Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 444/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného

porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a podľa čl. 6 od. 1, 2 a 3 písm. b), c)

a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Nitre a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o jeho trestných

veciach vedených na prvostupňovom súde pod sp. zn. a sp. zn. , ako

aj rozhodnutiami v merite veci vydanými týmito súdmi a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2010

doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním zo 16. augusta 2010,

ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a ods. 4 a podľa čl. 6 ods.

1, 2 a 3 písm. b) c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v jeho trestných

veciach vedených pod sp. zn. a pod sp. zn. a rozhodnutiami v merite

veci vydanými týmto súdom v označených konaniach, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacích konaniach o týchto veciach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. a tiež v dovolacích konaniach

vedených pod sp. zn. , a pod sp. zn.

a meritórnymi rozhodnutiami najvyššieho súdu vydanými v týchto odvolacích, resp.

dovolacích konaniach.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, ako aj z obsahu súdnych spisov

krajského súdu sp. zn. a sp. zn. , do ktorých v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol, vyplýva:

A. sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu z 10. októbra 2005 sp. zn.

„uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. b), písm. c) ...“, za čo mu bol uložený „podľa

účinného do 1. januára 2006, trest odňatia slobody v trvaní 9 (deväť)

rokov...“ Rozsudok krajského súdu „nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 8. februára

2006, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací, uznesením sp. zn. 1 To

110/2005, podľa účinného do 1. januára 2006 odvolanie

obžalovaného ako nedôvodné zamietol...“. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

súdu z 10. októbra 2005 sp. zn. najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 6/2006

z 19. marca 2007 „podľa a a contrario“

odmietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo 20. septembra 2007 doručené

sťažovateľovi.

B. a) Sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. januára

2007 uznaný „za vinného... z pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1,

ods. 2 písm. a), písm. b), písm. j) ..

a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného

zákona...“, za čo mu krajský súd uložil „podľa § 219 ods. 2 za použitia § 29 ods. 1, ods. 3

písm. a), písm. b), písm. c) a , súhrnný trest

odňatia slobody na doživotie...“ so zaradením do III. nápravnovýchovnej skupiny. Zároveň

zrušil výrok „o treste rozsudku krajského súdu z 10. októbra 2005 sp. zn. , ako aj

ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce...“ (týkajúce sa pokračovania

trestného činu lúpeže, pozn.). Tento rozsudok krajského súdu „nadobudol právoplatnosť

a vykonateľnosť 7. novembra 2007, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením

sp. zn. , podľa , účinného do 1. januára 2006,

odvolanie obvineného zamietol“. Odpis uznesenia najvyššieho súdu bol sťažovateľovi

a jeho obhajcovi doručený 10. januára 2008, resp. 9. januára 2008.

b) Dovolanie sťažovateľa z 11. novembra 2008 proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 17. januára 2007 „v spojitosti so zamietajúcim uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v Bratislave, sp. zn. “ najvyšší súd uznesením sp. zn.

1 Tdo V 14/2008 z 2. marca 2009 „podľa “ odmietol.

c) Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2009

napadol sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. augusta 2008, ktorý nálezom

č. k. -93 z 21. januára 2010 rozhodol takto:

„1. Právo P. L. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1

Tdo V 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. marca 2009 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje a to z dôvodov uvedených v odôvodnení

nálezu.“

d) Po vrátení veci najvyšší súd ďalej konal a uznesením sp. zn. zo

16. júna 2010 dovolanie sťažovateľa „podľa “ odmietol.

Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 13. augusta 2010 (pozri bod 5).

3. Sťažovateľ v sťažnosti k ním tvrdenému porušeniu označených práv menovanými

súdmi (bod 1) v podstatnom uviedol:

„... Môj návrh smeruje proti celému trestnému konaniu ako celku - t. j. proti

odsudzujúcemu rozsudku ako takému. Práve preto som návrhom napadol rozhodnutia

všetkých súdov s tým, že nechám už na posúdení ústavného súdu, ako sa s týmito faktami

vysporiadala... K porušeniu mojich práv došlo tým, že som bol odsúdený za trestné činy,

ktoré som nespáchal a ktoré mi neboli dokázané, či už zákonným alebo iným podobným

spôsobom. Moje námietky porušenia práva sa preto vzťahujú najmä na hodnotenie dôkazov,

svojvoľné hodnotenie dôkazov, nesprávne zistenie skutočného stavu veci a pod... A ani po

vyčerpaní odvolania a dovolania sa neobnovili uvedené porušenia práv resp. stav pred

porušením mojich práv. Dal som teda možnosť štátu, aby napravil porušenie práv...“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

„1) Základné práva a slobody P. L. v trestnom konaní vedenom proti nemu na KS-

Nitra a Najvyššom súde SR, zaručované v čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. b) c) d) Dohovoru a v čl. 5

ods. 1 písm. a) a ods. 4 Dohovoru porušené boli.

2) Ústavný súd nariaďuje, aby Najvyšší súd SR nariadil prepustenie P. L. na

slobodu.

(alternatívne)

Ústavný súd nariaďuje prepustenie P. L. na slobodu.

3) Ústavný súd zrušuje rozhodnutia súdov v trestnom konaní vedenom proti P. L.“

5. V podaní zo 16. augusta 2010 označenom ako „Návrh... v zmysle čl. 127 ods. 1

“ sťažovateľ opätovne namieta porušenie ním označených práv

menovanými všeobecnými súdmi „tentoraz... po doručení rozhodnutia...“, t. j. uznesenia

Najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010, ktoré „... mi bolo doručené dňa

13. augusta 2010...“. Sťažovateľ uviedol, že „keďže ide o tú istú vec, nebudem znovu

prepisovať celý obsah podania zo dňa 12. júla 2010, ale týmto naň len odkazujem“.

Predloženie opätovného podania odôvodnil obavou, aby jeho pôvodné podanie (z 12. júla

2010) ústavný súd neodmietol, preto, „... lebo návrh bol podaný predčasne“.

V opakovanom podaní (návrhu) sťažovateľ v podstate totožne (rovnakým okruhom

tvrdených skutočností) odôvodnil v pôvodnom návrhu už uvádzaný popis údajného (ním

tvrdeného) protiústavného postupu vo veci konajúcich trestných súdov (pozri tiež bod 3),

ktorý bližšie konkretizoval takto: «Návrhom - touto ústavnou sťažnosťou sa domáham

najmä toho, aby ústavný súd vyslovil, že:

1) Moje odsúdenie - uznanie viny je porušením čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, keďže

súdy rozhodli o mojej vine na podklade nezákonne získaných dôkazoch, že rekognície ktoré

boli alebo, sú vykonané spôsobom, že opoznávajúca osoba ma už videla pre opoznávaním

alebo opakovane (čo je jedno a to isté) nie sú/neboli vykonané spôsobom, ktorý

v inkriminovanom čase ustanovoval zákon (), čím došlo k porušeniu môjho

práva na spravodlivé súdne konanie, keďže som bol odsúdený práve na podklade takýchto

nezákonných dôkazoch.

2) Moje odsúdenie na podklade prečítaných výpovedí svedkov z prípravného

konania, ktorý pred súdom využili svoje právo nevypovedať, je porušením čl. 6 ods. 1

Dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, alebo že súdy nemôžu založiť odsúdenie na

podklade prečítaných výpovedí svedkov z prípravného konania, lebo je to porušením čl. 6

ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru.

A keďže v mojom prípade došlo k odsúdeniu na podklade prečítaných výpovedí, tak došlo aj

k porušeniu môjho práva na spravodlivé súdne konanie.

3) Moje odsúdenie tým, že došlo k porušeniu zásady „in dubio pro reo“, je

porušením čl. 6 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru, alebo, že v prípade pochybností, musí byť

uplatnená zásada „in dubio pro reo“, ktorá stanovuje, že v pochybnostiach musí konečné

rozhodnutie vyznieť v prospech obvineného.

A keďže v mojom prípade súdy túto zásadu nerešpektovali resp. porušili a tým

porušili aj moje právo na spravodlivé súdne konanie.

4) Čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru bol porušený, lebo som bol pozbavený slobody na

podklade nezákonného súdneho rozhodnutia/odsudzujúceho rozsudku...»

Sťažovateľ opakovane zdôraznil, že „... týmto návrhom napádam celé trestné

konanie ako celok – t. j. porušenia mojich práv na spravodlivé súdne konanie ku ktorým

došlo mojim odsúdením, svoj návrh smerujem proti všetkým súdom, ktoré vo veci

rozhodovali...“.

6. Petit pôvodnej sťažnosti z 12. júla 2010 (pozri bod 4) sťažovateľ upravil takto:

„1) Základné práva a slobody P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru a čl.

6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, rozhodnutiami a postupom Krajského súdu Nitra a Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v trestnom konaní vedenom proti nemu porušené boli.

2) Ústavný súd nariaďuje prepustenie P. L. na slobodu

alternatívne

ústavný súd nariaďuje Najvyššiemu súdu SR, prepustenie P. L. na slobodu.

3) Ústavný súd zrušuje rozhodnutia súdov v trestnom konaní vedenom proti P. L.,

ktoré sa týkali rozhodnutia o vine, a vec vracia na nové konanie.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie mu právneho zástupcu na konanie pred

ústavným súdom.

