Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_27Co-42-2026.pdf
PDF · 117.74 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/42/2026
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. D. XXX, právne zastúpenej: MK Legal Advisory s. r. o., IČO: 57 097 275, so sídlom Gercenova 29, Bratislava, proti žalovanému: B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. D. XXX, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Michaela Šteiningerová, s.r.o., IČO: 56 478 062, so sídlom Záhradnícka 726/24, Prievidza, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva, o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 31. marca 2026, č.k. 14C/62/2025-49, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti – vo výroku IV. o náhrade trov konania medzi stranami sporu vzniknutých pred súdom prvej inštancie m e n í tak, že stranám náhradu trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozhodnutím súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. rozhodol, že žalobkyni vracia časť súdneho poplatku za žalobu vo výške 40,- eur, výrokom III. upravil Slovenskú poštu, a.s., Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, aby po právoplatnosti uznesenia vrátila žalobkyni na jej adresu časť súdneho poplatku za žalobu v sume 40,- eur, ktorý bol zaplatený dňa 17.10.2025 v celkovej sume 50,- eur. Výrokom IV. žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu 100 % trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd vyporiadal bezpodielového spoluvlastníctvo manželov po rozvode ich manželstva. Dňa 31.03.2026 bolo súdu doručené späťvzatie žaloby, v ktorom uviedla, že žalobu podala výlučne z dôvodu právnej neistoty, ktorá vznikla napriek tomu, že medzi účastníkmi konania bola v minulosti uzatvorená dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Keďže jej však bolo zo strany bankovej inštitúcie, v ktorej je vedený úver, ktorý bol predmetom vyporiadania, oznámené, že dohodu o vyporiadaní nebude akceptovať a vyžaduje právoplatné súdne rozhodnutie o vyporiadaní. Po oboznámení sa s vyjadrením žalovaného, v rámci ktorého tento považuje naďalej dohodu za účinnú a záväznú, dospela k záveru, že ďalšie vedenie súdneho konania je v tomto štádiu nadbytočné. Vzhľadom na späťvzatie žaloby pred pojednávaním, súd prvej inštancie konanie zastavil, keďže súhlas žalovaného so späťvzatím nebolo potrebné žiadať (§ 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku – ďalej len „CSP“). Žalobkyňa zaplatila súdny poplatok zo žaloby v sume 50,- eur, vzala späť svoju žalobu ešte pred otvorením pojednávania, preto má nárok na vrátenie kráteného súdneho poplatku v sume 40,- eur. Povinnosť vrátiť uvedenú časť súdneho poplatku bola uložená prevádzkovateľovi systému Slovenská pošta, a.s. (§ 11 ods. 3 veta prvá, § 11 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov). Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej konštatuje, že späťvzatie žaloby procesne zavinila žalobkyňa tým, že svoju žalobu vzala späť, ktoré zavinenie na zastavení konania sa skúma výlučne z procesného hľadiska (§ 256 ods. 1 CSP). Žalobkyňa vo svojom podaní, ktorým zobrala žalobu späť, navrhla, aby súd v súlade s ustanovením § 257 Civilného
sporového poriadku výnimočne nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán, nakoľko v danom prípade podľa žalobkyne existujú na jej strane dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré vidí v tom, že žalobu podala nie v snahe viesť spor so žalovaným, ani za účelom šikanózneho uplatňovania práva, ale výlučne z dôvodu odstránenia právnej neistoty, ktorá vznikla v dôsledku postupu tretej osoby (bankovej inštitúcie), ktorá odmietla akceptovať medzi účastníkmi už skôr uzatvorenú dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a požadovala právoplatné súdne rozhodnutie. Žaloba tak bola podaná objektívne dôvodne, jej podanie bolo vyvolané okolnosťami nezávislými od vôle žalobkyne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný potvrdil existenciu a platnosť predmetnej dohody, žalobkyňa pristúpila k späťvzatiu žaloby, čím konala procesne hospodárne a s cieľom nezaťažovať súd ďalším konaním, pričom podľa nej nemožno späťvzatie žaloby vykladať ako procesné zavinenie žalobkyne v obvyklom zmysle, keďže k podaniu žaloby pristúpila v dôsledku objektívnych okolností vyvolaných postupom tretej osoby. Zároveň je potrebné prihliadnuť aj na osobné a majetkové pomery žalobkyne, ktorá je matkou maloletého syna, ktorého má vo svojej výlučnej osobnej starostlivosti, žalovaný si svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dlhodobo neplní riadne a včas, v dôsledku čoho bola žalobkyňa nútená domáhať sa plnenia tejto povinnosti prostredníctvom exekučného konania, ktoré skutočnosti výrazne zaťažujú jej finančnú situáciu, keďže zabezpečenie potrieb maloletého dieťaťa znáša prevažne sama. Uvedený postoj