Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_27Co-40-2026.pdf
PDF · 119.56 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/40/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej členiek senátu Mgr. Martiny Trnavskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, B. B., zastúpeného: JUDr. Jánom Kanabom, advokátom, so sídlom Jána Zemana 3141/101, Trenčín, proti žalovanému: C. D. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. F. X, B., o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. marca 2026, č.k. 27C/21/2025-80, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti – vo výroku II. o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v lehote 3 dní od doručenia uznesenia o výške trov konania, o ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobu, doručenou súdu dňa 21.10.2025, domáhal od žalovaného vypratania bytu č. 17, nachádzajúceho sa na 3. poschodí vo vchode č. 6 v bytovom dome súp. č. XXXX, zapísanom na LV č. XXXX, k. ú. B. C., dôvodiac tým, že byt nadobudol od žalovaného na základe kúpnej zmluvy zo dňa 28.05.2025, pričom podľa čl. XI ods. 3 zmluvy, bol žalovaný povinný byt vypratať do 3 kalendárnych mesiacov od úhrady kúpnej ceny. Keďže kúpna cena bola v zmysle čl. VI ods. 3 zmluvy zaplatená dňa 04.06.2025, lehota na vypratanie uplynula dňa 04.09.2025. Podaním zo dňa 05.02.2026 vzal žalobu v celom rozsahu späť z dôvodu, že žalovaný mu dňa 31.01.2026 predmetný byt riadne odovzdal, čo preukázal priloženým odovzdávacím a preberacím protokolom s podpismi oboch strán. Žalobca zároveň navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaný mu byt odovzdal až po podaní žaloby, čím procesne zavinil zastavenie konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 17.02.2026 vyslovil so späťvzatím žaloby súhlas, avšak odmietol návrh žalobcu na náhradu trov konania. Požiadal súd o posúdenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré by mu povinnosť nahradiť trovy nebola uložená. Meškanie s vyprataním bytu odôvodnil neočakávaným zdržaním pri stavbe svojho rodinného domu. Sťahovanie do dočasného podnájmu na 3 až 5 mesiacov považoval za rizikové, keďže jeho partnerka bola vo vysokom štádiu tehotenstva a zároveň sa starali o jedno maloleté dieťa. Žalobcu o situácii vopred informoval a poukázal na to, že tento byt kupoval len na investíciu. Žalovaný zdôraznil, že vypratanie bytu nikdy neodmietal. Svoje zdržanie navyše dňa 02.02.2026 kompenzoval zaplatením zmluvnej pokuty vo výške 2.235,- Eur. Za aplikácie ust. § 144, § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súd prvej inštancie posúdil, že späťvzatie žaloby patrí medzi základné dispozičné oprávnenia žalobcu. Keďže žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, súd rozhodol o zastavení konania bez
toho, aby zisťoval stanovisko žalovaného k späťvzatiu žaloby, keďže v danom prípade nešlo o konanie, v ktorom určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (§ 146 ods. 1, 2 CSP). Následne rozhodoval o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu, aplikujúc ust. § 262 ods.1, § 256 ods. 1 a § 257 CSP, s odkazom na ktoré uviedol, že kritérium procesného zavinenia pri späťvzatí žaloby sa posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu k dôvodu, pre ktorý žalobca vzal žalobu späť. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal vypratania nehnuteľnosti, ktorú žalovaný až po podaní žaloby skutočne vypratal. Žalovaný tým dobrovoľne splnil žalovanú povinnosť, z procesného hľadiska uznal dôvodnosť žaloby a vyvolal potrebu jej späťvzatia. Žalobca sa tak plne domohol svojho nároku, preto mu nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov konania nevylučuje, aby súčasne dospel k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). V prejednávanej veci však konštatoval, že žalovaný nepoukázal na svoje sociálne pomery a sám priznal omeškanie s odovzdaním bytu, ktoré odôvodnil zdržaním prác na stavbe svojho rodinného domu. Súd zároveň odmietol procesnú obranu žalovaného o predčasnosti žaloby z dôvodu údajnej ústnej dohody o užívaní bytu. Keďže konanie bolo zastavené pred prejednaním veci samej, tieto skutočnosti zostali v nepreukázanej rovine tvrdení a nemohli založiť dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd preto uzavrel, že žalovaný vyprataním nehnuteľnosti zavinil zastavenie konania za súčasného záveru, že nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
3. Uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému nebude priznaný, alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia v dotknutej časti a vrátenie veci v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalovaný procesne zavinil zastavenie konania tým, že po podaní žaloby vypratal predmetnú nehnuteľnosť, v dôsledku čoho žalobca dosiahol výsledok, ktorý podanou žalobou sledoval. Uvedený záver považuje za predčasný a formalistický, keďže nezohľadňuje všetky podstatné okolnosti prípadu, najmä predchádzajúcu komunikáciu medzi stranami a skutočnosť, že svoju povinnosť odovzdať nehnuteľnosť neodmietal. Konanie bolo zastavené bez meritórneho rozhodnutia, v dôsledku čoho nedošlo k vykonaniu dokazovania a k posúdeniu všetkých relevantných skutkových okolností. Samotná časová následnosť medzi podaním žaloby a následným odovzdaním nehnuteľnosti bez ďalšieho nepreukazuje, že k splneniu povinnosti došlo v príčinnej súvislosti s podaním žaloby. Tvrdil, že žalobcu priebežne informoval o predpokladanom termíne odovzdania nehnuteľnosti a následne mu oznámil aj definitívny termín jej odovzdania, a to dňa 31.01.2026. V tomto termíne nehnuteľnosť odovzdal. Uvedené skutočnosti podľa jeho názoru nasvedčujú tomu, že k splneniu povinnosti došlo v súlade s predchádzajúcou komunikáciou medzi stranami, a nie nevyhnutne v dôsledku iniciovania súdneho konania žalobcom. Za týchto okolností nemožno bez náležitého posúdenia príčinnej súvislosti medzi podaním žaloby a následným odovzdaním nehnuteľnosti dospieť k jednoznačnému záveru, že procesne zavinil zastavenie konania. Za nesprávny považuje najmä postup, pri ktorom súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z toho, že jeho tvrdenia neboli preukázané, hoci v konaní vo veci samej nebolo vykonané dokazovanie v rozsahu potrebnom na ich riadne posúdenie. Týmto nespochybňuje potrebu posúdiť procesné zavinenie na účely rozhodnutia o trovách konania, namieta však, že toto posúdenie musí vychádzať zo všetkých relevantných okolností prípadu, a nie výlučne zo skutočnosti, že k odovzdaniu nehnuteľnosti došlo po podaní žaloby. Pokiaľ v konaní uvádzal konkrétne skutočnosti významné pre posúdenie dôvodnosti žaloby a okolností jej podania, bolo potrebné sa s nimi pri rozhodovaní o náhrade trov konania náležite vysporiadať. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj možnosťou aplikácie § 257 CSP, avšak dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na jeho použitie. S uvedeným záverom sa nestotožňuje, keďže má za to, že v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú posúdenie primeranosti priznania náhrady trov konania žalobcovi v plnom rozsahu. Žalobca pristúpil k podaniu žaloby napriek tomu, že s ním komunikoval o konkrétnom termíne odovzdania nehnuteľnosti, neodmietal svoju povinnosť nehnuteľnosť odovzdať a vopred informoval žalobcu o termíne, v ktorom tak urobí. K odovzdaniu nehnuteľnosti následne došlo v súlade s oznámeným termínom. Jedným z dôvodov je, že medzi stranami existoval spor týkajúci sa právneho základu užívania nehnuteľnosti, ktorý nebol v konaní meritórne prejednaný. Zároveň poukazuje na potrebu posudzovať dôsledky rozhodnutia o náhrade trov konania aj z hľadiska všeobecných princípov spravodlivosti a poctivého výkonu práv. Dôvodil tým, že výklad § 256 CSP použitý súdom prvej inštancie v okolnostiach predmetnej veci vedie k neprimeraným dôsledkom,
