Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia

ich práva podľa a základných práv podľa

ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 40, čl. 46 ods. 1, 2, 3 a 4, čl.

47 ods. 2 a 3 a a práv podľa , , čl.

6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -18 z 29. októbra 2009 a

postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -114 z 31. mája 2010 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2010 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietajú porušenie svojho práva podľa (ďalej len

„ústava“) a základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20

ods. 1 a 3, , , 2, 3 a 4, a 3 a a práv podľa

čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -18 z 29. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu“) a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -114 z 31. mája 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia sa podaním

zo 17. júla 2009 označeným ako „Podnet na obnovu konania vedenom na Okresnom súde

v Žiline pod č. , podľa § 228 ods. 1 písm. a, písm. b zák. č. 99/63 Zb. “ obrátili

na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd

postúpil podanie sťažovateľov okresnému súdu. Okresný súd návrh sťažovateľov na obnovu

konania zamietol uznesením sp. zn. z 29. októbra 2009. Proti uzneseniu

okresného súdu podali odvolanie sťažovatelia, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením

tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú: «Vzhľadom k tomu, že rodinný dom sťažovateľ

s manželkou stavali, podľa kúpeného projektu, museli aj príjazdovú cestu do dvora a ku

garáži, prispôsobiť tomuto projektu a vybudovať ju smerom k jestvujúcej miestnej účelovej

komunikácii. Nakoľko táto účelová komunikácia bola veľmi úzka /cca 2m/, museli

samozrejme ustúpiť od právnej hranice do svojho vlastníctva aj s budovaním zákonne

povoleného oporného múru a oplotenia, /veľký terénny výškový rozdiel/ aby sa vôbec dostal

do svojho RD s kúpeným palivom na zimné obdobie a iným materiálom, resp. svojim

motorovým vozidlom do garáže. I tak žiadny právny predpis nehovorí o tom, že oplotenie

musí byť na právnej hranici. /napr. Kat. nehn. 2005 str. 14-15/...

Hoci oplotením uvoľnenú časť svojho pozemku sťažovatelia používali na uskladnenie

rôzneho materiálu a v budúcnosti tam plánovali vybudovať okrasnú predzáhradku, obec S.-

H. v zastúpení starostky, resp. starostu zaujatého hlavne voči sťažovateľovi v 1 rade,

násilne, nezákonne v rozpore s -127 , , 2, 4, , 3 a ďalších

SR, zabrala toto vlastníctvo pod čiernu nepovolenú stavbu trasy obecného vodovodu

a následne aj pod čiernu nepovolená stavbu rozšírenia miestnej účelovej komunikácie, i keď

bolo obcou sústavne proklamované, že uvedené stavby nebudú zasahovať do súkromného

vlastníctva a budú umiestnené iba na obecnom majetku – viď posledný ods. na str. 3 a nasl.

na str. 4 zápisnice o pojednávaní Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 08 z

výsluchu samozvaného svedka, starostu obce S.-H. J. B., resp. prizvaného odporkyňou J. Ď.,

bez vedomia súdu k odvolaciemu konaniu proti nezákonnému, protiústavnému rozhodnutiu

Okresného súdu v Žiline, rozsudkom č. -105 zo dňa 10. 1. 2008 v ktorom

odvolací súd rozhodoval iba na základe nepravdivého tvrdenia svedka – starostu obce, ale

výsledky meraní v znaleckých posudkoch Ing. M. K. a Ing. J. V. Csc. vôbec nebral v úvahu a

merania ktoré sa vlastne skoro zhodovali v rozsudku nezohľadnil...

Takýto, nezákonný, násilný postup na uloženie, resp. vybudovanie čiernej,

nepovolenej stavby vodovodnej prípojky na pozemku sťažovateľov si zámerne zvolila aj

odporkyňa J. Ď., len aby sťažovateľov poškodila a robila im schválnosti a obmedzenia, či už

v užívaní ich vlastníctva, alebo výjazde motorovým vozidlom na rýchle zdravotné ošetrenie,

ak niektorému zo sťažovateľov sa zhorší zdravotný stav natoľko /obaja sú ZŤP/, že budú na

túto pomoc odkázaní, hoci svoju prípojku si mohla vybudovať legálne mimo ich pozemku a

na svojom vlastníctve PKN 413.