žalovaného vo vzťahu k plneniu zákonnej vyživovacej povinnosti zároveň dokresľuje celkový prístup žalovaného k jeho záväzkom, čo je potrebné zohľadniť aj pri rozhodovaní o trovách konania. Za týchto okolností by priznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý si zároveň neplní svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, bolo v rozpore so zásadou spravodlivosti a predstavovalo by pre žalobkyňu neprimerane tvrdý zásah. Súd prvej inštancie k požiadavke žalobkyne uvádza, že pokiaľ niekto podá žalobu a začne tým súdne konanie, musí prijať aj zodpovednosť za výsledok tohto konania, t.j. musí rátať aj s rizikom, že v prípade neúspechu v spore bude znášať nielen tento neúspech, ale aj s tým spojenú povinnosť nahradiť úspešnej protistrane jej trovy konania. Podľa jeho názoru okolnosti spočívajúce v tom, že žalobkyňa podala na súde nedôvodnú žalobu, ktorú bola následne, po procesnej obrane žalovaného, vznesenej v jeho písomnom vyjadrení k žalobe, nútená vziať späť, nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval nepriznanie náhrady trov konania žalovanému nepovažoval súd ani okolnosť, že si žalovaný riadne neplní svoju vyživovaciu povinnosť k spoločnému maloletému dieťaťu účastníkov, keďže táto okolnosť nesúvisí s týmto sporovým konaním. Naviac aj z podania žalobkyne vyplýva, že si táto svoje práva, presnejšie právo maloletého dieťaťa na výživné voči žalovanému, aktívne uplatňuje (domáha sa ich prostredníctvom exekučného konania na vymoženie výživného). Súd poukázal aj na to, že v prípade, ak si žalovaný riadne neplní svoju vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, a to aj napriek nariadenej exekúcii, existujú na vynútenie tejto povinnosti aj prostriedky trestného práva. Iné dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku spočívajúce v osobných a majetkových pomeroch žalobkyne, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalovanému, neboli súdu preukázané. Súd preto dospel k záveru, že procesné zavinenie zastavenia konania žalobkyňou odôvodňuje, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.
3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadla žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie voči rozhodnutiu v časti o náhrade trov konania, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zmenu v tejto časti tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, prípadne zrušenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že podala žalobu o zrušenie a vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov výlučne z dôvodu právnej neistoty, ktorá vznikla zavinením žalovaného, keď napriek tomu, že v minulosti bola medzi nimi riadne uzatvorená dohoda o vyporiadaní BSM, v zmysle ktorej sa žalovaný zaviazal prevziať na seba a splácať spotrebný úver, ktorého bol výlučným dlžníkom, odmietol vo výsledku na seba prevziať jeho splácanie voči bankovej inštitúcii a táto povinnosť napriek dohode naďalej zaťažovala výlučne žalobkyňu, keď naviac disponovala informáciou zo strany banky, ktorá vedie tento úver, že predmetnú dohodu o vyporiadaní BSM nebude akceptovať a pre ďalší postup bude vyžadovať právoplatné súdne rozhodnutie, z ktorého dôvodu jej nezostávalo nič iné, ako pre ďalšie nakladanie s majetkom zvoliť podanie žaloby ako prostriedok na dosiahnutie formálneho potvrdenia existujúceho právneho stavu. Keďže žalovaný následne po podaní žaloby nespochybnil existenciu a účinky platne uzatvorenej dohody, pristúpila k späťvzatiu žaloby. Súd prvej inštancie späťvzatie žaloby po procesnej obrane žalovaného nepovažoval za dôvod hodný pre aplikáciu § 257 CSP a za takýto dôvod nepovažoval ani tvrdené neplatenie vyživovacej povinnosti žalovaným, keďže táto okolnosť podľa súdu nesúvisí s predmetom sporu, s čím sa žalobkyňa nestotožňuje a namieta, že súd prvej inštancie možnosť aplikácie § 257 CSP posúdil len formálne, bez
zohľadnenia konkrétnych okolností tejto veci, pričom práve toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, alebo zjavnej nespravodlivosti, v súvislosti s čím poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. Podľa jej názoru existenciu neplnenia si vyživovacej povinnosti žalovaným súd prvej inštancie dostatočne nevyhodnotil v širších súvislostiach. Žalobkyňa podala žalobu v tejto veci nie z dôvodu snahy viesť spor so žalovaným, ani za účelom šikanózneho uplatnenia práva, ale z dôvodu odstránenia právnej neistoty, ktorá vznikla v dôsledku postupu banky, ktorá odmietla akceptovať medzi účastníkmi už skôr uzatvorenú dohodu o vyporiadaní BSM a požadovala právoplatné súdne rozhodnutie. Žaloba tak bola podaná objektívne dôvodne a jej podanie bolo vyvolané okolnosťami nezávislými od vôle žalobkyne. Žalovaný potvrdil existenciu a platnosť predmetnej dohody až po podaní žaloby (dovtedy jeho stanovisko nepoznala, keďže s ňou nekomunikoval) a tak žalobkyňa pristúpila k späťvzatiu a konala procesne hospodárne s cieľom nezaťažovať ďalej súd. Nemožno v tomto prípade preto späťvzatie vykladať ako procesné zavinenie žalobkyne v obvyklom zmysle, keďže podanie žaloby bolo vyvolané postupom tretej osoby, žalovaný nekomunikoval, úver neprevzal a ona tak nemala k dispozícii iný efektívny právny prostriedok, ktorým by vedela dosiahnuť akceptáciu predmetnej dohody zo strany banky. Podľa nej tieto okolnosti odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP. Posúdiac obsah odvolania ťažiskovo tvrdí nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