ktoré nezohľadňujú skutočný priebeh udalostí pred podaním žaloby a po jej podaní. K tomu uviedol, že od začiatku komunikoval so žalobcom o termíne odovzdania nehnuteľnosti a svoju povinnosť neodmietal splniť. Napriek tomu žalobca pristúpil k podaniu žaloby bez toho, aby vyčkal na oznámený termín odovzdania nehnuteľnosti, prípadne sa pokúsil o ďalšie riešenie veci mimosúdnou cestou. Uvedomuje si, že samotná existencia predchádzajúcej komunikácie medzi stranami automaticky nevylučuje procesné zavinenie zastavenia konania. V spojení s ďalšími okolnosťami prípadu však ide o skutočnosti, ktoré mali byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania náležite vyhodnotené. Zároveň poukazuje na to, že takýto prístup môže vytvárať neprimeranú motiváciu nesplniť povinnosť dobrovoľne a vyčkať na meritórne rozhodnutie súdu, aby sa vyhol procesne nepriaznivým dôsledkom spojeným s dobrovoľným splnením povinnosti po podaní žaloby. Takýto výsledok podľa jeho názoru nezodpovedá požiadavke primeraného a spravodlivého posúdenia procesného správania sporových strán. Skutočnosť, že dobrovoľné splnenie povinnosti po podaní žaloby môže mať za určitých okolností nepriaznivé dôsledky pri rozhodovaní o náhrade trov konania, predstavuje ďalší dôvod, pre ktorý je potrebné záver o jeho procesnom zavinení opätovne posúdiť. Posúdiac obsah odvolania ťažiskovo tvrdí nesprávne právne a skutkové závery, na ktorých je založené rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
4. Žalobca nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov (vo výroku II.), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti výroku (zastavujúcom) nepreskúmaval, keďže tento suspenzívnym účinkom odvolania dotknutý nebol.
6. V posudzovanej veci súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie o vypratanie bytu č. 17, nachádzajúceho sa na 3. poschodí vo vchode č. 6 v bytovom dome súp. č. XXXX, zapísanom v LV č. XXXX, k. ú. B. C. v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom a výrokom II. o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, aplikujúc ust. § 256 ods. 1 CSP, prisúdiac zavinenie na zastavení konania žalovanému, dospejúc k záveru o neexistencii okolností hodných osobitného zreteľa odôvodňujúcich aplikáciu ust. § 257 CSP.
7. Žalovaný sa dožaduje zmeny rozhodnutia v časti o trovách konania (výrok II.), tvrdí nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), domáha sa aplikácie § 257 CSP. Odvolateľ rozhodnutie o procesnom zastavení konania považuje za predčasné a formalistické dôvodiac tým, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania nezohľadnil všetky relevantné okolnosti prípadu v potrebnom rozsahu a dospel k záveru o procesnom zavinení žalovaného bez náležitého posúdenia príčinnej súvislosti medzi podaním žaloby a následným odovzdaním nehnuteľnosti v súlade s predchádzajúcou komunikáciou dňa 31.01.2026.
8. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.
9. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
13. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane a zásada zodpovednosti za procesné zavinenie zastavenia konania (§ 256 ods. 1 CSP), kedy strana ktorá procesne zavinila zastavenie konania, má povinnosť nahradiť trovy
konania, ktoré vznikli strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Vychádzajúc z uvedeného teda, pokiaľ dochádza k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, o ktorý prípad ide tiež v posudzovanej veci, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 CSP. Len ak by žalobca vzal späť žalobu a išlo by o prípad, kedy žalovaný až následne po podaní žaloby by dobrovoľne nehnuteľnosť vypratal a odovzdal, zaťažovala by ho povinnosť nahradiť trovy žalobcovi (teda ak by uspokojil žalobou uplatnený nárok), čo je potrebné skúmať vždy len vo väzbe na obsah žalobného petitu vymedzeného samotným žalobcom, porovnajúc ho s existujúcou procesnou situáciou.
