Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 171/2012
PDF · 248.35 KB
No categories available
I. ÚS 171/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. G., R., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a
rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C 31/2010 z 23. septembra 2010 a postupom a
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 309/2011 z 24. októbra 2011, uznesením
Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením Krajského
súdu v Žiline č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom
predchádzajúcim ich vydaniu, uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 8 C 31/2010-408 z
27. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra
2011, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára
2012 doručená sťažnosť Ing. M. G., R. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 8 C 31/2010 z 23. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok z 23.
septembra 2010“) a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 Co 309/2011 z 24. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok z 24. októbra 2011“),
uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením krajského
súdu č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich
vydaniu, uznesením okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011 a uznesením
krajského súdu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011, ako aj postupom
predchádzajúcim jeho vydaniu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom
sp. zn. 10 C 38/2005 z 31. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok z 31. októbra 2006“) uložil
odporcovi v predmetnom konaní Mestu Č. (ďalej len „odporca“) prvým výrokom povinnosť
zaplatiť M. M. – B. S. (ďalej len „navrhovateľ“) sumu 29 160 000 Sk s 9 % ročným úrokom
z omeškania od 26. mája 2005 do zaplatenia, druhým výrokom návrh v časti o zaplatenie
sumy 324 000 Sk zamietol, ďalším v poradí tretím výrokom zaviazal odporcu uhradiť na
účet okresného súdu súdny poplatok v sume 200 000 Sk a štvrtým výrokom ho zaviazal na
účet právneho zástupcu navrhovateľa uhradiť trovy konania v sume 363 295 Sk do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku.
Odporca podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 38/2005 z 31. októbra
2006 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 25/2007
zo 17. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok zo 17. septembra 2007“), ktorým uvedený
rozsudok, pokiaľ ide o prvý výrok, zmenil tak, že odporcu zaviazal uhradiť navrhovateľovi
sumu 29 160 000 Sk a zostávajúce výroky tohto rozsudku potvrdil, a zároveň odporcu
zaviazal uhradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 170 936 Sk. Rozsudok
okresného súdu z 31. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu zo 17. septembra
2007 nadobudol právoplatnosť 3. decembra 2007 a na základe nich účastníci tohto konania
uzatvorili 10. júla 2008 dohodu o urovnaní.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal v predmetnej veci mimoriadne
dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 4 M Cdo 23/2008 z 21. decembra 2009 rozsudok okresného súdu z 31. októbra 2006
okrem výroku o zamietnutí návrhu v časti o zaplatenie sumy 324 000 Sk a rozsudok
krajského súdu zo 17. septembra 2007 okrem výroku, že prvostupňový rozsudok zostáva
v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku nedotknutý, zrušil a vec vrátil v rozsahu zrušenia
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Konanie v predmetnej veci bolo ďalej okresným súdom vedené
pod sp. zn. 8 C 31/2010, v ktorom rozhodovala tá istá zákonná sudkyňa ako v pôvodnom
konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2005.
Sťažovateľ, ktorý bol v tom čase poslancom Mestského zastupiteľstva mesta Č.
a podávateľ podnetu na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky, podaniami z 24. júna 2010 a 29. júna 2010 navrhol, aby okresný súd
rozhodol, že ako vedľajší účastník môže vstúpiť do konania sp. zn. 8 C 31/2010. V konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 38/2005 bolo uznesením okresného súdu zo 6. júna 2006 v znení
uznesenia okresného súdu z 1. augusta 2006 rozhodnuté o priznaní oslobodenia
navrhovateľa od súdnych poplatkov v celom rozsahu. Sťažovateľ ako vedľajší účastník
doručil okresnému súdu 13. septembra 2010 návrh na odňatie priznaného oslobodenia
od platenia súdnych poplatkov navrhovateľa z dôvodov v ňom uvedených.
