Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 428/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., Ž., toho času vo výkone väzby, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a prezumpcie neviny podľa postupom

Krajského súdu v Žiline a jeho uznesením č. k. -518 z 19. augusta 2010 a

takto

rozhodol:

Stažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra

2010 doručená sťažnosť M. M., Ž., toho času vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2

postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 1

Tos/72/2010-518 z 19. augusta 2010.

Predmetom napadnutého uznesenia je zamietnutie sťažnosti sťažovateľa podanej

proti uzneseniu Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -496

zo 4. augusta 2010, ktorým okresný súd zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Sťažovateľ namieta „procesné pochybenia“ vyšetrovateľa v prípravnom konaní

a okresného súdu, za ktoré považuje okrem iných porušenie a odňatie práva na obhajobu,

ovplyvňovanie a zastrašovanie svedkov v prípravnom konaní a ich zavádzanie

vyšetrovateľom, získanie niektorých dôkazov nezákonným spôsobom, odlišné právne

hodnotenie skutku pri vznesení obvinenia a pri podaní návrhu na podanie obžaloby

a prejudikovanie sťažovateľovej viny okresným súdom pri rozhodovaní o väzbe.

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu, krajský súd v odôvodnení „zvyklostne

popísal čoho sa držal pri vyhodnocovaní postupu okresného súdu, no došlo iba k frázovaniu

zákonných ustanovení, ktoré nezískali oporu v dôkaznej situácii prezentovanej

vo vyšetrovacom a súdnom spise“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo obvineného – obžalovaného M. M... upravené v článku 17 ods. 2,

50 ods. 3, 50 ods. 2 SR a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a rozhodnutím Krajského súdu ZA zo dňa 19. 8. 2010 sp. zn. 1

Tos/72/2010-518 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu ZA zo dňa 19. 8. 2010 sp. zn. -518 sa

zrušuje a Okresnému súdu ZA sa prikazuje, aby M. M., neodkladne prepustil z výkonu väzby

na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví

zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (, ,

).

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za

nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. (m. m.

, , , ).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 2

a 3 a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu č. k. -518

z 19. augusta 2010. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom

krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

«Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť žiadnu chybu či nedostatok,

pričom odôvodnenie uznesenia učinil prvostupňový súd zodpovedajúcim spôsobom,

dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého

uznesenia odkazuje. Krajský súd sa nestotožnil len s právnym názorom predsedníčky senátu

vysloveným v odôvodnení napadnutého uznesenia na str. 6, že „podľa § 80 ods. 2 vety tretej

ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno záruku alebo sľub prijať

alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu“. Obžalovaný je

síce stíhaný za spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ale väzba sa vzťahuje stále na zločin

(aj jej trvanie), pokiaľ nedôjde k rozhodnutiu o zmene dôvodov väzby (§ 76 ods. 8 Tr.

por.).»

V súvislosti s podmienkami väzby uviedol, že «... je podľa jeho názoru naďalej daný

dôvod väzby v zmysle obžalovaného M. M. ...

Podľa názoru krajského súdu materiálne podmienky väzby obžalovaného sú

nepochybne preukázané, pričom tento názor vychádza z dôkazov, ktoré bolí zabezpečené

v prípravnom konaní, ako aj z dôkazov doposiaľ vykonaných v konaní pred súdom. ...

Podľa zistenia krajského súdu uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená

osobná sloboda obžalovaného jeho vzatím do väzby, sa opiera o celkom konkrétne

skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich vyplýva reálna obava z následkov

predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody preventívnej väzby.

Taká obava vyplýva najmä z toho, že obžalovaný M. M. je dôvodne podozrivý

predovšetkým z rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná po dlhšiu dobu

opakovaním činov napĺňajúcich znaky rovnakej skutkovej podstaty, t. j. formou

pokračovania v trestnom čine, ktorá predpokladá mnohosť útokov, vedených jednotným

zámerom páchateľa. Okrem toho zvlášť závažnou skutočnosťou, ktorá zosilňuje obavu

z pokračovania v trestnej činnosti, je zistenie, že obžalovaný mal páchať trestnú činnosť až

do jeho vzatia do väzby, t. j. do 11. 2. 2009.

Vyššie uvedené skutočnosti sú významným a dostatočným dôvodom pre držanie

obžalovaného vo väzbe...

Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že

obžalovaný (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na uvedené

potom aj krajský súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý bol obžalovaný vzatý do väzby -

, sa nezmenil a trvá aj v súčasnom štádiu trestného konania. ...