7. Listom zo 6. septembra 2010 advokátka JUDr. M. J. oznámila, že na základe

splnomocnenia z 27. augusta 2010 prevzala zastupovanie sťažovateľa „v právnej veci

ústavnej sťažnosti... vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. “.

8. Ústavný súd v prílohe listu z 10. septembra 2010 zaslal právnej zástupkyni

sťažovateľa podanie sťažovateľa z 13. júla 2010 a 18. augusta 2010 s výzvou, aby tieto boli

v stanovenej lehote upravené „do formy kvalifikovaného návrhu na začatie konanie pred

ústavným súdom“.

9. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa z 26. septembra 2010 bola ústavným

súdom (list z 30. septembra 2010) predĺžená už stanovená lehota na vypracovanie návrhu.

Súčasne bolo právnej zástupkyni zaslané na vedomie ďalšie podanie sťažovateľa

(z 24. septembra 2010).

10. Právna zástupkyňa sťažovateľa 25. októbra 2010 predložila ústavnému súdu

„Doplnenie návrhu k č. k. ... proti porušovateľom... Najvyšší súd... Krajský

súd... Štát – Slovenská republika zastúpený Ministerstvom spravodlivosti... pre porušenie

základných práv a ľudských slobôd zaručených v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c)

a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru...“. V „Doplnení návrhu“ právna zástupkyňa sťažovateľa

prevzala (už uvedenú) sťažovateľom produkovanú argumentáciu, ktorú rozšírila o citáciu

príslušných ustanovení dohovoru a s poukazom na právne názory

v „doplnení“ uvedených rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva.

V podstatnom uviedla: «K porušeniu môjho práva na slobodu došlo tým, že

pozbavený slobody som bol na podklade rozhodnutia súdu, ktoré nebolo zákonné,

Nezákonné bolo rozhodnutie súdu najmä preto, lebo bolo založené na podklade prečítaných

výpovedí z prípravného konania, nerešpektovania zásady „in dubio pro reo“ ale o. i. aj

preto, lebo odsúdenie bolo založené na podklade dôkazov získaných „nezákonným

spôsobom...

Sťažovateľ namietal porušenia práv, ktoré sú predmetom tejto ústavnej sťažnosti už

v prípravnom konaní a aj pred súdom I. stupňa. Jeho námietky však neboli riadne riešené.

Následne dal možnosť, aby štát napravil porušenia jeho práv, ku ktorým došlo odsúdením

v konaní pred odvolacími súdmi a následne aj v konaní pred dovolacím súdom.

Avšak ani odvolací súd ani dovolací súd nenapravili porušenia práv, na ktoré sa

sťažovateľ sťažuje - pričom dovolacie konanie vyčerpal navrhovateľ preto, lebo to

požadoval Ústavný súd.

Z uvedeného je nesporné, že navrhovateľ si splnil svoju povinnosť keď dal štátu

možnosť, aby napravil porušenia práv, na ktoré sa sťažuje. To, že štát túto možnosť nevyužil

ani prostredníctvom odvolacieho a následne dovolacieho súdu, ide výlučne na vrub štátu...

Pre Sťažovateľa (navrhovateľa ) sú prioritné tieto 4 veci:

a) že bol odsúdený na podklade prečítaných výpovedí svedkov a spoluobvinených

z prípravného konania

b) že nebola rešpektovaná a dodržaná zásada „in dubio pro reo“

c) že súdy založili odsúdenie na podklade dôkazov, ktoré neboli získané zákonným

spôsobom

d) že je pozbavený slobody na podklade odsudzujúceho rozsudku, ktorý je nezákonný.

Ostatné porušenia práv, ktoré navrhovateľ namietal a namieta sú napr. porušenie

práva na účinnú právnu pomoc obhajcu, porušenie zásady kontradiktórnosti pri vykonávaní

dôkazov, porušenie rovnosti zbraní v konaní, že neboli pred súdom prejednané všetky

dôležité dôkazy v jeho prospech, porušenie práva na nestranný súd, že nemal umožnené

vyslúchať svedkov, ale im iba klásť otázky, že súd nepredvolal všetkých svedkov v prospech

navrhovateľa, nezákonnosť súdneho procesu, že zástupcovia štátu si fakticky „kúpili“

výpovede proti navrhovateľovi od jeho spoluobvinených, že bol odsúdený na svojvôli

sudcov, a pod.

Inými slovami: porušenie práv zaručovaných v čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b),

c), d) Dohovoru a čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru...»

11. Sťažovateľ (jeho právna zástupkyňa) v závere „Doplnenia...“ uviedol, že „Na

základe doteraz uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ všetky riadne i mimoriadne opravné

prostriedky vyčerpal. Vo všetkých opravných prostriedkoch namietal tie isté porušenia

práv, ktoré sú predmetom i tejto ústavnej sťažnosti a nápravy sa nedomohol. Podrobné

dôvody sú rozvedené v jednotlivých opravných prostriedkoch a preto žiadam Ústavný súd

SR, aby v predmetnej veci vydal tento NÁLEZ:

1. Základné práva P. L.,... na spravodlivý súdny proces zaručený v čl. 6 ods. 1, ods. 2

a ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru boli porušené.

2. Základné práva a slobody P. L. zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru boli

porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje nasledovné rozsudky a uznesenia:

a) Krajského súdu v Nitre zo dňa 10. 10. 2005 zn.

b) Krajského súdu v Nitre zo dňa 17. 01. 2007 zn.

c) Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 02. 2006 zn.

d) Najvyššieho súdu SR zo dňa 07. 11. 2007 zn.

e) Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 06. 2010 zn.

4. Nariaďuje sa prepustenie P. L... na slobodu.

Priznávajú sa trovy právneho zastúpenia...“

12. Sťažovateľ doručil (27. októbra 2010 a 15. novembra 2010) ústavnému súdu

ďalšie podania, označené ako „Žiadosť a iné“ a „Na vedomie, upovedomenie,

oznámenie...“, resp. „k č. k. “, v ktorých neuviedol žiadne nové skutočnosti,

ktoré by boli relevantné na posudzovanie dôvodnosti (opodstatnenosti) jeho sťažnosti a na

ktoré by mal ústavný súd nad rámec už sťažovateľom uvedeného prihliadať pri svojom

rozhodovaní.

II.

13. Podľa (ďalej len „“) ústavný

súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví,

že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo

slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

14. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

, v zmysle ktorého môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa ustanovenia návrh nie je prípustný,

ak sa týka veci. o ktorej ústavný súd už rozhodol... Podľa ustanovenia § 49 zákona

o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva

alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: - zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru

každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola

preukázaná zákonným spôsobom. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený

z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá

prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak o to záujmy

spravodlivosti požadujú,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo

týmto jazykom nehovorí.

17. Z obsahu podaní sťažovateľa (sťažnosti z 12. júla 2010 a jej doplnení zo

16. augusta 2010 a 27. októbra 2010, ako aj „Doplnenia návrhu“ upravovaného jeho

právnou zástupkyňou 20. októbra 2010) je zrejmé, že predmetom sťažnosti (námietok

sťažovateľa) je porušenie označených práv a slobôd postupom menovaných súdov a ich

meritórnymi rozhodnutiami v jeho trestných veciach vedených na krajskom súde pod sp. zn.

a pod sp. zn. : „Môj návrh smeruje proti celému trestnému konaniu

ako celku - t. j. proti odsudzujúcemu rozsudku ako takému. Práve preto som návrhom

napadol rozhodnutia všetkých súdov... týmto návrhom napadám celé trestné konanie ako

celok - t. j. porušenia mojich práv na spravodlivé súdne konanie ku ktorým došlo mojím

odsúdením, svoj návrh smerujem proti všetkým súdom, ktoré vo veci rozhodovali...“ (pozri

tiež body 3, 5 a 10), ako aj petit sťažnosti uvedený v bode 4, upravený v bode 6 a jeho

záverečné znenie v bode 11).

II.A

K namietanému porušeniu označených práv a slobôd postupom menovaných súdov

v trestnej veci sťažovateľa vedenej na krajskom súde pod sp. zn. , t. j. vo

veci pokračovacieho trestného činu lúpeže

18. Z obsahu trestného spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

v predmetnej trestnej veci boli vydané vo vzťahu k predmetu sťažnosti meritórne

rozhodnutia uvedené v bode 2. A, t. j.:

- rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2005,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 8. februára 2006,

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 19. marca 2007.

Z predmetného trestného spisu ďalej vyplýva, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. februára 2006 bolo doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi 22. marca

2006 (podľa doručeniek pripojených k č. l. 1591 trestného spisu). Uznesenie najvyššieho

súdu o dovolaní sťažovateľa sp. zn. z 19. marca 2007 bolo doručené Ústavu

na výkon trestu odňatia slobody L. 20. apríla 2007 a sťažovateľovi 20. septembra 2007

(podľa doručeniek pripojených k č. l. 1603 trestného spisu).

19. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25

ods. 2 ).

20. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a aj

súdu dovolacieho boli doručené sťažovateľovi v termínoch uvedených v bode 18, pričom

jeho sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 13. júla 2010, teda dávno po uplynutí

uvedenej dvojmesačnej zákonom ustanovenej lehoty ( ).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažovateľovu sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako oneskorene podanú.

21. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 10. októbra 2005, ústavný súd túto časť jeho sťažnosti odmietol

tiež z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej posúdenie, lebo na základe sťažovateľom

podaného odvolania preskúmanie predmetného rozsudku bolo v právomoci najvyššieho

súdu ako súdu odvolacieho (pozri bod 2. A).

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv a slobôd postupom

menovaných súdov v trestnej veci pokračovacieho trestného činu vraždy

a trestného činu nedovoleného ozbrojovania vedenej na krajskom súde pod sp.

zn.

22. Predmetom prieskumu ústavného súdu vzhľadom na predmet sťažnosti (bod 1

v spojení s bodom 5 a 10) sú rozhodnutia v merite veci uvedené v bode 2. B, teda:

a) rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007,

b) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007,

c) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 2. marca 2009,

d) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010.

23. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 a nie je v jeho právomoci preskúmanie

napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu uvedených v bodoch 22 a) a 22

b), lebo na základe podaného odvolania preskúmanie rozsudku krajského súdu bolo

v právomoci najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho [pozri bod 2. B a)] a druhostupňové

uznesenie najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného dovolania bolo predmetom

právneho posúdenia najvyšším súdom ako súdom dovolacím [pozri bod 2. B b)], ktorý

rozhodol uznesením uvedeným v bode 22 c).

24. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal

protiústavnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2007 a uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007, ako aj postup menovaných

súdov predchádzajúci vydaniu týchto rozhodnutí, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. marca 2009 [bod 22 c)] bolo predmetom ústavnoprávnej

kontroly ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , v ktorom ústavný

súd rozhodol nálezom z 21. januára 2010 [pozri bod 2. B c)]. Z uvedeného dôvodu

sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 2 v spojení

s odmietol ako neprípustný návrh.

26. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 23 až 25 ústavný súd uzatvára,

že z rozhodnutí vydaných menovanými súdmi v konaniach v trestnej veci sťažovateľa

vedených na krajskom súde pod sp. zn. , ktorých protiústavnosť sťažovateľ

namietal (bod 22), ostalo predmetom jeho prieskumu posúdenia uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. júna 2010, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. novembra 2007 „podľa § 382

písm. c) ...“ odmietol.

II.C

K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6

ods. 1, 2 a 3 písm. b) c) a d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. júna 2010

27. Ústavný súd poznamenáva, že dovolacie konanie vedené na najvyššom súde pod

sp. zn. (teda pod novou spisovou značkou pridelenou konaniu o dovolaní

sťažovateľa z 11. novembra 2008) bolo iniciované na základe nálezu ústavného súdu

č. k. -93 z 21. januára 2010 [pozri bod 2. B c)].

28. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný súd

zistil, že po doručení predmetného nálezu najvyššieho súdu (8. februára 2010) pokynom

predsedu senátu 1 Tdo – V zo 17. marca 2010 (č. l. 4777) bolo uložené predložiť vec

„ods. L... elektronickej podateľni na zapísanie nového čísla pre senát 1 Tdo - V“.

Opatrením predsedu senátu (č. l. 4778) bol určený termín neverejného zasadnutia na

rozhodnutie o dovolaní na 16. jún 2010.

Na č. l. 4779 je sťažovateľova žiadosť z 10. februára 2010 o oznámenie čísla konania

„pod ktorým bude Najvyšší súd SR sa prejednávať nanovo moje dovolanie“.

Na č. l. 4780 až č. l. 4795 je sťažovateľovo podanie z 20. februára 2010 označené

ako „Dovolanie (-doplnenie na podklade nálezu Ústavného súdu SR)“, v ktorom navrhol,

aby „Dovolací súd rozhodol o mojom dovolaní takto: Podľa z dôvodov

uvedených v , , , , , a sa zisťuje že bol porušený

zákon v neprospech obvineného/odsúdeného v ust. § 2 ods. 1, 2, 4, 7, 9, 10, 12, 18 a 19

Ďalej, že boli porušené práva odsúdeného P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a)

Dohovoru, čl. 6 ods. 1 a ods. 2 dohovoru a čl. 6 ods. 3 písm. b, c), d) Dohovoru ako aj jeho

práva zaručované v čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 50 ods. 2,

3, 6 SR.

Dovolací súd týmto zrušuje podľa ust. Rozhodnutie odvolacieho

súdu... zo dňa 7. novembra 2007 sp. zn. a zo dňa 8. februára 2006 sp. zn.

.

Súčastne zrušuje aj Rozsudky krajského súdu Nitra zo dňa 17. januára 2007

sp. zn. a zo dňa 10. októbra 2005 sp. zn. .

Podľa prikazuje dovolací súd na nové prerokovanie

a rozhodnutie obžaloby na P. L., v inom zložení senátu krajského súdu v Nitre.“

29. Porovnaním tohto dovolacieho petitu a petitu ústavnej sťažnosti (body 4, 6 a 11)

ústavný súd poukazuje na zásadnú totožnosť sťažovateľových návrhov na rozhodnutie

v dovolacom konaní a v konaní pred ústavným súdom.

30. Na č. l. 4796 je sťažovateľova sťažnosť zo 6. marca 2010 na prieťahy v konaní

adresovaná predsedovi najvyššieho súdu a na č. l. 4798 je „opakovaná sťažnosť na prieťahy

v konaní“ z 18. apríla 2010.

Na č. l. 4799 je odpoveď najvyššieho súdu z 20. mája 2010 na „opakovanú

sťažnosť...“, ktorou sťažovateľovi oznamuje, že „pre práceneschopnosť a hospitalizáciu

predsedu senátu doposiaľ nebol v trestnej veci vedenej na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. vytýčený termín pojednávania“.

Na č. l. 4800 je „zápisnica o neverejnom zasadnutí“ konanom 16. júla 2010, v ktorej

je uvedené: «Predmetom konania je: prerokovať dovolanie obvineného P. L. proti

uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. novembra 2007,

sp. zn. .

Bolo prečítané: Nález Ústavného súdu SR z 21. januára 2010, -93,

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudky Krajského súdu v Nitre,

sp. zn. zo 17. januára 2007 a sp. zn. , z 10. októbra 2005, uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2006, sp. zn. , ďalej uznesenie Najvyššieho

súdu SR z 19. marca 2007, sp. zn. 1 Tdo V-6/2006.

Dovolanie obvineného podané obhajcom 11. novembra 2008, „doplnenie/upresnenie

dovolania a iné“ obvineného z 18. novembra 2008, „úprava dovolania a iné“ zo

17. januára 2009 a sťažnosť obvineného z 18. januára 2009.

Ďalej bol prečítaný podstatný obsah spisu vo vzťahu k námietkam obvineného

uvedených v doručených písomnostiach.

Predseda senátu prečítal aj vyjadrenie krajského prokurátora k dovolaniu

obvineného.

Po porade senátu predseda senátu vyhlásil uznesenie podľa

sa dovolanie obvineného P. L. odmieta.»

Na č. l. 4801 až č. l. 4812 je písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. 1 T do V 7/2010 zo 16. júna 2010, ktorým „podľa § 382 písm. c) Tr. por sa

dovolanie obvineného P. L. odmieta.“ Toto uznesenie bolo doručené sťažovateľovi

13. augusta 2010 (bod 5).

31. Ústavný súd konštatuje, že opätovné konanie o dovolaní (po doručení nálezu

ústavného súdu najvyššiemu súdu) trvalo od 8. februára 2010 do 16. júna 2010.

32. V dovolaní z 11. novembra 2008 (č. l. 4661 – 2) doplnenom podaniami

z 18. novembra 2008 (č. l. 4664 – 4674), zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 (č. l.

4718, č. l. 4720 – 22) sťažovateľ uviedol (postupne) ako dovolacie dôvody, dôvody uvedené

v , , , , , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorými namietal porušenie

zákona vec rozhodujúcimi súdmi v jeho neprospech.

Toto porušenie podľa tvrdenia sťažovateľa vecne spočívalo:

- v neexistencii právne relevantných dôkazov preukazujúcich jeho vinu,

- v tom, že zavinenie bolo opreté o výpovede nevierohodných svedkov,

- v spôsobe vykonávania opoznávania,

- v upretí jeho práva na obhajobu,

- v rozhodovaní na základe prečítaných dôkazov, v nezákonných rekogníciách, nezákonnej

domovej prehliadke,

- v porušení zásady rovnosti strán práva na nestranný súd a osobnostných práv a pod.

33. Zhrnutím sťažovateľom uvádzaných vecných dôvodov dovolania možno

konštatovať, že sťažovateľ v zásade namietal správnosť skutkových zistení vrátane

hodnotenia vykonaných dôkazov, nezákonnosť vykonania niektorých dôkazov

a nedostatočnú realizáciu jeho práva na obhajobu.

34. Komparáciou (vzájomným porovnaním) sťažovateľom uvádzaných skutočností

majúcich preukázať odôvodnenosť ním podaného dovolania s dôvodmi majúcimi potvrdiť

porušenie ním označených práv, ktoré sú uvedené v jeho ústavnej sťažnosti (body 3, 5 a 10),

ústavný súd konštatuje zásadnú totožnosť argumentácie sťažovateľa v jeho dovolaní a v ním

podanej ústavnej sťažnosti.

35. Pri posudzovaní namietanej neústavnosti posledného zo sťažovateľom

uvádzaných meritorných rozhodnutí všeobecných súdov v tejto jeho trestnej veci, t. j.