Sťažovateľ ako vedľajší účastník doručil okresnému súdu 16. septembra 2010
pred pojednávaním „dôkazný návrh“ zo 14. septembra 2010. Okresný súd sťažovateľovi
pred uskutočnením pojednávania doručil kópiu podania odporcu označeného ako vzájomný
návrh z 13. septembra 2010. Na pojednávaní uskutočnenom 16. septembra 2010
na okresnom súde bol sťažovateľovi krátkou cestou doručený rovnopis podania
navrhovateľa označeného ako späťvzatie návrhu a vyjadrenie k vzájomnému návrhu zo 14.
septembra 2010, zároveň bol na tomto pojednávaní podaný návrh na vylúčenie vzájomného
návrhu odporcu na samostatné konanie. Sťažovateľ doručil k rukám predsedu okresného
súdu 20. septembra 2010 vyjadrenie k vzájomnému návrhu podanému odporcom, v ktorom
namietal porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Porušenie
uvedeného základného práva namietal aj sťažnosťou z 21. septembra 2010, o ktorej ústavný
súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 414/2010. Vo svojom uznesení v tejto
veci ústavný súd konštatoval, že sťažnosť bola podaná predčasne a sťažnosťou na porušenie
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa môže zaoberať až po právoplatnom
skončení veci samej.
Okresný súd následne v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 23. septembra 2010
tak, že súhlasí so späťvzatím návrhu navrhovateľom na zaplatenie 967 934,67 €
(29 160 000 Sk) a konanie zastavuje. Ďalej okresný súd vzájomný návrh odporcu, aby bolo
určené, že dohoda o urovnaní z 10. júla 2008 a kúpna zmluva v nej obsiahnutá, ktorej vklad
bol Správou katastra Č. povolený 11. augusta 2008 pod č. V 2335/2008, sú neplatné,
zamietol. Taktiež okresný súd zamietol aj tú časť vzájomného návrhu, ktorým odporca
žiadal určiť, aby navrhovateľ bol povinný zaplatiť odporcovi sumu 199 163,51 €
(6 000 000 Sk), sumu 17 733,22 € (534 231 Sk), vydať pozemky v katastrálnom území Č.
2
parc. č. CKN 1754/70 o výmere 1994 m– zastavané plochy a nádvoria a parcelné číslo
2
CKN 1149/12 o výmere 2032 m– ostatná plocha, alternatívne zaplatiť odporcovi peňažnú
náhradu v sume 200 619,83 € (6 043 873 Sk) a hradiť trovy konania, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd zaviazal odporcu povinnosťou hradiť navrhovateľovi
trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia v sume 5 981,08 € na účet právneho
zástupcu navrhovateľa do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
Proti rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2010 podal odvolanie odporca
i sťažovateľ. Sťažovateľ bol uznesením z 24. januára 2011 okresným súdom zaviazaný
zaplatiť v lehote 3 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za podané odvolanie v sume
25 150 €, proti ktorému podal 8. februára 2011 odvolanie. Podaním zo 16. februára 2011
požiadal okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku a v prílohe svojho podania
z 25. februára 2011 predložil okresnému súdu potrebné podklady. Okresný súd uznesením
z 27. júna 2011 odporcovi a sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
nepriznal, sťažovateľ sa však proti tomuto uzneseniu podaním z 28. júla 2011 odvolal.
Krajský súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2011 vo veci samej
tak, že rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2010 v častiach napadnutých odvolaniami
odporcu a sťažovateľa vrátane výroku o náhrade trov prvostupňového konania potvrdil
a zároveň odporcovi a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť solidárne navrhovateľovi
trovy odvolacieho konania v sume 1 516,73 € do 3 dní na účet právneho zástupcu
navrhovateľa.
Uznesením č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011 krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu z 24. januára 2011 (o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie sťažovateľovi) a uznesením č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011
potvrdil uznesenie okresného súdu z 27. júna 2011 (o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov odporcovi a sťažovateľovi), pričom obe uvedené uznesenia nadobudli
právoplatnosť 29. decembra 2011.
Rozsudok okresného súdu z 23. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského
súdu z 24. októbra 2011 nadobudol právoplatnosť 29. decembra 2011.
