Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 414/2010
PDF · 159.57 KB
No categories available
III. ÚS 414/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., Č., zastúpeného JUDr. M. S., pre namietané
porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 8
C/31/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra
2010 doručená sťažnosť Ing. M. G., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. S.,
pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/31/2010.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti popisuje skutkový stav veci takto:
«Okresný súd Čadca rozsudkom sp. zn. 10C/38/2005-98 zo dňa 31. 10. 2006 uložil
odporcovi Mesto Č. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi M. M. – B. sumu 29.160.000,- Sk s
9% ročným úrokom z omeškania od 26. 5. 2005 do zaplatenia a vo zvyšku 324.000,- Sk
návrh zamietol. Zároveň súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu titulom
súdneho poplatku sumu 200.000,- Sk a povinnosť hradiť navrhovateľovi trovy konania v
sume 363.295,- Sk na účet jeho právneho zástupcu, to všetko do 3 dní po právoplatnosti
rozsudku.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/25/2007 zo dňa
17. 9. 2007 napadnutý rozsudok prvostupňového súdu vo výroku, ktorým bol odporca
zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 29.160.000,- Sk s 9% ročným úrokom z omeškania
od 26. 5. 2005 do zaplatenia zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi
sumu 29.160.000,- Sk. Vo výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý,
zostal výrok rozsudku prvostupňového súdu nedotknutý. V ostatných častiach rozsudok
prvostupňového súdu potvrdil a uložil odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy
odvolacieho konania v sume 170.936,- Sk.
Rozsudok Okresného súdu Čadca sp. zn. 10C/38/2005-98 zo dňa 31. 10. 2006
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/25/2007 zo dňa 17. 9. 2007
nadobudol právoplatnosť dňa 3. 12. 2007.
Na základe vyššie uvedených právoplatných súdnych rozhodnutí uzatvorili
navrhovateľ s odporcom dňa 10. 7. 2008 dohodu o urovnaní.
Na základe mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21. 12. 2009 rozsudok
Okresného súdu Čadca z 31. 10. 2006 č. k. 10 C 38/2005-98, okrem výroku o zamietnutí
žaloby vo zvyšku, a rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 17. septembra 2007 sp. zn.
9 Co 25/2007, okrem výroku, že prvostupňový rozsudok zostáva v časti zamietnutia žaloby
vo zvyšku nedotknutý, zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia Okresnému súdu Čadca na
ďalšie konanie.
Toto ďalšie konanie je vedené pred Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 8C/31/2010
a vo vecí rozhoduje sudkyňa, ktorá rozhodovala v pôvodnom konaní.
Sťažovateľ ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Č. a podávateľ podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania GP SR zahlásil svoj vstup do konania vedeného pred
Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 8C/31/2010 ako vedľajší účastník na strane odporcu
Mesta Č. podaním zo dňa 24. 6. 2010 a zo dňa 29. 6. 2010.
Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil konajúcemu súdu dňa 13. 9. 2010 návrh
zo dňa 13. 9. 2010 na odňatie priznaného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov
navrhovateľa z dôvodov v ňom uvedených.
Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil konajúcemu súdu dňa 16. 9. 2010 pred
pojednávaním dôkazný návrh zo dňa 14. 9. 2010.
Sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi bola dňa 16. 9. 2010 pred pojednávaním
zo strany konajúceho súdu doručená kópia podania odporcu Mesta Č. označeného ako
vzájomný návrh zo dňa 13. 9. 2010 súdu doručený dňa 14. 9. 2010.
Sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi bol dňa 16. 9. 2010 na pojednávaní
zo strany konajúceho súdu krátkou cestou doručený rovnopis podania navrhovateľa M. M.
označený ako späťvzatie návrhu a vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo dňa 14. 9. 2010 súdu
doručený dňa 16. 9. 2010.
Dňa 16. 9. 2010 o 8.30 hod. sa pred Okresným súdom Čadca vo veci uskutočnilo
pojednávanie.
Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil k rukám predsedu Okresného súdu Čadca
dňa 20. 9. 2010 vyjadrenie k vzájomnému návrhu odporcu zo dňa 20. 9. 2010 s námietkou
porušenia práva „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“.