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. júna 2010 (pozri tiež bod 26),

ústavný súd opätovne poznamenáva, že podľa tvrdenia sťažovateľa (body 3 a 5) jeho

sťažnosť „smeruje proti celému trestnému konaniu ako celku - t. j. proti odsudzujúcemu

rozsudku ako takému... napádam celé trestné konanie ako celok - t. j. porušenie mojich práv

na spravodlivé súdne konanie ku ktorým došlo mojím odsúdením... K porušeniu mojich práv

došlo tým, že som bol odsúdený za trestné činy, ktoré som nespáchal a ktoré mi neboli

dokázané... Moje námietky... sa preto vzťahujú na nesprávne zistenie skutočného stavu veci

a pod...“.

36. Vychádzajúc z uvedeného, no najmä zo vzájomnej obsahovej viazanosti

a podmienenosti práva na slobodu [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru – „nikoho nemožno

pozbaviť slobody okrem... prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným

zákonom: ... zákonným uväznením po odsúdení príslušným súdom...“] a práva na

spravodlivé súdne konanie upraveného v ustanoveniach čl. 6 dohovoru (najmä odsek 1 –

„každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhodne o... oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia

proti nemu...“), považuje ústavný súd za dôvodné najprv podrobiť ústavnoprávnemu

posúdeniu sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska jeho vplyvu

(dopadu) na namietané porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

37. Pokiaľ ide o napadnutý postup a rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie

svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spôsobe, akým sa

najvyšší súd vysporiadal s v predmetnej veci vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia

a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v jeho

meritórnom konečnom rozhodnutí.

38. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

39. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu, ktorým „podľa “

dovolanie sťažovateľa odmietol, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci

nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o sťažovateľovom dovolaní sp. zn. zo 16. júna 2010 sú

zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru.

40. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich častí

odôvodnenia napadnutého uznesenia:

«Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo 17. januára 2007..., bol obvinený P. L.

uznaný za vinného v bodoch 1, 2, 3 z pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219

ods. 1, ods. 2 písmeno a), písm. b), písm. j) ... a z trestného činu

nedovoleného ozbrojovania podľa , ktorých sa

dopustil tak, že...

Za tieto trestné činy uložil krajský súd obvinenému P. L. podľa § 219 ods. 2 za

použitia § 29 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b), písm. c) Tr. zák. a § 35 ods. 2 Tr. zák.,

súhrnný trest odňatia slobody na doživotie. Na výkon tohto trestu ho podľa § 39a ods. 2

písm. c) Tr. zák. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Zároveň zrušil výrok o treste rozsudku Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2005...,

ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na

zmenu, ku ktorej došlo, zrušením stratili podklad.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre... nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť

7. novembra 2007, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd")

uznesením sp. zn. ... odvolanie obvineného zamietol.

Odpis uznesenia najvyššieho súdu bol obvinenému a jeho obhajcovi doručený

10. januára 2008, resp. 9. januára 2008.

Dňa 19. decembra 2008 Krajský súd v Nitre predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky dovolanie, ktoré podal obvinený P. L. prostredníctvom obhajcu... na menovanom

krajskom súde 11. novembra 2008, a to proti uzneseniu najvyššieho súdu zo 7. novembra

2007... (a tým zároveň aj proti konaniu, ktoré mu predchádzalo, teda aj proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre zo 17. januára 2007, sp. zn. ). Dovolanie odôvodnil tým, že

rozhodnutiami obidvoch menovaných súdov bol porušený zákon v neprospech obvineného,

a to z dôvodov uvedených v a , ktoré spočívajú v tom.

že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

ako aj v tom, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Z obsahu dovolania

súčasne vyplýva, že obhajca obvineného namietol - hoci bez výslovného označenia

zákonného ustanovenia - aj porušenie zákona v neprospech obvineného z dôvodu podľa §

371 ods. 1 písm. c) , teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

V tejto súvislosti argumentoval nasledovne:

„Od počiatku popieram spáchanie skutkov stým, že podľa môjho názoru neexistuje

nijaký právne relevantný dôkaz, ktorý by ma usvedčoval zo spáchania skutkov, pre ktoré

som bol odsúdený. Súd prvého stupňa moje zavinenie oprel o výpovede nevierohodných

svedkov, mám na mysli J. B. a takisto Ľ. A., ktorí podľa môjho názoru v úmysle polepšiť si

svoje procesnoprávne postavenie ako obvinených ma začali v prípravnom konaní

usvedčovať zo spáchania jednotlivých skutkov. Okrem týchto výpovedí, ktorých

vierohodnosť ja dôrazne odmietam, si súd prvého stupňa osvojil za právne relevantný

dôkaz, ktorým je opoznávanie mňa ako podozrivého a neskôr ako obvineného. Vytýkam, či

už orgánom činným v prípravnom konaní a následne aj súdu spôsob vykonávania

opoznávania. Zastávam názor, že opakované opoznávanie resp. výsledky opakovaných

opoznávaní sú nedôveryhodné a dôrazne tvrdím, že takýto dôkaz nie je nad všetky

pochybnosti a samozrejme následne takýto dôkaz nie je získaný zákonným spôsobom. Súdu

vytýkam spôsob opoznávania mojej osoby na hlavnom pojednávaní v tom smere, že v čase

súdneho konania som bol publikovaný, resp. moja podobizeň bola publikovaná v rôznych

časopisoch, novinách a pod.

Vytýkam súdu tiež skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej

trestnej veci, a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli,

ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté.

Vostatných veciach poukazujem na moje podrobné vyjadrovania sa, a to či už

v konaní prípravnom a takisto v konaní súdnom, v ktorom smere sa obraciam na dovolací

súd so zdvorilou žiadosťou o citlivé a objektívne posúdenie mojich jednotlivých návrhov."

Z týchto dôvodov obvinený v dovolaní navrhol, aby najvyšší súd ako súd dovolací

podľa z dôvodov uvedených v , vyslovil,

že bol porušený zákon v neprospech odsúdeného v ustanovení , ďalej

aby podľa zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. ,

a podľa prikázal vec na nové prerokovanie a rozhodnutie v inom

zložení senátu Krajskému súdu v Nitre.

Dňa 5. decembra 2008 obhajca obvineného predložil krajskému súdu podanie

z 18. novembra 2008 spísané samotným obvineným, označené ako „Doplnenie/upresnenie

dovolania, a iné", s uvedením čísiel konaní: , , vrátane sprievodného listu

zo 4. decembra 2008, v ktorom obhajca obvineného uviedol: „Na základe výslovnej žiadosti

môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov

dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu." Predmetné

podanie bolo najvyššiemu súdu predložené 19. decembra 2008.

Obvinený v podaní výslovne poukázal na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1

písm. a), písm. c), písm. e), písm. g) a písm. i) a teda oproti podaniu z 11. novembra

2008 rozšíril dôvody dovolania o písm. a) a písm. e) citovaného ustanovenia. Namietol, že

v konaní boli porušené základné zásady trestného konania, najmä zásada in dubio pro reo,

rozhodovanie na základe prečítaných dôkazov, nezákonná domová prehliadka, nezákonné

poučenia, nezákonné rekognície atď. Z ustanovení poukázal na

ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 12, ods. 14 a ods. 19, ktoré mali

byť postupom súdov porušené.

Pokiaľ ide o obvineným namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c)

, t. j. že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, z doplnenia

dôvodov dovolania z 18. novembra 2008 vyplýva, že obvineným doplnené dôvody dovolania

sú koncipované omnoho širšie než dôvody uvedené obhajcom v dovolaní z 11. novembra

2008, ktorý namietal len odopretie možnosti obvinenému oboznámiť sa s jednotlivými

dôkazmi v spisovom materiáli. Obvinený konkrétne namieta zásadné porušenie práva na

obhajobu zakotvené v ust. , a to nasledujúcimi skutočnosťami (bod VIII

podania z 18. novembra 2008 - č. 1. 4669 - 4670 spisu):

1) nezabezpečenie obhajoby, keďže ustanovený obhajca si riadne neplnil svoju úlohu,

2) trestný spis bol obvinenému prvýkrát ukázaný až po roku konania, aj to na krátky čas

(2 hodiny) a potom až na konci vyšetrovania,

3) niektoré úkony v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti obhajcu,

1) oneskorené ustanovenie obhajcu,

4) nezabezpečenie dôkazov v prospech obvineného,

5) vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.

V rámci dovolacieho dôvodu podľa , t. j. že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, obvinený

konkretizoval, ktoré dôkazy neboli podľa jeho názoru vykonané zo strany súdu zákonným

spôsobom a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré považuje tieto dôkazy za nezákonné

-nezákonne vykonané opakované opoznávania osôb a vecí, prečítané výpovede

spoluobvinených Ľ. A. a J. B. a svedkýň O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania, ktorých

nemal možnosť osobne vypočuť, nezákonne získaný dôkaz - zbraň, keď vyšetrovatelia 1.

septembra 2001 bez písomného príkazu súdu vykonali domovú prehliadku u svedkyne P.

(str. 3-8, str. 18 podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4666 - 4668, 4672 spisu).