14. Je nesporné, že v okolnostiach tejto veci bolo konanie, predmetom ktorého bolo vypratanie predmetnej nehnuteľnosti, zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany žalobcu, ktorý ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania, alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia (§ 145 CSP). Ide zároveň o úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku jej neukladá povinnosť vziať podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok. Žalobca nie je povinný uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Je preto vhodné, aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedol dôvod späťvzatia, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov. Vzhľadom na aplikáciu zásady oficiality pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí mať súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 CSP preukázané, či došlo v konečnom dôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane žalovaného. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú zodpovednosť. Tento reštriktívny záver však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. Ak žalovaný svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby, považuje sa na účely náhrady trov konania žalovaný za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 531).
15. V prípade zastavenia súdneho konania nemôže konanie dospieť do štádia meritórneho rozhodovania. Preto nemožno k určeniu, kto vznik nákladov súdneho konania spôsobil, použiť kritérium úspechu vo veci a týmto kritériom sa stáva práve zavinenie toho (chápané v čisto procesnom slova zmysle), kto zavinil, že súdne konanie neskončilo meritórnym rozhodnutím.
16. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobca v konaní požadoval, resp. akého výsledku sa domáhal a skutočnosťou, pre ktorú neskôr vzal žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Použitý termín „zavinenie“ nemožno teda interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (m.m. III. ÚS 292/2010). Ústavný súd konštatoval, že za situácie, keď žalobcovia vzali žalobu späť, a to nie preto, že by dosiahli to, čo v žalobe požadovali, z procesného hľadiska platí, že zavinili, že konanie muselo byť zastavené.
17. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, žalobca sa žalobou v tomto konaní zo dňa 21.10.2025 domáhal od žalovaného vypratania bytu č. 17, bližšie špecifikovaného v podanej žalobe. Po podaní žaloby a predtým ako vo veci bolo nariadené pojednávanie, žalobca žalobu vzal späť dôvodiac, že žalovaný dňa 31.01.2026 predmetný byt odovzdal žalobcovi, o čom doložil odovzdávajúci a preberací protokol spísaný sporovými stranami. Z uvedeného teda vyplýva, že procesné zavinenie zastavenia konania pri ňom realizovanom späťvzatí žaloby je jednoznačne na strane žalovaného, pretože možno konštatovať, vychádzajúc zo žalobného návrhu tak ako bol žalobcom naformulovaný, že dosiahol to, čo v žalobe požadoval, keďže došlo k vyprataniu a odovzdaniu predmetného bytu, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy medzi sporovými stranami, ktorý žalovaný bol v zmysle čl. XI ods. 3
kúpnej zmluvy povinný vypratať a odovzdať do 3 kalendárnych mesiacov od úhrady kúpnej ceny, t..j. do 04.09.2025, ktorú povinnosť žalovaný v stanovej lehote nesplnil. Keďže žalobca bez akejkoľvek pochybnosti dosiahol to, čo v žalobe požadoval, z procesného hľadiska platí, že to bol žalovaný, ktorý svojím postupom po podaní žaloby zavinil, že konanie muselo byť zastavené a preto ho v zmysle kritéria procesného zavinenia podľa § 256 ods. 1 CSP nepochybne zaťažuje povinnosť nahradiť trovy, ktoré v konaní vznikli žalobcovi. Skutočnosť, či bola žaloba pôvodne podaná (ne) dôvodne, je predmetom rozhodovaniu súdu vo veci samej, a nie je predmetom skúmania pri vydaní procesného rozhodovania o zastavení konania. Správne teda súd prvej inštancie posúdil, že procesné zavinenie na zastavení konania primárne zaťažuje žalovaného.
18. Žalobca v súvislosti so späťvzatím žaloby sa domáhal takého rozhodnutia o trovách konania, v zmysle ktorého by mu súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, dôvodiac skutočnosťou, že k uspokojeniu žalovaného nároku a k dobrovoľnému splneniu povinnosti zo strany žalovaného došlo až po podaní žaloby. Pravdou však zároveň je, že žalovaný so späťvzatím žaloby vyjadril súhlas, vyjadril však nesúhlas s návrhom žalobcu na náhradu trov konania, dôvodiac a dožadujúc sa aplikácie ust. § 257 CSP, keď podľa jeho názoru dôvodom, prečo sa z bytu neodsťahoval v dohodnutom termíne, bola okolnosť, že sa predĺžila lehota na dokončenie novostavby ich rodinného domu, riziká spojené so sťahovaním tehotnej partnerky a maloletého dieťaťa do dočasného podnájmu na krátku dobu (3 až 5 mesiacov), tiež že žalobca kupoval byt len na investičné účely, zároveň deklarujúc, že vypratanie bytu neodmietal a dodatočne zaplatil zmluvnú pokutu vo výške 2.235,- Eur.