4. Žalovaný nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutej časti vydané podľa § 359 CSP (žalobkyňa), že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku IV. o trovách konania medzi stranami sporu, je potrebné za použ. § 388 CSP zmeniť, nakoľko v tejto časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani zrušenie. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zvyšných častiach nepreskúmaval, keďže tieto suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté neboli (§ 367 ods. 3 CSP) a zostávajú tak nezmenené.
7. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok, existenciu ktorej vady nezistil a túto tiež odvolateľka netvrdila.
8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie výrokom I. zastavil konanie o vyporiadanie BSM v dôsledku späťvzatia žaloby žalobkyňou, výrokmi II. a III. rozhodol o vrátení časti zaplateného súdneho poplatku žalobkyni a výrokom IV. o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému proti žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, aplikujúc ust. § 256 ods. 1 CSP, prisúdiac zavinenie na zastavení konania žalobkyni, dospejúc k záveru, že okolnosti veci tvrdené žalobkyňou neodôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP.
9. Žalobkyňa sa dožaduje zmeny rozhodnutia v časti o trovách konania (výrok IV.) tvrdí nesprávne skutkové a právne závery, na ktorých je založené rozhodnutie (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), domáha sa aplikácie § 257 CSP.
10. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania.
11. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
12. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
13. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
14. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
15. V sporovom konaní sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), t. j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane a zásada zodpovednosti za procesné zavinenie zastavenia konania (§ 256 ods. 1 CSP), kedy strana ktorá procesne zavinila zastavenie konania, má povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Vychádzajúc z uvedeného teda, pokiaľ dochádza k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, o ktorý prípad ide tiež v posudzovanej veci, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách (na strane žalujúcej i žalovanej) a definitívne ju vyriešiť v rámci právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 256 ods. 1 CSP. Len ak by žalobkyňa vzala späť žalobu a išlo by o prípad, kedy žalovaný až následne po podaní žaloby by s ňou uzatvoril dohodu o vyporiadaní BSM, zaťažovala by ho povinnosť nahradiť trovy žalobkyni (teda ak by uspokojil žalobou uplatnený nárok), čo je potrebné skúmať vždy len vo väzbe na obsah žalobného petitu vymedzeného samotnou žalobkyňou, porovnajúc ho s existujúcou procesnou situáciou.
16. Je nesporné, že v okolnostiach tejto veci bolo konanie, predmetom ktorého bolo vyporiadanie BSM, zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo strany žalobkyne, ktorá ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania, alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia (§ 145 CSP). Ide zároveň o úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku jej neukladá povinnosť vziať podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok. Žalobkyňa nie je povinná uviesť dôvod späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá viedla k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Je preto vhodné, aby žalobkyňa už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedla dôvod späťvzatia, ak má tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov. Vzhľadom na aplikáciu zásady oficiality pri rozhodovaní o náhrade trov konania musí mať súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 CSP preukázané, či došlo v konečnom dôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane žalovaného. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú zodpovednosť. Tento reštriktívny záver však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania. Ak žalovaný svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby, považuje sa na účely náhrady trov konania žalovaný za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 531).