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že aj v súčasnom štádiu rozhodovania o väzbe bez

rozhodnutia o zmene dôvodov väzby ( ), je súd stále viazaný dôvodom,

resp. dôvodmi väzby, tak ako boli ustálené v úplne prvom rozhodnutí. Tu treba pripomenúť,

že obžalovaný bol vzatý do väzby v čase, keď bol stíhaný za spáchanie zločinu. Preto

dôvody i lehota trvania väzby sa odvíja od zločinu. V ďalšom konaní však bude namieste

rozhodnúť podľa o zmene dôvodov väzby, tak aby sa väzba i jej lehota

skutkovo vzťahovala na obzvlášť závažný zločin, pre ktorý je obžalovaný M. M. v súčasnom

štádiu konania stíhaný. Vyššie uvedený právny názor predsedníčky senátu však nemal vplyv

na inak vecne správne a zákonné výroky o neprijatí písomného sľubu obžalovaného, jeho

návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka (v súvislosti s

výrokom o neprijatí návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka sa však javí vhodnejšia formulácia „zamieta návrh probačného a mediačného

úradníka“ - pozn. nadriadeného súdu) a neprijatí ponuky peňažnej záruky otcom

obžalovaného S. M.

Pri úvahách o prijatí písomného sľubu obžalovaného, návrhu na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, aj krajský súd skúmal, či tieto prostriedky

dostatočne odstránia odôvodnenú obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti

( ). Po preskúmaní spisu aj krajský súd dospel k záveru, že

uvedené prostriedky na prepustenie obžalovaného z väzby nemožno akceptovať. Nadriadený

súd primárne vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu vyššie uvedené inštitúty na

nahradenie väzby nepovažoval za dostatočné. Rovnako dospel k záveru, že ani ponuka

peňažnej záruky otcom obžalovaného vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu nie je

spôsobilá odstrániť dôvodnú obavu, že obžalovaný bude pokračovať v trestnej činnosti.

Napadnuté uznesenie preto aj v tejto časti zodpovedá stavu veci a zákonu. ...

Správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že povaha prejednávaného prípadu

v súčasnom štádiu konania neumožňuje prijať ponuku peňažnej záruky, písomný sľub

obžalovaného, návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

ako prostriedky dostatočne nahradzujúce väzbu. ...

Nadriadený súd preskúmal uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, aj z

hľadiska splnenia podmienok väzby podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru a zistil, že rozhodnutie

okresného súdu spĺňa podmienky väzby aj v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

... krajský súd len stručne poznamenáva, že napadnuté uznesenie je riadne

odôvodnené a nesignalizuje možnosť porušenia SR,

Treba zdôrazniť, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy

so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania, v ktorom bolo

napadnuté rozhodnutie vydané. Úvahy okresného súdu, ktoré vychádzajú z konkrétnych

dôkazov, sú logické, legitímne a žiadne znaky porušenia zásady prezumpcie neviny

nevykazujú.»

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1

písm. c) , pretože nie je dôvodná, odôvodnil ústavne akceptovateľným

spôsobom, čo podľa neho vyplýva už aj z jeho citovanej relevantnej časti.

Napadnuté uznesenie krajského súdu neobsahuje podľa názoru ústavného súdu také

právne závery, ktoré by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu tieto znaky nemá.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením čl. 17 ods. 2,

a 3 a dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ vymenúva a namieta „procesné

pochybenia“ orgánov činných v trestnom konaní, ústavný súd konštatuje, že tieto

skutočnosti v danom štádiu nie je oprávnený preskúmavať. Právomoc ústavného súdu

ustanovená v spočíva okrem iného aj v tom, že k jej uplatneniu môže

zásadne dôjsť až subsidiárne, teda až potom, keď sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky

alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov

( ).

Ústavný súd poukazuje na to, že trestné konanie proti sťažovateľovi nie je v čase

rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené. poskytuje osobe,

proti ktorej sa vedie trestné konanie, v každej fáze trestného konania široký rozsah práv,

ktoré je táto osoba oprávnená využiť a spolupôsobiť tak na objasňovaní skutkového stavu

a tiež na odstraňovaní prípadných pochybení orgánov činných v trestnom konaní. Medzi

tieto prostriedky patrí právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu

kladú za vinu, a k dôkazom o nich, právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať

a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj

počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, právo

žiadať, aby bol vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných

úkonoch prípravného konania, ak je zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby (§ 34 ods. 1 Trestného

poriadku), právo účasti na hlavnom pojednávaní a práva s tým súvisiace (§ 246 a nasl.,

, a iné ) a právo súčinnosti pri dokazovaní v súdnom konaní

( a ). V prípravnom konaní vykonáva v trestnom konaní

dozor prokurátor ( ). V tejto súvislosti môže obvinený žiadať

prokurátora, aby preskúmal postup policajta ( ). V rámci trestného

konania sa obvinenému poskytuje celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam

orgánov činných v trestnom konaní, napr. sťažnosť ( ), odvolanie

( a nasl. ), dovolanie ( a nasl. ) a pod.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010