Obvinený v ďalšej časti svojho dovolania namietol nezákonnosť procesu (bod VII

podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4668 spisu), v rámci neho nerešpektovanie

vnútroštátnej judikatúry, konkrétne rozhodnutí R I/1966, R 40/1969, R 38/1968, R 37/1970,

R 46/1963, R 56/1994, R 38/1968, R 8/1965, R 54/1990 a R II/1964, vychádzajúcich zo

zásady prezumpcie neviny zakotvenej v ako jednej z inštitucionálnych

záruk spravodlivosti, z ktorej vyplýva základné pravidlo dokazovania „in dubio pro reo“

(v pochybnostiach v prospech obvineného).

V bode IX svojho podania z 18. novembra 2008 (č. l. 4670 spisu) obvinený namietol

porušenie zásady zakotvenej v spočívajúcej v rovnosti strán v konaní,

ktoré vidí v tom, že:

1) v konaní bol zastúpený neúčinnou obhajobou,

2) oproti spoluobvineným bol v nevýhodnejšom postavení a to z dôvodu, že títo boli vo

väzbe ubytovaní vedľa seba, rovnako na vychádzkach mohli chodiť vedľa seba, v dôsledku

čoho sa mohli dohodnúť, ako budú vypovedať,

3) na rozdiel od obvineného, súd predvolal a vypočul všetkých svedkov navrhnutých

obžalobou, rovnako boli vykonané všetky ňou navrhnuté dôkazy.

V ďalšom obvinený poukázal na porušenie práva na nestranný súd podľa § 2 ods. 7

(bod X podania z 18.novembra 2008 - č. l. 4671 spisu). V tejto súvislosti uviedol, že

súd účelovo manipuloval s výpoveďami obvinených, aj svedkov. Do zápisnice protokoloval

iné tvrdenia, než o akých v skutočnosti vypovedali vypočúvané osoby, nezabezpečil dôkazy

v prospech obvineného a tie, ktoré vykonal, zásadne vyhodnocoval v jeho neprospech.

Obvinený ďalej uviedol, že pri vykonávaní jednotlivých úkonov nebol poučený

v súlade so zákonom a zo zápisnice o hlavnom pojednávam nevyplýva, či mu súd umožnil

jeho práva realizovať, napr. odmietnuť zúčastniť sa vykonávaného úkonu. Rovnako vytýkal

súdu, že sudcovia kládli kapciózne a sugestívne otázky.

Súčasne obvinený namietol porušenie osobnostných práv podľa

(bod XII podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4671 spisu), ako aj porušenie práva na

podanie odvolania (bod XIII podania z 18. novembra 2008 - č. l. 4672 spisu), odôvodňujúc

to tým, že nemal zabezpečenú účinnú právnu pomoc a ďalej tým, že spôsob, akým bolo

súdne konanie vykonané, neposkytoval žiadne záruky proti zneužitiu práv zo strany súdu.

V podaní z 18. novembra 2009 obvinený ako v jedinom svojom podaní napáda

rozsudok Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2005, sp. zn. , ktorým bol

odsúdený pre pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c)

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v bodoch 1/, 2/ citovaného rozsudku samostatne podľa

§ 9 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v bode 3/ rozsudku v spolupáchateľstve

podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Podstata jeho námietok spočíva v

tvrdení o odsúdení na podklade dôkazov, ktoré boli získané nezákonným spôsobom. Tvrdí,

že odsúdenie bolo založené výlučne na výsledkoch opakovaných opoznávaní jeho osoby,

ktoré aj súdy označili za nezákonné.

V zmysle sa k podanému dovolaniu písomne vyjadril krajský

prokurátor...

Po predložení spisu najvyššiemu súdu boli 21. januára 2009 doručené Krajskému

súdu v Nitre ďalšie dve podania zo 17. januára 2009 (označené ako „Úprava dovolania

a iné") a 18. januára 2009 (označené ako „Sťažnosť") spísané samotným obvineným.

Najvyššiemu súdu boli predložené 26. februára 2009 prostredníctvom krajského súdu

v prílohe jeho prípisu z24. februára 2009, sp. zn. Spr. 3310/09. Obvinený v týchto

podaniach bližšie rozvádza dôvody uvedené v podaní z 18. novembra 2008 a súčasne

uvádza, že najvyšší súd ako súd dovolací porušuje jeho právo na prípravu obhajoby,

pretože mu v súvislosti s podaným dovolaním neumožnil nahliadnuť do spisu. V podaní zo

17. januára 2009 poukázal na to, že ustanovený obhajca JUDr. M. R. nenamietal všetky

dôvody dovolania tak, ako si to sám želal, preto tieto doplnil podaním z 18. novembra 2008.

Zároveň upresnil, že ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c),

písm. e), písm. g) písm. i) a písm. j) s tým, že porušenie vidí v ust. , ,

ods. 4, ods. 7, ods. 9, ods. 10, ods. 12, ods. 18 a ods. 19

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie je prípustné ( ), bolo podané oprávnenou osobou (

ods. 2 písm. b/ ), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny

opravný prostriedok podať ( ), ale súčasne po preskúmaní veci zistil aj

to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že

nie sú splnené dôvody dovolania podľa ( ).

Pred samotným vyhodnotením dovolacích dôvodov uplatnených obvineným v jedno-

tlivých jeho podaniach považuje najvyšší súd za významné zdôrazniť aj v súvislosti

s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd") z 21. januára

2010, sp. zn. -93, kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku týchto podaní.

V dovolaní obvineného z 11. novembra 2008, ktoré síce napísal aj podal obhajca

obvineného, namietal správnosť skutkových zistení nižších súdov (vrátane hodnotenia

vykonaných dôkazov súdmi), čo je v dovolacom konaní vylúčené (§ 371 ods. 1 písm. i), časť

vety za bodkočiarkou ). Okrem toho obhajca namietal nezákonné vykonanie

niektorých dôkazov podľa , avšak bez akejkoľvek vecnej

argumentácie (resp. bez konkrétneho označenia týchto dôkazov, ako aj okolností, v ktorých

mala nezákonnosť ich vykonania spočívať). Tak tomu bolo aj v prípade síce nepomeno-

vaného, ale bezpochýb uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr.

por. spočívajúceho v porušení práva na obhajobu. Za tejto situácie si najvyšší súd mohol

utvoriť komplexný obraz o skutočnom obsahu a rozsahu dovolacích dôvodov iba

z doplňujúceho podania obvineného z 18. novembra 2008 (spísané obvineným, ale

predložené krajskému súdu prostredníctvom jeho obhajcu), ako aj ďalších podaní zo

17. a 18. januára 2009 (rovnako spísané samotným obvineným, avšak priamo ním aj

predložené najvyššiemu súdu prostredníctvom krajského súdu). Z týchto dôvodov bolo

jednoznačne potrebné pri vyhodnocovaní jednotlivých dovolacích dôvodov zaoberať sa

a vysporiadať aj s obsahom podania z 18. novembra 2008 s prihliadnutím na obsah podaní

zo 17. a 18. januára 2009.

Prevažná časť dovolania obvineného z 18. novembra 2008 sa týka jeho námietok vo

vzťahu ku skutkovým zisteniam súdov oboch stupňov, k hodnoteniu vykonaných dôkazov

z pohľadu ustanovenia , účinného do 1. januára 2006, ako aj

realizácie práva na obhajobu, čo všetko malo mať za následok pochybnosti o jeho vine vo

vzťahu k pokračovaciemu trestnému činu vraždy. Prostredníctvom vytýkaných vád obvinený

uplatňoval vlastnú verziu skutkového deja, ktorá skutočnosť však nezakladá žiadny

z dôvodov dovolania podľa

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho

dôvodu, musí skutočne, t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu

v Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na

príslušné ustanovenie upravujúce dôvody, pritom ale v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorý je určený na nápravu v zákone výslovne uvedených procesných

a hmotnoprávnych pochybení tak, ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích

dôvodov podľa až písm. 1) , resp. aj ustanovenia

Dovolanie má byť len skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti,

ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Preto možnosti

podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov musia byť nutne obmedzené, aby sa

širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna

opravná inštancia. Preto sú dôvody dovolania - v porovnaní s dôvodmi zakotvenými pre

zrušenie rozsudku v odvolacom konaní - podstatne užšie.

Dovolanie neslúži na revíziu a nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého

a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže dopĺňať, upravovať alebo meniť iba súd odvolací, pretože dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí

súdu druhého stupňa. Samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže

skúmať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané

dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa základných zásad trestného konania, najmä zásady

ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. V dôsledku uvedeného,

nemožno vyvodzovať dovolací dôvod podľa iba s poukazom na

údajne nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením vykonaných dôkazov.

Podľa , dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia; „správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať ani meniť“. Zo zákonnej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že

uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba tzv. právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu

zistenému súdmi nižších súdov. V rámci rozhodovania o dovolaní z uvedeného dôvodu

vychádza dovolací súd zásadne zo skutkových zistení vykonaných súdmi v predchádzajúcom

konaní a hodnotí, či tieto skutkové zistenia (vyjadrené v tzv. skutkovej vete rozsudku) boli

z hľadiska hmotného práva správne právne posúdené. Na základe tohto dovolacieho

dôvodu nie je teda možné namietať nesprávnosť zisteného trestného skutku, ani nesprávnosť

hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. neúplnosť vykonaného dokazovania a pod. V tomto

smere totiž nejde o aplikáciu hmotného práva, ale procesných predpisov, najmä ustanovení

, účinného do 1. januára 2006 o postupe orgánov činných

v trestnom konaní pri zisťovaní skutkového stavu a pri hodnotení dôkazov (zakotvujúce

zásady legality a oficiality).

Vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obvineného treba na tomto mieste

poukázať na správne odôvodnenie uvedené v uznesení najvyššieho súdu ako súdu odvola-

cieho zo 7. novembra 2007, sp. zn. , a to pokiaľ ide o chybu prvostupňového

súdu. Tento posudzoval všetky tri skutky trestného činu vraždy ako jeden pokračovací

trestný čin, hoci skutok pod bodom 3/ nemá žiadnu subjektívnu ani objektívnu súvislosť

s vraždami v bodoch 1/ a 2/, a preto mal byť právne hodnotený ako samostatný trestný čin

vraždy. Pre absenciu odvolania prokurátora však nebolo možné toto pochybenie napraviť,

pretože v prípade rozdelenia skutkov do samostatných trestných činov (skutky pod bodmi 1/

a 2/ ako pokračovací trestný čin vraždy a skutok pod bodom 3/ ako samostatný trestný čin

vraždy) by išlo o rozhodnutie v neprospech obvineného, čo sa týka počtu spáchaných

trestných činov a tým aj zvýšený stupeň nebezpečnosti spáchanej trestnej činnosti. Táto

úvaha sa týka aj možného právneho hodnotenia konania obvineného ako organizátora

trestných činov lúpeže v zmysle § 10 ods. 1 písm. a), § 34 písm. g) Tr. zák. účinného do

1. januára 2006.

Z obsahu dovolania obvineného z 11. novembra 2008 podaného prostredníctvom

obhajcu vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod uplatňuje okolnosť, že mu bolo upreté

právo na obhajobu, a to čo sa týka oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom

materiáli, hoci tento dôvod v zmysle výslovne nepomenováva.

Uvedený dovolací dôvod následne rozviedol v podaní z 18. novembra 2008 spísaným

ním samotným, kedy v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu poukázal

na nezabezpečenie obhajoby, keďže ustanovený obhajca si riadne neplnil svoju úlohu.

Rovnako namietol, že trestný spis mu bol prvýkrát ukázaný až po roku konania, aj to na

krátky čas (2 hodiny) a potom až na konci vyšetrovania, ďalej to, že niektoré úkony

v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, tento mu bol ustanovený

oneskorene a neboli zabezpečené dôkazy v prospech obvineného. V neposlednom rade

obvinený porušenie práva na obhajobu vidí v nevykonaní riadneho a účinného vyšetrovania

vo veci.

Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu

zabezpečujúcim „rovnosť zbraní" medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom ako

žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je

v upravená v ustanovení , je zakotvená v

a je garantovaná v ďalších významných právnych

dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol

poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu.

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby

v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného

a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Právo na obhajobu zahŕňa viacero

komponentov, primárne právo na osobnú obhajobu ( ), právo nechať sa

obhajovať obhajcom (, ), ako aj právo na povinnú (za

účinnosti - nutnú) obhajobu (, ). Zabezpečenie

práv obhajoby je konkretizované v jednotlivých ustanoveniach .

Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania.

Dovolací dôvod podľa je však koncipovaný oveľa užšie, nie je

ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva

„zásadným spôsobom“. Dovolací dôvod v tomto zmysle je naplnený vtedy, ak obvinený

nemal obhajcu, hoci ho podľa zákona mať mal. Ide teda o porušenie ustanovení Trestného

poriadku o povinnej obhajobe. Táto situácia je dôvodom dovolania bez ohľadu na

skutočnosť, z akého dôvodu uvedeného v ustanovení alebo musel mať

obvinený v konaní svojho obhajcu.

Na druhej strane, pod dovolací dôvod podľa citovaného ustanovenia nemožno

subsumovať spôsob výkonu obhajoby obvineného ustanoveným obhajcom spočívajúci napr.

v tom, že obhajca sa nechal zastúpiť advokátskym koncipientom, aj keď s tým obvinený

nesúhlasil a v prípadoch, v ktorých to nepripúšťa. Rovnako prípadne

nekvalitne poskytnutá právna pomoc zvoleného, resp. ustanoveného obhajcu nemôže

zakladať dôvod dovolania podľa Obhajca je povinný

obvinenému poskytnúť odbornú právnu pomoc pri prejednávam jeho trestnej veci, avšak

táto skutočnosť nezbavuje obvineného možnosti byť aktívny v konaní pri realizácii jeho práv

a povinností určených zákonom. Vyplývajúc z uvedeného, pri posudzovaní, či v tom -

ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú

dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo

vzájomných súvislostiach.

Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného, že v konaní bolo

zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že opatrením Okresného súdu Nitra

z 2. septembra 2001, sp. zn. bol obvinenému P. L. ustanovený podľa § 39 ods.

1 účinného do 1. januára 2006 obhajca JUDr. M. M., so sídlom: AK N., a to z titulu

povinnej (v tom čase nutnej) obhajoby. Vzápätí uznesením Okresného súdu Nitra z 3.

septembra 2001, sp. zn. , bol obvinený podľa vzatý do väzby

z dôvodov , účinného do 1. januára 2006 s tým, že väzba

začala dňom 1. septembra 2001 o 00.15 hod. a vykonávala sa v Ústave na výkon väzby v N.

Menovaný obhajca obhajoval obvineného do 14. novembra 2006, kedy bol opatrením

Krajského súdu v Nitre, sp. zn. , oslobodený spod povinnosti obhajovať

obžalovaného a súčasne podľa bol P. L. ustanovený obhajca Mgr. P. K.,

so sídlom: AK N. Opatrením Krajského súdu v Nitre z 5. júna 2008, sp. zn. , bol

obvinenému ustanovený obhajca za účelom podania dovolania, a to JUDr. M. R., so

sídlom: AK N.

Z obsahu relevantných zväzkov spisového materiálu vyplýva, že obvinený v priebehu

celého konania využíval možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom

ustanovených obhajcov. V každom štádiu trestného konania príslušný obhajca poskytoval

obvinenému obhajobu zodpovedajúcu povahe prejednávanej trestnej veci a tak, ako to má

na mysli . Naopak, práve obvinený v priebehu konania vytváral situácie

sťažujúce výkon obhajoby. Pokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa preštudovania

trestného spisu, treba konštatovať, že táto nezodpovedá skutočnému stavu veci.

Podľa , účinného do 30. novembra 2005 (v čase

oboznámenia obvineného s obsahom vyšetrovacieho spisu - teraz § 208 ods. 1, ods. 2 Tr.

por.), ak vyšetrovateľ alebo policajný orgán uzná vyšetrovanie za skončené a jeho výsledky

za postačujúce na podanie obžaloby, umožní obvinenému a obhajcovi, poškodenému alebo

jeho splnomocnencovi v primeranej lehote preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie

vyšetrovania, tohto práva sa môže poškodený výslovne vzdať, o čom musí byť poučený. Na

možnosť preštudovať spisy a podať návrhy na doplnenie vyšetrovania upozorní vyšetrovateľ

alebo policajný orgán obvineného a jeho obhajcu najmenej tri dni vopred. Uvedenú lehotu

možno so súhlasom obvineného a obhajcu skrátiť. Ak vyšetrovateľ alebo policajný orgán

nepovažuje navrhované doplnenie za potrebné, odmietne ho. O týchto úkonoch urobí

vyšetrovateľ alebo policajný orgán záznam v spise a o odmietnutí návrhu na doplnenie

vyšetrovania vyrozumie obvineného alebo obhajcu a poškodeného. Ak obvinený, obhajca

alebo poškodený nevyužijú možnosť preštudovať spisy napriek tomu, že na ňu boli riadne

upozornení alebo sa poškodený tohto práva výslovne vzdal, vykoná o tom vyšetrovateľ

alebo policajný orgán záznam do spisu a ďalej postupuje tak, akoby k takému úkonu bolo

došlo.

Obžaloba v predmetnej trestnej veci bola Krajskému súdu v Nitre doručená dňa

11. júna 2003. Z jednotlivých záznamov o preštudovaní vyšetrovacieho spisu vyplýva, že

obvinený si v dňoch od 3. marca 2003 do 28. marca 2003, preštudoval spis od č. 1.1 do č. l.

2286. Dňa 7. apríla 2006 obvinený požiadal o opakované prezretie niektorých zväzkov

a vyhotovenie si poznámok. Doslovne požiadal „... aby mi bolo umožnené opakovane si

niektoré zväzky narýchlo znova prezrieť a urobiť si znovu poznámky pred tým, ako

pristúpim k návrhom na doplnenie vyšetrovania:" Z citovaného evidentne vyplýva, že

poznámky si robil už v priebehu predchádzajúcich dní študovania jednotlivých zväzkov

spisu. Dňa 11. apríla 2003, bolo teda obvinenému umožnené, aby sa opakovane oboznámil

s kompletným spisovým materiálom ČVS: KUV-76/OVVK-2001, rovnako sa opakovane

oboznámil z videozáznamami v počte 8 ks. S týmito sa priebežne oboznamoval v dňoch

31. marca 2003 a 7. až 10. apríla 2003. Vzhľadom na uvedené, oboznámeniu sa

s vyšetrovacím spisom vrátane videokaziet v tomto období venoval obvinený 26 dní.

