Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 92/09
PDF · 144.73 KB
No categories available
II. ÚS 92/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v konaniach vedených Krajským súdom v Žiline pod sp. zn.
23 Co 76/2006, sp. zn. 8 Co 330/2006 a sp. zn. 6 Co 131/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2009 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 3, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaniach vedených Krajským
súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Co 76/2006, sp. zn. 8 Co 330/2006
a sp. zn. 6 Co 131/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 4. februára 2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovatelia ako
žalobcovia podali proti žalovanej J. Ď. (ďalej len „žalovaná“) Okresnému súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) 30. augusta 2005 žalobu, ktorou sa domáhali odstránenia
neoprávnenej stavby – vodovodnej prípojky postavenej žalovanou na parcele 414, teda na
pozemku sťažovateľov. Uznesením okresného súdu č. k. 13 C 216/05-31 z 24. januára 2006
sťažovateľom nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe ich odvolania
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Co 76/2006 z 28. februára 2006 bolo uznesenie
okresného súdu potvrdené. Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia 12. apríla
2006 dovolanie datované 10. apríla 2006. Ďalším uznesením okresného súdu č. k.
13 C 216/05-46 z 15. mája 2006 bol zamietnutý návrh sťažovateľov, aby im bol v konaní
ustanovený právny zástupca z radov advokátov. Následným uznesením krajského súdu č. k.
8 Co 330/2006-56 z 23. augusta 2006 bolo uznesenie okresného súdu na základe odvolania
sťažovateľov potvrdené. Proti uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie
29. novembra 2006 datované 28. novembra 2006.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 216/05-105 z 10. januára 2008 bola žaloba
zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu zo znaleckého posudku znalca – zememerača
Ing. M. K. zo 14. decembra 2002, ktorý sťažovatelia predložili ako dôkaz, že sporná
vodovodná prípojka sa nachádza na ich parcele č. 414, tvrdená rozhodujúca skutočnosť
vôbec nevyplýva. Navyše z výsluchu samotných sťažovateľov vyplýva, že sťažovatelia majú
svoju parcelu č. 414 oplotenú oceľovým oplotením s podpornými betónovými múrikmi,
pričom sporná vodovodná prípojka žalovanej sa nachádza pred oplotením.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 131/2008 z 29. októbra 208 vyplýva, že ním
bol na základe odvolania sťažovateľov potvrdený rozsudok okresného súdu č. k.
13 C 216/05-105 z 10. januára 2008. Podľa názoru krajského súdu okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a na jeho základe dospel aj ku správnym
právnym záverom. Okresný súd správne uvádza, že ak sa sťažovatelia domáhajú
odstránenia vodovodnej prípojky žalovanej z parcely č. 414, potom je nutné, aby preukázali
oprávnenosť takéhoto nároku tým, že je skutočne do ich vlastníckeho práva nimi tvrdeným
spôsobom zasahované. Z vykonaného dokazovania a skutkového stavu zisteného okresným
súdom však nebolo preukázané tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého si žalovaná zriadila
vodovodnú prípojku na ich nehnuteľnosti. Nebolo v konaní povinnosťou žalovanej
preukazovať svoje tvrdenia, že prípojku nemá zriadenú na nehnuteľnosti sťažovateľov, ale
naopak, bolo dôkazné bremeno na strane sťažovateľov, ktorí ak tvrdili, že vodovodná
prípojka žalovanej sa nachádza na ich nehnuteľnosti, mali túto skutočnosť aj preukázať.
Okresný súd správne konštatuje, že z vykonaných dôkazov táto okolnosť nevyplýva. Písomné
vyhotovenie rozsudku spolu so spisom bolo vrátené z krajského súdu okresnému súdu 28.
januára 2009.
Podľa názoru sťažovateľov právoplatný rozsudok porušuje ich základné práva,
pretože predloženými dôkazmi dostatočne preukázali neoprávnený zásah žalovanej do ich
vlastníckeho práva.
Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy jednak odmietnutím oslobodiť ich od súdnych poplatkov, ďalej
nepridelením bezplatného právneho zástupcu a napokon zamietnutím ich žaloby s tým, aby
boli rozsudky krajského súdu z 29. októbra 2008 a okresného súdu z 10. januára 2008
zrušené a aby bola vec vrátená na ďalšie konanie s vyslovením zákazu ďalšieho
porušovania základných práv a slobôd sťažovateľov. Požadujú tiež priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v eurách.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniam vedeným krajským súdom pod sp. zn.
23 Co 76/2006 a sp. zn. 8 Co 330/2006 treba považovať za oneskorene podanú.
Uznesenie krajského súdu sp. zn. 23 Co 76/2006 z 28. februára 2006 muselo byť
doručené sťažovateľom najneskôr 10. apríla 2006, keďže uvedeného dňa je datované ich
dovolanie proti tomuto uzneseniu. Ďalšie uznesenie krajského súdu č. k. 8 Co 330/2006-56
z 23. augusta 2006 muselo byť sťažovateľom doručené najneskôr 28. novembra 2006,
keďže dovolanie sťažovateľov proti tomuto uzneseniu je datované uvedeného dňa.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu až 4. februára 2009, stalo
sa tak dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.
Odlišná je situácia, čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku
krajského súdu sp. zn. 6 Co 131/2008 z 29. októbra 2008. Túto časť sťažnosti považuje
ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podstatou podanej žaloby bolo tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého žalovaná
zasiahla do ich vlastníckeho práva tým, že na ich pozemku postavila vodovodnú prípojku.
Na dôkaz tejto skutočnosti predložili okresnému súdu znalecký zememeračský posudok
znalca Ing. M. K. Tento znalecký posudok bol podaný v inej občianskoprávnej veci
a otázkou situovania spornej vodovodnej prípojky sa vôbec nezaoberal. Ani ďalšie dôkazy,
ktoré sťažovatelia produkovali, tvrdenú skutočnosť nepreukázali. Vzhľadom na takúto
dôkaznú situáciu nemožno považovať rozsudok krajského súdu ani za arbitrárny, ale ani za
zjavne neodôvodnený.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2009