Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 364/2010
PDF · 262.4 KB
No categories available
I. ÚS 364/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia
ich práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 12
ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl.
47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl.
6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 24 C 102/2009-18 z 29. októbra 2009 a
postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 60/2010-114 z 31. mája 2010 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra
2010 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20
ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa
čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 24 C 102/2009-18 z 29. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 6 Co 60/2010-114 z 31. mája 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa podaním
zo 17. júla 2009 označeným ako „Podnet na obnovu konania vedenom na Okresnom súde
v Žiline pod č. 13 C 216/05, podľa § 228 ods. 1 písm. a, písm. b zák. č. 99/63 Zb. “ obrátili
na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd
postúpil podanie sťažovateľov okresnému súdu. Okresný súd návrh sťažovateľov na obnovu
konania zamietol uznesením sp. zn. 24 C 102/2009 z 29. októbra 2009. Proti uzneseniu
okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením
tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: «Vzhľadom k tomu, že rodinný dom sťažovateľ
s manželkou stavali, podľa kúpeného projektu, museli aj príjazdovú cestu do dvora a ku
garáži, prispôsobiť tomuto projektu a vybudovať ju smerom k jestvujúcej miestnej účelovej
komunikácii. Nakoľko táto účelová komunikácia bola veľmi úzka /cca 2m/, museli
samozrejme ustúpiť od právnej hranice do svojho vlastníctva aj s budovaním zákonne
povoleného oporného múru a oplotenia, /veľký terénny výškový rozdiel/ aby sa vôbec dostal
do svojho RD s kúpeným palivom na zimné obdobie a iným materiálom, resp. svojim
motorovým vozidlom do garáže. I tak žiadny právny predpis nehovorí o tom, že oplotenie
musí byť na právnej hranici. /napr. Kat. nehn. 2005 str. 14-15/...
Hoci oplotením uvoľnenú časť svojho pozemku sťažovatelia používali na uskladnenie
rôzneho materiálu a v budúcnosti tam plánovali vybudovať okrasnú predzáhradku, obec S.-
H. v zastúpení starostky, resp. starostu zaujatého hlavne voči sťažovateľovi v 1 rade,
násilne, nezákonne v rozpore s § 123-127 OZ, čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 20 ods. 1, 3 a ďalších
Ústavy SR, zabrala toto vlastníctvo pod čiernu nepovolenú stavbu trasy obecného vodovodu
a následne aj pod čiernu nepovolená stavbu rozšírenia miestnej účelovej komunikácie, i keď
bolo obcou sústavne proklamované, že uvedené stavby nebudú zasahovať do súkromného
vlastníctva a budú umiestnené iba na obecnom majetku – viď posledný ods. na str. 3 a nasl.
na str. 4 zápisnice o pojednávaní Krajského súdu v Žiline 6Co 131/08 zo dňa 29. 10. 08 z
výsluchu samozvaného svedka, starostu obce S.-H. J. B., resp. prizvaného odporkyňou J. Ď.,
bez vedomia súdu k odvolaciemu konaniu proti nezákonnému, protiústavnému rozhodnutiu
Okresného súdu v Žiline, rozsudkom č. 13C 216/05-105 zo dňa 10. 1. 2008 v ktorom
odvolací súd rozhodoval iba na základe nepravdivého tvrdenia svedka – starostu obce, ale
výsledky meraní v znaleckých posudkoch Ing. M. K. a Ing. J. V. Csc. vôbec nebral v úvahu a
merania ktoré sa vlastne skoro zhodovali v rozsudku nezohľadnil...
Takýto, nezákonný, násilný postup na uloženie, resp. vybudovanie čiernej,
nepovolenej stavby vodovodnej prípojky na pozemku sťažovateľov si zámerne zvolila aj
odporkyňa J. Ď., len aby sťažovateľov poškodila a robila im schválnosti a obmedzenia, či už
v užívaní ich vlastníctva, alebo výjazde motorovým vozidlom na rýchle zdravotné ošetrenie,
ak niektorému zo sťažovateľov sa zhorší zdravotný stav natoľko /obaja sú ZŤP/, že budú na
túto pomoc odkázaní, hoci svoju prípojku si mohla vybudovať legálne mimo ich pozemku a
na svojom vlastníctve PKN 413.