Vzhľadom k tomu, že týmto nezákonným, protiústavným, násilným postupom

odporkyne došlo k hrubému porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov

zaručených v -127 , , , 3, SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a č1. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru..., podávali sťažovatelia dňa 30. 8. 2005, žalobu

Okresnému súdu v Žiline na odstránenie tohto porušenia ich základných práv, ktorá však

bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu v Žiline v konaní -105 dňa 10. 1.

2008, potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline v konaní č. , dňa

29. 10. 23008 v podstate z toho dôvodu, že „z výsluchu navrhovateľov mal súd preukázané,

že pozemok pare, č. KN 414 v k. ú. S.-H., ktorého sú bezpodielovými spoluvlastníkmi ako

manželia, majú oplotený oceľovým oplotením s podpornými, betónovými múrikmi, pričom

predmetná vodovodná prípojka vo vlastníctve odporkyne sa nachádza pred oplotením

označeného pozemku parc. č – KN 414.

Takýmto postupom a konaním súdov v rozpore s a dobrými

mravmi, boli porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľov zaručené v čl. 12

ods. 1, ods. 2, ods. 4, čl. 13 ods. 3, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1, ods. 3, čl. 39 ods. 1,

ods. 2, , až 4, , ods. 3, SR a ,

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14 čl. 17 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu k tomuto dohovoru,

pretože podľa § 126 ods. 1 stavebného zákona dôkazné bremeno spočíva na vlastníkovi

nepovolenej stavby a nie na vlastníkovi pozemku a podľa SR, tak

zásada správneho konania ako i súdneho konania vychádza z ústavného princípu rovnosti

osôb pred zákonom, čo v praxi znamená že tak správne orgány ako i súdy musia dodržiavať

princíp materiálnej rovnosti vo vzťahu k osobám o ktorých právach, právom chránených

záujmov, alebo povinnostiach rozhodujú, tak aby nedochádzalo k ich diskriminácii, tzn. že

sú povinné objektívne zhodné prípady „rozhodovať zhodne“ t. j. podľa rovnakých pravidiel

a dokazovanie o vlastníctve k pozemku na ktorom je umiestnená vodovodná prípojka mali

vyžadovať aj od vlastnícky prípojky. Súdy svojím rozhodnutím nerešpektovali Ústavu SR a

Európsky dohovor o ochrane majetku sťažovateľov i keď sa tento nachádza za oplotením.

Súd pochybil, asi zámerne, aj v tom, že sťažovateľov diskriminoval zamietnutím ich

požiadavky na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, hoci v iných obdobných

prípadoch oslobodení boli a aj napriek nezaplateniu požadovaného súdneho poplatku vo

veci v rozpore s , , konal, pravdepodobne z toho dôvodu, aby

ich šikanoval a pre ich zlú sociálnu situáciu znemožnil bránenie svojich základných

ľudských práv a slobôd, hlavne však majetku, pred nezávislým a nestranným súdom o čom

svedčí aj vyrubenie poplatku v sume 116,17 Eur /3 500.- Sk/ za podanie odvolania proti

vyššie uvedenému rozsudku Okresného súdu v Žiline č. k. -105 zo dňa 10. 12.

2008, na ktorý si museli finančné prostriedky vypožičať. Tým bolo porušené ďalšie ich

právo o zákaze diskriminácie založenej na akomkoľvek základe, zaručené v čl. 12 ods. 2,

ods. 4, SR a Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd...

Sťažovateľom bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. -8 zo dňa 24. 9.

2009, zamietnutá aj ich sťažnosť ÚS SR zo dňa 3. 2. 2009, podaná v zmysle čl. 127 ods. 1

SR...

Na základe vyššie uvedených skutočností a ďalších zistení, podávali sťažovatelia, tak

ministrovi spravodlivosti SR, ministerstvu spravodlivosti SR, ako aj predsedovi NS SR

a generálnemu prokurátorovi SR, sťažnosti a podnety na obnovu tohto protiústavné

zamietnutému konaniu, či už pre nezákonné, protiústavné konanie a rozhodovanie

zúčastnených strán, alebo pre zistenie nových skutočností, avšak bezúspešne, pretože

konajúci Okresný súd v Žiline tieto podania uznesením zo dna 29. 10. 2009 č. k.

-18 v rozpore s ustanovením opätovne odmietol i napriek

predloženiu nezvratnému dôkazu /predbežného vyhodnotenia zameraním právnej hranice

pre potreby stavebného úradu obce S.-H., súdnym znalcom, Ing. J. V. Csc. zo dňa 17. 11.

