Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 401/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky, základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Žilina sp. zn. z 3. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. mája 2010

doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“), práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 30. marca 2010 (ďalej len „krajský súd“).

2. Sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: „Žaloba bola podaná dňa 03.09.2005.

Uznesením -37 bolo konanie zbytočne prerušené pre iné konanie Ps 12/04,

v ktorom bol sťažovateľ úspešný a tak doba prerušenia je iba zlomyselným prieťahom.

Podnet na konanie Ps 12/04 podal OS Žilina pre to, že prehrali so sťažovateľom na ÚS SR

4 x !

Sťažovateľ podal sťažnosť na subjektívne a zbytočné prieťahy predsedovi súdu dňa

27.07.2007, ale prieťahy neboli odstránené, Ďalšiu sťažnosť podal dňa 14.04.2009.

Sťažovateľ predkladá dôkazy o skutočnosti, že podával sťažnosti MS SR na nečinnosť

súdneho exekútora, rovnako Slovenskej komore exekútorov, ktorý však falošne kolegiálne

kolegu ochránili.

Sťažovateľ podal námietku zaujatosti sudcu Mgr. D. Ch., ktorý v krátkej dobe zmaril

konania a , všetky sú v prieťahoch a dodnes neukončené.

Napokon zákonný sudca rozhodol bez verejného prerokovania veci svojvoľne

rozsudkom 8C/56/2006-bez čísla dňa 03.06.2009. Jeho chybné rozhodnutie potvrdil Krajský

súd ďalším chybným rozhodnutím, čo je neúnosné konanie, nemorálne, nečestné,

neobjektívne a proti obsahu súdneho spisu – teda súdy rozhodli aj protizákonne.

V čase exekúcie exekútorom JUDr. J. K. pohľadávka bola vo výške 469.601,- Sk, čo

je menej ako bola výška majetku A. B., ktorá si dokonca dokázala kúpiť byt, ktorý bol

vydražený na sumu 32.300,- EUR, iným exekútorom JUDr. M., v roku 2009.“

3. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ formuloval petit sťažnosti: „Okresný

súd v Žiline v konaní porušoval základné práva D. B. garantované čl. 46

ods. 1, a Dohovoru.

Krajský súd v Žiline porušuje základné práva D. B. v konaní -114

garantované a a Dohovoru.

Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdzuje, že pohľadávka D. B. voči povinnej A.

B. bola vymožiteľná a súdna exekúcia proti A. B. bola exekútorom zmarená.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

-114 z dňa 30.03.2010 aj rozsudok Okresného súdu v Žiline z dňa

03.06.2009 ako protizákonné, protiústavné a proti Dohovoru.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Žiline vyplatiť satisfakciu D. B. vo výške

20.000 EUR a Krajskému súdu v Žiline zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 40.000,- EUR

v lehote 15 dní odo dňa doručenia nálezu.

V prípade omeškania má D. B. právo vymáhať úroky z omeškania vo výške 17,6 %

z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť trovy advokáta v lehote 15 dní.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konať vo veci bez ďalších

prieťahov a machinácii.

Ústavný súd prikazuje Ministerstvu spravodlivosti SR preskúmať výkon exekúcie

proti povinnej A. B. a vyvodiť dôsledky voči exekútorom, ktorí uvedenú exekúciu marili od

roku 2000 naďalej. Ide o JUDr. P. M., JUDr. J. K. a Ing. F. S. s doručením vyriešnia veci

Ústavnému súdu a D. B., vykonať preskúmanie v zákonnej lehote.

4. V závere sťažovateľ žiada, aby mu v konaní pred ústavným súdom bol ustanovený

právny zástupca.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že predmetom

sťažovateľom označeného konania na okresnom súde a odvolacom krajskom súde bola

náhrada škody v sume 15 587,90 €, uplatňovaná sťažovateľom voči Slovenskej republike,

v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ žalobu dôvodil

tým, že exekútor JUDr. J. K. v konaní sp. zn. EX 1526-27/2004 úmyselne konal chybne,

robil žalobcovi obštrukcie, čím znemožnil výkon exekúcie a uspokojenie pohľadávky

žalobcu. Takýmto konaním podľa názoru sťažovateľa vznikla škoda, ktorej náhradu

požadoval v konaní.

9. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru došlo tým, že okresný súd a krajský súd aplikovali

v predmetných konaniach zákon ústavne nekonformným spôsobom, čo viedlo k vyneseniu

rozsudkov, ktoré sú podľa názoru sťažovateľa arbitrárne. Krajskému súdu zároveň

sťažovateľ vytýka porušenie základného práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

dohovoru. Sťažovateľ napokon namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neodôvodnenými prieťahmi v označených konaniach.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutými rozsudkami

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. 1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

12. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že

sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

13. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu,

pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto

dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu)

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

1. 2 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

14. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského

súdu ústavný súd predovšetkým skúmal, či napadnutý rozsudok nie je neodôvodnený alebo

arbitrárny v takom rozsahu, že by bolo možné hovoriť o sudcovskej svojvôli, ktorú napáda

sťažovateľ.

15. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a poukázal

aj na jeho odôvodnenie: „... pokiaľ sa navrhovateľ domáhal nároku na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa , nemal súd pre

priznanie takejto náhrady splnené podmienky. Konštatoval, že v tomto konaní nemal zistený

vznik škody pre účely uplatnenia náhrady škody, ani príčinnú súvislosť medzi porušením

právnej povinnosti a vznikom škody. Z návrhu nie je zrejmé, ako navrhovateľ vypočítal resp.

určil výšku škody a preto nebol daný ani len základ takéhoto nároku. Poznamenal, že

navrhovateľ má pohľadávku voči ním uvádzanej povinnej v exekučnom konaní, čo však nie

je dôvodom na priznanie ďalších plnení v prospech navrhovateľa zo strany iných subjektov,

ktoré sa vecou zaoberali pre tejto pohľadávke. Súd videl príčinu sporu v tom, že

pohľadávka navrhovateľa je ťažko vymáhateľnú, ale na tejto skutočnosti sa predmetnou

činnosťou súdneho exekútora JUDr. J. K. nič nezmenilo.“. Krajský súd v závere doplnil:

„Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že ani preskúmaním spisu vedeného pod sp. zn.

neboli zistené žiadne porušenia pravidiel ustanovených právnymi normami

pre výkon exekútorskej činnosti. Je pravdou, že nárok navrhovateľa ako oprávneného nebol

uspokojený, ale správne konštatoval prvostupňový súd, že za nevymožiteľnosť pohľadávky

oprávneného nenesie zodpovednosť súdny exekútor, a to zodpovednosť, ktorá by zakladala

náhradu škody podľa “

16. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutých rozsudkov, ktorými bola jeho žaloba o náhrade škody zamietnutá. Ústavný súd

k tomu konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel

a význam zákonného predpisu (, , , ).

17. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu

jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a dôvodí svoje

rozhodnutie. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil nič, čo by rozsudok

krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je

vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho

všeobecného súdu, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď na všetky

otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnej žalobe. Ústavný súd poznamenáva, že právo na

súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci (podobne ,

).

18. Ústavný súd preskúmal aj oprávnenosť tvrdenia sťažovateľa, že: „zákonný sudca

rozhodol bez verejného prerokovania veci svojvoľne rozsudkom 8C/56/2006-bez čísla dňa

03.06.2009. Jeho chybné rozhodnutie potvrdil Krajský súd ďalším chybným

rozhodnutím ...“. K tejto námietke ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ sa

na pojednávanie pred okresným súdom nedostavil napriek vykázanému doručeniu

predvolania. Ústavný súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania tak

nezistil prekážku, ktorá by okresnému súdu bránila vo veci konať a meritórne rozhodnúť

bez prítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľovi nebolo ani odňaté právo na riadny opravný

prostriedok, ktorý aj využil, a o ktorom rozhodol príslušný krajský súd. Ústavný súd preto

uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk nemožno hovoriť o porušení

sťažovateľom označených základných práv.

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru

19. Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní súdneho

konania vedeného okresným súdom a krajským súdom v spojení s nedôvodným prerušením

súdneho konania vedeného okresným súdom (uznesením okresného súdu o prerušení

konania z 21. júna 2006 a uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. októbra

2006, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu).

20. Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. ).

Zároveň z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému právu podľa

a práva podľa dohovoru ústavný súd poskytuje len vtedy, ak

bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte

môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr.

mutatis mutandis , ).

21. Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konania pred okresným

súdom a krajským súdom boli v merite veci právoplatne skončené rozsudkom krajského

súdu, ktorý bol účastníkovi doručený 14. mája 2010. Z uvedeného je zrejmé, že v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. mája 2010) už okresný súd ani krajský súd vo veci

sťažovateľa nekonali, a preto nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m.

, , ). Účel základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov bol už ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu v

okolnostiach daného prípadu zavŕšený.

22. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu a krajského

súdu v napadnutom konaní kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa

garantovaného a práva garantovaného dohovoru.

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci vo vzťahu ku všetkým sťažovateľom

označeným právam, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za

zjavne neopodstatnenú.

24. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti nepovažoval za potrebné

ustanoviť sťažovateľovi právneho zástupcu z radov advokátov z dôvodu, že v návrhu ide

zrejme o bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavných práv. Ústavný súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý mu bol zrejmý z petitu sťažnosti, ako aj

jej odôvodnenia a príloh.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

26. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, a to návrhu na prikázanie vo veci

konať a o určení primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2010