Vzhľadom k tomu, že týmto nezákonným, protiústavným, násilným postupom
odporkyne došlo k hrubému porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov
zaručených v § 123-127 OZ, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3, Ústavy SR a čl. 8 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a č1. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru..., podávali sťažovatelia dňa 30. 8. 2005, žalobu
Okresnému súdu v Žiline na odstránenie tohto porušenia ich základných práv, ktorá však
bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu v Žiline v konaní 13C 216/05-105 dňa 10. 1.
2008, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline v konaní č. 6Co 131/2008, dňa
29. 10. 23008 v podstate z toho dôvodu, že „z výsluchu navrhovateľov mal súd preukázané,
že pozemok pare, č. KN 414 v k. ú. S.-H., ktorého sú bezpodielovými spoluvlastníkmi ako
manželia, majú oplotený oceľovým oplotením s podpornými, betónovými múrikmi, pričom
predmetná vodovodná prípojka vo vlastníctve odporkyne sa nachádza pred oplotením
označeného pozemku parc. č – KN 414.
Takýmto postupom a konaním súdov v rozpore s čl. 2 odst. 2 Ústavy a dobrými
mravmi, boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľov zaručené v čl. 12
ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 39 ods. 1,
ods. 2, čl. 40, čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3, čl. 5
ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu k tomuto dohovoru,
pretože podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona dôkazné bremeno spočíva na vlastníkovi
nepovolenej stavby a nie na vlastníkovi pozemku a podľa čl. 13 ods. 3 Ústavy SR, tak
zásada správneho konania ako i súdneho konania vychádza z ústavného princípu rovnosti
osôb pred zákonom, čo v praxi znamená že tak správne orgány ako i súdy musia dodržiavať
princíp materiálnej rovnosti vo vzťahu k osobám o ktorých právach, právom chránených
záujmov, alebo povinnostiach rozhodujú, tak aby nedochádzalo k ich diskriminácii, tzn. že
sú povinné objektívne zhodné prípady „rozhodovať zhodne“ t. j. podľa rovnakých pravidiel
a dokazovanie o vlastníctve k pozemku na ktorom je umiestnená vodovodná prípojka mali
vyžadovať aj od vlastnícky prípojky. Súdy svojím rozhodnutím nerešpektovali Ústavu SR a
Európsky dohovor o ochrane majetku sťažovateľov i keď sa tento nachádza za oplotením.
Súd pochybil, asi zámerne, aj v tom, že sťažovateľov diskriminoval zamietnutím ich
požiadavky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, hoci v iných obdobných
prípadoch oslobodení boli a aj napriek nezaplateniu požadovaného súdneho poplatku vo
veci v rozpore s § 10 ods. 1, zákona č. 71/1992, konal, pravdepodobne z toho dôvodu, aby
ich šikanoval a pre ich zlú sociálnu situáciu znemožnil bránenie svojich základných
ľudských práv a slobôd, hlavne však majetku, pred nezávislým a nestranným súdom o čom
svedčí aj vyrubenie poplatku v sume 116,17 Eur /3 500.- Sk/ za podanie odvolania proti
vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. 13C 216/05-105 zo dňa 10. 12.
2008, na ktorý si museli finančné prostriedky vypožičať. Tým bolo porušené ďalšie ich
právo o zákaze diskriminácie založenej na akomkoľvek základe, zaručené v čl. 12 ods. 2,
ods. 4, Ústavy SR a čl. 13 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd...
Sťažovateľom bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 92/09-8 zo dňa 24. 9.
2009, zamietnutá aj ich sťažnosť ÚS SR zo dňa 3. 2. 2009, podaná v zmysle čl. 127 ods. 1
Ústavy SR...
Na základe vyššie uvedených skutočností a ďalších zistení, podávali sťažovatelia, tak
ministrovi spravodlivosti SR, ministerstvu spravodlivosti SR, ako aj predsedovi NS SR
a generálnemu prokurátorovi SR, sťažnosti a podnety na obnovu tohto protiústavné
zamietnutému konaniu, či už pre nezákonné, protiústavné konanie a rozhodovanie
zúčastnených strán, alebo pre zistenie nových skutočností, avšak bezúspešne, pretože
konajúci Okresný súd v Žiline tieto podania uznesením zo dna 29. 10. 2009 č. k.