2009 v prílohe odvolania zo dňa 18. 11. 2009/ a odvolací Krajský súd v Žiline toto

odmietnutie potvrdil uznesením č. k. -114 zo dňa 31. 5. 2010, čo poukazuje na

ďalšie šikanovanie sťažovateľov zo strany súdov a má veľmi negatívny dosah – ako i celý

proces – na zdravie sťažovateľa a jeho manželky s ohrozením ich životov, ako ZŤP

občanov...

S poukázaním na uvedené skutočnosti, ktoré sťažovatelia uviedli v čl. I až V, sú

presvedčení, že postupom a konaním Okresného súdu v Žiline, ale aj Krajského súdu

v Žiline, súdy porušili ich ústavné práva a základné ľudské práva v zmysle čl. 12 ods. 1,

ods. 2, ods. 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 3, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, ods. 2, čl. 20 ods. 1

ods. 3 , , až ods. 4, , ods. 3, SR, ,

ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Taktiež aj tým, že sa celé konanie predlžuje a navrhovatelia sú

postupom a konaním súdu šikanovaní s dopadom na ich zdravie...»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s

náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19

ods. 1, 2, , 3, , -4, , 3, SR, čl.

3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1, Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom

Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. -114 zo dňa 31. 5. 2010,

porušené – bolo.

2/ základné právo J. Ď. a jeho manželky E. Ď. na pokojné užívanie svojho majetku s

náhradou nemajetkovej ujmy v zmysle čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 čl. 19

ods. 1, 2, , 3, , -4, , 3, SR, čl.

3 čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13, čl. 14, Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru, postupom

Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. -18 zo dňa 29. 10. 2009,

porušené – bolo.

3/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 5. 2010. sp. zn.

-114 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

4/ Ústavný súd SR ruší uznesenie Okresného súdu v Žiline zo dňa 29. 10. 2009 sp. zn.

-18 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

5/ Sťažovateľovi J. Ď. a jeho manželke E. Ď., priznáva finančné zadosťučinenie vo

výške 5.000 EUR /slovom päťtisíc EUR/, ktoré je Krajský súd povinný im vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6/ J. Ď. a jeho manželke E. Ď. priznáva náhradu poplatku zaplateného justičnej

pokladnici Krajského súdu v Bratislave vo výške 116,17 EUR, ktoré je Krajský súd v Žiline

povinný zaplatiť k rukám sťažovateľa a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo

keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho práva zaručeného v čl. 2 ods. 2

a základných práv zaručených v , 2 a 4, , , a 2,

a 3, , , 2, 3 a 4, a 3 a a práv

zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom

a uznesením okresného súdu a postupom a uznesením krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu práva zaručeného v

a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20

ods. 1 a 3, , , 2, 3 a 4, a 3 a a práv

zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru

uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným

orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný

prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti uzneseniu okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie aj podali a krajský súd o ňom uznesením rozhodol.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv a iných práv uznesením

okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Článkom 46 ods. 1 sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým

práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces. K porušeniu základného práva podľa

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný

prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol

o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ).

V prípade sťažovateľov však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa ich

subjektívnych názorov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 namietaným uznesením krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľov proti

rozsudku okresného súdu sú v súlade s označeným článkom .

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu,

odvolaním proti uzneseniu okresného súdu a ďalšími listinami, ktoré predložili sťažovatelia,

dospel k záveru, že krajský súd svojím rozhodnutím neporušil sťažovateľmi označené

základné právo podľa .

Sťažovatelia v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu neuviedli žiadne relevantné

skutočnosti, ktorými by odvolanie odôvodnili. Celé odvolanie spočíva v citovaní uznesenia

okresného súdu a z konštatovania, že sťažovatelia sú ťažko zdravotne postihnutí občania,

ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť služby kvalifikovaného právnika. Napriek tejto skutočnosti

krajský súd ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, pričom

v relevantnej časti svojho odôvodnenia uviedol: „Okresný súd napadnutým uznesením

návrh navrhovateľov na povolenie obnovy konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod

sp. zn. zamietol, navrhovateľom 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet Okresného súdu Žilina súdny poplatok z návrhu na obnovu

konania vo výške 99,50 € a odporkyni náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení

uviedol, že návrh navrhovateľov na obnovu konania bol zjavne neopodstatnený a nespĺňal

základné kritériá úpravy obnovy konania do tej miery, aby sa mohol návrhom aspoň

meritórne zaoberať. S poukazom na skutočnosti uvádzané navrhovateľmi v návrhu na

obnovu konania poznamenal, že títo nežiadali obnoviť konanie ako také, ale v podstate

chceli revidovať poplatkové rozhodnutie. Toto však nie je možné dosiahnuť návrhom na

obnovu konania. Aj z hľadiska lehôt išlo o zjavne neopodstatnený návrh, nakoľko

rozhodnutie o poplatkovej povinnosti nadobudlo právoplatnosť dňa 2. 2. 2009

a navrhovatelia podali návrh na obnovu až dňa 22. 7. 2009. Odporkyni, ktorá bola v konaní

o obnove úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli.

Navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na obnovu konania

s poukazom na to, že podľa boli poplatníkmi tohto

návrhu. Výšku poplatku určil podľa položky 16 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí

prílohu vyššie označeného zákona.

Proti uzneseniu podali odvolanie navrhovatelia 1/, 2/. V dôvodoch poukázali na to,

že sú občania bez právneho vzdelania, dôchodcovia, ťažko zdravotne postihnutí, a preto si

v takejto sociálnej situácií nemohli dovoliť právne služby komerčného právnika. Mali za to,

že boli konaním súdov poškodení a boli porušené ich základné práva a slobody. Preto

podávali podnety Ministerstvu spravodlivosti SR a Najvyššiemu súdu SR, ktorí ich usmernili

v ďalšom postupe pri odstránení pochybení súdov. Na základe týchto skutočností žiadali

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň podali

žiadosť o odpustenie súdnych poplatkov za podané odvolanie.

Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľov nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1

preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

a po preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ), podľa

potvrdil, pretože je vecne správne.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že pokiaľ okresný

súd zamietol návrh navrhovateľov 1/, 2/ na povolenie obnovy konania vedeného na

Okresnom súde Žilina pod sp. zn. , postupoval správne a v súlade s ust. § 234

ods. 1, 2/ . Aj podľa zistení odvolacieho súdu návrh navrhovateľov 1/, 2/ na obnovu

konania neobsahuje ani jeden z dôvodov uvedených v ust. . Nakoľko

odvolací súd sa v tomto smere v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého

uznesenia, v súlade s ust. konštatuje správnosť dôvodov uvedených

v odôvodnení písomného vyhotovenia uznesenia. Vychádzajúc z týchto zistení a zároveň

konštatujúc, že aj výroky o trovách konania a o poplatkovej povinnosti navrhovateľov za

podaný návrh bolí okresným súdom náležíte odôvodnené, napadnuté uznesenie ako vecne

správne v celom rozsahu potvrdil.

Keďže navrhovatelia v odvolaní podali i žiadosť na oslobodenie od zaplatenia

súdneho poplatku z odvolania, odvolací súd s prihliadnutím na ust.

(nakoľko okresný súd o tejto žiadosti nerozhodol) posúdil túto žiadosť sám a rozhodol o nej

tak, že jej nevyhovel. V tomto smere považuje najskôr za potrebné poznamenať, že sa

zaoberal len podmienkami na oslobodenie od súdneho poplatku za podané odvolanie,

pretože navrhovatelia svoju žiadosť obmedzili len na tento poplatok. Zároveň konštatuje, že

výška poplatku za podané odvolanie proti napadnutému uzneseniu predstavuje podľa

poznámky č. 1 k položke 16 Sadzobníka súdnych poplatkov sumu 99,50 €. Z potvrdení

o príjmoch, ktoré zaslali navrhovatelia 1/, 2/ na výzvu odvolacieho súdu, bolo zistené, že

navrhovateľ 1/ bol v období mesiacov február – apríl 2010 poberateľom dôchodku vo výške

457,20 € mesačne a z titulu občana s ťažkým zdravotným postihnutím poberal aj

kompenzačný príspevok súvisiaci so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla

vo výške 30,93 € mesačne. Navrhovateľka 21 mala v období mesiacov február – apríl 2010

ako dôchodkyňa príjem 272,70 € mesačne a taký istý kompenzačný príspevok ako

navrhovateľ 1/. Vyššie uvedený príjem, ktorý u navrhovateľov 1/, 2/ predstavuje spolu sumu

791,76 € mesačne, potom i v prípade zaplatenia jednorazového súdneho poplatku

z odvolania vo výške 99,30 € neohrozí ich výživu, a to aj s prihliadnutím na zabezpečenie

ďalších Štandardných životných potrieb navrhovateľov 1/, 2/.

