Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 292/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti Ing. arch. L. B., B., zastúpeného Mgr. P. K., pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -99

z 15. apríla 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. arch. L. B. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2

Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -99 z 15. apríla 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

Ing. arch. L. B. v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov) na účet

spoločnosti H., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením sp. zn.

z 25. augusta 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. L. B., B. (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob

359/2009-99 z 15. apríla 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že 28. augusta 2006 bol

Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh mestskej časti B.

(ďalej len „navrhovateľka“), na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa od sťažovateľa

(odporcu) domáhala zaplatenia sumy 565 710 Sk s príslušenstvom „ako výnosov bytového

domu, a to z titulu vlastníctva 2/3 - spoluvlastníckeho podielu na tomto bytovom dome“.

Dňa 25. apríla 2007 okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. , ktorý bol

sťažovateľovi doručený 18. mája 2007. Dňa 28. mája 2007 sťažovateľ podal proti

platobnému rozkazu odpor a zaplatil súdny poplatok v sume 33 942 Sk. Dňa 31. marca 2008

bola účastníkmi konania uzavretá dohoda, z ktorej vyplýva, že navrhovateľka sa zaväzuje

vziať svoj návrh v celom rozsahu späť. Dňa 14. apríla 2008 bolo okresnému súdu doručené

späťvzatie návrhu, v ktorom navrhovateľka požiadala o vrátenie zaplateného súdneho

poplatku.

Okresný súd uznesením č. k. -79 z 30. apríla 2008 rozhodol takto:

„Súd konanie zastavuje.

Vracia navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu v sume 33.742,- Sk prostredníctvom

Daňového úradu Bratislava I, po právoplatnosti tohto uznesenia.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Proti rozhodnutiu okresného súdu vo výroku o trovách konania podal sťažovateľ

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -99 z 15. apríla

2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov

odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 14. mája 2010.

Sťažovateľ uviedol, že v predmetnej veci bol na základe žaloby bez vykonania

dokazovania vydaný platobný rozkaz. Jediným spôsobom ako sa sťažovateľ mohol vyhnúť

jeho právoplatnosti a vykonateľnosti, bolo podanie odporu, s ktorým bola spojená

poplatková povinnosť v sume 33 942 Sk. Navrhovateľka iniciovala súdne konanie

o uhradenie finančnej sumy, ktoré bolo bez toho, aby jej sťažovateľ túto sumu uhradil,

zastavené. Tým jednoznačne zavinila nedôvodné vedenie súdneho konania. Zo skutočnosti,

že sťažovateľ súhlasil so späťvzatím žaloby, t. j. že netrval na ďalšom vedení súdneho

konania, nemožno vyvodiť záver, že vedenie zbytočného súdneho konania a jeho zastavenie

zavinil, resp. spoluzavinil on. Pokiaľ teda odvolací súd skúmal výlučne procesné hľadisko

zastavenia konania, mal brať ohľad výlučne na procesný úkon navrhovateľky, a nie na

obsah hmotnoprávnej dohody uzatvorenej medzi inými subjektmi. Ak chcel zohľadniť

obsah dohody, musel by zavinenie skúmať z hmotnoprávneho hľadiska. Takýto postup je

v danej veci opodstatnený, pretože hoci v predmetnej veci nerozhodoval v merite, súdny

poplatok za podanie odporu sťažovateľovi vrátený nebol. Keďže v predmetnom konaní

všeobecné súdy nevyvodili zodpovednosť za vznik poplatkovej povinnosti za odpor proti

navrhovateľke a ani nerozhodli o vrátení tohto súdneho poplatku, bez dôvodu sankcionovali

sťažovateľa.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. -99 z 15. apríla 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru, aby toto uznesenie zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania v sume

300,57 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 3453/2010

z 21. septembra 2010 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -99 zo dňa 15. 04. 2010,

potvrdil výrok súdu prvého stupňa, ktorý vo veci sp. zn. , rozhodol o trovách

konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože

v dôsledku späťvzatia žaloby došlo k zastaveniu konania.

Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného (sťažovateľa) vychádzal

z ustanovenia , , podľa ktorého, žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené.

Vzhľadom na dohodu účastníkov zo dňa 31. 03. 2008, ktorá viedla k späťvzatiu

žaloby, nebol dôvod aplikovať ustanovenie

Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalovaného preto postupoval v súlade

so zákonom a sťažnosť sťažovateľa, považuje za neopodstatnenú.“

Predsedníčka krajského súdu v označenom podaní a právny zástupca sťažovateľa

v podaní z 27. septembra 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -99 z 15. apríla 2010.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že nie je zásadne oprávnený ani povinný

preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú

základom ich rozhodnutí. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred

ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej

ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná,

platná a účinná právna norma.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu

zasiahnuť do základných práv a slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým

porušiť právo na súdnu ochranu (, , , ).

V sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj

úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v

(ďalej len „OSP“) určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46

ods. 4 ). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu

( a 4 ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje

základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na

jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám

osebe intenzitu predstavujúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov

konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi

vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o nákladoch

konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu

ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné

základné právo.