24C 102/2009-18 v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 O. s. p. opätovne odmietol i napriek
predloženiu nezvratnému dôkazu /predbežného vyhodnotenia zameraním právnej hranice
pre potreby stavebného úradu obce S.-H., súdnym znalcom, Ing. J. V. Csc. zo dňa 17. 11.
2009 v prílohe odvolania zo dňa 18. 11. 2009/ a odvolací Krajský súd v Žiline toto
odmietnutie potvrdil uznesením č. k. 6Co 60/2010-114 zo dňa 31. 5. 2010, čo poukazuje na
ďalšie šikanovanie sťažovateľov zo strany súdov a má veľmi negatívny dosah – ako i celý
proces – na zdravie sťažovateľa a jeho manželky s ohrozením ich životov, ako ZŤP
občanov...
S poukázaním na uvedené skutočnosti, ktoré sťažovatelia uviedli v čl. I až V, sú
presvedčení, že postupom a konaním Okresného súdu v Žiline, ale aj Krajského súdu
v Žiline, súdy porušili ich ústavné práva a základné ľudské práva v zmysle čl. 12 ods. 1,
ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1
ods. 3 , čl. 40, čl. 46 ods. 1 až ods. 4, čl. 47 ods. 2, ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 3, čl. 5
ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Taktiež aj tým, že sa celé konanie predlžuje a navrhovatelia sú
postupom a konaním súdu šikanovaní s dopadom na ich zdravie...»
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s
náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19
ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl.
3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1, Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom
Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 6Co 60/2010-114 zo dňa 31. 5. 2010,
porušené – bolo.
2/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s
náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19
ods. 1, 2, čl. 20 ods. 1, 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1-4, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl.
3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom
Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 24C 102/2009-18 zo dňa 29. 10. 2009,
porušené – bolo.
3/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 5. 2010. sp. zn.
6Co 60/2010-114 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
4/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 2009 sp. zn.
24C 102/2009-18 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
5/ Sťažovateľovi J. Ď. a jeho manželke E. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie vo
výške 5.000 EUR /slovom päťtisíc EUR/, ktoré je Krajský súd povinný im vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6/ J. Ď. a jeho manželke E. Ď. priznáva náhradu poplatku zaplateného justičnej
pokladnici Krajského súdu v Bratislave vo výške 116,17 EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline
povinný zaplatiť k rukám sťažovateľa a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo
keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho práva zaručeného v čl. 2 ods. 2
ústavy a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2,
čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom
a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 2 ods. 2 ústavy
a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20
ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru
uznesením okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným
orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný
prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu
k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje
odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody
(I. ÚS 36/96).
V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu
odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom uznesením rozhodol.
Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu
svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv a iných práv uznesením
okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný
prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol
o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na
spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa ich
subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01, IV. ÚS 111/09).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy namietaným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,
že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľov proti
rozsudku okresného súdu sú v súlade s označeným článkom ústavy.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu,
odvolaním proti uzneseniu okresného súdu a ďalšími listinami, ktoré predložili sťažovatelia,
dospel k záveru, že krajský súd svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľmi označené
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovatelia v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli žiadne relevantné
skutočnosti, ktorými by odvolanie odôvodnili. Celé odvolanie spočíva v citovaní uznesenia
okresného súdu a z konštatovania, že sťažovatelia sú ťažko zdravotne postihnutí občania,
ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť služby kvalifikovaného právnika. Napriek tejto skutočnosti
krajský súd ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom
v relevantnej časti svojho odôvodnenia uviedol: „Okresný súd napadnutým uznesením
návrh navrhovateľov na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod
sp. zn. 13C/216/2005 zamietol, navrhovateľom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Žilina súdny poplatok z návrhu na obnovu
konania vo výške 99,50 € a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
uviedol, že návrh navrhovateľov na obnovu konania bol zjavne neopodstatnený a nespĺňal
základné kritériá úpravy obnovy konania do tej miery, aby sa mohol návrhom aspoň
meritórne zaoberať. S poukazom na skutočnosti uvádzané navrhovateľmi v návrhu na
obnovu konania poznamenal, že títo nežiadali obnoviť konanie ako také, ale v podstate
chceli revidovať poplatkové rozhodnutie. Toto však nie je možné dosiahnuť návrhom na
obnovu konania. Aj z hľadiska lehôt išlo o zjavne neopodstatnený návrh, nakoľko
rozhodnutie o poplatkovej povinnosti nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 2. 2009
a navrhovatelia podali návrh na obnovu až dňa 22. 7. 2009. Odporkyni, ktorá bola v konaní
o obnove úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli.
Navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na obnovu konania
s poukazom na to, že podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. boli poplatníkmi tohto
návrhu. Výšku poplatku určil podľa položky 16 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí
prílohu vyššie označeného zákona.
Proti uzneseniu podali odvolanie navrhovatelia 1/, 2/. V dôvodoch poukázali na to,
že sú občania bez právneho vzdelania, dôchodcovia, ťažko zdravotne postihnutí, a preto si
v takejto sociálnej situácií nemohli dovoliť právne služby komerčného právnika. Mali za to,
že boli konaním súdov poškodení a boli porušené ich základné práva a slobody. Preto
podávali podnety Ministerstvu spravodlivosti SR a Najvyššiemu súdu SR, ktorí ich usmernili
v ďalšom postupe pri odstránení pochybení súdov. Na základe týchto skutočností žiadali
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň podali
žiadosť o odpustenie súdnych poplatkov za podané odvolanie.
Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadrila.
Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1
O. s. p. preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože je vecne správne.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že pokiaľ okresný
súd zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ na povolenie obnovy konania vedeného na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/216/2005, postupoval správne a v súlade s ust. § 234
ods. 1, 2/ O. s. p.. Aj podľa zistení odvolacieho súdu návrh navrhovateľov 1/, 2/ na obnovu
konania neobsahuje ani jeden z dôvodov uvedených v ust. § 228 ods. 1 O. s. p.. Nakoľko
odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
uznesenia, v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť dôvodov uvedených
v odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia. Vychádzajúc z týchto zistení a zároveň
konštatujúc, že aj výroky o trovách konania a o poplatkovej povinnosti navrhovateľov za
podaný návrh bolí okresným súdom náležíte odôvodnené, napadnuté uznesenie ako vecne
správne v celom rozsahu potvrdil.
Keďže navrhovatelia v odvolaní podali i žiadosť na oslobodenie od zaplatenia
súdneho poplatku z odvolania, odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 211 ods. 1 O. s. p.
(nakoľko okresný súd o tejto žiadosti nerozhodol) posúdil túto žiadosť sám a rozhodol o nej
tak, že jej nevyhovel. V tomto smere považuje najskôr za potrebné poznamenať, že sa
zaoberal len podmienkami na oslobodenie od súdneho poplatku za podané odvolanie,
pretože navrhovatelia svoju žiadosť obmedzili len na tento poplatok. Zároveň konštatuje, že
výška poplatku za podané odvolanie proti napadnutému uzneseniu predstavuje podľa
poznámky č. 1 k položke 16 Sadzobníka súdnych poplatkov sumu 99,50 €. Z potvrdení
o príjmoch, ktoré zaslali navrhovatelia 1/, 2/ na výzvu odvolacieho súdu, bolo zistené, že
navrhovateľ 1/ bol v období mesiacov február – apríl 2010 poberateľom dôchodku vo výške
457,20 € mesačne a z titulu občana s ťažkým zdravotným postihnutím poberal aj
kompenzačný príspevok súvisiaci so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla
vo výške 30,93 € mesačne. Navrhovateľka 21 mala v období mesiacov február – apríl 2010
ako dôchodkyňa príjem 272,70 € mesačne a taký istý kompenzačný príspevok ako
navrhovateľ 1/. Vyššie uvedený príjem, ktorý u navrhovateľov 1/, 2/ predstavuje spolu sumu
791,76 € mesačne, potom i v prípade zaplatenia jednorazového súdneho poplatku
z odvolania vo výške 99,30 € neohrozí ich výživu, a to aj s prihliadnutím na zabezpečenie
ďalších Štandardných životných potrieb navrhovateľov 1/, 2/.
