Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 338/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

M. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl.

50 ods. 2 a práv podľa a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. júna 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. E. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta

2010 doručená sťažnosť JUDr. E. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a spol.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3,

a (ďalej len „ústava) a práv podľa čl.

6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. júna 2010

(ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa Okresný súd Bratislava III (ďalej

len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -600 z 2. októbra 2008 zamietol jeho

návrh, ktorým sa domáhal, aby okresný súd rozhodol, že zverejnením článku „P.

rozhodoval aj v konkurze na C.“ 26. októbra 2004 a článku „P. sa podpísal aj pod E.“ 29.

októbra 2004 v denníku Pravda došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu

osobnosti zo strany odporcu P., a. s., B. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby okresný súd

zaviazal odporcu na zaplatenie 10 000 000 Sk. Proti označenému rozsudku súdu prvého

stupňa podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd ako súd odvolací rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu rozsudkom č. k. -682 z 22. júna 2010 tak, že rozsudok

okresného súdu ako vecne správne potvrdil, a to postupom podľa § 219 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. bez nariadenia pojednávania.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd namietaným rozsudkom, ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené základné práva podľa a práva

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom v tejto súvislosti argumentuje najmä

takto:

«A.1) Nedoručenie vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa a „prekvapivé

rozhodnutie“

Sťažovateľ v odvolacom konaní podal odvolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril

odporca. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, keďže odvolací súd sa

v napadnutom rozsudku odvolával na vyjadrenie odporcu k odvolaniu, ktoré podal

sťažovateľ.

V odvolacom konaní nebolo nariadené odvolacie pojednávanie, a odvolací súd vyjadrenie

odporcu k odvolaniu sťažovateľa ani nedoručil sťažovateľovi na vyjadrenie. Sťažovateľovi

bolo teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol odporca

v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bol sťažovateľ ukrátený na svojich

procesných právach, a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V uvedenom

postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie SR, a to

porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.

A. 2) Zaujatosť predsedníčky odvolacieho senátu a nestrannosť súdu

V odvolacom konaní rozhodoval predmetnú právnu vec senát Krajského súdu

v Trenčíne, ktorému predsedala JUDr. E. Z., pričom práve táto sudkyňa rozhodovala a

prejednávala aj disciplinárnu vec tykajúcu sa sťažovateľa ako predsedníčka

prvostupňového disciplinárneho senátu. Jednalo sa o disciplinárne konanie vedené proti

sťažovateľovi pod spis. zn. , v ktorom bolo dňa 24. 09. 2004 vydané rozhodnutie,

ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo závažného disciplinárneho previnenia na tom

skutkovom základe, že v jemu pridelených veciach nekonal bez zbytočných prieťahov

a súčasne, že ustanovil správcu mimo poradia a za to mu bol uložené disciplinárne

opatrenie zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie troch mesiacov. Práve informovanie

o tomto disciplinárnom rozhodnutí bolo jedným z ťažiskových bodov, ktoré sťažovateľ

vytýkal vo zverejnených článkoch. Odvolací súd pod vedením JUDr. E. Z. sa teda musel

vyjadriť aj k disciplinárnemu rozhodnutiu zo dňa 24. 09. 2004, ktorý JUDr. E. Z.

rozhodovala ako predsedníčka senátu v disciplinárnej veci. Inými slovami povedané, ak

JUDr. E. Z. ako predsedníčka disciplinárneho senátu vydala rozhodnutie, ktorým bol

sťažovateľ uznaný vinným, možno odôvodnene predpokladať, že bude narušená jej

objektívna nestrannosť, t. j. že bude obhajovať svoje stanovisko, ktoré už raz prezentovala v

disciplinárnom rozhodnutí.

Vychádzajúc z premisy, že v prvom rade by mal konajúci sudca dbať o svoju

nestrannosť, sa vzhľadom na okolnosti prípadu legitímne očakávalo, že predsedníčka

odvolacieho senátu v danej veci bude sama namietať zaujatosť, resp. že v danej veci

odvolací súd bude postupovať procesne tak, aby sa aspoň sťažovateľ mohol oboznámiť

so skutočnosťou, že v uvedenej veci bude rozhodovať ako predseda senátu JUDr. E. Z.; t. j.

aby sťažovateľ mohol realizovať svoje procesné právo namietať zaujatosť predsedníčky

senátu. Sťažovateľ totiž nepredpokladal, že predsedníčkou senátu, ktorý má prejednávať

jeho vec v odvolacom senáte je práve JUDr. E. Z., inak by jej zaujatosť namietal. O tejto

skutočnosti sa mohol sťažovateľ dozvedieť práve z podania, ktorým by predsedníčka senátu

vyzvala sťažovateľa na vyjadrenie k podanému odvolaniu.

Máme za to, že takýmto postupom odvolací súd odňal sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom, keďže mu znemožnil realizovať procesné práva priznané mu Občianskym

súdnom poriadkom, a to (okrem iného aj) namietať zaujatosť predsedu senátu, pričom

z okolností prípadu vyplývalo, že sťažovateľ túto námietku (pokiaľ by mal vedomosť, kto

bude rozhodovať v jeho veci) uplatní.

V uvedenom postupe preto vidíme porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o SR, a to konkrétne práva na prístup k súdu, ako

i práva na nezávislý a nestranný súd.

