Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 450/2010
PDF · 252.99 KB
No categories available
I. ÚS 450/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť Z. V., L., zastúpeného advokátom JUDr. T. N., N., vo
veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 26. októbra
2010 doručená sťažnosť Z. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V/55/2009 z 22. júla 2010
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ
uzatvoril s obchodnou spoločnosťou M., a. s., zmluvu o budúcej zmluve, predmetom ktorej
bol odplatný prevod vlastníckeho práva k bližšie označeným motorovým vozidlám (ďalej
len „predmetné motorové vozidlá“) za dohodnutú kúpnu cenu uhrádzanú vo vopred
dohodnutých splátkach. Podľa dojednaní zmluvných strán bola obchodná spoločnosť M., a.
s., ako budúci predávajúci povinná zaslať sťažovateľovi ako budúcemu kupujúcemu
kúpnopredajnú zmluvu na predmet zmluvy najneskôr do 1. januára 2006, a to po uhradení
dohodnutej kúpnej ceny. Predmetné motorové vozidlá boli odovzdané sťažovateľovi do
užívania dňom podpisu zmluvy 30. júna 2003. Uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 K 223/04 z 22. marca 2005 bol vyhlásený konkurz na
majetok obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „úpadca“), ktorá bola právnym nástupcom
obchodnej spoločnosti M., a. s. Konkurznou prihláškou si sťažovateľ uplatnil svoju
pohľadávku v celkovej výške 12 289 642,30 Sk voči úpadcovi, pričom správca konkurznej
podstaty ju neuznal vo výške 5 280 000 Sk, teda v sume rovnajúcej sa zaplatenej kúpnej
cene za predmetné motorové vozidlá. K uznaniu aj tejto časti uplatnenej pohľadávky došlo
až rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Cbi 54/05-78 z 8. februára 2007.
3. Sťažovateľ sa žalobným návrhom, označeným ako „Žaloba o vylúčenie veci
z konkurznej podstaty“, doručeným krajskému súdu 5. apríla 2006 domáhal vydania
rozsudku, ktorým sa hnuteľné veci – predmetné motorové vozidlá, vylučujú zo súpisu
majetku konkurznej podstaty úpadcu. Svoj nárok odvodil zo zmluvných dojednaní
vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve z 30. júna 2003 uzatvorenej s právnym
predchodcom úpadcu, podľa ktorých mal sťažovateľ nadobudnúť vlastnícke právo
k predmetným motorovým vozidlám po 1. januári 2006, a to tak, že budúci predávajúci mal
sťažovateľovi do 1. januára 2006 predložiť kúpnu zmluvu na predmetné motorové vozidlá.
Svoj právny nárok podporil aj ustanovením § 445 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Krajský súd po
vykonaní dokazovania rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho žalobného návrhu z dôvodu
vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu uznesením krajského súdu sp. zn. 3 K 223/04
z 22. marca 2005. Táto skutočnosť bola takou podstatnou zmenou okolností, s ktorou zákon
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinný v čase vyhlásenia konkurzu na majetok
úpadcu spájal aj zánik záväzku uzavrieť budúcu zmluvu a predmetné motorové vozidlá boli
ako vlastníctvo úpadcu zaradené do jeho konkurznej podstaty. Vykonaným dokazovaním
považoval súd za dostatočne preukázané vlastnícke právo úpadcu k predmetným
motorovým vozidlám a ich opodstatnené zapísanie správcom konkurznej podstaty do
konkurznej podstaty úpadcu. Ďalej súd dôvodil aj ustanovením § 290 ods. 2 Obchodného
zákonníka s poukazom na to, že tým, že si sťažovateľ uplatnil svoje pohľadávky voči
úpadcovi v konkurznom konaní a tieto boli zistené a uznané a zaradené do prvej triedy pre
účely rozvrhu vrátane pohľadávky rovnajúcej sa zaplatenej kúpnej ceny za predmetné
motorové vozidlá, zvolil si právo predpokladané citovaným ustanovením obchodného
zákonníka ako dôsledok nesplnenia záväzku zo zmluvy o budúcej zmluve.
4. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Obo 78/2009 zo 17. septembra 2009 na
odvolanie sťažovateľa potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbi 46/2006-64 z 19. mája
2009 ako vecne správny. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 1 ObdoV/55/2009
z 22. júla 2010 sťažovateľom podané dovolanie odmietol, proti čomu sa sťažovateľ bránil
podanou ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľ v podanej sťažnosti dôvodil:
„Podotýkam, že v zmluve o budúcej zmluve bolo dohodnuté nadobudnutie
vlastníckeho práva po 01. 01. 2006, takže podľa názoru sťažovateľa, vlastnícke právo
k predmetným motorovým vozidlám nadobudol jednak úplným zaplatením kúpnej ceny
a jednak uplynutím dátumu 01. 01. 2006...
Na základe uvedeného skutkového stavu sa sťažovateľ domnieval, že jeho nárok na
vylúčenie vecí z konkurznej podstaty úpadcu je oprávnený, lebo podľa § 445 OBCHZ
sťažovateľ a právny predchodca úpadcu v zmluve o budúcej zmluve... sa dohodli na výhrade
vlastníckeho práva tak, že na sťažovateľa prejde vlastnícke právo po 01. 01. 2006, po
úplnom zaplatení dohodnutej kúpne ceny, čo sa aj stalo...