Odvolací súd sa nakoniec zaoberal aj námietkou zaujatosti, ktorú vzniesli

navrhovatelia 1/, 2/ voči sudcom Okresného súdu Žilina podaním doručeným označenému

súdu dna 15. 4. 2010 a postúpenému odvolaciemu súdu dňa 19. 4. 2010. Navrhovatelia 1/,

2/ poukazovali na to, že Z. Š., ktorá je manželkou P. Š. a tento je zároveň synovcom

odporkyne, pracuje na Okresnom súde Žilina ako asistentka. Preto už táto skutočnosť je

sama o sebe postačujúcim dôvodom na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Žilina.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Nakoľko v podaní, ktoré bolo doručené krajskému súdu dňa 19. 4. 2010, nie je

uvedená jedna z podstatných náležitostí uvedených v ust.

(navrhovatelia neuviedli, kedy sa o nimi uvedenom dôvode vylúčenia dozvedeli), odvolací

súd na túto námietku neprihliadal. Pokiaľ navrhovatelia v námietke zaujatosti poukazovali

na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline , a ,

podľa ktorých mali byť prakticky vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, vrátane

JUDr. Petra Hrnčiara, odvolací súd z pripojených zberných spisov Krajského súdu v Žiline

zisti], že uznesením zo dňa 31. 5. 2007 boli síce vylúčení sudcovia

Okresného súdu Žilina, ale bolo to v súvislosti skonaním vedenom na Okresnom súde Žilina

pod sp. zn. , v ktorom vystupovala Z. Š. priamo ako účastníčka konania.

Niektorí sudcovia Okresného súdu Žilina boli vylúčení aj z prejednávania a rozhodovania

veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. (uznesenie Krajského súdu

v Žiline zo dňa 20. 12. 2007), ale tiež z dôvodu, že v tomto konaní bol

účastníkom konania priamo manžel Z. Š. Uznesením Krajského súdu v Žiline

zo dňa 23. 6. 2005 boli síce vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí sp. zn.

všetci sudcovia Okresného súdu Žilina, ale z toho dôvodu, že navrhovatelia

1/, 2/ viedli konanie o náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným

postupom v konaniach vedených na Okresnom súde Žilina.“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení zaujal svoj názor

k sťažovateľmi nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa

riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný

súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktoré by mohli

vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom .

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského

súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

Podľa (ďalej aj „OSP“) posudzuje súd

každý úkon podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený. Ide o generálne

pravidlo, ktoré znamená, že procesné úkony účastníkov je potrebné posúdiť podľa ich

obsahu, a nie podľa ich značenia.

Po preskúmaní návrhu na obnovu konania, ktorý podali sťažovatelia, sa ústavný súd

stotožňuje s názorom vyjadreným v uznesení okresného súdu, ktoré bolo potvrdené

uznesením krajského súdu o tom, že návrhom na obnovu konania žiadali sťažovatelia

v podstate revidovať uznesenie o poplatkovej povinnosti vydané okresným súdom pod

sp. zn. z 24. januára 2006 (potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2006).

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd tvrdenia sťažovateľov uvedené

v sťažnosti o tom, že žiadali obnoviť celé konanie, za účelové a v rozpore s obsahom návrhu

sťažovateľov zo 17. júla 2009.

Ako vyplýva z , návrhom na obnovu konania môže účastník

konania napadnúť právoplatný rozsudok. Právoplatné uznesenie môže v zmysle § 228 ods. 2

účastník konania napadnúť, iba ak ide o uznesenie, ktorým bol schválený zmier.

Z citovaných ustanovení jasne vyplýva, že uznesenie,

ktorým sa rozhodlo o poplatkovej povinnosti sťažovateľov návrhom na obnovu konania, nie

je možné napadnúť.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť v tejto časti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu práva zaručeného v

a základných práv zaručených v čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13, čl. 16, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20

ods. 1 a 3, , , 3 a 4, a 3 a a práv

zaručených v čl. 3, čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru uznesením krajského

súdu

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že napadnutým uznesením krajského súdu boli

porušené viaceré základné a iné práva.

Podľa názoru ústavného súdu namietané uznesenie krajského súdu nesignalizuje

možnosť vyslovenia porušenia už citovaných článkov a dohovoru, pretože chýba,

resp. z argumentácie sťažovateľov nevyplýva, príčinná súvislosť medzi označenými

článkami a dohovoru a uznesením krajského súdu.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti odmietnuť

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2010