17. V prípade zastavenia súdneho konania nemôže konanie dospieť do štádia meritórneho rozhodovania. Preto nemožno k určeniu, kto vznik nákladov súdneho konania spôsobil, použiť kritérium úspechu vo veci a týmto kritériom sa stáva práve zavinenie toho (chápané v čisto procesnom slova zmysle), kto zavinil, že súdne konanie neskončilo meritórnym rozhodnutím.
18. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalobkyňa v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Použitý termín „zavinenie“ nemožno teda interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (m. m. III. ÚS 292/2010). Ústavný súd konštatoval, že za situácie, keď žalobcovia vzali žalobu späť, a to nie preto, že by dosiahli to, čo v žalobe požadovali, z procesného hľadiska platí, že zavinili, že konanie muselo byť zastavené.
19. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia, žalobkyňa sa žalobou v tomto konaní zo dňa 22.08.2025 domáhala zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom ako medzi stranami nebolo sporným, v tom čase už medzi stranami bola uzatvorená dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú, vychádzajúc z obsahu žaloby, neoznačovala za neplatnú, teda netvrdila dôvod jej neplatnosti, rovnako ako netvrdila, že by od tejto dohody bola či už ona, alebo žalovaný odstúpili. Po podaní žaloby a predtým, ako vo veci bolo nariadené pojednávanie, žalobkyňa žalobu vzala späť dôvodiac, že žalovaný nespochybnil existenciu už predtým uzatvorenej dohody o vyporiadaní BSM manželov. Z uvedeného teda vyplýva, že procesné zavinenie zastavenia konania pri ňou realizovanom späťvzatí žaloby je jednoznačne na strane žalobkyne, pretože nemožno konštatovať, vychádzajúc zo žalobného návrhu, tak ako bol žalobkyňou naformulovaný, že by dosiahla to, čo v žalobe požadovala, keďže nedošlo ani k autoritatívnemu rozhodnutiu o vyporiadaní BSM, ani nedošlo po podaní jej žaloby k zrušeniu pôvodnej dohody o vyporiadaní a uzatvorení novej dohody o vyporiadaní so žalovaným, a teda bez akejkoľvek pochybnosti, keďže nedosiahla to, čo v žalobe požadovala, z procesného hľadiska platí, že to bola žalobkyňa, ktorá zavinila, že konanie muselo byť zastavené a preto v zmysle kritéria procesného zavinenia ju podľa § 256 ods. 1 CSP nepochybne zaťažuje povinnosť nahradiť trovy, ktoré v konaní vznikli žalovanému. Nemožno preto ani súhlasiť s názorom žalobkyne, že ňou realizované späťvzatie žaloby v okolnostiach tejto veci nemožno vykladať ako jej procesné zavinenie na zastavení v konania v obvyklom zmysle, keď k podaniu žaloby podľa nej pristúpila v dôsledku objektívnych okolností vyvolaných postupom tretej osoby (bankovej inštitúcie) a odvolaciemu súdu ani nie je zrejmé, ako podanie žaloby bez meritórneho prejednania veci a vydania autoritatívneho rozhodnutia mohlo zmeniť tento žalobkyňou tvrdený postoj banky k dohode o vyporiadaní BSM. Správne teda v tomto smere aj súdu prvej inštancie posúdil, že procesné zavinenie na zastavení konania primárne zaťažuje žalobkyňu.
