tým, že „preskúmal napadnutý rozsudok, pričom nezistil žiadne
pochybenie... pritom sa vôbec nezaoberal dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľa,
ba dokonca ani len s námietkou o rozpornosti záverov predložených odborných posudkov“.
Následne okresný súd rozsudkom z 24. júna 2009 žalobný návrh sťažovateľa
zamietol „z dôvodov ako ich uviedol v medzitýmnom rozsudku“. Sťažovateľ podal
odvolanie aj proti tomuto rozsudku, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom z 26. januára
2010 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti
medzitýmnemu rozsudku, rozsudku z 24. júna 2009, ako aj proti obom napadnutým
rozsudkom krajského súdu. Krajská prokuratúra v Žiline vybavila podnet sťažovateľa
prípisom č. k. Kc 12/10-7 z 24. marca 2010, v ktorom sa stotožnila so závermi všeobecných
súdov, „nakoľko vraj navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno“.
Opakovaným podnetom z 19. apríla 2010 sa sťažovateľ opäť domáhal podania
mimoriadneho dovolania, avšak bez uvedenia nových skutočností, čo konštatovala
aj generálna prokuratúra v prípise sp. zn. VI/2 Pz 202/10 z 27. mája 2010, ktorým
sťažovateľovi oznámila, že opakovanému podnetu nevyhovuje.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti v náleze vyslovil:
„1. Právo navrhovateľa na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd v konaní vedenom pred Okresným súdom v Žiline pod
č. k. 7 C/329/2004 a pred Krajským súdom v Žiline pod č. k. 5 Co/284/2008 a č. k.
5 Co/298/2009, porušené bolo.
2. Rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/284/2008 a č. k. 5 Co/298/2009
a Okresného súdu v Žiline č. k. 7 C/329/2004 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu
v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne
zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. F. B...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
1. Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou v prvom rade domáha vyslovenia porušenia
svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 329/2004 a jeho medzitýmnym
rozsudkom, ako aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd
nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, ako aj jeho oba napadnuté
rozsudky, keďže proti nim bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ
využil, t. j. o odvolaní proti napadnutému medzitýmnemu rozsudku okresného súdu
rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Co 284/2008 zo 17. februára
2009 a o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 24. júna 2009 rozhodol
krajský súd rozsudkom z 26. januára 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Sťažovateľ sa napokon domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 Co 284/2008 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2009, ako aj jeho postupom
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 298/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd zistil, že rozsudok krajského súdu zo 17. februára 2009 bol
sťažovateľovi doručený 23. apríla 2009 a rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010 bol
sťažovateľovi doručený 1. marca 2010. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
7 C 329/2004 bolo právoplatne skončené 2. marca 2010, keď nadobudol právoplatnosť
rozsudok okresného súdu z 24. júna 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu
z 26. januára 2010. Sťažovateľ však podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú
prepravu až 18. júna 2010. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola ústavnému súdu
doručená po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto
po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že sťažovateľ zrejme počítal lehotu
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od doručenia prípisu generálnej
prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 202/10 z 27. mája 2010, ktorým bol vybavený jeho opakovaný
podnet na podanie mimoriadneho dovolania. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky
nápravy. Preto podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty
uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv (napr. I. ÚS 209/03,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2010