Okresný súd Čadca do dnešného dňa na námietku zo dňa 20. 9. 2010 nereagoval
a sťažovateľovi nebola doručená žiadna odpoveď.»
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:
«Základné právo sťažovateľa „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“ upravené v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 8C/31/2010 porušené bolo.
Okresnému súdu Čadca prikazuje, aby vzájomný návrh odporcu Mesto Č. zo dňa 13.
9. 2010 súdu doručený dňa 14. 9. 2010 doposiaľ vedený v konaní pod sp. zn. 8C/31/2010
bol pridelený náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených ministerstvom zákonnému sudcovi.
Sťažovateľovi priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 303,31 € (slovom tristotri
Eur 31/100 za 2 úkony právnej služby po 120,23 € - prevzatie a príprava zastúpenia,
sťažnosť; 2x režijný paušál po 7,21 €; DPH 19%, t. j. 48,43 €), ktoré je súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľa spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. S. JUDr.
B. s. r. o. vedený v Č., a. s. číslo..., a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom
konaní.
K porušeniu označeného základného práva sťažovateľa malo dôjsť tým, že okresný
súd nevylúčil vzájomný návrh odporcu a navrhovateľa na samostatné konanie a ten
neprešiel elektronickou podateľňou s náhodným výberom. Preto podľa neho vec nebola
pridelená zákonnému sudcovi, ktorý mal byť v tomto prípade určený náhodným výberom.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa
zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že za
zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (II. ÚS 47/99,
III. ÚS 202/02) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu
pre zaujatosť v zmysle § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ ) alebo
pre ďalšie dôvody... (rozhodnutia II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).
Základné právo osoby nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi nemožno
interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu. Účelom
základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť fyzickým osobám a právnickým
osobám, aby ochranu ich právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci,
ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca
zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný (II. ÚS 134/07), za predpokladu, že podľa
rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej
agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02).
V zmysle § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zákonným sudcom je sudca, ktorý
vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte,
zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade
so zákonom a rozvrhom práce
Predtým, ako by ústavný súd pristúpil k vecnému prieskumu sťažnosťou
napadnutého postupu všeobecného súdu, zaoberal sa tým, či sú v okolnostiach konkrétneho
prípadu splnené procesné podmienky, ktoré takéto preskúmanie pripúšťajú.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V spojitosti s tým je potrebné pripomenúť, že ústavné súdnictvo v individuálnych
veciach je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených
vecí (IV. ÚS 187/09). Právomoc ústavného súdu preto zásadne smeruje voči právoplatným
rozhodnutiam orgánov verejnej moci a právomoc preskúmavať aj ich „iný zásah“, ktorým
malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, je len nevyhnutnou
výnimkou, u ktorej však podmienka nemožnosti nápravy namietanej protiústavnosti iným
spôsobom musí zostať zachovaná. Tak to nie je v prípade, ak námietka smerujúca proti
„inému zásahu“ orgánu verejnej moci môže byť efektívne uplatnená v rámci ďalšieho
konania (napr. pri uplatňovaní procesných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam).
Namietané konanie je v súčasnosti stále vedené na súde prvého stupňa. Sťažovateľ
bude mať možnosť svoje práva vrátane námietky, že bol odňatý svojmu zákonnému
sudcovi, v plnej miere uplatniť aj v odvolacom konaní.
V tomto štádiu konania totiž ústavný súd nemôže vstupovať do jurisdikcie
všeobecných súdov a vyjadrovať sa k výkladu a aplikácii zákonov alebo podzákonných
noriem, pretože je to zatiaľ úloha všeobecných súdov. V prípade, že by právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý by uplatnil taký výklad a aplikáciu práva, ktorým by
podľa názoru sťažovateľa bolo porušené jeho právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi,
mohol by sa vecou zaoberať ústavný súd. Vzhľadom na to je v predmetnej veci sťažnosť
podaná ústavnému súdu predčasne.
Ústavný súd k veci ešte dodáva, že realizácia základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vrátane základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods.1 ústavy) je zabezpečená aj v rámci dovolacieho konania [§ 237
písm. g) Občianskeho súdneho poriadku].
V nadväznosti na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010