20. Pravdou však zároveň je, že žalobkyňa v súvislosti so späťvzatím žaloby sa domáhala takého rozhodnutia o trovách konania, v zmysle ktorého by žiadnej zo strán nebola priznaná náhrada trov konania, dôvodiac a dožadujúc sa aplikácie ust. § 257 CSP, keď podľa jej názoru za okolnosti, ktoré odôvodňujú jeho využitie, považovala skutočnosť, že žalovaný si neplní vyživovaciu povinnosť k spoločným deťom, čo má negatívny dopad na jej pomery, či dôvody, ktoré ju viedli k podaniu žaloby, ktoré podľa nej neboli motivované potrebou viesť spor so žalovaným, ani si šikanózne uplatňovať voči nemu právo, ale bola k podaniu žaloby nútená za účelom odstránenia právnej neistoty, keď žalovaný s ňou nekomunikoval, odmietal prevziať aj vo vzťahu k bankovej inštitúcii na seba záväzky z úveru, na ktorého splácanie sa zaviazal v zmysle uzatvorenej dohody o vyporiadaní BSM, banka odmietla akceptovať medzi účastníkmi túto uzatvorenú dohodu a požadovala predloženie autoritatívneho súdneho rozhodnutia a tak sa žalobkyňa ocitla v právnej neistote ohľadom prevzatia tak aktív zo spoločného majetku, ale predovšetkým pasív, menovite spomínaného úveru, ktorý mal pripadnúť na splácanie žalovanému. Po podaní žaloby sa žalovaný vyjadril, že pôvodne uzatvorenú dohodu akceptuje, uznáva jej platnosť a účinky, preto mala za to, že nie je hospodárne viesť ďalej konanie. Samotný žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe nepoprel síce tvrdenia žalobkyne o tom, že s ňou v potrebnom rozsahu nekomunikoval, či neučinil kroky k prevzatiu predmetného úveru a jeho splácaniu vo vzťahu k banke, ktorý v tom čase naďalej splácala žalobkyňa, avšak na strane druhej poukazoval na to, že ani žalobkyňa sa nesprávala v súlade s obsahom dohody, keď osobné motorové vozidlo, ktoré malo pripadnúť podľa dohody jemu, si odviezla pre svoje potreby a doposiaľ mu ho nevrátila, ktoré tvrdenie žalovaného žalobkyňa ani nespochybnila v rámci následných vyjadrení. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v odvolaní dotknutej časti, nižšie uvedené dôvody žalobkyňa v princípe produkovala už pred súdom prvej inštancie, ktorý ich neposúdil ako také okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli spôsobilé k aplikácii ust. § 257 CSP na prospech žalobkyne.
21. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
22. Účelom ustanovenia § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.
23. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy teda v prípadoch, keď sú síce naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255, či § 256 CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom, alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť takéhoto prípadu môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Do úvahy treba brať okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa skúmajú vždy na strane povinnej avšak za súčasného posúdenia, či možnosti úspešnej strany nemôžu viesť k záveru, že znášanie vlastných trov napriek úspechu by ju existenčne ohrozilo. Dôvody moderácie, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu, či strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom.
24. Judikatúra na strane druhej však tiež konštatovala, že uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (príkladmo viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2MCdo/17/2009), nejde o predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný aj bez požiadavky strán skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno teda existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť v sociálnom aspekte a tiež v okolnostiach sporu.
26. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd dospel na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že v prospech dôvodnosti využitia moderačného práva prostredníctvom ust. § 257 CSP na ťarchu žalovaného indikujú primárne okolnosti sporu, podružne zhoršený finančný aspekt na strane žalobkyne vyvolaný neplnením si vyživovacej povinnosti žalovaného k ich spoločnému mal. dieťaťu.
27. V konkrétnostiach za ťažiskové dôvody hodné osobitného zreteľa považoval odvolací súd príčiny, ktoré viedli k začatiu tohto sporu, ako aj samotné okolnosti, ktoré priebeh sporu sprevádzali, ktoré odvolací súd vyhodnotil vo svetle vyššie uvedených teoretických východísk a dospel k záveru (na rozdiel od súdu prvej inštancie), že tieto objektívne opodstatňujú na prospech žalobkyne aplikáciu ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. I keď je pravdou, že za stavu absencie tvrdení žalobkyne o neplatnosti pôvodne uzatvorenej dohody o vyporiadaní BSM, či absencie jednostranného právneho úkonu odstúpenia od tejto dohody či už zo strany žalobkyne alebo žalovaného, už v čase podania žaloby bolo zrejmé, že konanie s vysokou pravdepodobnosťou nemôže skončiť vydaním autoritatívneho rozhodnutia súdu vo veci, na strane druhej však možno pochopiť