Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 292/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť L. H., N., zastúpenej advokátom Mgr. Ľ. Š., N., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Krajskej prokuratúry

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej stanoviskom z 11. marca 2010

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna

2010 doručená sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej stanoviskom z 11. marca 2010

a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla

2010.

2. Zo sťažovateľkinej sťažnosti vyplýva, že podaním doručeným Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 28. novembra 2000 sa domáhala ochrany

osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pôvodne v sume 1 000 000 Sk. Toto jej

podanie najvyšší súd postúpil Okresnému súdu Nitra. Okresný súd Nitra v konaní ustanovil

sťažovateľke právneho zástupcu, ktorého uznesením č. k. -103 z 9. mája

2006 vyzval na odstránenie nedostatkov sťažovateľkinho podania a v konečnom dôsledku

rozhodol o postúpení veci na Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), kde bola

vec vedená pod sp. zn. . Podľa názoru sťažovateľky tento súd „ustálil, že som

podala nejasný a nezrozumiteľný návrh na začatie konania, ktorý som nedoplnila... a keďže

tento nedostatok bránil súdu v konaní pokračovať... uznesením zo dňa 22. 1. 2007, sp. zn.

-179 odmietol“. Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) svojím uznesením sp. zn. z 31. októbra 2008 potvrdil

prvostupňové uznesenie s odôvodnením, že „moje podanie ako návrh na začatie konania

považoval rovnako za nedoplnené v zmysle výzvy, nezrozumiteľné a nejasné a tento

nedostatok považoval za takú prekážku, pre ktorú nebolo možné v konaní pokračovať“.

Právoplatné rozhodnutie krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré po výzve

okresného súdu vzala späť z dôvodu jeho oneskoreného podania. Dňa 29. decembra 2009

podala sťažovateľka na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania,

ktorý bol ňou poverenou prokurátorkou krajskej prokuratúry v napadnutom konaní

odmietnutý. Po odmietnutí jej podania z dôvodu nezistenia „akejkoľvek nezákonnosti“

adresovala 7. apríla 2010 sťažovateľka priamo generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky (ďalej aj „generálny prokurátor“) sťažnosť na jej postup. Prokurátor generálnej

prokuratúry „konštatoval iba márne uplynutie prekluzívnej lehoty jedného roka od

právoplatnosti napádaných uznesení na podanie mimoriadneho dovolania dňom 24. marca

2010 s tým, že... v konaní o podanie mimoriadneho dovolania nie je možné pokračovať

a vzhľadom na uvedenú skutočnosť opakovaný podnet z vecnej stránky nepreskúmaval.

Teda, prokurátor GP sa nielenže nezákonne vyhol čo i len náznaku postupu poverenej

prokurátorky pri vybavovaní prvého podnetu, navyše iniciovanej podaním žiadosti zo dňa

7. 4. 2010, ale sa vecne nezaoberal ani namietanou nezákonnosťou postupu súdov pri

odmietnutí návrhu na začatie konania v prvom podnete zo dňa 29. 12. 2009.“.

3. Zhodnotiac postup prokuratúry v napadnutých konaniach sťažovateľka uviedla:

„... som toho názoru, že poverená prokurátorka aj pri minimálnej snahe a námahe

na základe spisu OS Bratislava I č. k. ... mohla v krátkom čase ustáliť, že

Okresný súd v Nitre takmer päťročnou nečinnosťou sa dopustil omisívneho konania plne

kvalifikovaného ako nesprávny úradný postup, vydaním výzvy na doplnenie podania aj

v časti už splnených náležitostí podania... zasa nezákonného rozhodnutia a nesprávneho

úradného postupu..., keď mi prílišným formalizmom zabránil konať pred súdom. Nápravu

mohol a mal zjednať generálny prokurátor včasným posúdením nezákonnosti pri vydaní

napádaných uznesení a podaním mimoriadneho opravného prostriedku v lehote... ním

poverený prokurátor... žiadnu nezákonnosť nezistil... a teda nekonal efektívne a primerane

skutkovému a právnemu stavu... zlyhala aj generálna prokuratúra... Podľa mňa, aj

v prípade, že už medzitým uplynula lehota na podanie mimoriadneho opravného

prostriedku ... malo byť najprv posúdené, či poverená prokurátorka správne zistila skutkový

a právny stav, či bolo jej rozhodnutie správne a zákonné a až potom sa vysporiadať

s vybavením podnetu ako takého, teda deklarovať nezákonnosť napádaných uznesení

a vysporiadať sa konečným rozhodnutím vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie

mimoriadneho dovolania.“

4. Sťažovateľka na základe uvedeného ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:

„1. Rozhodnutím Krajskej prokuratúry... č. k. Kc 14/10/10 zo dňa 11. 3. 2010 bolo

základné právo L. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... porušené.

2. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ... v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou... pod č. k. Kc 14/10/10 bolo

porušené.

3. Rozhodnutím Generálnej prokuratúry... č. k. VI/2 Pz 200/10-3 zo dňa 15. 4. 2010

bolo základné právo L. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa ...

porušené.

4. Základné právo L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ... v konaní vedenom na Generálnej prokuratúre pod sp. zn. VI/2 Pz 200/10

bolo porušené.

5. Rozhodnutie Generálnej prokuratúry... sp. zn. VI/2 Pz 200/10-3 zo dňa 15. 4. 2010

zrušuje a vracia vec... na ďalšie konanie.

6. Prikazuje generálnemu prokurátorovi... zrušiť rozhodnutie Krajskej prokuratúry...

č. k. Kc 14/10/10 zo dňa 11. 3. 2010.

7. Prikazuje generálnemu prokurátorovi... preskúmať zákonnosť rozhodnutia

Okresného súdu ... z 22. 1. 2007 č. k. v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu ... zo dňa 30. 10. 2007 č. k. a podnet L. H. zo dňa 29. 12. 2009 vecne

prejednať.

8. L. H. priznáva... finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- eur.

9. L. H. priznáva náhradu trov konania.“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ,

).

K namietanému porušeniu základného práva podľa

7. Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní najprv zaoberal tou časťou sťažnosti

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa , a to

nevyužitím práva generálneho prokurátora podať mimoriadne dovolanie proti

namietaným rozhodnutiam okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2007

a krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2007

8. Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené

v ustanoveniach a nasl.

v platnom znení. Z uvedených procesných ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide

o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí výlučne generálnemu

prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľky, ktoré by bolo možné

zahrnúť pod (prípadne právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd).

9. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , ).

10. Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti

namietaným rozhodnutiam okresného súdu sp. zn. z 22. januára 2007

a krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2007 mimoriadne dovolanie nemohlo

dôjsť k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky, ústavný súd túto časť

sťažnosti sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

11. Nad rámec uvedeného – v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti

s napadnutými stanoviskami krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry – ústavný súd

konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu, alebo iného orgánu verejnej moci, v danom

prípade stanoviská orgánov prokuratúry Slovenskej republiky, bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu, alebo iného orgánu, ktorý je

nositeľom verejnej moci, v danom prípade orgánov prokuratúry Slovenskej republiky, bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a orgánov verejnej moci konajúcich

v rámci a podľa im zákonom zverených kompetencií, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). V neposlednom rade nemohol

ústavný súd prehliadnuť, že sťažovateľka sa obrátila na generálnu prokuratúru až potom,

ako zobrala späť pôvodne podané dovolanie z dôvodu, že ho podala oneskorene (pozri bod

2). Podľa klasického rímskoprávneho pravidla „vigilantibus iura scripta sunt“ sa ochrana

poskytuje len tým subjektívnym právam, ktorých držitelia o ne dbajú a aktívne ich

vykonávajú a v prípade porušenia ich vymáhajú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

12. Následne sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tou jej

časťou, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 48

ods. 2 postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.

VI/2 Pz 200/10 a jej stanoviskom z 15. apríla 2010.

13. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „k zásadnému pochybeniu zo strany

generálneho prokurátora došlo tým, že v čase od vydania odmietajúceho rozhodnutia

poverenou prokurátorkou dňa 11. 3. 2010 do 24. 3. 2010 nikto nekonal. To sa generálny

prokurátor nezaujímal alebo vôbec nevedel o výsledku rozhodovacieho procesu, v ktorom

bol činný ním poverený prokurátor, navyše, ak potreboval na vybavenie predĺženú

lehotu?“.

14. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho,

že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

resp. pred orgánom, ktorý je nositeľom verejnej moci, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy

netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. ,

). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní, resp. v konaní pred orgánom, ktorý je nositeľom verejnej moci, má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, , ,

, ). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu

všeobecného súdu, resp. orgánu verejnej moci v konaní sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto

článku (napr. , ), prípadne návrhu buď nevyhovel

(napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. ,

, , ).

15. Vychádzajúc z právnej úpravy vzťahujúcej sa na postup generálneho prokurátora

v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 31 až § 34 zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, ako aj v nadväznosti na príkaz

generálneho prokurátora č. 15/2006 o postupe prokurátorov pri vykonávaní pôsobnosti

prokuratúry v netrestnej oblasti z 27. júna 2006 ústavný súd nezistil, žeby postup či už

krajskej prokuratúry, alebo generálnej prokuratúry v napadnutom konaní bol taký, ktorý by

mohol byť východiskom pre vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , (resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

16. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti neprichádza podľa ústavného súdu

do úvahy, aby namietaný postup krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry

v napadnutých konaniach signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie

konanie ako porušenie označených práv sťažovateľky. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto

časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2010