19. Po podaní žaloby sa žalovaný vyjadril, že pri rokovaní o predaji bytu bola medzi účastníkmi uzatvorená ústna dohoda, podľa ktorej bude žalovaný po uhradení kúpnej ceny užívať byt ešte po dobu troch mesiacov. Po uplynutí tejto doby, pokiaľ nebude rozostavaný dom žalovaného obývateľný, sa účastníci dohodli na nájme až do momentu, kým bude možné vykonať presťahovanie. Uvedená dohoda bola súčasťou kompromisu, na základe ktorého žalovaný poskytol zľavu 5.000,- Eur z pôvodnej kúpnej ceny. Žalobca prijal tento finančný benefit, pričom obe strany mali vedomosť o dôvodoch predĺženého užívania bytu zo strany žalovaného. Bol presvedčený, že došlo ku konkludentnému potvrdeniu dohody, a to tým, že žalobca prijal zľavu, súhlasil s dlhšou dobou užívania bytu žalovaným po uzatvorení zmluvy, toto užívanie dlhodobo toleroval a opakovane odmietol možnosť formalizovať vzťah dodatkom k zmluve alebo nájomnou zmluvou. Po nadobudnutí účinnosti kúpnej zmluvy žalovaný žalobcovi niekoľkokrát navrhol uzatvorenie dodatku ku kúpnej zmluve, alebo uzatvorenie samostatnej nájomnej zmluvy s výškou mesačného plnenia podľa návrhu žalobcu, ale žalobca všetky návrhy odmietol bez uvedenia právneho dôvodu. Žalobca na vyjadrenie žalovaného opätovne poukázal na čl. XI ods. 3 kúpnej zmluvy zo dňa 28.05.2025, v ktorom bolo jednoznačne dohodnuté, že žalovaný je povinný byt vypratať a odovzdať do 3 mesiacov od úhrady kúpnej ceny. Tvrdil, že ak by existovala dohoda o flexibilnom prenájme na 10 až 12 mesiacov, bola by zapísaná priamo v písomnej zmluve a s takouto podmienkou by byt nikdy nekúpil. Kategoricky odmietol, že by súhlasil s ústnou dohodou o užívaní bytu na dobu neurčitú (kým žalovaný nedostavia dom). Takýto záväzok by bol pre neho ekonomicky likvidačný. Žalobca odmietol tvrdenie, že zľava 5. 000,- Eur z kúpnej ceny (výsledná cena bola 130.000,- Eur) bola poskytnutá ako kompenzácia za to, že žalovaný zostane v byte bývať. Nikdy nemal záujem uzatvoriť so žalovaným nájomnú zmluvu ani dodatok. Byt kupoval pre vlastné bývanie. Žalobca bol zo strany makléra a žalovaného ubezpečovaný, že počas 3-mesačnej lehoty bude dostávať finančnú náhradu za užívanie bytu. Po podpise zmluvy však maklér túto ústnu dohodu poprel. Podľa tvrdenia žalobcu v rozpore s dobrými mravmi koná žalovaný, a to tým, že má na účte celú kúpnu cenu 130.000,- Eur, zhodnocuje svoju novú nehnuteľnosť (stavbu domu), no napriek tomu býva v byte úplne bezplatne, naopak on musí platiť hypotéku za tento byt, znášať prevádzkové náklady a sám je s priateľkou nútený bývať v podnájme. Žalovaný ignoroval aj oficiálnu výzvu jeho právneho zástupcu žalobcu na zaplatenie náhrady za bezdôvodné obohatenie vo výške 600,- Eur mesačne (bez energií).
20. Odvolací súd následne podrobil odvolaciemu prieskumu argumentáciu žalovaného smerujúcu voči napadnutej časti - výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, prostredníctvom ktorej sa tento domáha aplikácie ust. § 257 CSP.
21. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za
splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
22. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
23. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
24. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255, či § 256 CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom, alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Do úvahy treba brať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy na strane povinnej, avšak za súčasného posúdenia, či možnosti úspešnej strany nemôžu viesť k záveru, že znášanie vlastných trov napriek úspechu by ju existenčne ohrozilo. Dôvody moderácie, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu, či strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
25. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný aj bez požiadavky strán skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
26. Vyhodnotením rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel k záveru, že nebolo možné odvolaniu žalovaného priznať relevanciu. V okolnostiach danej veci odvolací súd uzavrel, že to bol výlučne žalovaný, ktorý vznik tohto sporu plne zapríčinil a svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolal u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby. Na účely náhrady trov konania sa preto považuje za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania, a z tohto dôvodu idú trovy výlučne na jeho ťarchu. Zásadu zodpovednosti za procesné zastavenie konania pritom nie je možné v tomto prípade prelomiť udržateľným spôsobom, a to ani vo svetle spravodlivého usporiadania vzťahov medzi účastníkmi prostredníctvom moderačného práva súdu, teda za aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Súd prvej inštancie preto správne vyhodnotil, že procesné zavinenie na zastavení konania na strane žalovaného je dané. V zmysle čl. XI ods. 3 kúpnej zmluvy bol totiž žalovaný povinný vypratať a odovzdať nehnuteľnosť do 3 kalendárnych mesiacov od úhrady kúpnej ceny, t. j. najneskôr do 04.09.2025, ktorú povinnosť v stanovenej lehote nesplnil. Žalobca bol preto nútený dňa 21.10.2025 podať na súd žalobu o vypratanie nehnuteľnosti, pričom v čase jej podania bola žaloba plne dôvodná. Pokiaľ žalovaný v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie o jeho procesnom zavinení na zastavení konania, ktorý považuje za predčasný a formalistický, pretože samotná časová následnosť medzi podaním žaloby a vyprataním nehnuteľnosti bez ďalšieho nepreukazuje príčinnú súvislosť a povinnosť splnil v súlade s predchádzajúcou komunikáciou dňa 31.01.2026, s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Skutočnosť, že žalovaný splnil svoju povinnosť a nehnuteľnosť vypratal až dňa 31.01.2026 (teda s takmer päťmesačným omeškaním oproti zmluve a takmer 3 mesiace po začatí súdneho konania), má za následok aplikáciu pravidla, že žalovaný svojím neskorším splnením dlhu
vyvolal u žalobcu dôvodnú potrebu podať žalobu a následne po dosiahnutí účelu žaloby vziať ju späť. V tomto smere ani subjektívne presvedčenie žalovaného, že „svoju povinnosť vypratať nehnuteľnosť nikdy neodmietal“, nemôže zmeniť objektívny fakt, že žalobca musel vynaložiť prostriedky na súdnu ochranu, aby dosiahol to, čo mu patrilo už v septembri 2025. Rovnako neobstojí ani obrana žalovaného, že žalobcu priebežne informoval o predpokladanom termíne odovzdania nehnuteľnosti a následne mu oznámil definitívny termín jej vypratania na deň 31.01.2026, v ktorom ju napokon aj odovzdal. Právo na súdnu ochranu predstavuje ústavné právo žalobcu, ktorý nemal žiadnu zákonnú ani morálnu povinnosť vyčkávať na jednostranne avizované termíny žalovaného za situácie, keď bol žalovaný v preukázateľnom omeškaní z dôvodu prác na rodinnom dome, pričom samotná ochota komunikovať zo strany žalovaného ho nezbavuje procesnej zodpovednosti za to, že protiprávny stav sám vyvolal a následne ho aj udržiaval. Žalovaný svoju obranu a právo na ďalšie užívanie