Žalobca proti rozsudku najvyššieho súdu... č. k. 6 Obo 78/2009 zo dňa 17. 09. 2009...
podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, ktoré bolo tiež Najvyšším súdom...
odmietnuté z dôvodu neprípustnosti dovolania, a to bez toho, aby sa súd zaoberal
napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti...
Sťažovateľ namieta hlavne porušenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy... a čl.
1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru...
K zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa došlo už tým, že v Zmluve o budúcej
zmluve dohodnuté nadobudnutie vlastníckeho práva po 01. 01. 2006 k predmetným
motorovým vozidlám nebolo právne umožnené úpadcom a ani na základe rozhodnutí
jednotlivých súdov konajúcich o návrhu sťažovateľa ohľadne vylúčenia veci z konkurznej
podstaty.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa... na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... práva na
ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, na ochranu pred vyvlastnením podľa čl. 20
ods. 3 Ústavy... a podľa čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 k dohovoru... bolo uznesením
Najvyššieho súdu... č. 1 ObdoV/55/2009 zo dňa 22. 07. 2010 porušené.
Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. 1 ObdoV/55/2009 zo dňa
22. 07. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného
súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ
domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2
ods. 2 ústavy).
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
9. Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv inter alia podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010. Jeho podstatná argumentácia týkajúca sa napadnutého
rozhodnutiu sa koncentrovala (bod 4) k nesúhlasu s právnym názorom najvyššieho súdu,
ktorý odmietol ním podané dovolanie bez zohľadnenia jeho opodstatnenosti z vecnej
stránky. „... dovolanie... bolo... Najvyšším súdom... odmietnuté z dôvodu neprípustnosti
dovolania, a to bez toho, aby sa súd zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho
vecnej správnosti“.
10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne
procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce
z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho
účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,
12. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí (sp. zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla
2010) v podstatnom uviedol:
„Najvyšší súd... najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa {§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. O tento prípad v prejednávanej veci
nejde, lebo napadnutý rozsudok je rozsudkom potvrdzujúcim. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci; ani o tento prípad v predmetnej veci
nejde, dovolací súd doposiaľ v tejto veci nerozhodoval, a preto nevyslovil (ani nemohol
vysloviť) právny názor. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu; napokon ani o tento
prípad nejde, lebo odvolací súd prípustnosť dovolania nevyslovil.
Dovolanie je všeobecne prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 písm. a) až g) O. s. p. I keď sa
dovolateľ žiadneho z týchto dôvodov nedovolával, dovolací súd ex offo skúmal, či je daná
prípustnosť dovolania z niektorého z týchto dôvodov, pričom nezistil existenciu žiadnej
podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Keďže Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238
O. s. p., ani v zmysle § 237 O. s. p., dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu... odmietol, lebo smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok
nie je prípustný, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho
vecnej správnosti.“
13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
14. Podstatná argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k ústavnou sťažnosťou
napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu spočívala (bod 4 a 9) v jeho nesúhlase
s odmietnutím ním podaného dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodu
jeho neprípustnosti, a to bez toho, aby sa najvyšší súd ako súd dovolací zaoberal vecnou
stránkou dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 78/2009 zo 17.
septembra 2009 a v ňom obsiahnutými právnymi názormi na opodstatnenosť jeho nároku na
vylúčenie ním označených hnuteľných vecí z konkurznej podstaty úpadcu. V danej veci
ústavný súd nezistil, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo svojvoľné a tak
zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že
sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.
Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno právne závery najvyššieho
súdu k otázke prípustnosti dovolania považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.
15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho
súdu konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných
ustanovení je namietané rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené.
16. V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným
uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,
a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru), a preto
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
II.B
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu
17. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu namietal
tiež porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
18. Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy,
ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať
sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa neho
taktiež porušené. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla 2010 a možným
porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, nemožno vzhľadom na to
uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľových práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ako
ani podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
19. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa
hmotnoprávneho charakteru (IV. ÚS 116/05). Ústavný súd totiž v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.
Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej
porušenie čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu zjavne neopodstatnená.
II.C
20. Sťažovateľ v texte podanej sťažnosti (pozri bod 2, 3 a 4) nesúhlasil tiež s právnym
posúdením jeho veci (ako takej), o ktorej v inštančnom postupe rozhodovali – okrem
dovolacieho – aj nižšie súdy, t. j. prvostupňový krajský súd a odvolací najvyšší súd.
Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu
k – v petite označenému – napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu. Vychádzal pritom
z obsahu § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde (bod 8) a zo skutočnosti, že sťažovateľ,
kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom (advokátom), v podanej ústavnej sťažnosti
napadol iba dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/55/2009 z 22. júla
2010. Rešpektujúc uvedené dispozičné oprávnenie strany sťažovateľa sa preto ústavný súd
(súc viazaný návrhom sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) nemohol touto časťou sťažnosti zaoberať.
III.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. novembra 2010