Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 450/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z. V., L., zastúpeného advokátom JUDr. T. N., N., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1

, práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. októbra

2010 doručená sťažnosť Z. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 3 a (ďalej

len „ústava“), práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. júla 2010

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ

uzatvoril s obchodnou spoločnosťou M., a. s., zmluvu o budúcej zmluve, predmetom ktorej

bol odplatný prevod vlastníckeho práva k bližšie označeným motorovým vozidlám (ďalej

len „predmetné motorové vozidlá“) za dohodnutú kúpnu cenu uhrádzanú vo vopred

dohodnutých splátkach. Podľa dojednaní zmluvných strán bola obchodná spoločnosť M., a.

s., ako budúci predávajúci povinná zaslať sťažovateľovi ako budúcemu kupujúcemu

kúpnopredajnú zmluvu na predmet zmluvy najneskôr do 1. januára 2006, a to po uhradení

dohodnutej kúpnej ceny. Predmetné motorové vozidlá boli odovzdané sťažovateľovi do

užívania dňom podpisu zmluvy 30. júna 2003. Uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. marca 2005 bol vyhlásený konkurz na

majetok obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „úpadca“), ktorá bola právnym nástupcom

obchodnej spoločnosti M., a. s. Konkurznou prihláškou si sťažovateľ uplatnil svoju

pohľadávku v celkovej výške 12 289 642,30 Sk voči úpadcovi, pričom správca konkurznej

podstaty ju neuznal vo výške 5 280 000 Sk, teda v sume rovnajúcej sa zaplatenej kúpnej

cene za predmetné motorové vozidlá. K uznaniu aj tejto časti uplatnenej pohľadávky došlo

až rozsudkom krajského súdu č. k. -78 z 8. februára 2007.

3. Sťažovateľ sa žalobným návrhom, označeným ako „Žaloba o vylúčenie veci

z konkurznej podstaty“, doručeným krajskému súdu 5. apríla 2006 domáhal vydania

rozsudku, ktorým sa hnuteľné veci – predmetné motorové vozidlá, vylučujú zo súpisu

majetku konkurznej podstaty úpadcu. Svoj nárok odvodil zo zmluvných dojednaní

vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve z 30. júna 2003 uzatvorenej s právnym

predchodcom úpadcu, podľa ktorých mal sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke právo

k predmetným motorovým vozidlám po 1. januári 2006, a to tak, že budúci predávajúci mal

sťažovateľovi do 1. januára 2006 predložiť kúpnu zmluvu na predmetné motorové vozidlá.

Svoj právny nárok podporil aj ustanovením Obchodného

zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Krajský súd po

vykonaní dokazovania rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho žalobného návrhu z dôvodu

vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. marca 2005. Táto skutočnosť bola takou podstatnou zmenou okolností, s ktorou zákon

č. o konkurze a vyrovnaní účinný v čase vyhlásenia konkurzu na majetok

úpadcu spájal aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu a predmetné motorové vozidlá boli

ako vlastníctvo úpadcu zaradené do jeho konkurznej podstaty. Vykonaným dokazovaním

považoval súd za dostatočne preukázané vlastnícke právo úpadcu k predmetným

motorovým vozidlám a ich opodstatnené zapísanie správcom konkurznej podstaty do

konkurznej podstaty úpadcu. Ďalej súd dôvodil aj ustanovením § 290 ods. 2 Obchodného

zákonníka s poukazom na to, že tým, že si sťažovateľ uplatnil svoje pohľadávky voči

úpadcovi v konkurznom konaní a tieto boli zistené a uznané a zaradené do prvej triedy pre

účely rozvrhu vrátane pohľadávky rovnajúcej sa zaplatenej kúpnej ceny za predmetné

motorové vozidlá, zvolil si právo predpokladané citovaným ustanovením obchodného

zákonníka ako dôsledok nesplnenia záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve.

4. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 na

odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -64 z 19. mája

2009 ako vecne správny. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

z 22. júla 2010 sťažovateľom podané dovolanie odmietol, proti čomu sa sťažovateľ bránil

podanou ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľ v podanej sťažnosti dôvodil:

„Podotýkam, že v zmluve o budúcej zmluve bolo dohodnuté nadobudnutie

vlastníckeho práva po 01. 01. 2006, takže podľa názoru sťažovateľa, vlastnícke právo

k predmetným motorovým vozidlám nadobudol jednak úplným zaplatením kúpnej ceny

a jednak uplynutím dátumu 01. 01. 2006...