nehnuteľnosti založil aj na tvrdení o existencii ústnej (konkludentnej) dohody, ktorá mala byť medzi účastníkmi uzatvorená pri rokovaní o predaji bytu. Z obsahu spisu a vyjadrenia žalobcu však jednoznačne vyplýva, že žalovaný nepreukázal existenciu žiadnej takejto ústnej či konkludentnej dohody, ktorá by ho oprávňovala nehnuteľnosť po uplynutí zmluvnej lehoty naďalej užívať. Pokiaľ žalovaný aj po uplynutí tejto lehoty v byte zotrvával s poukazom na údajné ústne prísľuby, pričom sám účelovo prenášal zodpovednosť za formalizáciu vzťahu na žalobcu, konal na vlastné riziko. Nedostatok písomnej formy akejkoľvek vedľajšej dohody o užívaní nehnuteľnosti zakladá jej absolútnu neplatnosť, a preto neunesenie dôkazného bremena ohľadne existencie právneho titulu užívania bytu nemôže ísť na ťarchu úspešného žalobcu. K námietke žalovaného, že konanie bolo zastavené bez meritórneho rozhodnutia, v dôsledku čoho nedošlo k vykonaniu dokazovania a k posúdeniu všetkých relevantných skutkových okolností, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne. Po späťvzatí žaloby a následnom zastavení konania v zmysle ust. § 145 ods. 1 CSP už totiž nebolo namieste vykonávať dokazovanie o platnosti či obsahu údajných ústnych dohôd. Predmetom konania v štádiu rozhodovania o trovách už nebola samotnou podstatou sporu (keďže nehnuteľnosť bola vyprataná), ale výlučne posúdenie procesného zavinenia podľa § 256 ods. 1 CSP. Tvrdenia žalovaného o existencii ústnej dohody a z nej vyplývajúcej predčasnosti žaloby tak zostali len v rovine jednostrannej procesnej obrany, ktorá nemohla zvrátiť objektívny fakt, že v čase podania žaloby bola zmluvná lehota na vypratanie nehnuteľnosti porušená. Ak by súd napriek zastaveniu konania vykonával rozsiahle dokazovanie o existencii ústnej dohody o užívaní bytu, neprípustne by tým meritórne prejednával spor, ktorý už bol z dispozičného dôvodu sporovej strany skončený. Žalovaný sa svojou argumentáciou neprípustne snaží podmieniť otázku procesného zavinenia svojimi subjektívnymi zámermi a hodnotením správania účastníkov sporu, čo je v sporovom konaní vylúčené, keďže zákonné kritérium podľa § 256 ods. 1 CSP sa posudzuje výlučne na základe objektívnych faktov a príčinnej súvislosti v momente podania žaloby, kedy bolo vlastnícke právo žalobcu preukázateľne porušované, a žalovaný protiprávny stav odstránil až po začatí konania.
27. Samozrejme výnimočnosť dôvodov opodstatňujúcich aplikáciu § 257 CSP je možné vyhodnocovať nielen z hľadiska okolností, ktoré viedli stranu žalobcu k uplatneniu práva na súde so súčasným ich postojom (tiež žalovaného ) v konaní, ale tiež z hľadiska pomerov strán, ktoré musia vykazovať charakter mimoriadnych, nepredvídateľných alebo závažných sociálnych, zdravotných či špecifických skutkových okolností, pri ktorých by sa mechanické priznanie trov úspešnej strane javilo ako zjavne nespravodlivé. Súd prvej inštancie rovnako správne nezistil aplikáciu ust. § 257 CSP, keď dôvody uvádzané žalovaným (mimosúdna komunikácia či omeškanie z dôvodu stavby domu) nepredstavujú výnimočné okolnosti ani sociálne dôvody hodné osobitného zreteľa.
28. Keďže súd prvej inštancie zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie o trovách konania, správne aplikoval ustanovenia § 256 ods. 1 CSP a dôkladne zvážil aj aplikáciu § 257 CSP, odvolací súd nezistil žiadne pochybenia, ktoré by zakladali dôvod na zmenu napadnutého rozhodnutia.
29. Odvolacie námietky žalovaného neboli teda v časti smerujúcej voči výroku o trovách konania spôsobilé k v prospech neho vydanému rozhodnutiu.
30. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o nároku na náhradu trov konania žalobcu voči žalovanému (výrok II.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
31. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.1 CSP tak, že nepriznal právo na ich náhradu žalobcovi vo vzťahu k žalovanému napriek jeho úspechu v odvolacom konaní, keďže tomuto preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).