Odvolací súd sa nakoniec zaoberal aj námietkou zaujatosti, ktorú vzniesli
navrhovatelia 1/, 2/ voči sudcom Okresného súdu Žilina podaním doručeným označenému
súdu dna 15. 4. 2010 a postúpenému odvolaciemu súdu dňa 19. 4. 2010. Navrhovatelia 1/,
2/ poukazovali na to, že Z. Š., ktorá je manželkou P. Š. a tento je zároveň synovcom
odporkyne, pracuje na Okresnom súde Žilina ako asistentka. Preto už táto skutočnosť je
sama o sebe postačujúcim dôvodom na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina.
Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Nakoľko v podaní, ktoré bolo doručené krajskému súdu dňa 19. 4. 2010, nie je
uvedená jedna z podstatných náležitostí uvedených v ust. § 15a ods. 3 O. s. p.
(navrhovatelia neuviedli, kedy sa o nimi uvedenom dôvode vylúčenia dozvedeli), odvolací
súd na túto námietku neprihliadal. Pokiaľ navrhovatelia v námietke zaujatosti poukazovali
na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline 5NcC/19/2005, 7NcC/32/2007 a 5NcC/137/2007,
podľa ktorých mali byť prakticky vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, vrátane
JUDr. Petra Hrnčiara, odvolací súd z pripojených zberných spisov Krajského súdu v Žiline
zisti], že uznesením 7NcC/32/2007 zo dňa 31. 5. 2007 boli síce vylúčení sudcovia
Okresného súdu Žilina, ale bolo to v súvislosti skonaním vedenom na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 16C/99/2003, v ktorom vystupovala Z. Š. priamo ako účastníčka konania.
Niektorí sudcovia Okresného súdu Žilina boli vylúčení aj z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14C/262/2002 (uznesenie Krajského súdu
v Žiline 5NcC/137/2007 zo dňa 20. 12. 2007), ale tiež z dôvodu, že v tomto konaní bol
účastníkom konania priamo manžel Z. Š. Uznesením Krajského súdu v Žiline 5NcC/19/2005
zo dňa 23. 6. 2005 boli síce vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí sp. zn.
27C/301/2004 všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, ale z toho dôvodu, že navrhovatelia
1/, 2/ viedli konanie o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom v konaniach vedených na Okresnom súde Žilina.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor
k sťažovateľmi nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa
riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.
Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný
súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli
vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského
súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) posudzuje súd
každý úkon podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Ide o generálne
pravidlo, ktoré znamená, že procesné úkony účastníkov je potrebné posúdiť podľa ich
obsahu, a nie podľa ich značenia.
Po preskúmaní návrhu na obnovu konania, ktorý podali sťažovatelia, sa ústavný súd
stotožňuje s názorom vyjadreným v uznesení okresného súdu, ktoré bolo potvrdené
uznesením krajského súdu o tom, že návrhom na obnovu konania žiadali sťažovatelia
v podstate revidovať uznesenie o poplatkovej povinnosti vydané okresným súdom pod
sp. zn. 13C 216/2005 z 24. januára 2006 (potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.
23 Co 76/2006 z 28. februára 2006).
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd tvrdenia sťažovateľov uvedené
v sťažnosti o tom, že žiadali obnoviť celé konanie, za účelové a v rozpore s obsahom návrhu
sťažovateľov zo 17. júla 2009.
Ako vyplýva z § 228 ods. 1 OSP, návrhom na obnovu konania môže účastník
konania napadnúť právoplatný rozsudok. Právoplatné uznesenie môže v zmysle § 228 ods. 2
OSP účastník konania napadnúť, iba ak ide o uznesenie, ktorým bol schválený zmier.
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku jasne vyplýva, že uznesenie,
ktorým sa rozhodlo o poplatkovej povinnosti sťažovateľov návrhom na obnovu konania, nie
je možné napadnúť.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť v tejto časti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 2 ods. 2 ústavy
a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20
ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 2, 3 a 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv
zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského
súdu
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým uznesením krajského súdu boli
porušené viaceré základné a iné práva.
Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu nesignalizuje
možnosť vyslovenia porušenia už citovaných článkov ústavy a dohovoru, pretože chýba,
resp. z argumentácie sťažovateľov nevyplýva, príčinná súvislosť medzi označenými
článkami ústavy a dohovoru a uznesením krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. októbra 2010