Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. M. K., pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -451 z 18. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 5. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2010 doručená sťažnosť spoločnosti V., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre

namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16

Co/64/2008-451 z 18. decembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 5. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní o zaplatenie sumy 796 999 Sk

s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod

sp. zn. sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalovanej. Okresný

súd rozsudkom č. k. -281 z 26. novembra 2007 žalobu žalobcu zamietol. Na

základe odvolania žalobcu krajský súd uznesením č. k. -451 z 18. decembra

2008 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti uzneseniu

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s odôvodnením podľa a .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Porušovateľ odmietol poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu tým, že odmietol

dovolanie sťažovateľa bez splnenia zákonných podmienok pre takýto postup (čl. III.1/).

Napadnuté rozhodnutie je tiež nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (čl. III.2/).

Porušovateľ navyše nekonal v súlade s princípom právnej istoty (čl. III.3/).

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu bolo porušené aj v odvolacom konaní.

Rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné (čl. IV.1/). Odvolací súd porušil princíp

právnej istoty (čl. IV.2/). ...

III.1/ Odmietnutie dovolania v rozpore so zákonom

Napadnutým rozhodnutím porušovateľ odmietol dovolanie sťažovateľa proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu, a to z dôvodu jeho údajnej procesnej neprípustnosti.

Splnenie podmienok jeho prípustnosti podľa ani nezistil.

Sťažovateľ prípustnosť dovolania podrobne zdôvodnil v dovolaní, na ktoré v plnom

rozsahu odkazuje. Vyvodil ju zo skutočnosti, že mu rozhodnutím odvolacieho súdu bola

odňatá možnosť konať pred súdom [ ]. Uviedol dva samostatné spôsoby,

ktorými k tejto vade rozhodnutia došlo:

1/ Prvým z nich bolo, že odvolací súd mal z tých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení

svojho rozhodnutia, prvostupňový rozsudok zmeniť a nie zrušiť (obligatórne). Tým, že

nepostupoval v súlade so zákonom a prvostupňový rozsudok namiesto jeho zmeny zrušil,

odňal žalovanému možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie podľa § 238 ods.

1 (proti zmeňujúcemu rozsudku). Túto možnosť mu odňal definitívne, pretože

nezakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorý bol právnym názorom odvolacieho súdu viazaný...

2/ Sťažovateľovi bola možnosť konať pred súdom odňatá i v dôsledku

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť..., ako aj pre nedostatok dôvodov...

Odňatie možnosti konať pred súdom zakladá podľa ustálenej judikatúry NS SR

prípustnosť dovolania proti akémukoľvek rozhodnutiu. Porušovateľ toto pravidlo

nerešpektoval a neoprávneným odmietnutím dovolania odoprel sťažovateľovi možnosť

dosiahnuť nápravu stavu nastoleného rozhodnutím odvolacieho súdu. Uvedeným postupom

zasiahol do ústavného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie...

III.2/ Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

Pri posúdení prípustnosti dovolania podľa sa porušovateľ vôbec

nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa (podloženou viacerými rozhodnutiami NS SR

predloženými porušovateľovi), že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo aj v dôsledku

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Nevyjadril sa k nej jedinou vetou,

napriek tomu, že posúdenie tejto otázky malo pre jeho ďalší postup vo veci rozhodujúci

význam. ...

III.3/ Porušenie princípu právnej istoty

Najvyšší súd SR, odkazujúc i na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,

opakovane judikoval, že nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia zakladá prípustnosť

dovolania podľa ... Vzhľadom na odmietnutie dovolania sa pri

rozhodovaní od tohto právneho názoru zrejme odchýlil. Zmenu svojho právneho názoru

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako neodôvodnil. Týmto postupom konal

v rozpore s princípom právnej istoty.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 5. 5. 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -451

z 18. 12. 2008 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti V., s. r. o. na súdnu

ochranu podľa a na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. 5. 2010

a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -451 z 18. 12. 2008 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný obchodnej spoločnosti V., s. r. o.

nahradiť trovy konania vo výške 303,30 € na účet jej právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-451 z 18. decembra 2008.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny

prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej , t. j. v lehote dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom odmietnutia sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ).

Ústavný súd zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn. -451

z 18. decembra 2008 nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2009; opravné uznesenie

krajského súdu č. k. -516 z 13. mája 2009 nadobudlo právoplatnosť

29. mája 2009.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 23. augusta 2010.

Z uvedeného vyplýva, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným

súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, ako sťažnosť podala,

preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako podanú oneskorene.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 5. mája 2010. Jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej

veci.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je aj .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach posudzovanej prípustnosti

dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľky, ale

pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. mája 2010 nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne a nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami . Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom

konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa

[v spojení s odôvodnením podľa a ], a keďže súčasťou

označených základných práv nie je aj povinnosť najvyššieho súdu uznať dôvody

prípustnosti dovolania uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010