Z ustanovení až vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade

trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli v konaní

vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami. Výška náhrady trov konania sa určí tiež

podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo spisu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2008 zastavil konanie vo veci návrhu navrhovateľky proti

sťažovateľovi, a zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku z návrhu v sume 33 742 Sk

prostredníctvom Daňového úradu Bratislava I a určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.

Proti výroku uznesenia o trovách konania podal sťažovateľ v zákonnej lehote

odvolanie. Krajský súd uznesenie okresného súdu z 30. apríla 2008 vo výroku o trovách

konania potvrdil. Sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje

rozhodnutie o trovách konania krajský súd zdôvodnil tak, že uviedol: „je teda nepochybné,

že k späťvzatiu žaloby došlo po vzájomnej dohode oboch účastníkov konania, a preto

nemožno konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalobca. Súd

prvého stupňa preto správne rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 1 písm. c)

tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.“

Ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. -99 z 15. apríla 2010

preskúmal a zistil, že je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou

v a dohovoru.

Krajský súd v predmetnej veci o trovách konania rozhodol celkom formalisticky,

svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v obsahu spisu

a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo sťažovateľovi (odporcovi) neboli priznané trovy

konania pozostávajúce z poplatku za odpor proti platobnému rozkazu, z právneho

zastúpenia, ako aj z trov odvolacieho konania.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci,

ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná

náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená

rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie

otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či niektorý z účastníkov konania,

a pokiaľ áno, ktorý z nich z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium

procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu

medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala,

a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo

zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším

správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle

žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani

procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými

slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej

judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom

príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí

návrhu).

To znamená, že , podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno

aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov

konania podľa . V danom prípade sa tak nestalo a krajský súd konal

a rozhodol v rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo

výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí

mať oporu v súdnom spise, inak dochádza k porušovaniu základných procesných práv

účastníkov konania (porovnaj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

V posudzovanej veci ústavný súd zistil, že späťvzatie žaloby „zavinila“

navrhovateľka, pričom krajský súd v napadnutom rozhodnutí neuviedol ani žiadne

relevantné dôvody na závery o tom, že návrh zobrala späť pre správanie sťažovateľa

(odporcu). Krajský súd nemohol bezdôvodne postupovať tak, aby sa sťažovateľovi

nepriznala ani náhrada trov konania pozostávajúca zo zaplatených súdnych poplatkov, resp.

z právneho zastúpenia, a nezaoberať sa ani osobitnou požiadavkou sťažovateľa na náhradu

trov odvolacieho konania. To znamená, že krajský súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá

ustanovenie – zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov

účastníkov konania.

Naopak, v danom prípade bola jednostranne zvýhodnená navrhovateľka, ktorej bol

rozhodnutím okresného súdu súdny poplatok z návrhu vrátený, pričom krajský súd jej

navyše priznal postavenie úspešného účastníka konania, aj keď sa konanie neskončilo

meritórnym rozhodnutím vo veci samej (t. j. nedošlo k splneniu toho, čoho sa

navrhovateľka svojím návrhom domáhala), ale konanie bolo na základe späťvzatia návrhu

navrhovateľkou podľa druhej vety zastavené.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd jednostranne vyhodnotil skutkový stav.

Nevzal do úvahy vyjadrenia sťažovateľa, ale ani stabilizovanú judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, pokiaľ ide o vrátenie súdneho poplatku po späťvzatí žaloby sp. zn.

, a ani judikatúru tohto súdu, pokiaľ sa dotýka náhrady trov konania po

zastavení konania sp. zn. .

Ústavný súd preto konštatoval, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k.

-99 z 15. apríla 2010, čo sa týka výroku o trovách konania, je vzhľadom na

obsah základného práva podľa a práva podľa dohovoru

z ústavného hľadiska neakceptovateľné, pretože neposkytol náležitú ochranu základných

práv a slobôd sťažovateľa.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež okrem práva na prístup k súdu

aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorý okrem iných procesných záruk kladie

dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ().

Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je to, aby všetci

účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty

a reagovať na protiargumenty protistrany.

Tvrdenie krajského súdu, „že k späťvzatiu žaloby došlo po vzájomnej dohode“, s čím

spája to, že nemožno toto konanie stotožniť s úspechom podanej žaloby, o ktorý sa žalobca

snažil, nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia, a nezodpovedá ani jeho výroku.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( a ) a môže vec vrátiť

na ďalšie konanie [ ].

V danom prípade bolo v záujme ochrany označených práv sťažovateľa potrebné

napadnuté rozhodnutie krajského súdu nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie,

v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia ( ).

Rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné k orgánom, ktoré vydali ústavným

súdom zrušené rozhodnutie, jeho doručením ( ).

Ústavný súd napokon podľa rozhodol aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil trovy právneho

zastúpenia v celkovej sume 300,57 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c)

a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti)

v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál

plus 19 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 303,30 €.

Keďže suma požadovaná právnym zástupcom sťažovateľa neprevyšuje takto

vypočítanú sumu, ústavný súd zaviazal krajský súd zaplatiť trovy právneho zastúpenia

v právnym zástupcom uplatnenej sume, t. j. 300,57 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010