Na základe uvedeného skutkového stavu sa sťažovateľ domnieval, že jeho nárok na

vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu je oprávnený, lebo podľa § 445 OBCHZ

sťažovateľ a právny predchodca úpadcu v zmluve o budúcej zmluve... sa dohodli na výhrade

vlastníckeho práva tak, že na sťažovateľa prejde vlastnícke právo po 01. 01. 2006, po

úplnom zaplatení dohodnutej kúpne ceny, čo sa aj stalo...

Žalobca proti rozsudku najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 17. 09. 2009...

podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktoré bolo tiež Najvyšším súdom...

odmietnuté z dôvodu neprípustnosti dovolania, a to bez toho, aby sa súd zaoberal

napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti...

Sťažovateľ namieta hlavne porušenie vlastníckeho práva podľa ... a čl.

1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru...

K zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa došlo už tým, že v Zmluve o budúcej

zmluve dohodnuté nadobudnutie vlastníckeho práva po 01. 01. 2006 k predmetným

motorovým vozidlám nebolo právne umožnené úpadcom a ani na základe rozhodnutí

jednotlivých súdov konajúcich o návrhu sťažovateľa ohľadne vylúčenia veci z konkurznej

podstaty.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa... na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa

... na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... práva na

ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20

ods. 3 ... a podľa dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru... bolo uznesením

Najvyššieho súdu... č. zo dňa 22. 07. 2010 porušené.

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. zo dňa

22. 07. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20

ods. 3 viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného

súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ

domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2

ods. 2 ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

9. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv inter alia podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. júla 2010. Jeho podstatná argumentácia týkajúca sa napadnutého

rozhodnutiu sa koncentrovala (bod 4) k nesúhlasu s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorý odmietol ním podané dovolanie bez zohľadnenia jeho opodstatnenosti z vecnej

stránky. „... dovolanie... bolo... Najvyšším súdom... odmietnuté z dôvodu neprípustnosti

dovolania, a to bez toho, aby sa súd zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho

vecnej správnosti“.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

12. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí (sp. zn. z 22. júla

2010) v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa { ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. O tento prípad v prejednávanej veci

nejde, lebo napadnutý rozsudok je rozsudkom potvrdzujúcim. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci; ani o tento prípad v predmetnej veci

nejde, dovolací súd doposiaľ v tejto veci nerozhodoval, a preto nevyslovil (ani nemohol

vysloviť) právny názor. Podľa , dovolanie je prípustné tiež proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; napokon ani o tento

prípad nejde, lebo odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil.

Dovolanie je všeobecne prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení až g) I keď sa

dovolateľ žiadneho z týchto dôvodov nedovolával, dovolací súd ex offo skúmal, či je daná

prípustnosť dovolania z niektorého z týchto dôvodov, pričom nezistil existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Keďže Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238

, ani v zmysle , dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu... odmietol, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok

nie je prípustný, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho

vecnej správnosti.“

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. Podstatná argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k ústavnou sťažnosťou

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu spočívala (bod 4 a 9) v jeho nesúhlase

s odmietnutím ním podaného dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodu

jeho neprípustnosti, a to bez toho, aby sa najvyšší súd ako súd dovolací zaoberal vecnou

stránkou dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17.

septembra 2009 a v ňom obsiahnutými právnymi názormi na opodstatnenosť jeho nároku na

vylúčenie ním označených hnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu. V danej veci

ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné a tak

zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že

sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno právne závery najvyššieho

súdu k otázke prípustnosti dovolania považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho

súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných

ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným

uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je záruka,

že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.

V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,

a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv ( a dohovoru), a preto

bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 3 a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu

17. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal

tiež porušenie základných práv zaručených v a 3 a práva podľa

dodatkového protokolu.

18. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa a 3 ,

ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať

sa osobitne uvedeným článkom a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho

taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júla 2010 a možným

porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, nemožno vzhľadom na to

uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa a 3 , ako

ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

19. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej

porušenie a 3 a dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.

II.C

20. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2, 3 a 4) nesúhlasil tiež s právnym

posúdením jeho veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali – okrem

dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. prvostupňový krajský súd a odvolací najvyšší súd.

Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu

k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom

z obsahu (bod 8) a zo skutočnosti, že sťažovateľ,

kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom (advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti

napadol iba dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. júla

2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľa sa preto ústavný súd

(súc viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti zaoberať.

III.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010