A.3) Neakceptovanie žiadosti o odročenie pojednávania súdom prvého stupňa

Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu, ktorým je odňatie možnosti konať pred súdom,

v súvislosti so žiadosťou o odročenie pojednávania uviedol nasledovné dôvody: „termín

pojednávania na deň 2. 10. 2008 bol známy navrhovateľovi už 1. 8. 2008 a svoje v poradí

ďalšie ospravedlnenie zástupcu navrhovateľa o neúčasti na pojednávaní a žiadosť o jeho

odročenie z dôvodu kolízie s iným pojednávaním ani nebolo preukázané a nebola

preukázaná ani navrhovateľova neodkladná pracovná zaneprázdnenosť.“, pričom súd

prvého stupňa k tomu uviedol: „Následne právny zástupca požiadal o odročenie a to

z dôvodu kolízie s pojednávaním na Okresnom súde v Košiciach, pričom tento dôvod na

odročenie pojednávania súd vyhodnotil v súvislosti s ďalším skutkovo významnými

skutočnosťami ako nie dôležitý.“

Uvedené dôvody považujeme za zjavne arbitrárne a neodôvodnené, keďže súd prvého

stupňa síce dôvody odročenia pojednávania „vyhodnotil ako nie dôležité bez toho, aby

uviedol, na základe akých úvah dospel k tomuto právnemu záveru, a najmä bez toho, aby sa

vysporiada) s judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. R 41/2002: „Dôležitým dôvodom pre

odročenie pojednávania pred súdom môže byt' aj kolízia s iným pojednávaním právneho

zástupcu účastníka konania, ak od účastníka nemožno spravodlivo požadovať, aby si zvolil

iného zástupcu.“), resp. aby sa zaoberal časovým hľadiskom (t. j. či termín, pre ktoré žiada

pojednávanie odročiť mu bol vopred známy).

A.4) Porušenie práva na odôvodnenie rozsudku a porušenie princípu prezumpcie

neviny

... Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť

všeobecného súdu zaoberať sa relevantnými námietkami a návrhmi účastníka konania

a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vyporiadať. Okresný súd i krajský súd sa v konaní

nestotožnili s argumentáciou sťažovateľa, pričom však svoje stanoviská uvedené

v rozsudkoch riadne a presvedčivo neodôvodnili, najmä s ohľadom na právo účastníka, aby

súd v konaní rozlíšil v zverejnených článkoch medzi faktami a neprimeranými hodnotiacimi

úsudkami.

Súd prvého stupňa uviedol nasledovné odôvodnenie: „Informácie, ktoré v tomto

článku sa dotýkali navrhovateľa neboli nepravdivé. Navrhovateľ bol disciplinárne

potrestaný, rozhodoval v prípade Nový C., minister ho navrhol potrestať a ako

disciplinárne opatrenie navrhol preradenie na súd prvého stupňa.“ Tomuto odôvodneniu

korešpondovalo aj odôvodnenie odvolacieho súdu: „Z dôkazov, ktoré vo veci okresný súd

vykonal, vyvodil správny skutkový záver, že informácie, ktoré odporca vo svojich článkoch

uverejnil, a ktoré sa dotýkali navrhovateľa nie sú nepravdivé v údajoch, v ktorých by mohli

zasiahnuť do jeho osobnostných práv.“

Takéto odôvodnenie je nielen nepostačujúce a veľmi všeobecné, ale aj vnútorne

rozporu plné a nelogické.

Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií

nebolo dostatočné, vnútorne rozporuplné, nevysporiadalo sa s podstatnými argumentmi

sťažovateľa, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako

i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo

zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska neudržateľné.

B) Právo vlastniť majetok - , k Protokolu č. 1

Sťažovateľ namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie

majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľ mal právo na pokojné

užívanie svojho majetku, ktoré mu však bolo odopreté postupom všeobecného súdu.»

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 27. augusta

2010, ktorého obsahom je ďalšia argumentácia vychádzajúca z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. E. P. podľa , SR, čl.

47 ods. 3 SR, SR a SR,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.

682 zo dňa 22. 06. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, spis. zn.

-682 zo dňa 22. 06. 2010 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na

ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. E. P. do 15 dni od

doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska

kancelária M. a spol., s. r. o.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené v § 49 až § 56 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z princípu sudsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti podľa preskúmané ().

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako

podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . V sťažnosti sťažovateľ uvádza,

že „... v danej veci podal v zákonnej lehote aj dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že sa mu

odňala možnosť konať pred súdom, pričom si je plne vedomý princípu subsidiarity

uplatňovanom v ústavnom súdnictve, v zmysle ktorého, ak v danej veci koná všeobecný súd,

tak nie je daná právomoc ústavného súdu konať“.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci (m. m. , , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m. ,

).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry ESĽP odklonil od

svojej predchádzajúcej judikatúry a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti zastáva

názor (napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa

je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , ), že lehota na prípadne podanie sťažnosti podľa

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to

konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade,

ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa , pretože aj za

predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno

sťažnosť podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo

rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu tiež

rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal

na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k neúmernému predĺženiu konania

o sťažnosti.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal,

ale podľa zásady ratio temporis ju po predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010