neistotu, v ktorej sa žalobkyňa ocitla vo vzťahu k svojej povinnosti splácať úver voči bankovej inštitúcii, ktorý v rámci vyporiadania BSM, teda i vzájomnej uzatvorenej dohody o vyporiadaní prevzal žalovaný, avšak tento si svoju povinnosť z tejto dohody voči bankovej inštitúcii neplnil, musela ju suplovať žalobkyňa, naviac s ňou o tomto nekomunikoval, takže nedisponovala informáciou, či dohodu považuje za platnú, tento nevykonal kroky v banke na prevzatie úveru a banková inštitúcia za tohto stavu vo vzťahu k prevzatiu tejto povinnosti žalovaným nepovažovala za dostačujúce uzatvorenie tejto dohody, ale požadovala autoritatívne rozhodnutie a tak situácia, v ktorej sa žalobkyňa ocitla, bola nepriaznivá, neistá a nemožno pochybovať, že na nej svojou nečinnosťou (nevyjadrením svojho jednoznačného postoja o akceptácii dohody a prevzatí úveru) participoval samotný žalovaný. Na strane druhej treba priznať aj žalovanému, že ani správanie žalobkyne, ktorá osobné motorové vozidlo, ktoré malo podľa dohody pripadnúť žalovanému a mu toto neodovzdala, neprispievalo k tomu, aby mohol vzniknúť medzi nimi vzájomný priestor na serióznu komunikáciu. Za tohto stavu potom odvolací súd zastáva názor, že na vzniknutej situácii rovnakou mierou participujú obe strany sporu a z hľadiska prevencie do budúcnosti, s cieľom eliminovať nežiaduce dôsledky vzájomného správania, bude namieste a spravodlivé, aby si
trovy tohto konania znášal každý sám, čoho si je pravdepodobne aj samotný žalovaný vedomý, keďže aj v odvolacom konaní bol absolútne nečinný a k odvolaciemu návrhu žalobkyne sa ani v najmenšom nevyjadril. Pokiaľ v konečnom dôsledku ide o žalobkyňou tvrdené neplnenie si vyživovacej povinnosti žalovaným k ich mal. dieťaťu, i keď sa možno stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že táto skutočnosť s predmetom sporu nesúvisí, na strane druhej je spôsobilá byť okolnosťou sťažujúcou finančné pomery žalobkyne, ktorá musela náklady na zabezpečenie potrieb dieťaťa znášať v dôsledku nečinnosti žalovaného sama a tak tiež prispieva podporne k dôvodnosti aplikácie § 257 CSP na prospech žalobkyne.
28. Za týchto okolností by podľa názoru odvolacieho súdu nebolo ani voči žalobkyni spravodlivé, aby znášala trovy konania vzniknuté žalovanému.
29. Povinnosťou súdu je vždy rozhodnúť spravodlivo, berúc zreteľ na všetkých, ktorých sa rozhodnutie týka. V rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/2007, sa uvádza: „ Soud musí nejen respektovat právo, ale aj jeho výklad a aplikace musí směřovat k výsledku spravedlivému. Právo musí být především nástrojem spravedlivosti, nikoli souborem právních předpisu, které jsou mechanicky a formalisticky aplikovány bez ohledu na smysl a účel toho kterého zájmu chráneného příslušnou normou“.
30. A práve riadiac sa vyššie uvedenými princípmi, s cieľom dosiahnuť čo možno najspravodlivejšie usporiadanie vzťahov medzi stranami, v danom štádiu v limitoch rozhodovania o trovách konania, vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci odvolací súd zastáva názor, že spravodlivým bude, ak si trovy, ktoré stranám v konaní (tak pred súdom prvej inštancie, ako v odvolacom konaní) vznikli, budú znášať každá samostatne, inak povedané, nebolo by spravodlivým k ich náhrade zaviazať v tomto prípade žalobkyňu voči žalovanému, keď tento nepoprel, že aj jeho nečinnosť (vo vzťahu k naplneniu dohody) viedla k strate právnej istoty o platnosti predtým uzatvorenej dohody o vyporiadaní BSM, zároveň na jeho strane neboli tvrdené, ani zistené žiadne skutočnosti indikujúce k reálnej obave jeho existenčnej ohrozenosti v dôsledku znášania si vlastných trov vzniknutých v konaní. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vzhľadom na okolnosti vnímať voči nemu ani ako neprimeranú tvrdosť, či rozpornosť s dobrými mravmi.
31. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti - vo výroku IV. o trovách konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie zmenil aplikovaním ust. § 257 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia za použ. § 388 CSP, keď dospel k záveru, že v tejto časti rozhodnutie nie je spôsobilé k potvrdzujúcemu, ani zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Vo zvyšnej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zostáva nedotknuté (nezmenené).
32. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, a to podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1, § 257 CSP tak, že stranám ich náhradu nepriznal, keď dospel k záveru, že za daných okolností by nebolo spravodlivým, aby žalovaný napriek úspechu žalobkyne v odvolacom konaní znášal náhradu trov, ktoré jej v konaní vznikli za situácie, že vo svetle nich na druhej strane žalovanému, ktorý procesne zastavenie konania nezavinil, náhrada trov konania vzniknutých pred súdom prvej inštancie nebola priznaná.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).