Sťažovateľ ďalej v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti uviedol:
«Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady pre funkciu
sudcu. Na určenie totožnosti zákonného sudcu je právne významná hore uvedená
podmienka ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a o doplnení
niektorých zákonov, podľa ktorej za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v
súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa Občianskeho súdneho poriadku vzájomná žaloba nebude prípustná ani
v prípadoch, keď predmet konania vymedzený vzájomným návrhom bude k doposiaľ
prejednávanému predmetu konania vo vzťahu prejudiciality. Ak by napr. proti pôvodne
podanej žalobe na plnenie podal vzájomný návrh žalovaný v tom zmysle, že požaduje
určenie, že zmluva, na základe ktorej sa žalobca domáha plnenia, je neplatná, pôjde
o typickú prejudiciálnu otázku, ktorú si musí súd samostatne posúdiť bez toho, aby takúto
otázku pojal do výroku svojho rozhodnutia. Takýto vzájomný návrh bude neprípustný.
Rovnako vzájomný návrh nebude prípustný v tých prípadoch, ak by uplatnený nárok
žalovaného do tej miery skutkovo nesúvisel s uplatneným nárokom žalobcu, že by sa vec
mala prideliť do iného súdneho registra, čo by porušovalo ústavný princíp neodňateľnosti
svojmu zákonnému sudcovi.
V tomto prípade sú konania vo vzťahu prejudiciality. Najmä však vzájomný návrh
odporcu skutkovo a ani právne nesúvisí s uplatneným nárokom navrhovateľa. Dokazovanie
vo veci bude potrebné vykonať úplne iným smerom, čo naruší i zásadu hospodárnosti
občianskeho súdneho konania. Je evidentné, že bol porušený ústavný princíp
„neodňateľnosti svojmu zákonnému sudcovi“, keď takýto vzájomný návrh nebol vylúčený
na samostatné konanie a najmä keď neprešiel elektronickou podateľňou s náhodným
výberom, čo znamená porušenie zákonných ustanovení ako aj interných predpisov súdu, v
čom vidí sťažovateľ porušenie svojho ústavného práva v postupe Okresného súdu Čadca a
Krajského súdu v Žiline.
Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že vec nebola uvedeným postupom
Okresného súdu Čadca pridelená zákonnému sudcovi a tým bolo porušené základné právo
účastníka konania „nebyť odňatý zákonnému sudcovi“. Zákonný sudca určený náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov na začiatku
konania je tým jediným zákonným sudcom pre celé konanie až do právoplatného skončenia
veci.
Na základe vyššie uvedeného postupu a rozhodnutí Okresného súdu Čadca
a Krajského súdu v Žiline došlo k porušeniu práva sťažovateľa „nebyť odňatý zákonnému
sudcovi“ upraveného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
Sťažovateľ považuje postup a rozhodnutia tak Okresného súdu Čadca ako aj
Krajského súdu v Žiline vo vzťahu k poplatkovej povinnosti účastníkov konania
za nesprávne a také, ktoré jednoznačne a evidentne nerešpektujú citované základné práva
a slobody (čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.) premietnuté do zákonnej úpravy § 18 O. s. p.
V rámci tohto súdneho konania bola poplatková povinnosť navrhovateľa za podaný
návrh na začatie konania vo výške 200.000,- Sk, čo predstavuje 6.638,78 €. Súd
navrhovateľa najskôr od povinnosti od súdnych poplatkov neoslobodil z dôvodu existencie
majetku v značnej hodnote. Po jeho odvolaní mu súd následne oslobodenie priznal
v podstate s odôvodnením, že vlastníctvo hnuteľných a nehnuteľných vecí si vyžaduje
náklady na ich údržbu, poistenie, daň a iné výdavky. Z uvedenej formulácie vyplýva, že
vlastníctvo hoc aj značného majetku nie je dôvodom na nepriznanie oslobodenie od súdnych
poplatkov.
Vo vzťahu ku sťažovateľovi predstavuje súdny poplatok za podané odvolanie sumu
25.150,- € (757.668,90 Sk). Oproti súdnemu poplatku, ktorý mal zaplatiť navrhovateľ
v prípade neoslobodenia, bol súdny poplatok sťažovateľa za odvolanie v tomto štádiu
konania cca 3,79 násobne vyšší. Sťažovateľovi nebolo priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov s tým, že dostatočne nepreukázal majetkové pomery, čo však nie je pravda,
nakoľko do súdneho spisu boli predložené doklady, na základe ktorých súdy bežne
majetkové pomery účastníkov konania posudzujú.