V období po vrátení veci prokurátorovi na došetrenie (uznesením najvyššieho súdu ako

súdu odvolacieho z 11. augusta 2004, sp. zn. ), obvinený opakovane aktívne

využíval svoje práva. V dňoch 26. a 27. januára 2005 sa oboznámil s časťou spisu od č. l.

2373 do č. 1. 2756 mapujúcou obdobie od podania obžaloby až do vrátenia veci do

prípravného konania a opakovane si preštudoval zväzky č. 1 a 7 až 10. Výslovne sa vzdal

práva na prehratie videokazety z konfrontácie medzi obvineným a svedkyňami K., K. a P.

konanej v dňoch 15. a 16. novembra 2004.

Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie vyšetrovania, obvinený dňa 27. marca 2003, teda

ešte v období pred vrátením veci do prípravného konania, prehlásil, že návrhy na doplnenie

vyšetrovania bude mať po kompletnom preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Dňa 11. apríla

2003 obvinený vyhlásil, že má návrhy na doplnenie vyšetrovania, a že tieto podá poštou

alebo cestou svojho obhajcu JUDr. M., ktorý rovnako prehlásil, že sa na vypracovaní týchto

návrhov bude spolupodieľať. Z dôvodu, že obvinený požiadal o dostatočný čas na

predloženie svojich návrhov, vyšetrovateľ Policajného zboru určil lehotu do 22. apríla

2003, kedy od obvineného prevzal návrhy na doplnenie vyšetrovania z 13. apríla 2003

v počte 80 strán. Po ich oboznámení vyšetrovateľ vo svojom oznámení z 25. apríla 2003

(č. 1. 2362) skonštatoval, že navrhované doplnenie nepovažuje za potrebné, z dôvodu

ktorého návrhom obvineného nevyhovel a tieto s poukazom na

účinného do 30. novembra 2005 odmietol. Po vrátení veci do prípravného konania,

obvinený predložil ďalší návrh na doplnenie vyšetrovania z 1. februára 2005, a to cestou

svojho obhajcu JUDr. M., ktorý ho Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v N. zaslal v

prílohe listu z 8. februára 2005. Po ich preštudovaní vyšetrovateľ Policajného zboru v liste

z 10. februára 2005 (č. 1. 3374) obvinenému oznámil, že navrhované doplnenie odmieta,

pretože ho vzhľadom na povahu navrhovaných dôkazov, ako aj vzhľadom na stav dôkaznej

situácie a vyšetrovania v predmetnej veci, nepovažuje za potrebné.

Pokiaľ ide o prítomnosť obhajcu JUDr. M. M. pri oboznamovaní sa obvineného s

vyšetrovacím spisom, tento vo väčšine prípadov síce nebol prítomný, avšak obvinený dňa 7.

marca 2003 vyslovil súhlas s oboznámením spisu bez prítomnosti obhajcu od 10.45 hod.

dňa 3. marca 2003 do 14.45 hod., dňa 7. marca 2003. Jeho ďalšiu neprítomnosť obvinený

nenamietal až do dňa 27. januára 2005, kedy vytkol neúčasť svojho obhajcu pri

preštudovaní spisu a namietol absenciu právnej pomoci, v dôsledku ktorej skutočnosti je

preštudovanie spisu neúčinné. V nadväznosti na to si obhajca 28. januára 2005 preštudoval

č. 1. 2373 až 3359 vyšetrovacieho spisu a prehlásil, že nežiada zopakovať žiadne úkony, na

ktorých nebol prítomný, alebo o ktorých nebol vyrozumený. Rovnako nemal žiadne návrhy

na doplnenie vyšetrovania.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že obvinený si v priebehu celého konania robil výpisky,

jednotlivé žiadosti založené v spise preukazujú, že obvinený si priebežne vyhotovoval

fotokópie zápisníc z vyšetrovacích úkonov, zápisníc z výsluchov, a teda v konečnom

dôsledku disponuje s kópiou takmer celého trestného spisu. Je preto zrejmé, že jednotlivé

dôkazy a dôkazné prostriedky poznal už v priebehu celého trestného stíhania.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd v posudzovanom

prípade nezistil, že by bol daný dovolací dôvod v zmysle

Obvinený v dovolaní z 18. novembra 2008 uplatnil aj ďalšiu dovolaciu námietku

podľa tvrdiac, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

V rámci posúdenia, či spôsob, akým súd vykonal dôkazy, je v rozpore so zákonom, je

nevyhnutné prihliadnúť na realizáciu základných zásad spravodlivého súdneho procesu,

zakotvených predovšetkým v ustanovení , hlavne v jeho odsekoch 10 a 12 (resp.

5 a 6 účinného do 1. januára 2006).

Podľa , orgány činné v trestnom konám postupujú tak, aby bol

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnut-

nom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať

dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou

objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho

prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie. Citovaná zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci je predpokladom

jednak toho, že trestné stíhanie bude vedené v súlade so zákonom a jednak je predpokladom

na spravodlivé rozhodnutie vo veci.

Podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v účinného

do 1. januára 2006 (teraz ), orgány činné v trestnom konám hodnotia

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné

v trestnom konám alebo niektorá zo strán. kladie dôraz na zákonné

získanie a vykonanie dôkazov a zároveň na prípustnosť použitia dôkazu v konaní. Zákon

pritom nepriznáva žiadnemu dôkazu osobitný význam a ani neupravuje, aké množstvo

dôkazov treba vykonať na preukázanie určitej skutočnosti. Orgán činný v trestnom konaní

a najmä súd však nesmú pri rozhodovaní prihliadnuť na dôkaz získaný donútením alebo

hrozbou takého donútenia okrem prípadu, že sa taký dôkaz použije proti osobe, ktorá

donútenie alebo jeho hrozbu pri získaní dôkazu použila. Zo strany orgánov činných

v trestnom konaní a súdu pri aplikovaní tejto zásady tiež nesmie ísť o prejav ich ľubovôle.

Postup dokazovania je potrebné vždy vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne

presvedčivým spôsobom zdôvodniť. Súd je povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť,

o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení

vykonaných dôkazov s tým, že tieto hodnotí z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti,

pravdivosti a vierohodnosti. Rovnako musí zdôvodniť, ako sa vyrovnal s obhajobou, resp.

prečo nevyhovel návrhom na vykonáme ďalších dôkazov.

Z pohľadu dovolacieho súdu, medzi najzávažnejšie chyby majúce za následok

porušenie základných zásad dokazovania patria prípady tzv. opomenutých dôkazov, t. j.

takých, ktoré napriek tomu, že boli navrhnuté, boli súdom bez vecne adekvátneho

zdôvodnenia zamietnuté, eventuálne ich vykonanie bolo celkom opomenuté. Ďalším

excesom je situácia, kedy dôkaz nie je získaný procesne prípustným spôsobom, a teda by

mal byť vylúčený. Tretiu skupinu chýb tvoria prípady svojvoľného hodnotenia dôkazov

vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho logického základu. Ide o

prípady, kedy z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Najextrémnejšími sú prípady, kedy sú skutkové zistenia v extrémnom nesúlade s vykonanými

dôkazmi.

Po preskúmaní veci dovolací súd žiadne také pochybenie súdov nižších stupňov pri

hodnotení dôkazov, ktoré by bolo podraditeľné pod vyššie uvedené chyby dokazovania,

nezistil.

Podľa účinného do 1. januára 2006 (teraz ).

za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo bolo

získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkaznými prostriedkami sú najmä

výsluch obvineného, svedkov, znalcov, posudky a odborné vyjadrenia, previerka výpovede

na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, obhliadka, veci a listiny dôležité

pre trestné konanie, oznámenie (§ 59 ods. 2), použitie informačno-technických prostriedkov

(§ 12 ods. 13) a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Zákon teda stanovuje, že ak má byť niečo použité ako dôkaz, musí spĺňať jednak

podmienku, že taký dôkaz prispeje k náležitému objasneniu veci, a jednak, že dôkaz musí

byť získaný zákonným spôsobom. Za zákonný spôsob treba považovať nielen splnenie

formálnych procesných podmienok vyžadovaných na vykonanie

konkrétneho dôkazu, ale aj splnenie obsahových podmienok, t. j. aby úkon - použitý dôkazný

prostriedok na vykonanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré

zameraný a použitý môže byť.

Najvyšší súd ako súd dovolací preskúmal obsah relevantných spisových materiálov

v smeroch vytýkaných dovolateľom a zistil, že dokazovanie v preskúmavanom konaní bolo

vykonané v rozsahu nevyhnutnom pre meritórne rozhodnutie vo veci. Krajský súd

postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa , účinného do

1. januára 2006. V koncentrovanej podobe poukázal na dôkazy, na základe ktorých mal

vinu obvineného preukázanú bez akýchkoľvek pochybností, reagoval na obhajobu

obvineného, ktorú vyhodnotil za tendenčnú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti a

neopomenul zdôvodniť, z akého dôvodu zamietol návrhy obvineného na doplnenie

dokazovania. Odvolací súd dôsledne splnil revíznu povinnosť v zmysle

účinného do 1. januára 2006 s tým, že skutkové závery prvostupňového súdu označil za

správne a presvedčivé a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. Odvolací súd sa v rámci

revíznej povinnosti náležité vysporiadal aj s námietkou obvineného spočívajúcou v tom, že

prvostupňový súd uveril nepravdivým výpovediam spoluobžalovaných J. B. a Ľ. Za

neopodstatnené vyhodnotil dovolací súd tvrdenie obvineného o nezákonnosti vykonania

ďalších dôkazov namietaných v podaní z 18. novembra 2008. Skutočnosť, že spôsob

hodnotenia vykonaných dôkazov súdmi I. a II. stupňa nekorešponduje s predstavami

obvineného, ešte samo o sebe záver o porušení práva na spravodlivý proces a teda nutnosť

zásahu najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho neopodstatňuje.