Navrhovateľ je živnostník, vystupuje vo viacerých obchodných spoločnostiach ako
spoločník a konateľ, vlastní veľké množstvo nehnuteľností, ktoré mu prinášajú značené
zisky. Okrem iného na základe dohody o urovnaní získal od Mesta Č. ďalší majetok
v podobe hotovosti a nehnuteľností, ktoré neskôr so ziskom speňažil. Podľa názoru
sťažovateľa navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal dôvody, na základe ktorých by mu mal
súd oslobodenie priznať, napriek tomu mu bolo oslobodenie priznané. Sťažovateľ poukazuje
aj na skutočnosť, že sa súdy s jeho návrhom na odňatie priznaného oslobodenia
navrhovateľa žiadnym spôsobom nevysporiadali a po predložení dôkazov o jeho značnom
majetku mu oslobodenie ponechali.
Naproti tomu sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá ani zďaleka nedisponuje takým
majetkom a takými finančnými možnosťami ako navrhovateľ. Svoje majetkové pomery
zdokladoval podobne ako navrhovateľ. Súdy však vo vzťahu k nemu nepostupovali v zmysle
zásady „rovnosti účastníkov konania“, pretože navrhovateľom predložené doklady
akceptovali a vyhodnotili ich ako odôvodňujúce priznať oslobodenie na rozdiel
od sťažovateľa, kde jeho dôkazy ako odôvodňujúce na priznanie oslobodenia neboli
akceptované.
Účastníci rovnako zdokladovali svoje majetkové pomery predložením relevantných
dokladov, pričom sťažovateľ súdu naviac zdokladoval aj ďalší majetok navrhovateľa. Súdy
napriek tomu pri navrhovateľovi vyhodnotili jeho majetok na jeho ťarchu a oslobodenie mu
priznali a pri sťažovateľovi sa s jeho majetkovými pomermi v podstate nezaoberali
a oslobodenie mu nepriznali.
Sťažovateľ teda vidí porušenie základného práva „rovnosti účastníkov konania“
v tom, že pri oslobodzovaní od súdnych poplatkov súdy nepostupovali vo vzťahu
k účastníkom konania rovnako, keď zdokladované majetkové pomery navrhovateľa
vyhodnotili ako postačujúce na jeho oslobodenie od súdnych poplatkov a zdokladované
majetkové pomery sťažovateľa vyhodnotili ako neodôvodňujúce na priznanie čo i len
čiastočného oslobodenia od súdnych poplatkov aj vzhľadom k výške súdneho poplatku, ku
ktorému bol sťažovateľ zaviazaný. Tým súdy vystavili sťažovateľa do podstatne
nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je navrhovateľ.
Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že v súdnom konaní oproti nemu bol
navrhovateľ postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Čadca ako aj Krajského súdu
v Žiline neprimerane zvýhodnený. Navrhovateľ hoc preukázateľne majetný bol od nižšieho
súdneho poplatku oslobodený a sťažovateľ hoc preukázateľne s podstatne horšou
majetkovou situáciou od podstatne vyššieho súdneho poplatku oslobodený nebol. Týmto
bolo porušené základné právo sťažovateľa „rovnosti účastníkov konania“ upraveného
v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy bolo rozsudkom okresného súdu
z 23. septembra 2010 a rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011, ako aj
postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, uvedené rozsudky zruší a vec vráti
okresnému súdu na ďalšie konanie, prikáže okresnému súdu, aby vzájomný
návrh odporcu z 13. septembra 2010 pridelil náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom zákonnému sudcovi,
ďalej vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bolo uznesením
okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu
porušené, uvedené uznesenia zruší a vec vráti späť na ďalšie konanie okresnému súdu, ďalej
vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy bolo uznesením okresného súdu
z 27. júna 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011
porušené, uvedené uznesenia zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, a napokon
prizná mu náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €, ktoré mu zaviaže zaplatiť
na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti nálezu.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. septembra 2010
a postupom a rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011, uznesením okresného súdu
č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 312/2011-
365 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu, uznesením
okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011 a uznesením krajského súdu
č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011, ako aj postupom predchádzajúcim jeho
vydaniu. K porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi došlo podľa
sťažovateľa v dôsledku toho, že v predmetnom konaní podaný vzájomný návrh odporcu,
ktorý skutkovo ani právne nesúvisí s nárokom uplatneným navrhovateľom, súdy zúčastnené
na rozhodovaní v predmetnej veci nevylúčili na samostatné konanie, z čoho vyplýva, že
uvedená vec nebola pridelená zákonnému sudcovi. Porušenie svojho základného práva na
rovnosť účastníkov v konaní vidí sťažovateľ v tom, že súdy zúčastnené na rozhodovaní
v predmetnej veci mu nepriznali oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, a to napriek
tomu, že svoje majetkové pomery v konaní zdokladoval „podobne ako navrhovateľ“,
ktorému súdy oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznali, a aj napriek tomu, že ako
fyzická osoba na rozdiel od navrhovateľa nedisponuje takým majetkom ako on.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom a rozsudkom okresného súdu z 23. septembra 2010, ako aj k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uzneseniami okresného súdu
č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011
a postupom predchádzajúcim ich vydaniu
Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2010, ako aj vo vzťahu
k uzneseniam okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011 a č. k. 8 C 31/2010-
408 z 27. júna 2011 ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý
vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, v danom prípade nemá právomoc preskúmavať uvedený
rozsudok a uznesenia, pretože postup okresného súdu jeho rozsudok i uznesenia
v predmetnej veci už preskúmal na základe riadnych opravných prostriedkov (podaných
odvolaní) sťažovateľa krajský súd.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom a rozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2011
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva nebyť odňatý
zákonnému sudcovi, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho, že o vzájomnom návrhu
odporcu podanom v predmetnom konaní nerozhodoval zákonný sudca.
Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku je dovolanie prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Sťažovateľom predložená námietka, podľa ktorej v predmetnom konaní
nerozhodoval zákonný sudca, predstavuje vadu konania, ktorú je sťažovateľ oprávnený
namietať prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, o ktorom
rozhoduje na základe právomoci mu zverenej najvyšší súd.
S ohľadom na princíp subsidiarity ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
uzneseniami krajského súdu č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011
a č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011
Sťažovateľ namieta, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu jeho základného
práva na rovnosť účastníkov konania odvolávajúc sa na odlišný prístup krajského súdu pri
rozhodovaní o žiadostiach o oslobodenie od súdnych poplatkov podaných jednotlivými
účastníkmi tohto konania.
Uznesením č. k. 5 Co 312/2011-365 z 24. októbra 2011 krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-344 z 24. januára 2011, ktorým okresný súd
sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu a odvolateľovi uložil
povinnosť zaplatiť na jeho účet súdny poplatok za podané odvolanie v sume 25 150 €.
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu
sp. zn. 5 Co 312/2011 z 24. októbra 2011 a sťažovateľom namietaným porušením
základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto jeho
námietky proti nemu považoval za zjavne neopodstatnené.
Uznesením č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011 krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 31/2010-408 z 27. júna 2011, ktorým okresný súd
sťažovateľovi ako vedľajšiemu účastníkovi konania na strane odporcu nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. V podstatnej časti odôvodnenia uznesenia krajského
súdu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011 krajský súd uviedol:
«Preskúmaním napadnutého uznesenia predloženého spisu, ako aj tvrdení
vznesených vedľajším účastníkom, odvolací súd konštatuje, že okresný súd správne
postupoval, keď nepriznal vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov.
Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že vedľajší účastník na strane odporcu
požiadal podaním doručeným okresnému súdu dňa 16. 2. 2011 o oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov. Okresný súd následne výzvou zo dňa 2. 3. 2011, doručenou právnemu
zástupcovi vedľajšieho účastníka dňa 8. 3. 2011 vyzval vedľajšieho účastníka na
predloženie dokladov, a to príjmu za rok 2010 do februára 2011, potvrdenia
od zamestnávateľa, príjem zo živnosti, ďalej aby oznámil, s kým žije v spoločnej
domácnosti, a aký je jeho príjem, ktorý žiadal doložiť dokladmi, aby písomne deklaroval, či
má peňažné prostriedky na účtoch v tuzemských resp. cudzozemských peňažných ústavov,
ak áno, aby účty identifikoval a oznámil súdu aktuálny zostatok týchto účtov, aby oznámil,
či vlastní hnuteľný a nehnuteľný majetok väčšej hodnoty s uvedením katastrálneho územia,
obce, listu vlastníctva a pod. Vedľajší účastník na strane odporcu na výzvu okresného súdu
nijako nereagoval, pričom okresný súd rozhodol až dňa 27. 6. 2011, t. j. po dlhšom časovom
období. Odvolací súd mal vzhľadom na uvedené za to, že námietka vedľajšieho účastníka
v tom smere, že mu okresný súd nedoručil na vyplnenie tlačivo „Potvrdenie o osobných,
majetkových a zárobkových pomeroch“, je nedôvodná. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd
nemá povinnosť uvedené tlačivo účastníkovi zaslať, navyše keď ho predmetnou výzvou
požiadal o deklarovanie údajov a doloženie dokladov, ktoré by vyplývali aj z uvedeného
tlačiva. Navyše okresný súd správne poukázal na to. že nakoľko si vedľajší účastník zásielku
s predmetnou výzvou nevyzdvihol v odbernej lehote na súde, uplatnila sa v tomto prípade
fikcia doručenia. Je potrebné zdôrazniť, že návrh, resp. žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov podáva účastník konania, o ktorého oslobodenie ide (dispozičné právo účastníka
konania), preto v tejto časti konania nesie bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno. Je
v záujme účastníka konania, aby predložil všetky doklady vzťahujúce sa k jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Tieto doklady je povinný predložiť spolu so žiadosťou,
tak aby súd mohol posúdiť odôvodnenosť žiadosti účastníka konania v zmysle ustanovenia
§ 138 O. s. p.. V prípade, že tak účastník neurobí, súd ho vyzve na preukázanie jeho
osobných, majetkových a zárobkových pomerov, pričom uvedené tlačivo „Potvrdenie
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch“ slúži len ako pomôcka. Vedľajší
účastník ignorovaním výzvy okresného súdu si v tomto prípade nesplnil povinnosť tvrdenia
a ani dôkaznú povinnosť. Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by vedľajší
účastník nemohol doklady, ktoré doložil k odvolaniu, predložiť už pri rozhodovaní
okresného súdu. Odvolací súd preto považoval napadnuté uznesenie okresného súdu za
vecne správne, stotožnil sa s ním a v plnom rozsahu odkazuje na jeho odôvodnenie.»
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom a v sťažnosti nenamietal porušenie ústavnoprocesných princípov
súdneho konania zakotvených v čl. 46 ústavy, ale len porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy.
Ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľa a v dôsledku tejto viazanosti mu neprináleží
v prípade sťažovateľa preskúmanie možnosti porušenia ústavnoprocesných princípov
súdneho konania zakotvených v čl. 46 ústavy, keď ich porušenie sťažovateľ nenamietal.
Krajský súd v uvedenom konaní uznesením č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra
2011 rozhodoval vo veci žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorého
účastníkom je iba poplatník, t. j. osoba, ktorá iniciovala poplatkový úkon, resp. osoba
viazaná povinnosťou zaplatiť súdny poplatok, s ohľadom na to možno konštatovať, že
k porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v rámci
konania o oslobodenie od súdnych poplatkov dôjsť nemohlo. Ústavný súd preto námietky
sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu č. k. 5 Co 313/2011-368 z 24. októbra 2011
považoval za zjavne neopodstatnené.
Nad rámec uvedeného vo vzťahu k časti petitu, ktorý znie: „Okresnému súdu Čadca
prikazuje, aby vzájomný návrh odporcu Mesto Č. zo dňa 13. 9. 2010 súdu doručený dňa 14.
9. 2010 doposiaľ vedený v konaní pod sp. zn. 8C/31/2010 bol pridelený náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených
ministerstvom zákonnému sudcovi“, ústavný súd uvádza, že táto právomoc mu nie je daná.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2012