V súlade so závermi nálezu ústavného súdu o povinnosti najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho riadne sa vysporiadať s obsahom podania obvineného z 18. novembra 2008

a súčasne prihliadnuť na obsah jeho ďalších dvoch podaní zo 17. januára 2009

a 18. januára 2009, najvyšší súd preskúmal predmetné podania, v ktorých obvinený rozšíril

dôvody dovolania oproti podaniu z 11. novembra 2008 o dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.

a a písm. e (v podaní z 18. novembra 2008) a o dôvody podľa písm.

b) a písm. j) (v podaní zo 17. januára 2009) argumentujúc tým, že ustanovený

obhajca v pôvodnom dovolaní poukázal iba na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.

g) a písm. h) a bez výslovného zákonného označenia aj písm. c).

Dovolací súd po preskúmaní veci zistil, že v posudzovanom prípade síce dovolateľ

formálne deklaroval vyššie uvedené dovolacie dôvody, avšak bez toho, aby v dovolaní

uplatnil námietky, ktoré by im svojím obsahom zodpovedali.

Najvyšší súd je pritom viazaný uplatnenými dovolacími dôvodmi (§ 385 ods. 1 Tr.

por.) a nieje povolaný k revízii napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy.

Dovolanie (majúc tým na mysli doplnené, resp. rozšírené dovolanie) len formálne,

bez akejkoľvek vecnej argumentácie odkazuje na príslušné ustanovenia upravujúce dôvody

dovolania podľa , písm. e) a spočívajúce

v tom, že:

- vo veci rozhodol nepríslušný súd,

- súd rozhodol v nezákonnom zložení,

- vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci,

ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,

- odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné

dôvody.

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že vymedzenie dovolacieho dôvodu je obliga-

tórnou obsahovou náležitosťou podaného dovolania, pretože limituje obsah a rozsah

preskúmavacej povinnosti dovolacieho súdu. Obsah konkrétne uplatnených námietok,

tvrdení, ako aj akýchkoľvek právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená

existencia uplatneného dôvodu, musí aj vecne zodpovedať niektorému zákonom

stanovenému dôvodu dovolania. Tieto dôvody je potrebné chápať materiálne, nestačí ich

len formálne deklarovať tak, ako je tomu aj v predmetnom prípade. Naviac, namietané

skutočnosti obvinený neuplatnil najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, a preto podľa

by tieto dôvody dovolania ani nemohol použiť.

K námietke vznesenej obvineným v jeho podaní zo 17. januára 2009 spočívajúcej

v tvrdení, že najvyšší súd ako súd dovolací porušil jeho právo na prípravu obhajoby,

pretože mu v súvislosti s podaným dovolaním neumožnil nahliadnuť do spisu, dovolací súd

poznamenáva, že táto námietka je neopodstatnená. Predmetný spis bol najvyššiemu súdu

ako súdu dovolaciemu predložený na konanie o dovolaní 19. decembra 2008. V priebehu

dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. , obvinený adresoval Krajskému

súdu v Nitre žiadosť zo 16. februára 2009 o preštudovanie trestných spisov

a , za účelom prípravy obhajoby v dovolacom konaní. Predmetná žiadosť bola

najvyššiemu súdu doručená 26. februára 2009, t. j. v čase, keď už bol predsedom senátu

najvyššieho súdu vytýčený vo veci termín neverejného zasadnutia (opatrenie o určení

termínu neverejného zasadnutia z 11. februára 2008). Krajský súd vo svojom liste

z 23. februára 2009 oznámil obvinenému, že trestný spis sa od 19. decembra

2008 nachádza na najvyššom súde na rozhodnutie o dovolaní, z dôvodu ktorého nie je

možné umožniť mu nahliadnutie do spisu. K spisu sa predseda senátu krajského

súdu vyjadril ešte vo svojom liste z 11. novembra 2008 adresovanom obvinenému, v ktorom

uviedol, že v predmetnom spise sa vykonávajú úkony porozsudkovej agendy a okrem toho si

obidva spomenuté spisy žiada Okresný súd Galanta. K žiadosti o fotokópie spisu uviedol, že

je potrebné konkretizovať strany spisu, ktoré žiada a tieto budú vyhotovené po úhrade

vecných nákladov spojených s vyhotovením fotokópií. O dovolaní najvyšší súd rozhodol

2. marca 2009, vzápätí dňa 16. marca 2009 bol spis vrátený Krajskému súdu v Nitre na

ďalší postup.

Na upozornenie ústavného súdu sa najvyšší súd zaoberal s obsahom dovolania

obvineného z 18. novembra 2008 aj v časti týkajúcej konania Krajského súdu v Nitre

vedeného pod sp. zn. .

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 10. októbra 2005, sp. zn. , bol P. L.

odsúdený pre pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c)

Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 v bodoch 1/, 2/ citovaného rozsudku samostatne podľa

§ 9 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 a v bode 3/ rozsudku v spolupáchateľstve

podľa § 9 ods. Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Odvolanie, ktoré proti tomuto

rozsudku podal obvinený, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

odvolacieho z 8. februára 2006, sp. zn. , podľa zamietnuté.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením z 19. marca 2007,

sp. zn. 1 Tdo V - 6/2006, podľa a a contrario odmietol

dovolanie obvineného smerujúce proti vyššie citovanému uzneseniu odvolacieho súdu.

Dovolanie bolo odmietnuté bez jeho meritórneho prejednania, pretože obvinený v lehote

určenej najvyšším súdom neodstránil všetky nedostatky podaného dovolania. Bolo to v čase,

kedy rozsudok Krajského súdu v Nitre, sp. zn. , bol už zrušený vo výroku o treste,

a to rozsudkom toho istého krajského súdu zo 17. januára 2007, sp. zn. , ktorým

bol obvinenému uložený súhrnný trest podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára

2006.

Najvyšší súd dovolanie obvineného z 18. novembra 2008 posudzoval podľa jeho

obsahu a dospel k záveru, že toto smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu zo

7. novembra 2007, sp. zn. , a tým aj proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo

17. januára 2007, sp. zn. .

Obvinený v dovolaní uvádza rozsudok sp. zn. len v súvislosti s uloženým

súhrnným trestom. Napriek tomu, že rozsudok sp. zn. bol zrušený len vo výroku

o treste, obvinený ho považuje za zrušený v celom rozsahu. V tejto súvislosti je potrebné

poznamenať, že o dovolaní obvineného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, sp. zn.

, najvyšší súd už raz rozhodol.

Po vyhodnotení všetkých dovolacích námietok uplatnených obvineným, päťčlenný

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho so zreteľom na všetky

vyššie uvedené skutočnosti zistil, že nebol dôvod na konanie o dovolaní obvineného na

verejnom zasadnutí tak, ako to uviedol ústavný súd vo svojom náleze, pretože neboli

naplnené uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c),

písm. e), písm. g) ani písm. i) Z tohto dôvodu najvyšší súd dovolanie podané

obvineným P. L. bez preskúmania veci odmietol na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c)

)...»

41. Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

(resp. spravodlivé súdne konanie) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania vrátane jeho dôvodov a námietok.

42. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

43. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že najvyšší súd sa

s námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľ v tomto konaní (v rozhodnutí o jeho dovolaní) dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu, t. j. na námietky tvoriace obsah (dôvodovú argumentáciu) jeho

dovolania (predtým aj odvolania a tiež aj ústavnej sťažnosti, pozn. pozri body 3, 5, 10, 32 až

35). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

(v posudzovanej veci aj dôsledne vo vzťahu k námietkam sťažovateľa) objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie

najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu. Ústavný

súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

44. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (a odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným

porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu sťažnosť

sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

45. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1

písm. a) a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru, ústavný súd odmietol taktiež z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania dovolanie bez meritórneho preskúmania veci podľa § 382 písm. c)

odmietol. Najvyšší súd ako dovolací súd totiž v dovolacom konaní

neskúmal, či obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po jeho odsúdení je, alebo nie je

zákonné [sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru zaručujúceho

právo na osobnú slobodu a bezpečnosť], rovnako najvyšší súd v primeranom/dostatočnom

rozsahu reagoval na výhrady sťažovateľa (dovolateľa) v súvislosti s čl. 6 ods. 3 písm. b), c)

a d) dohovoru, ktoré sa prekrývali s dovolacími dôvodmi podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku (zákonnosť dôkazov, právo na obhajobu). V súvislosti s namietaným porušením

prezumpcie neviny v zmysle čl. 6 ods. 2 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že z obsahu

sťažnosti nevyplývajú žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom

doterajšom priebehu trestného konania (napr. vyjadrenie niektorého zo súdov konajúcich

v trestnej veci sťažovateľa k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol

namietaným uznesením zasiahnuť do týchto sťažovateľom označených práv.

46. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v danom prípade (vo veci vedenej pod sp. zn. ) sú zlučiteľné so

sťažovateľom označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

47. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. novembra 2010